Zlatý fond > Diela > Rozlúčka s klobúkom


E-mail (povinné):

Ľubomír Feldek:
Rozlúčka s klobúkom

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 39 čitateľov


 

JOSEF LADA A SLIEPKA

Pekné bolo, čo na vernisáži 22. novembra 2018 v Mirbachu povedal vnuk Josefa Ladu — že pre jeho deda nebolo maľovanie prácou, ale koníčkom.

V dvadsiatom storočí sa zaužívala definícia umelca ako človeka, čo uspel vďaka piatim percentám talentu a deväťdesiatim piatim percentám driny. Pustili ju do obehu umelci s päťpercentným talentom — no nikdy by taký nezmysel nevyšiel z úst Josefovi Ladovi. Narodil sa so stopercentným talentom — a potom sa už celý život iba hral so svojím koníčkom.

Hoci som ho nepoznal, stretli sme sa v spoločných knihách.

Z tej najkrajšej — Vianoce Josefa Ladu — som na vernisáži prečítal svoju báseň Zasnežené sane.

Zasnežené sane. Spomeňme si na ne! Zvonia, zvonia, zvonia za ušami koňa: „Kým nás zasnežilo, ľahšie sa nám žilo. Bývali sme menšie, kratšie, nižšie, tenšie, cingi, cililingi.“ A tam pred saňami koník hrkálkami zvoní, zvoní, v smutnej reči koní: „Myslia, že len ony? Všetkých nás to bolí, všetci sme raz boli malí, malilinkí.“

K vlastnej básni som ešte pridal preklad Nezvalovej básne Vločky.

Vločky, vločky, nebo v perí! Blázon každý, kto vám verí. Padáte jak hviezdy zlaté — keď spadnete, oziabate. Vločky, vločky, ach, to láka postaviť z vás snehuliaka. Vločky, vločky, rýchlo žite, zakrátko sa rozpustíte.

A ešte som povedal čosi, čo nebolo v knihe, no hodilo sa to k symbolike večera, hlásiaceho sa k myšlienke československej vzájomnosti:

Celá naša história — teda nielen obdobie spoločného štátu – je históriou vzájomnosti. Naše dva národy pomohli jeden druhému prežiť nielen kultúrne, ale doslova fyzicky.

Čo to má spoločné s mojím vystúpením na vernisáži Josefa Ladu?

Josef Lada sa v detstve hrával v otcovej obuvníckej dielni, nešťastnou náhodou tam narazil na nôž a prišiel o pravé oko. Podobná nešťastná náhoda v podobnom veku postretla aj mňa — vypichol som si ľavé.

Ja aj Josef Lada sme teda umelci podobní, už od detstva neúplní — jednookí. Až keď sme sa zišli v knihe, získali sme zrazu dve oči. Aj moje knižné stretnutie s Josefom Ladom je teda metaforou československej vzájomnosti.

Na tému svojho jedného oka som kedysi napísal báseň Sliepka.

Sliepka sa na mňa díva bokom — ja na ňu tiež len jedným okom.

A vidím dnes, že pokojne by to mohla byť aj báseň o Josefovi Ladovi.

Sliepka sa naňho pozerala bokom — a Josef Lada na ňu tiež len jedným okom.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.