Zlatý fond > Diela > Prechádzka po Patagónii III


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Prechádzka po Patagónii III

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Lucia Trnková, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Lenka Konečná, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Martin Divinec, Eva Lužáková, Katarína Sedliaková, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Simona Veselková, Ivan Jarolín, Lucia Kancírová, Erik Bartoš, Martin Skakala.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 81 čitateľov


 

10

Praobyvatelia i prisťahovalci na pampe. Vrabce, kury, kajkeny. Výjavy z ich života. Príhoda jedného z nich, čo mal smutný koniec

Hovorili sme dosť mnoho o statku. Kto sa pozastavuje nad tým, nech pováži, že práca zdejších ľudí je okolo neho: ich život, spokojnosť a blahobyt má korene v opatrovaní, pestovaní statku. Pomysli na tieto kraje a už sa ti rozlieha v mysli bľačanie; dávny odzyv časov, keď si líhal na kožky, mal deň i noc plné uši tejto hudby.

Okrem lichvy a oviec na plese sa nachodia i iné zvieratá, ako sme hádam čiastočne i vyrozumeli z toho, čo sme i dosiaľ rozprávali. Ak by ich prišlo vyratovať všetky, nevzalo by mnoho času ich vyratovanie. Rozmanitosti veľkej nieto medzi nimi, ale divých zvierat je hodne, to znamená, že každý druh tu má hodne predstaviteľov. Rozmanitosť, pestrota je nahradená číslom. Vôbec všetko, čo sa tu nachodí, vyniká viac množstvom než pestrotou.

Keď by bolo treba prejsť od zvierat domácich, alebo už tých, čo sa chovajú ako domáce zvieratá, na tie, ktoré nikto nepotrebuje pestovať, lebo sa pestujú samy, nevyžadujú, aby im kto robil korraly, staval kúpele, žijú na svoju zodpovednosť, nikto sa o ne nepotrebuje starať otcovsky a nezištne, aby im bolo dobre a pohodlne, aby mali čo jesť a piť, aby sa nezahniezdili medzi nimi nákazlivé choroby, ktoré by ich mohli preriediť alebo i vykántriť, aby neprišla na pamp suchota a neúroda, čo by ich šibla, škodné zvery, čo by ich kántrili. Treba vyzdvihnúť, že sa o tie veci skutočne nikto nestará, ani sa neuvažuje o tom predmete v každodenných rozhovoroch. Tie zvieratá si neťažkajú pre tú nevšímavosť, nežalujú sa, že sú zanedbané. Hádam sú takto radšej, lebo ich tiež nikto nezoženie podjeseň do korralov, nepoženie nemilosrdne na jatky, kde sa tých pestovaných a pečlive opatrovaných reže denne na tisíce, mŕtvoly ich odreté a očistené ukladajú sa do štôsov v komorách ľadovne, odkiaľ ich odvezú zmrznuté na koráboch tiež v takých ľadovniach do ďalekého sveta, aby niesli naďaleko chýr o bohatstve a úrodnosti Patagónie.

Tieto druhé žijú radšej samy pre seba, uspokojujú sa tým, čo si samy nájdu, čo im poskytne matka-zem. Keď začne chybovať, čo im treba, keď ľudia začnú do nich priveľmi zadierať, zoberú sa a idú svojou cestou. Patagónia naostatok nie je, chvalabohu, nepatrná. Jesto v nej krmu a útulku pre každého, kto sa k nej utieka.

Pred desiatimi rokmi v Punta Arenas si pochvaľovali napospol, že nebolo múch. V tie časy ich skutočne nebolo, alebo ich bolo tak málo, že sa o nich neslýchalo. Onedlho sa ukázali; snáď sa odkiaľsi, nevedieť odkiaľ, dosťahovali. Teraz ich je hodne, na kŕdle, skoro ako kdekoľvek inde. Prišli možno z Európy, alebo hádam zo severných teplých krajov, našli prajné podmienky na vyžitie slušné a bezstarostné a udomácnili sa až radosť. V tie časy nebolo ani bĺch ani ploštíc a nieto ich ani dneska. Veľmi podivné, keď povážime, že styky s vonkajším svetom sú veľmi živé, ruch v prístave pomerne veľký. Snáď podnebie nehovie týmto hosťom; mnohí dávajú jemu príčinu, že ich tu nemáme.

Nebolo v tie časy ani vrabcov; nikde ich nebolo vídať a bolo bez nich dosť otupno. No dnes ich máme pekný kŕdeľ. V Punta Arenas pri daktorých domoch je čosi stromovia, na také miesta schádza sa ich kŕdle, týchto milovníkov peknej prírody; čvirikajú od svitu do mraku, menovite na svitaní robia hrozný rákoš. Treba im dať, sú vrabce i tu veľkí ranostaji.

Keď som bol prvý rok na plese, nebolo ich tiež vídať. Vyzeral som, či ich kde vidím; zarazilo ma veľmi, ako je to, že ich nikde nebolo vidno. Dnes sa ich už nachodí na plese pekný kŕdlik. Pravdaže, od tých čias sa počalo čosi siať, aby bolo cez zimu aspoň trochu sena, nie síce pre celé stádo, na to by nevystačili najväčšie stohy, ani ako sú po Honte, ale aspoň pre robotný statok, menovite kone, kým prejdú najväčšie snehy a statok bude sa môcť zas dostať ku krmu. Kone síce vydržia čosi hladu, ale ak ich prikvačí pridlhý pôst, schudnú na latu, oslabnú, že sa tackajú, ledva nosia svoje vycivené hnáty, nie to ešte pána správcu, alebo práve Manuela, alebo hoc i honelníka. Pohadzuje sa im trochu v najhoršie časy, aby sa udržali ako-tak v mäse.

I volom sa pohadzuje na mnohých podnikoch v také časy. Majiteľ ich musí opatrovať čím lepšie, starať sa o ne; videli sme, ako je utisnutý na ne pri doprave tovaru z prístavu a vôbec článkov, bez ktorých by podnik slabo zdýmal. Nájdu sa medzi majiteľmi podivíni, čo v takých prípadnostiach hladu medzi lichvou berú ohľad i na dojné kravy, kde ich totiž držia pri podniku. Tá priveľká záľuba v kravách je viac kratochvíľa daktorých, čo nemajú väčších a dôležitejších starostí na hlave. Bez kravy sa ľahko zaobíde podnik, i taký obyvateľ pampy. Ak rád mlieko, môže si objednať konzervy, koľko chce, ako si objednáva i maslo tiež v konzervách až hen z Dánska.

Vysvitlo, že to pohadzovanie, len čo sa počalo robiť trochu riadnejšie, statok pokazilo. Že sa začalo pohadzovať pred pajtu — v nej sa najviac drží suchý krm — tak sa zdá, že sa rozchýrilo nápadne chytro po kampe. Čo deň, to viac a viac nových hostí sa hrnulo pred ňu. Lichva sa vraj cele zlajdačila. Miesto toho, aby sa obracala a hľadala trochu paše spod snehu, schádzala sa pred pajtou; vyčkávala, kedy sa otvoria vráta na nej a začne sa vyhadzovať seno z végy. To sa dá i pochopiť. I statok ľahko sa priučí pohodliu; prestane pečovať o brucho, keď sa dozvie, že jesto miesto, kam môže ísť ako na hotové.

Jeden majiteľ sa žaloval, že v tuhú zimu, ktorá nechcela popustiť, takže sa i krm z pajty všetok vynosil, a nebolo čo pohadzovať, musel zutekať z vlastného podniku a uchýliť sa do prístavu, lebo nemohol vydržať pohľadu na kŕdeľ volov a pozdejšie kráv, ba i teliec a jalovíc, čo prichádzali, vlastne ostávali už deň i noc pred pajtou a pozdejšie pred kaštieľom a tam ryčali, pýtajúc od gazdu, aby sa neodhadzoval od hladných a pohodil im.

„A mali pravdu prísť a vystíhať,“ uznával majiteľ, „lebo som bol blázon, ukázal im cestu. Kým nebolo hlúpej módy kŕmiť statok, statok sa čestne zaobchodil: šiel rohmi a paprčkami do snehu, vymýšľal všakové fígle, aby sa dohriebol ku krmu. Môžem vám zdeliť, že nebolo treba obrezávať kopytá koňom ani paprčky volom pred jarou. Odkedy mi čerti posvietili ukázať im, čo je v pajte, začali sa spoliehať na mňa. Keď sa minulo, čo bolo, nezbývalo mi, ako vziať nohy na plecia a zbedzgať do prístavu. Tam som žviakal bifsteky tvrdé ako húžva, keď som na podniku mohol mať pekne i včasnej jahňaciny. Kto je dobrý, robí sám sebe zle a naostatok vyjde na psí tridsiatok.“

Kobyly, tie ostanú odhodlane tamhore i kravy, čo sa nenaučili obšmietať sa okolo podniku. Vykýchajú sa z biedy i v najhoršie časy, poradia si, ako vedia, neprídu vystíhať podporu pred pajtou. Spod snehu, čo je hneď ako oceľ, vedia vyhriebsť trávu alebo kriaky. Netreba im obrezávať kopytá a paprčky. Neraz sú dokrvavené, lebo sa zodrali do živého. Ostatne tento statok, čo má slobodu nadovšetko, ak má blízko horu, nanosí sa do nej, do kriakov, konárov. Ak natrafí na leňa dura,[22] to by mu bola i pomoc, i najlepšia hostina. Šťavnaté výhonky, ba i drevo je krm znamenitý; na ňom sa môže statok ľahko obísť v zime, ešte i popraviť. No i bučina ujde v tvŕdzi. Neraz sa nájdu triesky v knihách padnutých volov, ktoré zahynuli, že do kníh vpustili takéto hrubé chyby tlače.

Ináč v také tuhé zimy mnoho i tohto neodvislého statku odovzdá kožku majiteľovi, ktorá, žiaľ, od zberateľov týchto článkov je vradená medzi druhy podlejšie a platená odpoly darmo.

Majitelia začali teda siať, vidiac, že nikdy nezaškodí čosi tej trávy. Tá nie je nič iného, ako náš ovos, často i polovina. Táto siatina darí sa znamenite. Ovos, keďže sa seje kvôli krmu, kosí sa včaššie; málokedy dajú mu dozrieť. Mlátiť ho nikdy nemlátia, snáď preto, že ho je primálo. Pre tú úrodu sotva by sa vyplatilo stavať humno, nadobúdať mláťacie stroje. Prečo ho nenasejú mnoho, aby bolo na mlátenie a slamy na sečku na celú zimu? Preto, lebo obrábanie zeme je tu predsa pridrahé. Potom, že pôda, ako je, nie je súca na obrábanie. Musí sa pripraviť najprv pod siatie. Keby kto chcel vynaložiť peniaze na takú robotu, nenájde kdekoľvek vody na zalievanie. To neveľa, čo sa seje, seje sa v niektorých zátišiach, kotlinách, kam nemá prístupu zhubca patagónskeho rastlinstva: divoký patagónec; kde ten začne duť, zrafá všetko a nosí, nežnejšiu trávu vyšklbe i s koreňom, poodnáša i s prsťou. Na miestach, kde bije tuho, nevidno ani trávy prostej, mocnej, a tá už vydrží niečo! Ba nevidno ani zeme, vietor vymetie všetko; kde zem uloží, tam sa tvoria kopce pieskové. Vody je v kampe pomerne málo. V lete vôbec neprší, na každý pád je vlahy menej, než môže zniesť siatina. Ak sa siatina nepolieva, neostane z nej ničoho; ak čo ostane, je to úroda chudobná, nevyplatí nákladov ani za oračku. Siať a sadiť dá sa iba na miestach, kde je voda naporúdzi, že môžeš napúšťať zem, i to dosť často. Sú tu zeme neobyčajne smädné. Ak máš dobrý jarok, pri ňom kus dobrej zeme, najmä ak je trochu v zátiší, ak zemi môžeš dať istý sklon, aby voda riadne natápala všetky kúty: môžeš sa iste úfať veľmi dobrej úrode. Zeme sú tu veľmi úrodné, ak sa obrábajú poriadne.

Veľmi by osožilo, keby sa tiež miesta suchopárne a neúrodné, kde bije víchor, vysiali alebo vysadili húževnatou krovinou, ktorá sa vetra nebojí. Také krovie bolo by záštita kampa a statku. Kde je raz krovie, ľahko sa uchytí hora; kde sú hory, vietor stratí svoju vládu a prichodia ľahšie i dažde. Sú to, pravda, len poznámky bez praktickej ceny; prejde vody dosť hodne na rieke Santa Cruz, kým sa bude môcť na také novoty pomýšľať.

Ostatne nás zaujíma druhá okolnosť.

Kdekoľvek totiž vidíte takú oázičku živozelenej siatiny vo všeobecnej šedi pampy, tam nájdete hneď kŕdle priateľov vrabcov. Tie majú za isté, že tá pekná zelená tabla role bola obrobená a obsiata im kvôli. Títo prisťahovalci patagónski sú práve tak bezočiví, ako na našich stranách, naše írečité vrabce. Prikmotria sa i kurám, pomáhajú im pozbierať zrno pšenice a kukurice, čo im gazdiná pohadzuje.

Keď sa vysype ovos alebo práve polovina, ani sa už nepohnú stadiaľ, čakajú, kedy počne hnať do zrna; obrábajú ho a mlátia usilovne. Niekde im postavia mátohu, i dve mátohy: gaučov divne vyobliekaných; i korbáč im dajú ešte do ruky v podobe šteblín, čo sa vo vetre opálajú a vrtia sem a ta. Vycibreného vrabca už nestraší taký gauč; je to hračka prinaivná pre neho. Poobzerá si ho pozorne zo všetkých strán, zaraz príde na to, že je to bobo, strašiak pre hlúpych, ale nie pre vrabca, čo skúsil sveta. Čvirikajú veselo okolo neho; vysadnú mu na hlavu, alebo práve na kačimbu, ktorú má vstrčenú akoby medzi zuby. Je vráb vôbec veľmi vypočítavý. Ťahá sa za človekom, nie z prítulnosti, ako náš veľký priateľ a spoločník — pes. On rád ide za ním, lebo šípi, že človek vie pohnúť rozumom: kde príde, vie si zaraz pripraviť pohodlie. Prečo by sa nemohlo ujsť z neho i vrabcovi, aspoň väčšia čiastka? On tiež neopovrhuje pohodlím a vie ho oceniť. Počne sa vzmáhať, nadobúdať, už či za svoj groš alebo ťažkou prácou, už ti je tu on, hotový do deľby, keď príde zberať a mlátiť. Spod vejačky najradšej z predného. Ak nieto ovsa ani poloviny, zbaví pridomová záhradka: nájde sa v nej hrachu, bude kapusty a šalátu, ba niekde nasadia jahôd a pôľok. To všetko môže sa zísť a on to pomláti a zoberie.

Je on naozajstný svetový občan, ako človek. Býva všade, kde sa mu zapáči; cíti sa všade ako doma, kde mu je dobre. Vie sa prispôsobiť okolnostiam, vie i farbu premeniť, ak to vyžaduje jeho záujem. V Prahe je napríklad čierny ako kominár. Domy sú tu tiež trochu počerné od sadze. Tu na pampe je pekne popolavý. Tam sa v zime vstrčí kdekoľvek, ak chceš, i do komína, aby nezmrzol. Tu si žije na slobode, lebo zima nie je tak tuhá ako v Prahe. Po mestách ho vidíme na cestách, na chodníkoch, po parkoch, po stromoch. V zime sa ti ustanoví pod oblok, ba i do obloka; ak je hladný, začne klopkať zobákom na tablu, pýtajúc si, ak mu náhodou zabudli pohodiť, čo mu patrí dľa jeho mienky. On sa neokúňa, že mu čo nepatrí.

Na plese sa mi stalo, že som sedel raz pri otvorených dverách a oblokoch, horúčava bola veľká; bola tichosť na všetky strany. Domáci boli pri robote, iba čo som ja bol doma pri knihe. Z tej tichosti vyrušilo ma akési klopkanie, či škrabkanie; obzriem sa a vidím, ako skacká vrabec po podlahe, zhľadáva omrvinky, čo boli po zemi. Izba sa síce vymetala každé ráno, ale po raňajkách snáď popadali omrvinky po zemi, ako býva, kde chýba ženská ruka a poriadok. Tieto omrvinky akosi vyňuchal vráb, vkradol sa do cudzieho domu, kde som ja sedel za stolom. Myslel si hádam, že i ja budem taký vypchatý strašiak. Keď som sa pohol, on si ma všimol trochu pozornejšie, pozrúc na mňa s nakrívenou hlavou, akoby zboku, a usúdil, že som živý. Stojí a čaká, čo ja. Keď videl, že sa nehýbem, dal sa zas do roboty a zbieral omrviny. Ak som sa pohol, on nič, iba či počkal, či to naozaj a či žart. Tak sa on v izbe prechádzal s malými prestávkami, kým nepozbieral všetky omrviny.

Na druhý deň dostavil sa zas omnoho smelšie. Mňa si nevšimol, akoby ma nebolo. Zbieral svoje omrviny, ak som sa pohol hodne, poodletel trochu, ale sa hneď vrátil. Daktoré boli pri samej mojej nohe, i na ne sa opovážil ísť. Schytil, ktorú mohol, poodletel s ňou na stranu, že užije v bezpečnosti, čo ulovil s toľkým rizikom. Keď pozobal, čo bolo po zemi, ja som mu pohodil dakoľko kúskov. On ich schytil, ale poodletel s nimi. Keď ich užil, vrátil sa pohľadať, či ešte čo ostalo.

Tak on dochodil každý deň popoludní, keď som býval v jedálni sám. Mohol som ja i prejsť po izbe, hádzať mu omrviny, on sa už nebál; ostával na svojom mieste.

Stalo sa, že sa tá vec akosi rozhlásila. Nebodaj sa o nej mnoho rokovalo; možno, že sám ten môj hosť sa pochválil medzi vrabci, ako sa mu dobre vodí. V jedno ráno hneď po raňajkách prišlo ich odrazu niekoľko. Tí noví hneď z príchodu dvorili si ako doma. Šli za omrvinami, mňa sa nedurili ani najmenej. Kde by sa vzalo omrvín pre toľkých? Ak ich bolo hádam viac, než by bolo malo byť, mohlo sa im ujsť po málo. Čím ďalej, začalo ich prichádzať viacej. Počali po izbe i zvadu. Jedno ráno sa rozčvirikali, nie veselo, ale jedovate; zdalo sa, že nevydržia, že sa nanosia do pačesov. Ich opovážlivosť bola veľká. Neokúňali sa vyjsť pred cudzím svetom so svojimi domácimi zvadami. Prali predo mnou špinavé prádlo. Popoludní čakali už kŕdľom predo dvermi, kedy sa odbaví olovrant. Sotva sa riad odniesol a domáci vytiahli nohu, vhrnulo sa ich hodne do izby, pozbierali chytro, čo bolo po zemi, pochodili popod stôl, popod stoličky a zrazu sa predstavili na samom stole. Zbierali i po ňom omrviny, kukali na mňa bokom, či sa neučlovečím kúskom; čvirikali, až sa v izbe rozliehalo.

Nuž nebáli sa ma už, nemali ma za nič. Skackali po stole; ak som mal v ruke kus chleba, trhali z neho kusy, iba sa trochu utiahli, užiť ho na pokoji. Ak sa ušiel daktorému kus priveľký, hodili sa naň druhé a odniesli mu ho. Neraz boli i pračky i perie lietalo sťa kde v plote. Čvirikanie sa ozývalo po izbe, že nebolo čuť svojho slova.

Raz som sa zdôveril pánu správcovi, čo za bezočivých vrabcov má na svojom podniku. On sa mi priznal, že ich posmelil on; prepustil im kaštieľ, nech robia, čo chcú. V hodiny samoty tiež sa s nimi zabával. V zime tiež mu chodili do domu; neraz sa pobijú pred ním ako predo mnou. Ak som si na tom zakladal, že som ich ja skrotil, mohol som sa presvedčiť, že som ja len náhodou pokračoval v diele, v ktorom pán správca razil cestu a prelomil prvý ľad.

Vidno po pampe mnoho vtáčat, čo sa podobajú strnádkam. Iba perie im je menej žltkavé; ide i ono dobre do šeda. Ponevierajú sa ako strnádky po cestách. Bohvie, čo zhľadávajú. Veď málokto čo stratí na ceste, aby za tým chodili. Neraz sú roztržité, že auto ich temer pripučí.

I jarabíc je na kŕdle, iba že sú menšie od našich. Nedržia sa v kŕdľoch oddelených ako u nás. Poľovník sa o ne ani neozrie. Na mnohých miestach sa nachodia sluky na kŕdle, menovite okolo vôd. Poľovať ich je ľahko; sú to vtáčky neobozretné, dajú si snadno pristúpiť. V zime ich nevídať; akiste idú do teplejších krajov.

O kajkene sa už hovorilo až primnoho, ale ani zďaleka nie toľko, koľko sa ich nachodí. Iní hovoria ešte viac o nich, než my: majitelia podnikov. Tento vták rozmnožil sa priveľmi, sťaby zamýšľal prisvojiť si celú pampu. Je pravda, že na miestach, čo ležia pri mestách, ich už nieto. Odohnala ich puška, ale tu na plese ich jest na kŕdle. Každý lepší kúsok paše si zabrali. Kde sa nasťahujú, tam statok nemá miesta. Pašienok sa zhumpľuje vonkoncom a stratí cenu. Voly sa ani nepasú, kde kajkeny babrú trávu. Také miesto je pokryté trusom, sťaby to bol dáky kurník. Zďaleka zaráža ostrý zápach hnojiva, z ktorého zem nemá osohu. Kde ho je primnoho, tráva vyhorí, ak nebola prvej zdepčená sťa holohumnica.

Obyvateľstvo sa nezaujíma ani najmenej o tohto vtáka, ktorý je ako divá hus, ibaže čosi menší. Mäso má chutné, ako husacina, zvlášte ak je kajkena tučná a mladá. Mnohí jej dávajú prednosť pred chýrečnými kurami, ktorým sa i tu na pampe mnohí toľme klaňajú, bárs ťažko pochopiť, prečo. Kura v kampe tratí všetky prednosti, čo ju vyznačujú v meste. V kampe sa najviac chová čierna kura, ktorá má chýr, že dobre nesie a má vraj chutné vajcia. Nuž v kampe málokto tie vajcia vidí. Táto kura, len čo príde do kampa, zdivie. Robí si hniezdo v kriakoch, pracuje výlučne len v záujme potomstva. Stojí to roboty, číhania a fortielov, ak sa jej chceš nanosiť do hniezda. Ani vychýrený prostriedok so soľou tu nepomáha. Ak posolíš to vajce, kým je ešte v kure, ona i soľ vydrží, ak zbadá, že na ňu číhaš. Soľ na ňu nepôsobí tak tuho, ako na naše sliepky, ktoré, ledva že im vajce posolili trochu, začnú zaraz krákať a zakrádať sa na hniezdo, kde ju práve hľadela nahnať, čo ju tou soľou obdarila, aby mohla vykutať, kde je sklad vajec.

Tu vôbec z jej vajec je malá objedza. Ani sa nenazdáš a vyvedie ti víťazoslávne desať alebo dvanásť kurčiat; tie nepodarene rastú, a ak narastú, nestučnejú nikdy.

Okrem toho kura v kampe cele zhavranela. Miesto zrna má radšej mäso, už akékoľvek, ale najviac konského sa jej dostane. Neraz i páchne a malo by byť súce iba pre karranča. Z tejto záľuby k mäsu, neraz i nevoňavému, ostane nielen na kure, ale i na kurčati príchuť nie veľmi príjemná: všetko sa zdá, že ani vajce nie je čisté od tej príchuti. Neraz, keď vás chcú na podniku veľmi uctiť, zoberú sa chlapi s flintou po kriakoch strieľať kurčatá na vysokých tenkých nohách, ktoré by vari lepšie pristali bocianovi; predložia to vychýrené kurča, ktoré ani zďaleka nie je chutné, ako kajkena. Tá sa pasie iba na tráve; má i mäso jemnejšie a mäkšie.

Keby bolo rozhodovať v týchto veciach, bolo by hádam najlepšie kajkeny podjeseň zlapať, napchávať ich jedno tri týždne šúľkami, lebo kukurica je na to pridrahá, a šúľky z otrúb a ovsenej múky na to zbavia, a kajkeny by sa vykŕmili ani husi. Keby ich zarezali a ošklbali, perie by sa dobre predalo, ak nie na jemné podušky, teda na periny, keby sa popáralo. Ostalo by i na vankúšiky, má kajkena dosť páperia, veľmi jemného, ako hus. Kožu by bolo najlepšie posekať na kusy, lebo by bola hrubá, podrastená sadlom, a do hrnca s ňou i s tou veľkou perinou sadla, čo sa naukladá okolo vnútorností. Natopilo by sa výtečnej omasty, ktorá by bola súca pre jemnejšie pečivá i cukroviny. Okrem toho by ostala ťažká pečienka, ktorá v kŕmení narastie a stučnie; nebolo by treba, ako ju pripraviť s tou chýrnou vínovou omáčkou, ako sa pripráva u nás na daktorých miestach na Martina a neraz i na Michala.

Čo sa rieklo o kajkenách, mohlo by sa upotrebiť i pri kačiciach, ktorých je tiež viac než by bolo treba; humpľujú kamp veľmi, zvlášte okolo vôd. Mladá kačica je ešte chutnejšia než kajkena, predsa málokto sa tu o ňu ozrie. Tu sa málo ide na poľovačku; ak sa predsa ide, ide sa kvôli kratochvíli.

Modzi kajkeny rada sa zamieša banduria, vták čosi menší, ale mäso má vraj chutnejšie než kačka. V kŕdli kajken, keď letia, nerozoznať bandurie, ale sa čuje jej hlas medzi ich škrekotom; je omnoho hlbší a príjemnejší.

Čajky sa preháňajú po vodách, lagúnach a jazerách; tiež ich je tu ohromná sila. Toto vtáctvo sa všetko chová odpadkami mäsa, najviac mrcinou. Mnoho ráz vraj čajka nemá ani trpezlivosti čakať, kým bude mrcina mrcinou. Hádže sa na ovce, napríklad choré a nevládne; vykľuje im najprv oči, takže ovca už sa nemôže brániť. Keď ju raz napadnú v kŕdli, podľahne tomuto ukrutnému vtáctvu. Karrančo je v tej veci povážlivejší a slušnejší: ide len na mrcinu, keď je už v rozklade. Je karrančo v kampe dôležité medzítko na čistenie poľa a ulíc. Nikto ho neplatí, ale on koná svoju povinnosť svedomite.

Medzi vodným vtáctvom najkrajšie sú labute a flamengo: pravá ozdoba vôd so snehobielym skvelým perím. Flamengo má pod krídlom purpurovú záplatu, ktorá sa ukáže, len čo sa vták dá na krídla. On to rád robí za horúca: nečaká, že ho kto ponúkne. Je to vták dosť plachý, s puškou sa mu ťažko priblížiť. Tráve on mnoho neublíži a labuť ešte menej. Málo ich vídať po pažiti. Kajkeny a kačice rady pažiť a ešte radšej siatinu, napríklad ovos, ak je kde pri vode. Siatina ostane ako pagáč od nich.

V tunajších horách je vtáctva málo. Na miestach ho jest mnoho, ale celé to množstvo je len papagájik malý, zelený a škrekľavý. Po kriakoch kalafatov sa držia kvíčaly, ibaže sú celé čierne; jesú i druhé, čo majú na prsiach červenú záplatu. Je ich tu hodne: majú sa na čom pásť a kŕmiť. Keď napadne snehu a prikváčia mrazy, zorzaly,[23] ako tu volajú tieto vtáčky, spustia sa do nížin, kde je teplejšie. Prichodia snáď nie tak kvôli teplote ako kvôli vode; v tuhé mrazy zamrznú vody, úbohé kvíčaly snáď netušia, že zo snehu sa dá voda ľahko urobiť. Táto nevedomosť im je najväčšia skaza. V tuhé mrazy sa vyberú z mesta poľovníci temer hromadne, nastrieľajú mnoho dier do neba. V tej ohromnej hrmavici a toľkom kamenci ujde sa tu i tu čosi aj úbohým kvíčalám. Títo krvožížniví poľovníci potom už sa vracajú ovešaní týmto vtáctvom, nastýbaným na špagát. Keď prídu domov, utiahnu sa najradšej do vykúrených kuchýň; tam je už potom vyratovanie veľkých skutkov. Šklbanie týchto vtáčkov je tiež dôležitý výkon. Ale ich netreba vraj vypitvať a či vyprázdniť, jedia ich, tak sa zdá, so všetkým činom. Znalci vyhlásili, že sa kŕmia kalafatmi, a kalafat je vec veľmi čistá. Pripravujú ich s kukuričnou kuľašou, ale nie na spôsob taliansky. Sú to skôr trhance z nej, ktoré sa polievajú omáčkou kvíčalovou. Má to potom už skutočne chuť a vôňu po katafatoch. Na týchto stranách sa pokladá toto varenie za jedlo zvláštne a zriedkavé. Nájdu sa zas i podivíni, čo by zaň sotva predali prvorodenstvo. Ostatne vo všetkom je tak, že nemôžeme byť všetci toho istého vkusu; keby tak bolo, chutnejších vecí podajedným by sa nikdy neušlo.

Ohromného pštrosa obdivovali sme už neraz. Najviac sme ho vídali, ako zaberá pred nami, veslujúc krídlami. I o panej sme hovorili, i čo sa o nej pošuškáva. Ešte jedna klebeta, tá sa už vzťahuje i na pána manžela, že vraj prežrú čokoľvek im príde pod zuby: kamenie, sklo, zlato, ba i šperky. Pampa im poskytuje chovy, koľko chcú, a nie najhoršej. Ťažko by bolo pochopiť, prečo by sa mali upriamovať na také podivné články, ktoré temer ani nepatria medzi potravné; iba ak by sme rátali za potravu zlato a drahé kamenie, keďže za ne môžeš kúpiť potravných článkov, koľko sa ti páči.

Že v žalúdku pštrosa nájdu sa kamienky, snáď i také, ktoré by veru nik nechcel prijať do hlavy, to nenie naostatok nič nečestného. Na mletie pšenice sa vyhľadáva žarnov; ten bude tým väčší, čím je viac mletia. Nuž poriadny kameň treba na vymletie toho pekného batoha trávy, čo taký vták cez deň a cez noc poprace do žalúdka. Kamenie sa nachádza naostatok i v žalúdku husi a kury, zato nik neroztrúbil po svete, že hus a kura sa upriamujú na kamenie a majú ho k vode na zájedku.

Ponad dvor podniku, neraz i nízko ponadeň, bárs nie veľmi často, preletí jastrab. Nastraší tento dravec nesmierne kury; začnú sa kryť pod kalafaty, alebo ak majú stihu, rovno do kuchyne, nuž kde a ako môžu. Jastrab v kampe má dosť inej koristi a chutnejšej, než je vychudnutá patagónska kura a jej kurčatá, a predsa nemôže sa akosi spustiť starej obyčaje; mal by sa za zbabelca a zaháľača, keby nerozdriapal kedy-tedy škrekľavé, podkasané kurča.

A nevypláca sa mu tá všetečnosť a upriamenosť. Gazdiné sa jedujú, letia chlapom k hlave, že trpia taký neporiadok. Im sa zdá, že to kurča je najväčšie bohatstvo patagónskej pampy. Ustavične šomrú, že sa im nanosil tento kmín do hydiny, kýmkoľvek dajeden z chlapov nepochytí pušku a nezastrelí úbohého krahulca. Naostatok neurobil tú veľkú škodu, keď dakedy snáď z roztopaše odniesol daktoré kurča. On kántri kajkeny, kačice a podobnú čeliadku, ktorá je pravá zhuba pampy.

Zadivil som sa veľmi, keď som zazrel na vlastné oči, ako sa dáva i orol tunajší na také, nie bárs slávne výpravy, on, ktorý by si mohol vybrať jahniatko, alebo už čokoľvek vzácnejšieho. Ak môže chodiť po kurníkoch, po kriakoch kalafatových taký hrdý vták, sťa kadejaký zlodej: odnášať kurčatá, ktoré konečne nemajú nič príťažlivého. Ostatne videli sme, že nemá svoj palác na výšinách, nad priepadliskami; má ho na sochoroch starých stromov, ktoré stoja suché, čakajú, kedy ich spália. Orol je veľmi závažný i tu, dosť veľkej postavy, od neho by sa mohlo očakávať niečo iného, než chodenie po dvoroch.

Hoci nezaškodí, že sa pokáže tu i tu vo dvore. Treba vedieť, že kury mnoho ráz sa nepracú do vlastnej kože od veľkej roztopaše; nikto ich tu nezavracia, ani nehatí. Tisnú sa všade bezohľadne: do jedálne samého kaštieľa, ani tam nevedia sa chovať slušne, neberú ohľadu na tých, čo sedia dnuka. Opŕchnuté, nepodarené kurčatá ciepkajú celé dni za ušima: domŕzajú každého, kto sa blíži k sypárni, vystíhajú do nekonečna a nenásytne, aby sa im pohadzovalo. Kto by vedel povedať, kde sa to všetko do nich dieva? Pšenica, ba i kukurica mizne koryčiatkami, a najkrajšie, že na nich nepoznať úžitku z toho veľkého kŕmenia. Vyzerá, sťaby sa bolo hádzalo za ploty všetko, čo sa im pohadzovalo.

No keď on preletí nad domami, stíchne všetko, ani čo by bolo vykapalo. Sám pán kohút vbehne do kurníka, bárs indy nedá sa doň nahnať ani za svet. Ciepkajúce po dvore družiny, čo všade domŕzajú, vodí kdekade pomedzi kriaky; nevládne kurčatá, ktoré nemajú krídel, zvádzajú na stromy, sťaby boli potomčatá vtáctva nebeského a nie domáca hydina, cele obyčajná, ktorej je robota čistiť dvor od zbytočných odpadkov. Kvočky so svojím domŕzajúcim kŕdlikom učupia sa kdesi do kriakov a už nezapískne ani jedno, kýmkoľvek ten, čo lieta nad dvorom, nezaletí niekam do susedov.

Ale vieme, krčah tiež chodí na vodu, kým sa nerozbije.

Jedno popoludnie tiež tak prikvitol bohvie odkiaľ do dvora. Kury sa hneď učupili a ostali kdesi pritajené. Dvor ostal pustý a prázdny, ani čo by ho bol vymietol. Orol polietal sem a tam a sadol na starý buk, čo je práve pred sypárňou, krivý, odpoly suchý.

Je pravda, i vek ho skľúčil, starého bučka, bude on mať svoje rôčky, ale i ľudia sú mu dosť na vine. Vystavili mu práve ta, kde má korene, ktorými sa on tu živil, sypáreň a pripravili ho o živobytie. Je sypáreň nabitá síce potravinami: múky, šošovice, hrachu, ba i kávy je tam na vrecia, tiež sú kisne s bľachovicami konzervovými, ale čo z toho za osoh, keď z tých dobrých vecí ani omrviny sa nedostane bučku, ani sa nemôže dostať k jeho koreňom, potraviny vynosia ľudia a najviac majster; stroví sa to najviac v kuchyni a kaštieli. Necíti sa tu najlepšie, odpoly uschol, z koreňov, čo sú pod sypárňou, neťahá dôchodku, ani kontribúcie.

Na tohoto bučka si bol sadol orlík, práve na ten suchý konár. Vynímal sa na ňom sťa čierny fľak proti čistej modrine neba. Pekné si vybral miesto pri tom všetkom; mohol prezerať dvor pohodlne tam odhora, sťaby bol pán správca, alebo práve majiteľ podniku. My sme naň pozerali a divili sa jeho bezstarostnosti, že sa tam vytrčil a sedí.

Neviem, čo zašlo v ten deň Manuela, ktorý je ináč človek veľmi dobrý a trpezlivý. Stratil sa pomedzi nás ako gáfor a poza domy kadesi odbehol do svojho bytu, čo je pri samej vyhni, vlastne cieni, lebo tá je medzi vyhňou a jeho bytom. Zdupil flintu, vstrčil do nej šúľok s guľkou, sťa keby sa poberal na leóna. Vyskočil za domy, ťahajúc tú flintu opatrne za sebou. Keď prišiel na roh vyhne, tú prázdninu, čo je od nej ku kaštieľu, prešiel prikrčený temer vo dva konce, bárs mu nepadne ľahko taká cvičba; vieme, že nie je veľmi tenký v páse. Keď sa dovliekol za kaštieľ, prikradol sa k samému rohu, kľakol a zodvihol pušku dohora. Spoza rohu vystrčil rúru; keď cielil, bolo vidno iba samý koniec rúry, ani vari piaď zdĺže. Taká nepatrná vec, kúsok rúry cele malý, stratila sa pozornosti kráľovského vtáka, ktorý si jej ani nevšimol. Obzeral sa nepredpojate a nedbale sem a tam, ktovie na čo myslel, iste veru nie na to, že sedí na tom konári sťa terč, keď ho vyvesia na príhodné miesto.

Manuel, postavy strednej, hoc dobre v mäse, pridal svojej postave ohromný prírastok, tú pušku, čo trímal v ruke, ktorú by orlík mohol považovať za drúčik cele obyčajný. Puška durkla, psi sa rozbrechali, vybehli z úkrytov, čo sa to robí. Kohút vykríkol kdesi z kurníka, snáď sa zľakol, že je to už jemu ostatná hodina. Orol sa prekoprcol, rozšíril krídla, iba že nie v rovnej ploche. Rozšíril ich, lebo už nebedlil, aby sa držali pritisnuté k drieku. Sú cele ochabnuté, sťa plachty, keď ich odviaže námorník; ako padajú bokom, tak ovievajú úbohého orla sťa bársaký vecheť, keď vietor doň zaduje.

Keď cupol na zem, iba sa už ustrel; vystrčil všetky pazúry, ostré a dlhé, dobre zahnuté. Tak sa skončila sláva orla a jeho pýcha, že chcel duriť sliepky a všetky vtáčky, pýcha, ktorá pred úpadkom chodí. Bol nehybný síce, nemohol ublížiť, ale v pohľade mu sedel ešte bes a hrozba pomsty, kým i ten hrozivý pohľad sa nezatiahol závojom smrti. Nemá ho pekný ten pohľad ten kráľovský vták.

Manuel si nevšímal veľmi tej hrozby. Chytil ho za nohy a tak vliekol po dvore. Hlava, čo vždy hľadievala k slncu, rafe po tráve, skáčuc z jedného chlpa trávy na druhý. Vo vyhni ho Manuel obriadil. Rez celým bruchom až pod zobák; sťahovanie kože, ktorú nezaslúžil jej majiteľ, aby ju mal, keď nevedel lepšie bedliť na ňu za živa. Výkon ten bol hotový za pol hodiny. Manuel mu vyňal i mozgy z hlavy, nemajú v nej čo hľadať; do tej prázdniny, z ktorej ich vyňal, natisol soli a korenia, ako sa tisne napríklad na ktorúkoľvek údeninu. Bolo by bývalo čo ako osožnejšie, keby bol Manuel vložil trochu tej soli úbohému orlíkovi za živa, bol by si dával lepší pozor a nevysedával na bučku, kým puška durkne.

Neostalo mu druhej slávy, ako tá, že mu kožu rozopäli, keď už bola dobre nasolená zdnuka, piadlami, aby ostala rozostretá. Rozopäli ju na dvere vyhne, a kury, kým tam bola, bočili veľmi od vyhne. No po smrti čakala ho ešte väčšia sláva. Dostal sa do jedálne domu, občianskeho domu, kde je rozopätý v kúte na okrasu s rozšírenými krídlami, nohy trochu nabok, pazúry dobre rozšírené, aby sa poznali, že sú tam. Hlava je vypätá dohora. Vyzerá temer ako tie orlíky, čo sú na štítoch, iba čo mu chybujú stužky s heslami na nich, jablká a žezlá, aby bol pravý kráľovský orol.

Takto rozopätý má viac od dvoch metrov šírky. Perá na krídlach sú čierne, ligotavé, i chvost je pekný, čierny. Ale na tele má perie premiešané modrastými nečistými fľakmi, ktoré ho trochu špatia. No vzdor tomu, ak slnce naň rovno nesvieti, vystavujúc prinápadne svetlosti tie fľaky, vyzerá pekne. Dlhé brká v krídlach a vo chvoste sú naozaj skvelé, majú tuhý lesk, čo trochu hrá do modra.



[22] leňa dura (zo špan.) — tvrdé drevo

[23] zorzal (špan.) — drozd




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.