Zlatý fond > Diela > Prechádzka po Patagónii III


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Prechádzka po Patagónii III

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Lucia Trnková, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Lenka Konečná, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Martin Divinec, Eva Lužáková, Katarína Sedliaková, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Simona Veselková, Ivan Jarolín, Lucia Kancírová, Erik Bartoš, Martin Skakala.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 81 čitateľov


 

15

Samé úvahy, čo nesúvisia s turistikou dobre zariadenou. Jedna zabieha do bylinárstva, druhá na polia, čo sú temer cele otvorené, nemajú plotov ani ohrád dobre zariadených. Pekná cesta dolu dlhým kaňadúnom

Zavítali sme do hostinca, čo je na vysokej pampe, okolo šiestej popoludní. Poprezerali sme si kone zas, ako svedčí. Oto sa zotavil veľmi dobre, až na tú hnačku. Ale vybúšila i pri druhých koňoch; Elektriku tiež držala tuho ako Ota. Vysvetlilo sa nám konečne, prečo vyvádzala dnes ráno, čo vyvádzala, keď sme sa mali hýbať: i ona bola vtedy chorá na tú istú chorobu, iba dýchavica čo ju ušetrila. Berúc do ohľadu, čo sa stalo, ako sa teraz veci majú, natíska sa nám podozrenie čím ďalej, tým naliehavejšie, že by bolo bývalo lepšie ostať na noc v Kalafatoch, ako nás zdržiavali, než sa ísť túlať s toľkými koňmi po kampoch, od ktorých nás všade odrádzali. A ktovie, či nebolo najbezpečnejšie vybrať sa z podniku veľmi zavčasu, snáď do dňa, a hľadieť nocovať hneď prvú noc v tomto hostinci.

Nebolo pochyby, že naše kone privoňali k zeline škodlivej. K nej sa dostali iste tej noci na paši. Bolo by rozumnejšie, keď sme už mali nocovať, kde sme nocovali, zatvoriť kone na noc do korrala, ako sme ich boli zatvorili na veľkom podniku, než vpúšťať ich do krásneho potrera, ktorý prechováva niekde medzi bujnou, hojnou pašou i túto zradnú zelinu. Ostatne ani to zatvorenie nebolo koňom veľmi na osoh. Prišli vyhladnuté do potrera; hlad nevyberá a hľadí sa čím prvej utíšiť. Hladné kone hodili sa dychtive na trávu, nepreberali, ale sa iste napásli na jedovatej tráve.

Nachodí sa tej zeliny tam všade; bude jej niečo hádam i v Calafatoch, ale iba miestami. Hojne jej je v kampoch podniku, čo má budovy pod bralom, a nachodí sa jej, ako vidíme, i na podniku, čo je zaraz pri ňom, kde sme boli prenocovali. V nasledujúce roky, keď som lepšie schodil pleso, tú bylinu som videl i obdivoval, čo je za, lebo zasluhuje skutočne obdivu. Ona svojím zložením, vzrastom, spôsobom života, pôdou, v ktorej sa darí, a spôsobom, na aký sa veľadí, vôbec celou svojou podstatou potvrdzuje múdrosť a pravdivosť toho príslovia, ktoré má v sebe ako všetky príslovia jadro pravdivé a zdravé, má význam pre život a veľkú cenu, lebo obsahuje užitočné naučenie. To príslovie hlása, že mrcha zelina nevyhynie. Nikto mu nebude odporovať a kto by pochyboval, nech ide na pleso a vyhľadá tú bylinu, o ktorej sa tu hovorí; presvedčí sa, že sa táto bylina darí v akejkoľvek pôde, či piesočnatej, hlinitej alebo práve štrkovitej. V lete, keď sú veľké suchá, vyhorí všetko, čo je útlejšieho, i tráva pampy hrubá a mocná ovesí hlavu a vyschne na slamu; mohutné kriaky tiež sa zaseknú vo vzraste, šuchocú bez šťavy, skoro vysušené sťa viecha, čo sa opála na krčme; práve v tieto najhoršie časy táto mrcha zelina stelie sa po vyhorenej, suchej zemi krásna, víťazoslávna, zelená sťa ruta, sťaby ju polievali dva razy za deň. Čosi sa ponáša na našu povoj, keď je v najväčšej svojej sláve, tam kdesi o Turícach. Také sú vrtochy prírody, jej hra a žarty, že podaktoré byliny vystrojí skvelými, výhodnými vlastnosťami, ktoré by snáď lepšie pristali i druhým rastlinám, omnoho potrebnejším a užitočnejším ako húževnatosť, pevné zdravie, veľká skromnosť v nárokoch a zručnosť vynájsť sa a veľadiť kdekoľvek a na akýkoľvek spôsob; vlastnosti, ktoré chybujú užitočným a potrebným rastlinám a ktoré práve preto nemôžu sa veľadiť a vyvinovať, lebo ich nemajú. Nech môže napríklad vika alebo ďatelina vzdorovať suchote aspoň približne, ako táto bylina, aká by to bola výhoda statkárovi, aký prevrat by mohol nastať v celom hospodárskom vývoji Patagónie!

Meno tej byliny dľa Linného[29] alebo už dľa druhého, kto má právo deliť také mená rastlinám, nie je tu ľahko uviesť. Nieto kľúča na týchto stranách, ktorým sa majú otvárať priehradky v tých nekonečných odsekoch herbára, kde sa ukladajú suché byliny, dľa ktorého sa určujú triedy, rady, rodiny, rody a druhy. Nepozostáva mi, ako opísať ju, nakoľko sa dá. Stelie sa teda ako povoj, ale nie je tak dlhá. Lístie má veľmi mäsité, skoro ako kaktus, ale je malé a okrúhle, toľké asi, ako lístie našej trnky. Keď roztrhneš steblo, začne vymokať z rany biele mlieko, temer ako Euforbia cyparissias.[30] Práve to mlieko nebude najzdravšie.

Hovädo príde do takého vyciveného kampa, zazrie šťavnatú zelenú trávu; ona nekričí na výstrahu, naopak, priťahuje a vábi. Hlad pritisne a hoviadko sa dá do nej. Jej účinky nie sú vždy tie isté. Ich stupeň a škodlivosť bude najskôr závisieť od toho, koľko sa jedu užilo, a iste i od toho, ako sa užilo. Ak ho užilo mnoho alebo i menej, ale na prázdny žalúdok, účinok jedu by mal byť zhubnejší, než keď ho užije menej, alebo ak príde na plný žalúdok.

Môže byť ľahko, že jeden druh zvierat vzdoruje väčšmi tej istej dávke, než druh iný. Ak dávka bola priveľká a prišla na prázdny žalúdok, účinok bude veľmi rýchly a nedá sa prekaziť. Príde do údov triaška, brucho sa zduje, dostavia sa ťažkosti dýchania. Naše kone teda okúsili tej trávy dosť hodne a otrávili sa, tak sa zdá, skoro všetky, jeden väčšmi, druhý menej. Na Otovi sa ukázalo otrávenie vo vyššom stupni, než na ostatných koňoch. Že sa nestalo ani jednému nič horšieho, môže sa pripísať akiste iba tomu, že kôň znesie väčšiu dávku jedu bez nebezpečných následkov, než iné zviera, menšieho vzrastu. Možno, že by sa im nebolo stalo ani to, čo sa stalo, keby sme neboli zatvorili tropillu do korrala noc pred naším odchodom; bola celých dvadsaťštyri hodiny o hlade, taká hladná bola v robote, aby ešte väčšmi vyhladla. Hladné kone vrhli sa na trávu, keď vošli do potrera, nevyberajúc veľmi, na čom sa pasú. Jedovaté látky dostali sa do prázdneho brucha a mali účinok prudký a zhubný.

Ostatne otrávenie našich koní nebol prípad osamelý, ani prvý a nebude tiež ostatný. V nasledujúce roky videl som hromadné otrávenie oviec práve v tých kampoch, čo susedia hneď s Calafatmi a prislúchajú podniku, ktorého domy sme videli z cesty temer pod samým bralom.

Z jedného veľkého podniku boli hnali väčší kŕdeľ oviec, snáď desaťtisíc. Kŕdeľ prišiel do Calafatov vo veľmi dobrom stave. Stadiaľ iba čo ho prehnali tým kampom, čo siaha od Calafatov k podniku pod bralom. Nedali sa ovciam zastavovať, aby sa nemohli popásať v ceste. Na noc zatvorili kŕdeľ do korralov, tiež aby sa nemohol pásť a neužil azda jedovatej rastliny. A predsa, keď prišiel na druhý deň kŕdeľ na čiaru, čo je na rio Perro, a mal prejsť do susedného podniku, ovce začali padať. Kamp bol posiaty takrečeno otrávenými ovcami, z ktorých sa len máloktorá zotavila. Majiteľovi miesto oviec ušli sa kožky, čo ostali rozvešané, aby sa sušili, na plotoch práve tej čiary. Ktovie, čo by sa bolo s kŕdľom stalo, nech ho poženú napred, tou istou cestou. Ale ovčiari sa dovtípili, vyhnali kŕdeľ do horných kampov jednou pazuchou, ktorá je tu práve v brale. Tam sa za dakoľko dní i zotavil na zdravej, čistej paši.

I domácim ovciam z tých podnikov neraz sa pridá, že sa otrávia. No tie sa z väčšej čiastky zotavia zase. O dakoľko týždňov sú cele zdravé a tučné, akoby sa nič nebolo stalo. Je na prvý pohľad divné, skoro neuveriteľné, že ten istý jed, môžbyť v tej istej dávke užitý, nemá pri domácom statku ten istý účinok ako pri cudzom. To je, pravda, iba prvý dojem; zdá sa nápadný, ale sa dá vysvetliť dosť snadno. Nasvedčoval by tej skúsenosti, že domáci statok snáď častejšie sa napasie tejto znamenitej trávy, podrobuje sa nebodaj z času na čas neveľkému, čiastočnému otráveniu. Môžbyť i pozná tú zelinu, jej nepríjemné účinky, hádam i bočí od nej, vedený zdravým pudom, ako ten, čo sa popiekol na horúcej kaši a potom i na studenú dúcha, že teda sa neotrávi dokonale. Je statok i prieberčivý v paši, vyhýba zlej tráve, kde môže; to je cele isté. Otrávenie po podnikoch vo väčšom množstve nestáva sa v riadne časy, keď statok sa môže popásať pohodlne a do sýtosti; stáva sa najviac v roboty, keď sa ovce zatvárajú napríklad dlhší čas do košiarov, až veľmi vyhladnú a vojdú vyhladnuté do kampa, kde jesto tej zeliny. V taký čas hodia sa pažravo na trávu, nevyberajú veľmi, na čom sa pásť; pasú sa na všetkom, čo príde pod zuby, len aby sa nahradilo čím skôr, čo sa bolo zameškalo.

Ak sa otravujú častejšie po troche, ľahko na jed privyknú, že nemôže účinkovať na ne tak zhubne ako na druhé ovce, ktoré ho nikdy neokúsili; môžu ho vydržať pomerne väčšiu dávku, bez účinku tak škodného, aký sa ukazuje na cudzom statku. Nikotín tiež stratí svoju moc nad dobrým fajčiarom, nepôsobí naň, lebo je fajčiar privyknutý užívať ho v istej dávke každý deň. Fajčiar, čo sa učí fajčiť, ten už skôr podľahne otrave nikotínu, i keď ho menej užije. Vycvičený korheľ tiež vytriezvie chytrejšie, neostane dva-tri dni na nič ak sa poriadne naťahal, ako ten, čo sa opil po prvý raz.

Najhoršie je domácim ovciam hneď pred jarou, keď sa paša ukázala spod snehu; veľmi vyhladnuté hádžu sa na také miesta a ak je mrcha zeliny dačo, otrávia sa. V taký čas jed pôsobí mocne a rýchle, dostavia sa ľahko väčšie straty i medzi domácim statkom.

V riadne časy zahynie len máloktorá. Najviac sa stáva, že taká otrávená ostane ležať na mieste sťa omámená alebo odpoly mŕtva s nadutým bruchom a trasením v údoch. Keď ju vidíme v takom stave, najlepšie ju netýkať, menovite nepreháňať sem a tam, kým sa ona sama nezrepetí a neodvlečie na vodu. Ostane na mieste, kým jed nevytuchne, kým sa nevylúči prirodzenou cestou. To vyháňanie jedu z tela napomáha práve hnačka, ktorá sa dostavuje skoro vždy a bude trvať dakoľko dní, strebanie vody, lebo nadíde veľký smäd práve vari následkom tej hnačky. Pod tým liečením vodou a odpočinkom ovca sa zase zotaví i po ťažkom omámení, podvihne sa ona sama, bude sa mať k životu, len ju načim nechať, nech sa sama vykýcha, ako vie.

Z cudzích oviec po väčšom otrávení podľahne temer každá. Snáď čiastočne preto, že je po prvý raz pod účinkom jedu; účinok jeho je mocnejší, lebo nie je naň naučená. Ale podľahne viac vari preto, že sa nachodí v ceste so svojím kŕdľom. Keď sa otrávi, neostane ležať tam, kde je, kým jed vytuchne. Preháňať ju síce nik nepreháňa, ani netýka; ovčiari, čo ženú kŕdeľ, vďačne by ju nechali tam, kde sa otrávila. Ale vieme, čo za mocný pud prítulnosti je v ovci ku kŕdľu, vôbec k svojeti. Ovca, bárs chorá a nevládna, nezaostala by od kŕdľa, drží sa ho húževnate, kým môže, vlečie sa za ním, aby nezaostala, kýmkoľvek ju nepodkosí účinok jedu. Vtedy sa už vyvalí, ale to je už pozde, to sa stane v kŕčoch pred smrťou, z ktorých sa nemôže viac podvihnúť.

I Oto by sa bol tak vyvalil dneska, hádam i Elektrika, nech sa nevypriahnu a nemôžu si odpočinúť v hostinci na Bajade. Najväčšmi im pomohla tá dobrá voda, ktorej sa hneď nastrebali na mieste, ktorou sa nalievali celou cestou, kdekoľvek sme natrafili na vodu.

Vzdor obavám o náš statok, vlastne hovoriac, ako by bolo hovoriť o nás samých, vzdor starostiam, že ak nám kone ochorejú alebo sa snáď vyvalia na ceste, že ostaneme pešo v kampe, nebudeme sa môcť hnúť ani sem ani ta, i vzdor tým a podobným obavám strávili sme i tento večer veselo. Keď sme zaspali a vo sne precítili, počúvali sme zas husle pána hostinského, ako kvílili, a krásnemu sprievodu gitary. Striedali sa zas krásne národné piesne a básne, najviac veľmi sentimentálne, akých Španieli majú, tak sa zdá, tiež hojnosť. Neraz sa ozval dvojspev veľmi dokonalý pri tých husliach spevavých a kvílivých a gitare viac energickej a triezvej. Bol to čistý tenor nášho pána hostinského a mocný hlboký baryton podujímateľa povozov, na ktorého sme zas mali šťastie natrafiť tuná.

Práve pred večerom prišiel so svojimi karretami na nocľah. Rozložené sú neďaleko hostinca. Jeho ľudia a hovädá odpočívajú tam pokojne po denných trampotách, on sa tu oddáva s priateľom umeleckému rojčeniu. Ich hra a spev je pre nás pôžitok mimoriadny, akého sme nemali od dvoch mesiacov, odkedy sme tu predošle nocovali. Boli sme z postele povďačnými poslucháčmi tohto zvláštneho koncertu; čo sme sa prebudili, boli sme radi, že môžeme obetovať nočný odpočinok takému načúvaniu a pôžitku.

Umenie v Patagónii, ako snáď i kde inde, musí sa neraz utiahnuť z javiska verejnosti a okázalosti a uspokojiť sa skromným kútom, kdekoľvek v tôni a zátiší. Musí vyčkávať trpezlive a utiahnute, kým mu udrie hodina — ak mu udrie — že sa bude môcť osmeliť zo svojho kúta. Málokedy dostane sa mu skvelej dvorany. Najviac sa musí uspokojiť s tichou komôrkou osamelého skromného ctiteľa a pestovateľa, alebo, ako tu na vysokej pampe, šenkárňou a skladom tovaru — miestnosťou, ktorá, hoci nie je skvelá a nádherná, jeho krásou a vznešenosťou sa ozdobí a okrášli, premeniac sa aspoň na chvíľu v nádherný chrám umenia.

Žije ono neraz a živorí na osamelých miestach, snáď v suchopáre žitia, pochované pod kopou starostí a trampôt, sťa snežienka, čo rozvíja svoj skvelý, voňavý kvet pod hrubou kôrou snehu a ľadu; sťa cíperie, čo šíri milú vôňu na holých skalách a osamelých poliankach, kde je všetko pusté a holé, iba čo sa sivie nízka trávička ešte od minulého roku. Zriedka sa mu dostane nádherných, pohodlných zimných záhrad, skleníkov dobre založených, obrátených k slncu, aby ho teplilo svojou žiarou, oblievalo svojím svetlom, sklená stena aby ho chránila od vetra a kamenca. Ba neujde sa mu ani skromnej teplej hrady, do akých sa sadia tekvice, uhorky, špargle a dyne u tých, ktorí si môžu dovoliť prepych, aby mali na stole plodiny, ktoré by sa nedarili pod holým nebom.

Ale umenie predsa dvíha tú hlavu vzdor nežičlivosti a neprajnosti alebo ľahostajnosti, čo ho hľadí ohlušiť a okyptiť; hľadí si zabrať miesta na slnci, vykukuje spoza lopúchov ľahostajnosti, čo sa rozťahujú naširoko spokojné a vysmiate, díva sa na svet, raduje sa životu, priťahuje pohľad tých, čo idú ustaraní a zaujatí popri ňom; hľadí im posvietiť na cestu, rozohnať ťažké oblaky starostí svojím sladkým príhovorom.

Tí, čo ho pestujú, majú sa máločo lepšie. Títo dvaja, aby ho mohli pestovať, platiť mu daň, čo mu prislúcha, musia obetovať svoj nočný spánok. Deň dajú celý práci dennej, bežným starostiam, aby bolo z čoho žiť, aby sa nevkradala núdza do domu. Ich život je dvojživelný. Vo dne musia byť ľudia ako druhí, s maskou všednosti, aby sa neodchyľovali od riadneho toku sveta; v noci sú kňazi, čo dávajú oheň a teplo duše umeniu, iní ľudia, žijúci v inom vzduchu, blúdiaci po cestách, čo sa šíria v čistej ríši umenia.

My poslucháči tiež sme v dvojživelnom prúde. Vo dne zaviati starosťami, obavami o kone, o výsledok a beh tejto cesty, o to, čo nás čaká zas v meste, všedné záujmy, obchody so všetkými ich spádmi a krivými cestami; noc vtiahla nás temer nasilu do ovzdušia čistého umenia, kde ono panuje mohutne a výlučne, bárs vysúdené na tento vyhnanec.

Vychodí na to druhými slovami, že umenie má život potajný. Pestuje sa mimochodom, ukradomky akosi. Nieto času ani stihu oddať sa mu cele, keď srdce k nemu ťahá, keď túžba zovie a nadchodí vnuknutie, ktoré klope naliehave na dvere, aby ho vypustili z väzby.

Pestovanie umenia ukradomky, mimochodom, pri prekážkach, naslúchanie mu v nočnej tichosti, uštipnúc čas spánku, ponáša sa, hoc len zďaleka, na bohoslužby, čo kedysi odbavovali v jaskyniach, v hlbokých horách, na ukrytých miestach, v podzemných cmiteroch, keď nebolo slobodno vyznávať živého boha a stavať mu oltáre na verejných miestach. Pokrývanie a pritajovanie dodáva umeniu trpkej príchuti, mieša do kalicha čistých pôžitkov čosi i blenu utrpenia. A je slušné a spravodlivé, aby bolo i tej príchuti trochu, ako ju má všetko, kde je stopa ľudského pôsobenia. Tá príchuť umeniu neškodí, ani ho neponižuje, skôr ho vyvyšuje a šľachtí, kladie mu pečať utrpenia, vedie ho cestičkou utrpenia a obetí.

Kto by tušil, kto cestoval tadiaľto, že v tomto hostinci na vysokej pampe prisluhovalo sa vrúcne, skoro zbožne umeniu? Jedni činne, ako výkonní umelci, čo ho vyvádzali majstrovsky; druhí len trpne, ako poslucháči nehodní, čo kradli čas odpočinku, darujúc ho vďačne a s radosťou umeleckým pôžitkom.

Ráno sme vstali veľmi zavčasu, prezerali zas tropillu. Nových ochorených sa neukazovalo, Oto a Elektrika sa zotavili. Sotva by kto povedal, že Oto včera o poludní bol začal mlátiť z ostatného.

Zapriahli sme Martilla, prvý raz na tejto ceste. Mušky mu azda vylietali včera. Celé popoludnie sa vädil na ňom úbohý Dojmo. I to bola obeť, vydržať toľké hodiny na ňom, keď bolo toľko súcich koní pod sedlo, vybrať si práve jeho, čo je na ťahanie. Nemá druhej chôdze, ako dlhočizný klus, ktorý keď trvá dlho, omrzí neviem akého jazdca. K nemu sme zapriahli medzi ojcia Bepu; ona môže držať s ním krok veľmi ľahko. Ukázala sa dosiaľ cele spoľahlivou a učenlivou, môže sa zapriahnuť do ojec veľmi dobre. Naši spoločníci v druhom vozíku dostali nový pár spoľahlivých, dobrých koní.

Celý hostinec bol pred domom, keď sme sadali: tu že sa od nás odoberú, tu zas že budú trochu svedkami, ako sa nám vydarí odchod. Odchod v kampe má vždy zaujímavosť: kone len málokedy sú vycvičené pod riad; každý má dáku zvláštnosť, novú obyčaj, ktorá vyjde najskôr najavo pri pohýnaní. Tropilla sa pohla i batožina na štyroch koňoch. Prvý vozík vyšiel veľmi pekne a hladko a poodišiel bez nehody. Ale keď sme my vysadli a mali sa hnúť, Martillo nezabudol na svoj vychýrený skok. Možno sa mu zas videlo, keď ho už bol urobil, že bol priveľký a primnoho škodí i dobrého: aby chybu napravil, za tým skokom sa cofol znezrady a tiež prudko. Náš vozík len že nepreboril stenu hostinca, tiež z ľahkého materiálu, buchnúc tuho do nej. Celá stavba zdudnela, otriasla sa na svojich klátikoch. Nech sa mu vec vydarí, ako patrí, my by sme boli vošli i s vozíkom rovno do veľkej miestnosti hostinca.

Pán hostinský nám chytil sám kone za uzdu a odviedol ich na cestu, kým vzali smer a utíšili sa trochu. My sme sa pustili rezkým klusom dolu cestou. Ako vieme, cesta má od tohto hostinca dosť sklonu, kde viac, kde menej. Prvý vozík sme dohonili, čo nás bol predišiel dosť hodne, sliedili sme mu od týchto čias temer zápäť za pätami. Kone z ich vozíka, ako i nášho pochodili z tej istej tropilly, ale medzi nimi bol krikľavý rozdiel. Nuž vôbec cesty ubývalo veľmi rýchlo; išlo sa v dolinu, koňom nepadla cesta na obtiaž. Vietor dneska neprišiel. Či ustal od včerajšieho namáhania, či ho zašlo čo druhého, že tam kdesi zaviazol a nechal nás na pokoji? Počasie je už čosi jesenné, zádych zimy cítiť skadiaľsi, nevedieť, z ktorej strany, ale bolo veľmi pekne, a to je hlavné, i sucho, i dosť teplo ešte.

Tropilla ide len po tráve, drží sa pažite väčšmi než kde inde. Cesta je veľmi štrkovitá, kone bočia od nej. Iba naše záprahy konajú povinnosť, nemajú pohodlia ani výsad. Tackajú sa miestami po hrebeňoch a hrboľoch, ktoré sa už počínajú ukazovať, kde je cesta čosi mäkšia. Inde medzi hlbokými koľajami tieto vyvýšeniny tvoria rovné čiary, ktoré sa tiahnu nadol kamsi na vegu.

Keď sme dochodili k podniku, na ktorom sa bolo prepriahalo, keď sme šli na pleso, kde sme nechali osamelého muža z rodu Tehuelčov, dohonili sme skupinu karriet. Túto skupinu vedie sám majiteľ povozov, náš umelec, ktorý nás tej noci tešil svojím spevom a krásnou hrou na gitare. Vzal zase skromnú masku podujímateľskú, vedie svoje karrety do prístavu. Akiste, keď dokončil umelecké posiedky u svojho priateľa, prebudil ľudí a zapriahol statok. Vykonal temer celú cestu, čo padá na dnes, vypriahne svoj statok, práve keď začne lepšie pripekať, na takom mieste, kde bude viac paše, aby sa mohol statok napásť do nasledujúcej noci. Jeho statok má výhodu, že v horúčavu bude odpočívať. Neprenesie, čo musí preniesť statok tých, čo nemajú takých náhľadov, ako náš umelec, a radšej cestujú vo dne. Im sa zdá, že spanie nad ránom je najchutnejšie; počnú sa hýbať, keď počne poriadne pripekať. Cestu budú konať do polvečier, a keď počne chládok, pôjdu na nočné byty, kde je veselo, mnoho karriet, mnoho sveta, kde sa veselo beseduje pri ohníku, kde statok nenájde byľky trávy. Statok tohoto podujímateľa vyzerá veľmi dobrý, je svieži a dosť tučný vzdor tomu, že nieto pri karretách kŕdeľ juncov a volov, čo idú naprázdno, aby vymenili ustaté voly.

Dnes sme prehrmeli popred podnik, lebo nám nebolo treba prepriahať. Náš statok bol cele čerstvý ešte. Prezeral som naokolo, či nevidím dakde tie dva kolíky, medzi nimi vlajúcu plachtu, alebo práve postavu Tehuelča. Nebolo vidno nič takého medzi budovami podniku, ktoré tiež len akoby sa boli mihli pred očami; hneď sa zas uložili za nami do toho veľkého skladu, kam sa ukladajú predmety a pomery, čo sme postretávali na tejto ceste, ktoré tam už ostanú kdesi zložené na pokoji, iba ak ich kde-tu navštívi rozpomienka, rozostrie, poobracia, poprezerá ich chvíľku a zas poukladá na miesto, kde im je odpočinok.

Dlhý kaňadún s mäkkou vegou sa nám minul tiež veľmi skoro. Leteli sme tuhým klusom dolu ním. Kone boli čerstvé a bodré, sťaby sme ich teraz boli zapriahli. Tropilla bola zdravá, iba čo hnačka vzkrsla i pri druhých koňoch. Kde bol v ceste aký jarok alebo studnička, statok sa hrčil okolo vody; hľadel hasiť oheň, čo mu vyháral vnútornosti. Keko a Dojmo nedali strebať mnoho, obháňali statok tatarcom; ustavičné nadájanie považovali za škodné pri chorobe, čo ich prikvačila. Kone sa len nerady dávali odohnať od vody, za ktorou vlastne neprestajne bažili.

Bolo čosi popoludní, keď sme vtiahli pred hostinec, čo je pod dlhým kaňadúnom. Dneska sme urobili dopoludnia cestu, na ktorú sme vynaložili ta idúc celý deň. Pravda, ta idúc ide cesta skoro ustavične do vrchu, vtedy sme kone mali ustaté a dnes sú čerstvé.

Obedovali sme v hostinci. Kým sme boli za stolom ešte, gazda vysadol na koňa a vybral sa na blízky podnik pokonať diela, čo mal s pánom majiteľom práve toho podniku, ktorému sme boli prešli popod obloky, keď sme sa vracali po priechode cez Coyle na túto hradskú. Pán majiteľ nám už nikdy neodpustil, že sme ho vtedy obišli na ten spôsob.

Hostinec bol temer prázdny, hostí nebolo, ale dom i tak bol obrátený a sprehádzaný. Prestavovalo sa na jednej strane, na druhej pristavovalo. Miestnosti na sklady a obchody. Tu sa pripráva významný premávkový uzol, kde sa bude dobre vodiť obchodu s článkami, čo sa dosiaľ museli dovážať rovno z prístavu. Sem sa išla zas naraziť i celá zložitá robota, čo je okolo dovážania plodín z kampa, vlny a kožiek totiž. Zriaďovalo sa nové podujímateľstvo, ktoré malo zaviesť premávku vo veľkom medzi týmto bodom a prístavom. Úlohu by malo: vývozné články dovážať z kampa na more, dodávať ich na miesto určenia, aby karretám nebolo tak ďaleko, ako im je dneska. Aby sa vyhovelo požiadavkám, čo taká robota vyhľadáva, bolo treba stavať budovy, skladiská na tovar, čo sa má dodávať podnikom; skladištia na kožky a na vlnu, čo sa má odvážať do prístavu vo veľkých vagónoch, ťahaných strojmi.



[29] Linné — Karol Linné (1707 — 1778), švédsky botanik, ktorý roztriedil rastlinstvo a živočíšstvo podľa tzv. binomickej nomenklatúry (druhové a rodové meno). Linné je priekopníkom nových smerov v botanike, ale zasiahol aj do iných prírodopisných disciplín.

[30] Euforbia cyparissias (lat.) — rastlina mliečnik chvojkový




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.