ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Adjektívnu metaforu oxymoron vytvorili starí Gréci

z dvoch protirečivých slov: oxys = ostrý a moros = tupý. Jej meno sa dnes drvia gymnazisti — a hromžia pri tom, načo im to bude, keď sa nemienia stať umelcami.

Isteže, umelci radi využívajú oxymoron už v názvoch svojich diel (Molierov Zdravý chorý, slovenský film Biela tma…), a takisto v ich obsahu. Nájdeme ho, napríklad, na začiatku Hamletovho monológu Byť a či nebyť, keď príde reč na „the slings and arrows of outrageous fortune“. V slovenčine si musíme dať pozor, aby sme to nepreložili ako „strely a šípy zlého osudu“ a nezabili tak nádherný (navyše aj personifikovaný) Shakespearov oxymoron „outrageous fortune“ — „podlú šťastenu“.

Bez oxymoronov sa nezaobíde ani vedecká terminológia (Bitter comedy, Passive-aggressive behavior…) — hlavne však nimi hýri hovorová reč (starý mládenec, živá mŕtvola…).

Prečo asi? Človek už od nepamäti zisťuje, že sa narodil do protirečivého sveta, ktorý mu pomáhajú pochopiť protirečivé slovné spojenia. A nielen okolitý svet. Aj samého seba. Vďaka tomu pochopeniu má nádej, že prežije aspoň dočasne so zdravou kožou.

Oxymoron je aj varovanie, že každý jav sa môže rozpínať len do chvíle, kým nenarazí na svoju bariéru. Šialenec, ktorý varovanie zignoruje, nielenže zúboží sám seba, ale (tak ako Hitler či Stalin) môže zničiť život aj miliónom ďalších ľudí. Čo platí pre jednotlivca, platí aj pre národ, pre každé spoločenstvo — dnes už pre celé ľudstvo.

Tohto roku si pripomenieme tridsiate výročie roku 1989 — malého veľdiela moderných dejín. U nás začal ten rok iskriť 20. januára 1989, keď v Prahe bezdôvodne uväznili Václava Havla, vtedy ešte outsidera, reprezentujúceho moc bezmocných.

Ale zároveň aj budúceho prezidenta — stal sa ním v novembri, keď skolabovala bezmocnosť mocných.

Hľa, už sa oxymorony len tak sypú. No aj prídel riadkov sa míňa, fejtón sa chýli ku koncu. A tak už len dva oxymorony. Po Hirošime svet vstúpil do atómového veku a pochopil, že si už nemôže dovoliť ďalšiu horúcu svetovú vojnu. Takmer na pol storočia uprednostnil studenú. Nebolo to bohviečo, ale pánbohzaplať aj za oxymon studená vojna — bola to poistka pred samovraždou ľudstva. Aj studená vojna sa však napokon unavila, a tak — hoci mnohí sa z toho dnes vysmievajú — dožili sme sa v roku 1989 najkrajšieho oxymoronu svojho života. Nežnej revolúcie.

Čo prinesie jubilejný rok 2019? Dúfajme, že nič horšie, len niečo znesiteľne ostrotupé — nejaký ďalší pekný oxymoron.