Rozlúčka s klobúkom

Pekné bolo, čo na vernisáži 22. novembra 2018 v Mirbachu povedal vnuk Josefa Ladu — že pre jeho deda nebolo maľovanie prácou, ale koníčkom.

V dvadsiatom storočí sa zaužívala definícia umelca ako človeka, čo uspel vďaka piatim percentám talentu a deväťdesiatim piatim percentám driny. Pustili ju do obehu umelci s päťpercentným talentom — no nikdy by taký nezmysel nevyšiel z úst Josefovi Ladovi. Narodil sa so stopercentným talentom — a potom sa už celý život iba hral so svojím koníčkom.

Hoci som ho nepoznal, stretli sme sa v spoločných knihách.

Z tej najkrajšej — Vianoce Josefa Ladu — som na vernisáži prečítal svoju báseň Zasnežené sane.

K vlastnej básni som ešte pridal preklad Nezvalovej básne Vločky.

A ešte som povedal čosi, čo nebolo v knihe, no hodilo sa to k symbolike večera, hlásiaceho sa k myšlienke československej vzájomnosti:

Celá naša história — teda nielen obdobie spoločného štátu – je históriou vzájomnosti. Naše dva národy pomohli jeden druhému prežiť nielen kultúrne, ale doslova fyzicky.

Čo to má spoločné s mojím vystúpením na vernisáži Josefa Ladu?

Josef Lada sa v detstve hrával v otcovej obuvníckej dielni, nešťastnou náhodou tam narazil na nôž a prišiel o pravé oko. Podobná nešťastná náhoda v podobnom veku postretla aj mňa — vypichol som si ľavé.

Ja aj Josef Lada sme teda umelci podobní, už od detstva neúplní — jednookí. Až keď sme sa zišli v knihe, získali sme zrazu dve oči. Aj moje knižné stretnutie s Josefom Ladom je teda metaforou československej vzájomnosti.

Na tému svojho jedného oka som kedysi napísal báseň Sliepka.

A vidím dnes, že pokojne by to mohla byť aj báseň o Josefovi Ladovi.