ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(18. júla 1933 — 1. apríla 2017)

Keď k nám v auguste 1968 vtrhli tanky „internacionálnej pomoci“. Jevtušenko bol v Koktebeli. Hneď ráno 21. augusta poslal protestný telegram do Kremľa. Dievčinu, čo ho prijala, vyhodili z pošty. Jevtušenko sa vybral na KGB a dosiahol, aby sa smela vrátiť do zamestnania. Potom, 23. augusta, napísal báseň Tanky idú po Prahe, ktorá obletela svet. Zacitujem z nej jedno štvorveršie:

Slovensko v básni nespomenul, našiel som ho v nej iba inkognito — v slovenskej krvi, čo kolovala v Petőfiho žilách.

V apríli 1989 mal však výstavu fotografií v Prahe — a po nej sa po prvý raz chystal aj do Bratislavy. Obličkový záchvat mu to prekazil — prišlo iba interview, čo s ním v Prahe, vo vinárni U dvou koček, urobil Milan Tokár. Poslal mi ho, a ja som ho potom — aj so svojím prekladom básne Tanky idú po Prahe — prečítal na konferencii Slovenských pohľadov 16. mája 1989 v Budmericiach. (Nechýbal na nej ani Miroslav Válek — tam sa zrodil jeho slávny aforizmus: „Začal si U dvou koček a skončíš U dvoch levov.“) Jevtušenkova cesta na Slovensko trvala sedemdesiatdva rokov — trafil k nám až ako predseda festivalovej poroty Art-filmu v júni 2005. Vtedy sa aj mne pošťastilo dva razy s ním vystupovať: 24. júna v Panta Rhei v Auparku a 26. júna na Hviezdoslavovom námestí. Po druhom vystúpení zatúžil navštíviť Dubčekov hrob — aj „púť“ do Slávičieho údolia som vykonal spolu s ním. Potom sme posedeli v pivárni na Panskej ulici — a keď sme sa v noci lúčili pri Hviezdoslavovej soche, vyzval som ho: „Napíš o tom, ako si stál nad Dubčekovým hrobom, báseň!“

Sľúbil — a sľub splnil. O dva týždne mi z Ameriky, kde vtedy žil, poslal báseň Nad Dubčekovou mohylou. Aspoň jedno štvorveršie zacitujem aj z nej:

Tu si už nemusíme pomáhať Petőfim — toto je už naozaj o Dubčekovi a o Slovensku. No zároveň je to aj o ňom, o Jevtušenkovi. Takisto on — vnuk dvoch dedov, zmárnených v Stalinovom gulagu — patril medzi ľudí, ktorí sa aj v časoch, keď sa sen o slobode ešte uskutočniť nedal, predsa len pokúšali premeniť ho na skutočnosť.