ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pohľady a rozhľady, prechádzka a poznámky a niektoré pravdy

Nie, nebol to kvikot kŕmnikov, čo ich ťahali z chlievov, bol to štekot a kvičanie psov, čo ma prebudilo zavčas rána. Mali čosi medzi sebou, snáď sa ruvali o miesto teplejšie a mäkšie, kde by bolo príjemnejšie ležať. Dosť na tom, že sa poruvali veľmi tuho pod stenou. Hádku rozsúdil ktosi nakrátko korbáčom: ozvalo sa kvičanie a zavýjanie, ktoré sa na šťastie kamsi vzdialilo. Zato opanoval miesto tohto deja hlas človeka trochu ešte chripľavý, ako býva zavčas rána, kým sa hrdlo nepreleje dačím teplým a nevyčistí dymom tabaku alebo papierovej cigarky, ako sa to stáva po prvých raňajkách. Ten hlas začal svoju robotu hneď zrána, všeobecne prijatým a schváleným výkrikom: „Ideš mi ho, kotloš; mater ti taká a taká…“

Svitalo. Keď sa raz prebudím, čo je i včaššie zarána, zriedkakedy už zaspím, menovite keď som na neobvyklom mieste. Začal som sa repetiť, že radšej vstanem, než vylihovať nič po nič takto prebudený. Moje šukanie sem a ta, hoci opatrné a veľmi šetrné, prebudilo gazdu, ktorý bol prenocoval na druhej hŕbe kožiek, rozostlaných na zemi, a ohlásil sa trochu šomravo:

„Ja myslím, ešte by sa mohlo spať trochu. Budeme sa motať celý deň ako otrávené muchy.“

Obrátil sa na druhý bok, že predíde dobrým príkladom, čo sa mu zdalo, že treba urobiť.

No pán správca, čo prišiel s nami z tamtej strany, strhol sa tiež na svojom ležisku; sadol odrazu sťa panák, čo má v sebe spruhu a skrčí a vystrie sa, keď ju pritisneš; sadol a začal zhľadávať šaty, že sa ide obliecť.

„Nemohli sme si odpočinúť, aspoň kým sa rozvidní, ako svedčí,“ zašomral gazda veľmi znechutený, no vzdor tomu začal sa i on obliekať.

Tak naša noc bola tam a začal sa deň.

Obliekli sme sa chytro, lebo sa nám lepšie vyjasnilo medzitým: kde sme, čo sme, čo tu robíme. Umývadlo nás čakalo hotové i voda v kanvici. Kto to prihotovil? Ani čo by vo veľkých podnikoch! Ba ani tam nebárs. V kampe je každý sám sebe najlepší posluh a sluha. Keď ti treba náhodou vody zarána, prečo naostatok nemohol by si jej doniesť sám? Načo sa držať, že ti ju kto druhý postaví pod nos? Na podniku Las Matas bolo by najmenej neskromnosť vystíhať umývadlá a novomódne kanvice, ba bezohľadnosť, keď voda ide pred dom čistá a čerstvá. Príde ti sama bez rozkazu, nečistá tiež zaraz sa odprace sama.

Tak sme i urobili. Umývadlo sme nechali umývadlom a s uterákom na ruke vyšli sme na priedomie a dolu briežkom rovno do potoka. Vyumývali sme sa do milej vôle, kto ako chcel. Čo za rozkoš takáto chutná voda zaraz pred domom, aké bohatstvo a ako chutí! Najväčší dar boží v pampe, liek i bohatstvo v dnešných časoch, kde ju počíname trochu ceniť a učíme sa s ňou narábať čosi lepšie.

Na končiaroch tamhore už plá ranné slnce. Tu dolu sú ešte tiene, miestami husté. Hore, v doline roztiahla sa biela plachta, ktorá by nedbala pokryť celú dolinu, snáď by sa odvážila štverať sa i po grúni tahore. Nuž jesenná hmla pripomína hustotou, že leto, žiaľbohu, je na odchode, môže vypovedať znezrady službu a dať svoje miesto zime. Jej prvé predznaky, prvý sniežik, môže nás prekvapiť hocktoré ráno. Bude i nám onedlho ako bačovi redikať sa dolu, nadviazať každodennú niť života, tam, kde sa bola pretrhla. Na dušu padá tieň, predzvesť iného bytu, z ktorého sme sa boli vyslobodili, pravda, len načas, aby sme sa pritúlili k hrudi matky-prírody.

Ale načo clivenie a smoklenie, keď sme ešte tu, chvalabohu. Ešte zima nevošla do domu. Tam kdesi obchodí poza humná. Nepristane lepšie ísť a poobzerať si, čo sa vyplatí vidieť a možno zaslúži náš obdiv alebo aspoň len odobrenie?

Najprv sme doniesli, ako svedčí, do poriadku spálňu: kožky sme poukladali všetky na jednu hŕbu; budeme sa mať kde obrátiť v svetlici. Pokrývky ostali rozostreté rúnom navonok; tak môžu ostať do večera, nech sa prevetrajú. A salón je zase salón.

Idúc podstenou okolo domu, vošli sme do kuchyne, ako i kaštieľ, vystavenej zo solídneho materiálu, z hlinených váľkov, tiež dosť bielých. Divné je, že netvorí súčiastku domu. Je cele oddelená od neho, snáď aby zápach kuchyne nevnikal do chyže. Či sa išlo za módou veľkých domov, ktoré tiež rady zatutlajú kuchyňu do ústrania, aby neobťažovala domácich napríklad, keď masť horí? A či hádam, keď vystavili svetlicu, prišli na to, že ani kuchyňa by neškodila? Dosť ľahko, že sa stavälo dľa potreby: nechceli budovať nazbyt alebo z prepychu; zbytok, ako vieme, vo všetkom škodí.

Už akokoľvek, kuchyňa je tu, ani cele malá, ani veľmi veľká, hoci nikdy by neškodilo, keď sa raz buduje, vystaviť ju priestrannú, zvlášte po takýchto podnikoch, kde domáci najviac v nej trávia svoj čas. Je jednoduchá, na štyri uhly. V nej stojí dlhý stôl. Okolo dvoch stien lavice: dosky, čo sú na štyroch kolíkoch, vsadených do zeme. Lavice sú pohodlné, bárs sedenie je trochu úzke, lebo sú hneď pri stene. Kto chce sedieť veľmi pohodlne z tejto strany stola, má pri ruke prázdne kisne, môže sedieť na nich. Kto lipne za hriešnym pohodlím a chce sa mu oddávať pri jedení, nech bedlí, keď si ide postaviť tú kisňu, či je obrátená dohora dobrá plocha. Na jednej tej ploche trčia klince, čo sú nie ešte vytiahnuté, bárs sú trochu ohnuté. Taký klinec sa môže zadrapiť, a hoci len do nohavíc, i tak je škoda hotová. Na jednej zas trčí kúsok tej bľachovej obrúčky, čo sa pribíja na hrany tej kisne: daj si pozor, ten bliašok dakedy reže ako nožík, ba horšie, má na ostrí akoby zúbky.

I na stene visí kisňa, iba že jedna z tých väčších plôch je odňatá, takže predstavuje cele obstojne kasňu, v ktorej sa držia taniere, šálky a vôbec stolový riad. Jedna strana chybí, kde by mali byť dvere. Bárs dverí nieto, je miesto nich záclona, ktorá pokrýva, čo je v kasni. Je to záclona z kusa toho vreciska, v ktorom idú baly vlny do prístavu. Látka táto cele už privykla svojmu určeniu, pokrýva kasňu veľmi dobre, spustená vždy nadol a pribitá klinčekmi na hornú hranu kisne.

Na mohutných klincoch po stenách sú rozvešané rajnice, pekáče a druhý podobný kuchynský riad.

Sporáka v tejto kuchyni nieto, nebolo by ho ani ako doteperiť na túto diaľku. Bez sporáka sa dosť dlho zaobchodil svet a vyžil. I dnes ich jesto mnoho takých, ktorým nechutí jedlo zo sporáka: prečo by sa nemohlo bez neho variť i dnes na podniku Las Matas? Na to varenie treba mať zvláštne nadanie a hodne dobrej vôle. Ohnisko je v kúte cele na zemi, ohradené čo z väčšieho zvariakmi, aby sa oheň držal na hŕbe. Nieto na ňom ohrady z kresaných kameňov, ako na nízkych ohniskách v daktorých domoch v Dalmácii, kde ešte žijú dľa starých obyčají. Ohnisko im je ohnisko, kde sa sústreďuje domáci život. Nieto, žiaľ, ani tých dvoch lavíc, čo bývajú okolo ohniska, tvoriac uhol, kde domáci vysedávajú v dlhé zimné večery, rozprávajú podivné príhody: o mule, čo sa povlkodlačil, chodí po smrti po dedine a straší po nociach svet, ak ide po ulici. O vlkodlakoch a strigách, ktoré tam sa nosia, ale nie na omele, majú tam radšej metlisko. Deti sa krčia, načúvajú dychtive; nechcú sa dať uložiť ani za svet. Radšej tam driemu medzi staršími od strachu, ktorý sa nedá premôcť ani suchými figami, čo im mať sľubuje, aby ich prilákala do postele. Horia polená čezmíny alebo pníky olivové; v dyme sa údia šunky, rebrá len málokedy. Často sa údi i solená baranina. Tu i tu sa i pečú rezníky tej šunky alebo údeniny nad žeravým uhlím: vtedy je čas, že krčah musí kolovať medzi tými, čo sedia a vyhrievajú sa na tých laviciach: krčah ťažký, hlinený, ktorý bol v horúcom popole, aby sa rujné vínko priteplilo trochu. Víno je v zime pristudené a mohlo by zaškodiť; vieme, že pivnica máloktorá má sklepenie, a vystavené sú nad zemou. Zima sa vtiahne do nich ľahko, víno sa ochladí i väčšmi než mu prichodí dľa znalcov.

Zato i na tomto ohnisku praští temer neprestajne prívetivý ohník zo suchého dreva. Čo je tu hodno veľký peniaz, je, že o drva nieto núdze: vidno na všetky strany mŕtvoly stromov, prevŕhaš sa na ne na každom kroku. „Pohorelá“ je i tu, vyhorená hora, z ktorej už neostali ako suché sochory, čo trčia do neba; nuž ani netrčia všetky, mnohé sa povaľujú po zemi. Tomu sa môže ďakovať, že sa udržuje tento ohník ustavične, ak nie živý, teda aspoň utajený pod popolom, sťa ten tak spomínaný vestálsky v starom Ríme. No tu nepečujú oň vestálky.^[10]

Na ohníku je tetera i teraz s vodou, ktorá besne vrie, socajúc paru cez tenkú rúročku, lebo para nemá kadiaľ inde vychodiť; keďže jej je mnoho cez rúročku, dymí tiež tuho. Pri tetere je kanvica na kávu: tá istá bude, čo bola dnes ráno pri umývadle, alebo hádam jej mladšia sestra. Máme i veľkú novinu: mlieko na tomto ohni vo veľkom hrnci. Práve sa počína fúkať a nadúvať; akiste od jedu, že je pri ohni. Nadvihuje kožtičku, čo mu je na hladine, a číha za chvíľkou vybúšiť znezrady z hrnca, zaliať oheň a ak zahynúť v ňom, teda zahynúť, nech si nikto neoblizuje gamby. Tou istou cestou rozšíriť hustý smud prihoreniny, nielen po kaštieli, ale i po celej doline. No nestane sa nič takého. Kľačí pri ohnisku kuchárka, čo tiež má oči; bedlí a číha, čo má mlieko za lubom. Gauč je tá naša kuchárka, ktorý, ako vidíme, vzal varenie na svoju hlavu, na ktorej je nie čiapka, akoby sa vyhľadávalo, ale klobúk farby cele popolavej so strieškou veľmi širokou pomerne. Takú sa ju v kampe nevyplatí nosiť pre ten vietor; okrem toho taký klobúk prituho zaváňa mestom a jeho ovzduším. Ostatne klobúk sa už vpravil do pomerov v kampe, privykol na hlavu svojho gazdu, kde našiel kerenciu dľa vôle a drží sa jej oddávna. Poznať to po všetkom. Po stužtičke úzkej, čo ho opása naokolo a ktorá sa vyrusala na miestach. Dno urobilo tiež svoje záhyby, bohvie odkedy držiac sa ich verne. Hrany tých záhybov sa odreli, na nich látka stenkla temer ako papier. Len okamih nedopatrenia, a na hrane sa urobí rozpáranina, ktorou by sa veľmi vďačne vystrčili svetlé vlasy gaučove, sťa vlna cez trhlinu vreciska. Ba skôr ešte. Vlna je mäkká, kdežto gaučove vlasy trčia výbojne na všetky strany.

Ako tak kľačí, spoza pása tam od chrbtovej kosti trčí mu rukoväť hrozného noža, vybitá mosadznými klinčekmi a všakovými kolieskami. Šípi on dobre, čo mlieko zmýšľa; keď malo vybúšiť, odtiahol ho rúče od ohňa, že odrazu skrotlo a opľaslo. Keď už mlieko bolo v poriadku, sňal vrchnák z kanvičky a podložil ju pod vrecúško akoby začadené, lievikovitej podoby. V ňom je múčka kávy, tmavá a voňavá, ktorej len toť čo namlel na mlynčeku, čo je pribitý na stene tam pod kasňou. Do vrecúška leje vriacu vodu pomaličky z tetery, až začala z plátna vymokať tmavá šťava príjemnej vône, čo kvapká rovno do kanvičky. Voda prešla cez zomletú kávu, čo bola vo vrecúšku, a vymoká hotová čierna káva.

„Páni, nech sa vám ľúbi!“ podáva nám rad-radom šálky hotovej kávy s mliekom, vsypúc do každej po dakoľko lyžičiek cukrového prášku, radšej viac než menej, podnik unesie.

Popíjali sme si kávy, ktorá, ako sme videli, nebola falšovaná. Vo vrecúšku je vždy dobrá, čerstvá káva a v dobrej dávke. Čo koho do toho, že jej bolo radšej viac ako menej? Podnik vydrží. V sypárni, vlastne v salóne jej je ešte vrece; po sklepoch kdekoľvek alebo v hostincoch všade jej majú na vrecia, môžeš jej kúpiť.

Gazda vypil kávu a tuším zabudol si všimnúť, či bola dobrá alebo zlá. Zamračil sa čosi, nebodaj mu niečo sadlo na nos, hoc nevraví, čo. Ah, už vyšlo šidlo z vreca! Okolo ohniska pri tých zvariakoch ležia psi, ani čo by ich bol nastýbal. Ba ako im nepraskne oheň alebo nefrkne uhlík do kožucha! Gazda pozerá do toho ohňa zamračene. Rád vidí psov, ale pri robote; povaľači a popelvári sa mu bárs nepáčia. Medzi nimi vidno i štence ozaj osvedčenej ovčiarskej krvi. Z nich sa vykľujú znamenití robotníci, keď majú dobrého majstra a kazára, čo ich drží v reze. Vedie gazda iste v mysli komput: koľko mäsa spotrebujú toľkí povaľači, nič po nič, bez všetkého úžitku.

Po káve vytiahol papierovú cigarku z tej knižočky. Nezapálil ju zápalkou, ako je obyčaj všade po svete, i v samom kampe. Prihol sa k pahrebe a vybral si dlhú triesočku, čo dobre horela. Tou triesočkou popapral na tom mieste, kde bolo uhlie žeravé, pekne na bielo; uhlíky odrazu prskli na všetky strany. Rozospatí psi skočili na rovné nohy a s odutou, ospalou papuľou vytratili sa z kuchyne.

„Psov máte hodne,“ poznamenal ako mimochodom.

Vošiel do kuchyne pán správca podniku; vrátil sa on už z kampa, kde šiel za tropillou. Veru tak. Nie sme v Las Matas, tých druhých: tuná pán správca rozkazuje najviac a urobí si sám, čo rozkáže.

„Dali ste kávu?“ pýta sa gauča.

„Akože,“ odpovedá on, vytierajúc vechtíkom, okrúteným okolo varešky, šálky, ktoré sú, pravda, len bľachové.

Porcelánové by sem neprišli zdravé. Vytiera i lyžičky cínové, ktoré práve bol poumýval.

Kedysi, v tých časiech, keď mal svoje miesto v občianskych kruhoch, zaujímal postavenie, ktoré mu prináleží, mal on vlastne i meno a priezvisko, čo sa užívalo pri takomto oslovení; no tu v kampe sa meno zanedbalo a on ostal len „vy“ a „ovčiar“. Zato sa mu ani vlas neskrivil na hlave, ktorá ešte vždy má občiansky a či mestský klobúk.

Ja som oceňoval, obzerajúc sa takto po kuchyni, na koľkoraký spôsob dajú sa upotrebiť isté predmety na niektorých podnikoch. Napríklad v týchto Las Matas väčšina domáceho riadu pochádza z tej veľkej nádoby, čo je z bľachu dosť mocného a dobre letovaného, v ktorej sa rozosiela po kampe tekutina, čo z nej pripravujú liečivé kúpele prašivým ovciam. Tú tekutinu dorába veľká anglická firma Little, ktorej výrobky sú pochvaľne známe po kampe. Rozpíliš takú bľachovicu na dvoje a už je šaflík. Ak jedna čiastka ostala plytkejšia, tá nádoba, čo z nej vyšla, môže byť vahan, umývadlo, ba v čas tvŕdze i misa. Do takého vahana prevŕtaš dierku jednu proti druhej v súmernej vzdialenosti, pretiahneš cez ne kus hrubšieho drôtu, čo zvýši napríklad od ohrádzania, a už máš kotlík s drôteným oblúkom, na ktorom môže visieť nad ohňom. Vybiješ z takej bľachovice iba jedno dno, prevŕtaš tiež tie dve dierky jednu oproti druhej, pretiahneš i cez ne ten drôt, čo sa ohne rúče do oblúka, a máš cele poriadnu putňu, v ktorej môžeš nosiť vodu z potoka. V salóne v jednom kúte stojí tiež taká medenica na dosť vysokom podstavci, urobenom z hlinených váľkov. Dno má jedno i druhé, ale na jednom boku má vyseknutú dlátom ako zásterku, i vysokú a dosť širokú, ktorá sa dá prehýbať sem a tam, tvoriac akoby dvercia, ba má i z drôtu urobenú slučku, čo sa môže zakvačiť za háčik z prihnutého jazýčka, čo vysekli z bľachovice. Pod tou zásterkou je urobená zase druhá, práve tak široká, ako tá, čo je nad ňou, iba že je omnoho nižšia, tvoriac dvierka nízke a dosť široké. Z horného dna vychádza rúra, čo ide povalou a na samý pôjd: a máte hotovú piecku. V zime, istý som, ani vy by ste ju nezohrdli. Mlieko, čo sme dnes užili pri káve, doniesli z dolného podniku tiež v takej nádobe s drôteným oblúkom.

Vyšli sme z útulnej kuchyne, lebo nemali sme v nej čo hľadať; trochu i z prinútenosti. Jedna trieska a či hrča trochu bútľavá začala nás hostí bezohľadne vykiadzať, sťaby sme my boli včely a kuchyňa klát. Keď sme vyšli z kuchyne, pri samých jej dverách našli sme stavbu zo solídneho materiálu. Je vcviknutá medzi kaštieľ a kuchyňu tak zručne, že zatvára úzku uličku, ktorá bola medzi tými dvoma stavbami. Má i kupolu, vykrojenú veľmi súmerne, spoza ktorej tam odzadku vyčnieva komín dosť vysoko ponad ňu, tiež zo solídneho materiálu. Tu spredku na štvorhrannom, dosť vysokom podstavci tej kupoly sú železné dvercia, urobené akiste z medenice, vlastne jej bľachu, vykovaného dorovna. Keď otvoríte dvercia, vidíte, že je to pec, vystavená veľmi dobre, sťaby bol urobil na ňu nákres nejaký skúsený pekár.

„Dobrá je to pec,“ pochvaľuje dielo pán správca, ktorý bol tiež náhodou pri nás. „I tú urobil náš ovčiar.“

„A pečie dáko?“ pýta sa gazda.

„Nemajú nikde takej pece. My tu jeme chlieb ako v Buenos Aires,“ ubezpečuje pán správca.

A naozaj, napadlo mi hneď včera večer a dnes pri káve, že chlieb na tomto podniku je veľmi dobrý, veľmi dobre vypečený. Má i on svoju váhu, musí sa mu dať: krajec zaváži ako v Buenos Aires azda celý bocheň. Nuž ale my nie sme tu na to, aby sme žalúdok šudili, napchávajúc ho dierami, čo sú v chlebe, aby zas o chvíľu skučal, že v ňom svitá. I v Buenos Aires pečú takýto „domáci“, čo, chvalabohu, vydrží v žalúdku od jedného jedenia do druhého, čo je i jeho povinnosť.

„Koľko popola!“ pohanil gazda, dupkajúc trochu po zemi pred tou pecou. Zodvihol sa hustý kúdoľ prachu a iste i toho popola. Ten oblak siaha nám vyše pása a ešte sa dvíha vyššie. Gazda na šťastie nechal tak dupkanie. Ale s vytýkaním neprestal. Prebudili ho privčas, zato je vari tak nechutný. „I psi sú vám samý popol. Čo majú vylihovať okolo pahreby?“

Pán správca na šťastie vedel i nedopočuť, i teraz ak i vošla na jedno ucho, na druhé vyšla tá výčitka. Tak len odpovedal, čo počul dokonale:

„To je piesok, a nie popol. Lebo tu je kút medzi domom a kuchyňou. Keď duje, vietor sa tu krúti a nahádže piesku. To je všade, kde je závetrie.“

Aby sme videli, ako je tu, keď je vietor, zadulo práve vtedy odkiaľsi, a už sa nám nasypalo piesku plné oči a ústa, lebo prišiel bol znezrady.

„Bolo by tu ešte-ešte, keby nie vetrisko,“ pochvaľuje si pán správca, vytierajúc fúzy, do ktorých mu tiež bolo nasypalo toho piesku. „Keď zaduje, i kuchyňu prichodí zatvoriť, čo nám dym tisne nazad do nej a hádže piesok do hrnca.“

Vyšli sme z toho nedobrého kúta, ktorý neviem načo ho bolo treba urobiť. Pec mohli postaviť hocikde inde, nebolo ju treba vtískať do kúta medzi kuchyňu a kaštieľ.

Vonku sa čosi prečistilo. Hmla uletela kamsi ani gáfor; nad nami je čisté modré nebo. V lete by nemohlo byť čistejšie. Hľa, odkiaľ duje! V brale, čo je oproti nám, čo od západu ohrádza našu dolinu a je v strane Cordillery, nachodí sa trhlina až do úpätia brala. Tá musí sa otvárať na chodby a doliny, ktoré vnikajú na západ medzi štíty, pokryté snehom, snáď do srdca samej Cordillery. Týmto priesmykom, urobeným v našom brale, ide sa, ako vysvetľuje pán správca, „dnuka“ do ríše veľkých vrchov, krkolomnými cestami, po grúňoch a bralách. Je to teda tiež taká Pekelná brána, ibaže na suchu. Cez ňu oddychuje Cordillera a socia do tejto tesnej doliny, čo sa dnu vyvarilo. Prechodia tesnými chodbami prudké vetry, pometú pampu, bralá a piargy; piesok nesú rovno semka a ukladajú hodnú jeho čiastku v tom kúte pred pecou podniku, kde sa trochu poskrúcajú ešte a zamrú.

„A kto vystavil domy?“ pýtam sa pána správcu.

„Náš ovčiar. I pec on vystavil. On je na to dobrý majster.“ pochvaľuje pán správca.

I my sme uznávali vlohy, ale nebolo nám cele jasné, načo bolo stavať dom práve pred túto dieru, na úder vetru, ktorý z nej duje a najväčšmi do kaštieľa, pred ktorým robí krútňavu a donáša predeň celé hŕby piesku. Ale radšej sme mlčali. Beztoho nás čaká tropilla.

Pristúpili sme ku korralu, kde bola tropilla. Pán správca odskočil k domu a gazda mi riekol:

„Dom bolo vystaviť trochu povyššie, a nebolo by doň dulo.“

Ja by bol na to vďačne prisvedčil, ale na dom a miesto, na ktorom ho zbudovali, zabudol som. Začal ma korral veľmi zaujímať. Bol to vlastne len symbol korrala, nie korral ozajstný, vyvedený v skutočnosti: označenie, na ktoré by bolo napísať: „Tu je korral.“ Ohrada je drôtená a cele nízka. Kone na šťastie vedia, že je na to, aby v ňom ostali, keď ich dnu zatvoria; vedia i to, že ich v ňom majú i chytať pod ohlávku. Neprotivia sa týmto povinnostiam, vlastne už obyčaji, na ktorú dávno privykli. Ani jednému nezíde na um hľadieť preskočiť; ani jahňaťu nebolo by privysoko, keby tu chcelo preskočiť. Gazda sa usmial, ale nepovedal ničoho.

Dali nám najlepšie kone z tropilly; bolo mnoho ochoty z ich strany a nám úžitok neveľký. Všetky sú najlepšie, jednaké totiž. Priviazali sme ich predbežne o stĺpik a podišli sme trochu dohora, smerom k tej Pekelnej bráne. A tu zase jeden kaštieľ, ale na tomto chýbajú daktoré plochy z krovu, iba čo steny stoja nedotknuté. Vošli sme do budovy; našli sme izbu, pri nej kuchyňu. Táto cele primerane je väčšia než izba, ba je priestrannejšia než nová, čo vybudoval náš ovčiar. Boli sme sami, pravda nemohla nikoho uraziť a gazda ju netajil.

„Načo bolo stavať nový dom, keď tento bol ešte súci? Stavali dom a nemali korrala pre kone! Tu máte ohnisko, pri ňom je tá diera, čo ide popod stenu; mohla sa pošiť veľmi ľahko. I tú vyhriebli psi, čo sa držia okolo ohniska. Toľkí psi podaromnici na podniku, to je veľká zhuba…“

I druhé veci pospomínal. Nebolo osohu, či ich spomínať alebo pohodiť a zabudnúť. Stalo sa, čo sa stať malo. Škoda je hotová, výdavok urobený. Kaštieľ nový je na mieste, zo solídneho materiálu k tomu. Čo preto, že nieto na ňom obloka? Dvere sú dobré; drž ich otvorené a svetla ti bude dosť v izbe. Cez oblok by ťahalo v zime; oblok zaberá miesta; prekáža pri rozdelení náradia. Starý kaštieľ bol cele skromný, vystavený z ľahkého materiálu, hádam i priľahkého. Dakoľko kolíkov do zeme, medzi nimi vypäté drôty, ako na plotoch,; na tie drôty sa prišijú kočiane z kriakov alebo z dlhej trávy v snopkoch tenkými, hybkými drôtmi. Steny sú na ten spôsob upletené z trávy. Keď sú hotové, zapáckajú sa zvonku a zdnuka riedkou kašičkou z hliny, dobre namiešanej. Tráva zlepená s hlinou tvorí jednotnú hmotu, dosť tuhú a mocnú.

No vzdor tomu taká stavba je i trochu krehká, lomivá tiež; je i privzdušná vari na tieto kraje. Pred vetrom nemôže byť veľmi bezpečná. Bárs je prišitá kolmými drôty do zeme, aby mala viac bezpečnosti, nemôže to stačiť, keď ju postavíš práve na miesto, ako túto postavili, kde vietor bije najmocnejšie. Najhoršie, že náš ovčiar pri novej stavbe nevyhol tej istej chybe: postavil ju, kde vietor bije tuho, a ešte urobil ten zlý kút, kde sa vietor krúti. Dvere domu obrátil, kde je najväčšia krútňava vetra a piesku hustý oblak. Pri starom kaštieli bolo najhoršie, že dali psom podhriebsť stenu, práve tú od vetra. Cez dieru sa vtieral vietor do izby a zväčšoval ju zo dňa na deň. Že to urobili psi, ľahko si predstaviť; majú tu obyčaj držať sa najviac okolo pahreby, snáď preto, že je väčšia zima než inde. Keď bola diera urobená, ostatok bol už chytro hotový. Prudké údery vetra, čo vtŕhal do domu otriasali stenou do základov; polámali steny, roztriasli ich na prvotné prvky. Div ešte, že dom nerozniesli a nerozhádzali po doline.

Toto sú už otázky z oboru stavebníctva. My sme neprišli na Las Matas odobrovať stavby hotové, alebo ich haniť; menej ešte dávať naučenia, predpisovať zásady a smery v takom odbore, čo je ďaleko od prvotného cieľa našej cesty, a to pánu správcovi a nášmu ovčiarovi, ktorí poučenia nepotrebovali a snáď neboli by ho ani prijali od osôb, čo náhodile natrafili na ich podnik. Vrátili sme sa k tropille, čo bola ešte v korrale. Ostalo tam štyri-päť koní, tých, čo nemali dnes čo robiť. Tropilla nie veľká pre podnik, a čo je hneď nie z najväčších. Na veľkom podniku tamtej strany jednoduchý ovčiar, čo býva na brehoch Mitre, má pre svoju obsluhu osem obstojných koní. Asi toľko bude ich mať i ten ovčiar, čo má domec na Lago rico, popri ktorom sme prešli dakoľko ráz pri výletoch k Ľadovej rieke. Ovčiar, čo má dom pri Angosture, má ich toľko, koľko sám chce. Berie si ich z tropilly na podniku. Roboty na podniku sú naliehavé, vybavujú sa súrne, ako nadchádzajú, netrpia odkladania. Kone sa premieňajú, aby sa pracovalo s vypočinutými. Hlavná tropilla, čo má správca do robôt pri ruke, obnáša vyše štyridsať koní, čo s tropillami ovčiarov tvorí dosť pekné číslo koní. Iné podniky na plese majú hádam tropilly pomerne väčšie, než spomenutý podnik. Neodhŕňajú sa ich držať, bárs kôň vypása kampy, spotrebuje mnoho trávy; tak sa zdá, za šestnásť oviec. A v tom majú tie podniky pravdu. Kôň hodnotu kampu dvíha, predstavuje na podniku to, čo rieky, kanále, cesty a železnice predstavujú v krajine: sú hlavný alebo skôr jediný pohodlný a spoľahlivý premávkový prostriedok. Čím je krajina bohatšia na premávkové prostriedky, tým väčší je blahobyt, šťastie, ba i spokojnost jej obyvateľstva.

Robota koňa v kampe je tuhá a namáhavá. Keď ho osedlajú, pracuje najviac celý deň, do úmoru a vyčerpania síl. Kôň, čo žije o paši, nemá v sebe tú zásobu síl, ako kôň, držaný na stajni, kde sa kŕmi sústavne a riadne, dávkami sena a ovsa. V kampe si krm zaopatruje on sám; krm ten nenie ani záživný, ani taký bohatý, ako krm v stajni. Preto keď sa raz vyčerpá v tuhej robote, musí mať pokoj dakoľko dní, aby sa zotavil a nahradil stratu síl. Podnik hľadí držať hodne koní, aby bolo čím vymeniť ustaté, kým sa zotavia. Nenie to vystatovanie, márna pýcha alebo prepych, keď sa podnik snaží mať mnoho dobrých koní; je to vec rozumná, nevyhnutná, ak nechce, aby mu roboty viazli alebo práve zasekli, keď by mali byť najrýchlejšie.

Ak hľadíme na veci z tohto stanoviska, mohli by sme povedať, že táto tropilla je nedostatočná, nemá toľko koní, koľko ich treba pre dobrú obsluhu kampa. Ale je i trochu smutná. Nevidno v nej koňa pohľadu veselého, bystrého, ba ani divokého. Odriekanie, tichosť, pokora, vôbec vyhorené vulkány. Stoja na troch nohách, zadná podtiahnutá, hlava opustená, ba tuším i uši chloptavé. Gazda zasyčal na ne, akoby divá mačka; nevidno že by sa bol daktorý strhol alebo snáď zľakol. Podriemkávali ďalej, akoby sa ich tá vec netýkala. Gazda sa len zasmial.

Mňa zarazilo, že skoro každý má na jednom alebo druhom bedre jazvu, daktorá veľmi hlboká alebo tuho sfercovaná. Gazda sa len zasmial zase, keď som sa ho spýtal, čo je to.

„Marca león!“^[11] odpovedá nakrátko, čo znamená, že león to bol, čo porobil tieto znaky. Dodal iba toľko: „Musí to byť tuná pekné miesto!“

Nuž áno, skoro každý si odniesol znak v boji s leónom, ako sa volá patagónska puma. Nemá sa prečo volať lev, zbabelec a slabúch, čo si nevedel rady ani s takouto tropillou. Všetky, čo sú s tým znakom, vyviazli z boja, majú pamiatku a môžu sa chlúbiť tými ranami. Hádam preto driemu teraz tak opustene, lebo v noci nemajú pokoja ani sna, vyčkávajúc neprestajne zákerný nápad nepriateľa, ktorý obchádza, hľadajúc, koho by zožral.

Osedlali sme kone a vysadli. Pán správca sa tiež vybral s nami. Šli sme hore dolinou; veď inde ani vlastne nieto kam ísť, i keby sme chceli. Grúne z jednej i druhej strany sú vysoké a strmé. Dolinou hučí potok, ten, čo ide popri kaštieli. Všade hučí temer jednako, všade mu je vdolinu. Dodáva doline veselosti a života svojím hučaním. Všade rozosiate fľaky mŕtvej hory. Sú dosť husto jeden pri druhom, ale nie v súvislom kuse. Taká hora je veľká výhoda pre podnik, vlastne tých, čo na ňom zimujú. Majú sa pričom ohriať v zime; v zime tu musí tuho priťahovať. A z druhej strany ktovie, či je taká veľká tá výhoda. Priveľké teplo v domoch a tuhá zima tamvon je pracovnému ľudu veľké lákadlo a pokušenie ostať pri ohnisku a vyhrievať sa, miesto ísť za robotou.

Tráva je vysoká, byľnatá, hustá a veľmi zelená. Vidno, že prechodia pŕšky podchvíľou. Dobre ovciam na takej paši, len škoda, že trvá iba cez leto a nie celý rok. Ovce, len čo nás zočia, nevyčkajú, ale sa rútia za horúca do grúňa.

Prešli sme temer celú dolinu až dohora, majúc vždy potok napravo. Keď nám už doliny neostávalo, iba malý kúsok, prešli sme cez potok a dali sa na druhej strane hore grúňom. I v grúni všade vidno pašu bujnú a vysokú. Celý bok je pokrytý krovím, hustým sťa perina, žltkastej farby, vo väčších-menších fľakoch, ktoré sa striedajú zhusta. Mnoho je jedno toto krovie; je to v zime paša znamenitá, sneh sa na ňom tiež nemôže udržať dlho, i keď inde zaľahne na mesiace. Vetrík, čo tu i v zime poťahuje, bárs nie tak tuho ako v lete, nájde si cestu medzi byľami, políže a chytro rozpustí sneh, chytrejšie než na iných miestach a ovce majú čo kúsať. V tie časy nevyberajú, čo je mäkšieho; požviakajú hocičo, čo príde pod zuby. V núdzi sa dajú do rúna susedke, poobhrýzajú na nej vlnu. Nebyť tohto krovia tu, by boli v jar samé kožky. Je vec teda len slušná a spravodlivá, že z uznanlivosti a vďačnosti dali podniku meno Las Matas, podnik založený v kriakoch.

Urobili sme my dobre tamdolu, že sme prešli potok a išli sem dohora. Nech sa neobrátime, boli by sme sa museli vrátiť jednoducho. Keď sme vyšli navrch grúňa a poobzerali sa lepšie, zdalo sa nám, že sme vlastne na konci sveta. Ako inakšie označiť taký stav, kde vlastne nemáš kam ísť. Dolina sa odrazu zatvorila vrchom a či bralom práve tam, kde by nás snáď bola mohla dakam doviesť. Je to tiež bralo strmé, tuším ani grúňa nemá, ani boku, dvíha sa odrazu dohora temer ako múr. Ibaže nie z hlinených váľkov, ako múry nášho kaštieľa a kuchyne, ale z hrozného brala Cordillery. Aby ti zatvorenie nevyzeralo cele zlé, múry sa pokryli horou, ako vídať na stavbách veľmi dávnych, napríklad starých zámkov, že na ich úpätí a v škárach samých múrov uchytia sa korene napríklad skromnej rakyty; akýmsi zázrakom dostanú sa k životnej šťave a vydržiavajú celé kriaky, ba stromy, že neraz ťažko rozoznať pre ne, kde sú pôvodné múry.

Dosť na tom, našla sa prekážka, ktorú cestovateľ, opatrený ako my, sotva by prešiel. Musel by byť alpinista, čo sa neľaká tak ľahko ani strmín a neprístupnosti. My miesto márnych pokusov radšej sme hľadeli vyhnúť prekážke; dali sa grúňom dohora, bárs je i on strmý a dosť ťažký, ale zas aby bol s takými prekážkami ako to bralo, nemôže sa povedať. Druhá nám je výhoda a hlavná vari, že na tomto mieste práve je temer o polovicu nižší než kde-inde; nemá hrebeňa zo žuly a kamenia, ale tvorí akési lazy a či sedlo. Pomerne ľahko je prejsť cezeň a vyjsť z tejto doliny.

Keď dolu vidíš pred sebou tú stenu, zarastenú síce horou, ale predsa len stenu, poschodí ti na um všeličo. Nám tiež sa zazdalo, že sme na tom bode, o ktorom rady hovoria ľudové povesti, že je tu svet zabitý doskami. Miesto dosák bola by žula, čo je mocnejšia od dosky, bárs lacnejšia, zvlášte na týchto stranách. Tuhore nám už odľahlo, keď sme našli priechod. Nie sme zahlobení cele. Keby sa nám tamdolu pre dáke nešťastie zatvorila cesta, ktorou sme vošli do tejto doliny, našli by sme tuná vždy ešte dosť dobrý východ.

Toto miesto nie je škaredé. Na samom sedle sa zelenie hora; ona je veľmi krásna o veľkých stromoch, všetko skoro jednakých, pekne rastených. Je to hora čistá, bez húšťav. Veľká hora netrpí chamraď pod sebou; berie do ohľadu akosť a nie množstvo, v čom sa odchyľuje od náhľadu, prijatého tunajšími horami. Tie, aby preukázali niečo nevídaného, ukážu nám húšťavy, kde je všetko na jednej hŕbe, stromy i kriaky. Z toho nemôže sa vykľuvať nič poriadneho, iba ak húšťava zakrpatených stromov, ktoré by boli veľké a krásne, keby neboli bývali natisnuté jeden na druhom.

V tejto hore pod krásnym košatým bukom je šiator, nie vysoký, ani priestranný veľmi, ale vystačí človeku; pravda, nie aby v ňom stál na nohách, ale aby mohol sedieť asi ako Cigán, keď sedí v svojej kolibe. Ostatne šiator nenie na bývanie. V ňom je v jednom kúte čosi suchej trávy, na nej dakoľko kožiek a guanačie prikrývadlo. Je to šiator na nocľahovanie na tomto peknom mieste v peknej patagónskej hore.

„Tu nocúva teraz náš ovčiar; prvej keď jeho nebolo, ja som spával tu,“ vysvetľuje nám pán správca. „Kvôli ovciam, aby tadiaľto neutiekli.“

Gazda neodpovedal, ale sa mu poznalo na tvári, že pochybuje veľmi, či to pomôže mnoho. Naostatok prečo by sa nemohla ovca prekradnúť, keď ovčiar chrápe v svojom šiatri? Ovčiar spí tuho na tomto čerstvom vzduchu a ovca robí za ten čas, čo sa jej páči; nepôjde sa ho radiť, či má prebehnúť alebo nie. Ovca, keď sa raz vyberie na zakázané chodníky, nespieva, ba ani nebľačí, nezvoní tiež, lebo tu ovce nenosia zvoncov. Prejde ako vie, ale dobre bedlí, aby ju nikto nezbadal a nezavrátil. Taká je jej povaha a obyčaj: prekráda sa, ak sa môže; prebíja sa, ak chce kam utiecť. Má ona pud veľmi vyvinutý; veľkú lesť, čo ju navádza urobiť práve to, čo by nemala robiť. Obyčajne i urobí, čo jej ten pud káže, vzdor poriadkom a všetkým prekážkam, alebo aspoň skúša a neprestane skúšať, kým nevyvedie, čo chce, alebo nenájde prekážku, ktorá sa nedá prekonať.

„Tuná bolo urobiť čiaru,“ poznamenal gazda, „čiaru veľmi dobrú. Pre šiator ovce prejdú. Šiator im nezabráni. Zalanským som radil, že by mala byť dobrá čiara tuná. Kto zameškal, že sa neurobila, ten je všetkému na vine.“

Pán správca možno sa cítil urazený, že čosi z toho padá snáď na neho. Najprv nebolo drôtu, nebolo kolíkov a nebolo ľudí. Kde nieto, ani smrť neberie.

„Prišlo odrazu staväť, a mnoho naprávať. Ohrady, dom a všetko. Nebolo ani korrala, ako svedčí, ani pajty.“

„Keď bolo moc poprávania,“ odpovedal gazda, „urobí sa najprvej, čo nemôže čakať, čo je dôležité, bez čoho sa nezaobídeš. Malo sa počať s ohrádzaním. Bolo čo ohrádzať! Ťahať nové čiary, robiť potrery. Starať sa, aby boli najprv súce ohrady, a ešte keď máš vôľu kupovať statok. Ovca, vieme, že nechce privyknúť na novej kerencii. Tisne sa na čiaru; hľadá, kadiaľ ujsť. Ak nenájde dobrej čiary, ide, kam ju oči povedú, a ty choď, zhľadávaj ju. Kúpiť ovce a vohnať ich do kampa otvoreného, je ako vodu do plesa nosiť. A ešte kamp ako tento: samý grúň a bralo. Ovca tu neprivykne, čo sa vyliahla na pampe. Ak sa ťažilo robiť od základu, všetko nanovo, bolo lepšie nechať tu starý statok, čo bol privyknutý, a nevodiť nový. Videli sme, ako clivel za touto zemou, ledva sa dal z nej vyhnať a len toľko, že vám nevykapal do nohy v ceste. Škoda ho bolo týkať a odháňať. A načo boli domy? Starý bolo ľahko pošiť dvoma doskami, ešte lacnejšie dvoma kisňami. I hliny by sa bolo mohlo umiesiť a zapchať tú dieru, čo psi vyhriebli. Psov by ja nedržal okolo ohniska; tam sa iba kazia. Pes má svoje miesto, kde má byť; gazda a jeho človek, alebo už ovčiar, má ho tiež svoje: načo by mali bývať spolu? A načo toľko psov na neveľkom podniku? Alebo je tu azda podnik na pestovanie psov? Nie, bratku,“ skončil gazda. „Chyba sa stala od počiatku a nenaprávali sme zahorúca.“

Nuž vyslovil jasne, bez okrášľovania, čo myslel. Nenatíska presvedčenie, ani mienku: každý má oči, má uši; nech hľadí a načúva, nech vyberá zrnká pravdy a nech si ich odnáša. Ale ak je kto nevidomý a habká, prečo by mu umelý trochu neposvietil, ak treba; prečo by mu i nevytrel oči? Môže i tie zrnká, čo ich slepý nevidel, postaviť mu lepšie pred oči. Gazda sa pre hocijakú pletku nerozčuľoval, ale keď sa čo rozrástlo do väčších rozmerov, nerád mlčal, i ak sa netýkalo jeho. Tu sa i jeho týkalo v istom ohľade. Volali ho, keď bolo zle, aby dal radu; on poradil, ako vedel, a ako vidno, ani si nevšimli tej jeho rady. Kde nechybuje rady a výstrahy a chyba sa nenapraví, tam snáď chybovalo vôle a rozhodnosti zachovať sa dľa nej.

Bol trochu ostrý tento výstup; tí, čo nemali čo robiť pri ňom a boli mu svedkami, necítili sa tu veľmi voľne. Na šťastie pán správca mal ísť kdesi prezerať čiaru a nechal nás na sedle tam pred šiatrom. On sa nevrátil nadol, dal sa bokom popod samú horu; za ňou natrafil na ohrady, ktoré idú popod hrebeň brala dolu dolinou až k hraničnej čiare, tam kdesi dolu. On akiste pôjde popri tejto čiare až ta kdesi nad podnik a spustí sa potom nadol.