Zlatý fond > Diela > Prechádzka po Patagónii III


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Prechádzka po Patagónii III

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Lucia Trnková, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Lenka Konečná, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Martin Divinec, Eva Lužáková, Katarína Sedliaková, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Simona Veselková, Ivan Jarolín, Lucia Kancírová, Erik Bartoš, Martin Skakala.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 81 čitateľov


 

12

Praobyvateľ pampy, čo škrečí, ale keď koná, vie i mlčať. Iný, ktorý je na vyhynutí. Druhý, čo je veľmi zvedavý. Ako guanako zneuctí nepriateľa. Jeden-druhý, ako vie zahnať smelých a neohrozených

Z divých zverov je výber ešte menší, než z vtáctva. Divá mačka, čo sa tu tak volá, nie je vlastne nič iného ako mačka domáca, ktorá sa dala poza bučky. Ostatne tento slobodný život nie je pre ňu ani výhoda, ani výhra. Na podniku by jej bolo omnoho lepšie vylizovať misy a taniere a vylihovať za sporákom, než túlať sa nič po nič po pampe. Nech si nik nemyslí, že je to divá mačka s tigrovanou kožou, veľkosti hodného ovčiarskeho psa, s krásnym dlhým chvostom, ktorá sa podoberie na srnu, keď na to príde, postaví sa i človeku bez váhania, ba i poľovníkovi s puškou. Je toto mačka veľmi neškodná, ktorá utiekla z domu a usalašila sa jednoducho v poli alebo hore.

Tak sa ľahko môže prihodiť, že i ošípaná sa dá takto poza bučky. Na podniku sa držia svine; ak sa nedá na ne pozor, tiež ľahko zbedzgajú do kampa. Nájdu i tam dosť všetkého, čo im treba: zeme, kde môžu ryť, mäsa tiež nechybí. Zdochnutého statku vždy sa nájde v kampe. Videl som raz prasa, čo bolo utieklo z podniku a nedalo sa privábiť k domom. Na slobode sa cítilo lepšie a bezpečnejšie než pri domoch. Hádam i dopočulo čosi, čo sa ošípaným stáva, keď nadídu prvé väčšie mrazy, kde bravom, ak sú vytučené ako-tak, už nieto bezpečnosti.

V bralách, ale i v kampe, kde je čosi viac kriakov, alebo v stranách trochu kamenitých, podvečer sa ozýva akési smiešne štekanie, ako keď sa neveľký pes rozpajedí a počne odhrýzať. Netušil som ani, čo je to za občan, čo vystrája taký rákoš nič po nič, kým som ho nezazrel raz pred domom, pred jeho domom totiž, škrečať a ceriť zuby zúrive, sám neviem povedať, či na mňa, či na niekoho druhého.

Bol v stráni pri jednej skale a tam sa tak rozhadzoval. Pošiel som k nemu a on vbehol do domu, vlastne do diery, čo bola hneď pri skale. Ktovie, kto ju vyhrabal. Dosť ľahko, že staviteľ bol on sám: lišiak totiž, alebo jeho predkovia, po ktorých ju možno zdedil. Tento zbabelec, veľmi maličký, robí veľký škrek pre najmenšiu pletku, menovite keď sa mu blížiš k domu. Keby zdolel, koľký je v ňom srd, ľahko by na kusy podriapal každého, kto sa mu priblížil. Pred večerom tiež v mesačné noci, čuť ho takto škrečať veľmi často.

Sú to líšky veľmi malé. Ponášajú sa veľmi na naše, čo do farby, postavy, ba i držania. Vezmúc do povahy ohromné rozmery Patagónie, zadivíš sa, ako mohla pristať taká veľká krajina na túto malú líšku. Jej rozsiahlosti by bola skôr zodpovedala veľká, mocná, na ktorej už máš čo vidieť. Líška Ohňovej zeme je hneď väčšia, temer dvoje toľká. V krajoch stredných Chíl sú líšky ešte väčšie; dosť ľahko väčšie, než na našich stranách. Ináče to sú len mienky a dojmy; merať ich nik nemeral, ani túto, ani našu. Porovnávať nie je ľahko, keď si ich videl iba zbežne, i to na diaľku, jednu tuná včera a druhú na druhom konci sveta pred mnoho rokmi. V takom odhadovaní nie je ťažko pomýliť sa. Veľkosť, čo sa ukazuje na líškach stredných a severných Chíl, môže byť i zdanlivá a klamná; majú nohy privysoké, menovite predné. Ponášajú sa postavou trochu na hyenu.

Táto patagónska má nožičky veľmi krátke, drobčí na nich veľmi zručne, ale cvalu konského nevydrží ani zďaleka. Kôň by ju dohonil chytro, jazdec by ju mohol lapiť; no ona obyčajne nájde v blízkosti dieru alebo druhý úkryt, kde môže ušmyknúť v takej núdzi.

Bárs je malý tento dravec, je veľmi obhoditý a pilný. Robí, čo môže, aby kamp bol čistý od všakových záškodníkov a neužitočných príživníkov: napríklad od vtáctva. Je maličký, na svoje vydržiavame nepotrebuje mnoho. Starú urastenú kajkenu sotva by on mohol popratať odrazu, a čo by sa i namáhal. Ale zato je on prieberčivý. Najradšej vari on len kurčatá; rád sa nanosí do kurníka, keď môže. Kde sa raz nanosí, neodíde, kým neschladí hnev dokonale a nepodrhne všetko, čo tam napopácka. On pracuje kvôli práci, lebo prácu svoju rád; dá sa do nej, keď sa zavdá príležitosť. Môže byť sýty, ale ak napopácka na hydinu, dá sa hneď do nej. Neodpustí ani kurám, kačiciam; číha i na kajkeny. Vajcia sa mu veľmi páčia a vyjedá ich tak, bez príprav, surové, len nech sa k nim dostane. Čo nevládze užiť, aspoň porozbíja. I v tom dosvedčuje, že pracuje nie z prinútenosti, pracuje a ustáva sa iba kvôli záľube k práci.

Je to, ako vidíme, veľký hájnik majiteľa: jeho priaznivec, napomáhateľ jeho záujmov všade, kde môže. V tom ohľade sa temer vyrovná prievozníkovi na Leone, bárs ťažko povedať, či prievozník robí, čo robí, z nezištnosti ako líška; pracuje a ustáva sa iba k vôli záľube k práci.

Že sa tu i tu zatára i do kurníka, bolo by vari najlepšie ani nespomínať, berúc do ohľadu zásluhy, ktoré má o podnik. Čistí ho od kajken, kačíc a čajok. So suchým i surové zhorí: v náhlivosti nevyberá, čistí ho i od karrančov, lebo ničí ich vajcia tiež, keď môže, bárs by mal mať na ne ohľad v záujme dobrej veci. Menším vtáčatám tiež neodpustí; je dravec malý, ale veľmi ukrutný. Čím menší, tým viac v ňom zlosti. Darmo mu mať za zlé, vtáctvu on neodpustí, čo by bolo aké.

Malá postava nie mu je na škodu, skôr vari na osoh, pri jeho poľovačkách. Videl som ho raz, ako sa pomaly a opatrne vliekol k potôčku, kde sa boli zišli kajkeny a kačice hneď zavčas rána. Prikradol sa k nim cele majstrovsky, kryjúc sa za kriaky, hrudy, ba i skaly. Nebolo badať ničoho, iba čo bolo čuť onedlho škrek od zdesenia a ľaku. Kŕdeľ vyletel vzdor veľkému umeniu lišiaka celý. Lišiak ostal pri potôčku sám, iba čo mal perie z chvosta tej kajkeny medzi zubmi. No vždy sa hádam ani to nepridá, aby sa mu vytrhla korisť nič po nič spomedzi samých zubov, nestratiac pritom ničoho, iba perie z chvosta.

Majitelia by urobili dobre, keby bránili a podporovali tohto svojho hájnika. On im škody nerobí, iba čo dakedy zablúdi im do toho kurníka. A boli predsa nevšímaví a nevďační: dali naň chlapom poľovať, nič pre iné, ako pre jeho kožku, ktorá má pomerne veľmi dobrú cenu. A škoda kántriť kvôli samej kožke dravca, čo háji kamp od darmožrútov a záškodníkov. No pozdejšie sa predsa len dovtípili i majitelia: začali ho ochraňovať a zastávať.

A v tom zas oni budú mať osoh najväčší. Na ich kampy sa blíži veľká pohroma, väčšia než všetky, čo ho dosial zastihli; táto, keď raz príde, už ostane naveky ako stály hosť.

Je to záplava zajacov, ktorá sa blíži na tieto strany a nie je ďaleko.

Kde sa vzali zajace na týchto stranách? Tak sa treba spýtať, lebo skutočne dosiaľ zajacov nebolo v Patagónii. Patagónia sa i bez nich zaobchodila nie najhoršie. Treba výslovne podotknúť, že zajac je prisťahovalec v Patagónii, ako ovca napríklad, alebo krava. Bol sem nasťahovaný, vlastne dovezený z druhých strán, aby zaplnil citlivú medzeru a vykonal svoju úlohu.

Akýsi pán v okolí Ultima Esperanza bol sa počal nudiť v kampe. Život v kampe sa predstaví snáď jednotvárnym, menovite v prvé časy, kým osoba, čo sa v ňom ocitla trochu naň neprivykne a nenájde, čo ju môže zaujímať. Tak ten pán, aby bolo zábavy a kratochvíle trochu, doniesol odkiaľsi rodinu poľných zajacov, osadil ju tam kdesi v blízkosti, že bude mať na čo zapoľovať v prázdnych chvíľach, ak sa totiž táto divina bude chcieť udomácniť tak ďaleko na juhu. Okrem zábavy poskytla by i znamenitú pečienku. Prôba nedá nikam, táto sa vydarila skvele. Zajace sa počali potešiteľne vzmáhať a množiť; bolo naozaj na čo si zapoľovať.

Bola chyba v tom, že pokus vypadol priskvele. Zajacov sa naliahlo primoc. Tým, čo sa im zažiadalo poľovačky a zajačej pečienky, zunovalo sa naostatok i poľovať toľko. Zajačina sa tiež prije, keď sa jedáva častejšie a snáď i primnoho dakedy. Vieme, čo sa stalo Izraelským na púšti, a to neboli zajace, ale prepelice,[25] pečienka ešte chutnejšia, než zajačia. Čím viac bolo zajacov, tým sa stávali zjavom všednejším. Nikomu sa nesladilo ísť poľovať na zvera, ktorého si mal za každým kriakom. Zajace sa uspokojili s podnebím, udomácnili sa a začali sa množiť dľa svojich zákonov, čo vychodí hneď podľa progresie na veľké čísla. Dosť skoro im nebolo miesta nadostač v kraji, kde ich pôvodne boli osadili; bolo treba sa potískať do druhých chotárov, do susedných. Množenie už išlo chytrejšie, paše sa vyhľadáva mnoho: toto potískanie, zaberanie nových území počalo ísť veľmi riadne a metodicky, dávajúc každý deň nové a nové územia pod pašu zajacom.

Na štastie Patagónia je veľká, prejde rôčkov, kým ju zaplavia celú a osvoja, nieto sa čo ľakať a znepokojovať. Medzitým na tejto ceste už sa priblížili k plesu. Nezbýva im, ako prejsť pohraničnú čiaru Centinely do zvariakového poľa, pleso bude mať o jedného hosťa viac z ríše živočíchov; prvý hosť, ako vieme, bol z ríše rastlín: bodliak, ktorý sa práve na tej čiare začal udomácňovať a šíriť. Obom tým hosťom bude na plese veľmi dobre.

Čaká na líšku veľmi dôležitá robota, nové povinnosti, v ktorých nebude smieť ochabovať. Ak je líšok mnoho, zajacov je omnoho viac. Ľažú sa často, dorastajú rýchlo; líškam ani ovciam nedajú sa dohoniť. Snáď ani samým myšiam.

Jelene na týchto stranách nie sú tak časté, ako v starých časoch. Málokto na ne poľuje, hynú akosi samy od seba. Nemôžu najskôr vydržať blízkosť ľudí, ich divných obyčají a ustanovizní. Najväčšmi im snáď prekážajú ploty; snáď ich mýli i druhý statok, ktorý tiež spotrebuje mnoho paše a práve najlepšej. Jelene sa síce znášajú cele dobre so statkom, najmä s ovcami, pomiešajú sa i medzi ne, ale nebudú sa im páčiť psy, ktoré zavracajú statok, ale sa i rady zabávajú honbou a strašením bezbranných jeleňov, keď ich nájdu. Radšej sa utiahnu do hôr, kde je leňa dura, kde leňa dura chybí, tam sa dosť namrú hlady v zime. Na miestach, kam ho vytisli nové ustanovizne a pomery, je i leónov dosť hodne, tie ich tiež kynožia, viac hádam než iný statok, čo je dolu, v otvorených kampoch.

Guanako je iných náhľadov než jeleň. On radšej pampu, otvorené pole, voľné priestranstvá. Ešte i dnes ho vidno v kŕdľoch, hoc nie tak veľkých, ako boli kedysi, preháňať sa po pampe, pravda, už iba po vysokej. Nízkej sa i on stráni; nie že by mu bola proti vôli, ale preto, že je tam viac ľudí a tí mu nežičia. On to cíti a vidí a skusuje. Tie pevné ploty s bodľavým drôtom hore najviac sú upletené jemu naprotiveň.

No i dolu sa zatára vzdor tomu. Majiteľ niekedy to trpí, azda ako okrasu svojho kampa, snáď z úcty k nemu, že je pozostatok starých obyvateľov, čo zapĺňali kedysi tieto kampy. Tie, čo sa spustili dolu, privykli na ľudí, vžili sa dosť dobre do nových pomerov. Vídajú často í ľudí na koňoch, keď majú napríklad v kampe robotu, keď sa vymetajú kampy. Taký guanako utkvie neraz v čriede, medzi ovcami, čo ženú chlapi pred sebou, ale keď príde na lámanie chleba, vie sa stratiť, vrátiť sa, odkiaľ prišiel. Do korrala sa on nedá nahnať. Naostatok čo by tam i robil: ani sa nestrihá, ani sa neznačí. Kúpeľa tiež nepotrebuje, prašina a iné také choroby sa jeho nechytajú.

Drží sa najviac v skupinách, ale nie veľkých; len dakoľko rodín dovedna. Guanaka má každého leta mladé, dakedy blizny ako ovca. Guanako sa drží kerencie veľmi húževnato. Večerom sa vracia vždy na to isté miesto, čo si dávno vybral: obyčajne niekde v zátiší, kde je i trochu sucho. Také miesto sa časom prehĺbi, naplní sa trusom, ktorý je temer ako ovčí; brloh taký vyzerá naveľa akoby stajňa, čo je vystlaná na mäkko.

Neraz, keď sme chodili po vyšných kampoch, čo sú nad bralami okolo Kalafatov, pri prezeraní ohradenia, pri zháňaní statku obyčajne sme vídali mnoho brlohov guanakových.

Táto pampa je veľmi priestranná, šíri sa naďaleko, iba od juhu je ohradená reťazou Cordillery, čo sa spúšťa k Ultima Esperanza. V nej sú samé kopce a údolia, pre ne iste nevídať mnoho guanakov, keď sa tadiaľto prechádzaš. Neraz sme išli na juh, vysoko, kam sa pampa dvíha už hodne dohora, temer k samej hraničnej čiare, po úpätie Cordillery.

Raz na takej prehliadke prišli sme boli tiež tahore. Bolo už poludnie, hádam bolo i minulo, keď sme zosadli na jednej lúčke pri studničke. Voda vyvierala tuhým prúdom; tvoril sa ako pupok na hladine, kde miešala drobný piesok, čistý a jednakého zrna, sťaby ho bol naosieval. Mal sa i kde prečistiť, keď taká je jeho robota, že s tou vodou vystupuje, dolu tým pupkom sa vracia na dno. Ale prúd ho zase chytá do tanca a nesie dohora. To bude jeho úloha, tak sa zdá, i naďalej, kým sa nestane dačo, čo by mohlo vode dať iný smer, pokaziť tento malý vodometík. Dosť by bolo, nech by kôň stúpil do studničky a pritisol kopytom žriedlo, aby si voda bola prinútená hľadať inú cestu a vymýšľať dáku novú hru.

Tu sme sa zložili, že budeme obedovať. Mali sme sebou hodný čerstvý bocheň chleba a stehno baraniny, čo upiekol majster, našpikované trochu cesnakom a slaninou, na túto našu cestu; dal nám vložiť do malety, keď sme sa mali hýbať dnes ráno. Je podnik, ku ktorému patria tieto kampy až temer po hraničnú čiaru, je vystavený pod samým skoro bralom, akoby v jeho záštite. Je trochu odlúčený od sveta; vyzerá, sťaby driemal, je od hradskej na dve-tri strelenia. Nad bralom má viac kampa, než tamdolu, ale ho tamdolu vystavili, aby bol bližšie, kde statok zimuje.

Bárs je trochu ako osamelý, takto je príjemný; je na ňom vždy tichosť akosi sviatočná. V lete, keď vietor neduje, je trochu už horšie: odkiaľsi prídu komáre a domŕzajú, lebo sú veľmi dotieravé a potuteľné. V také dni obyčajne, aby sme sa vyhli takej oštare a mali trochu pokoja, pobrali sme sa neraz do horného kampa. Komáre sa v ňom nikdy neukazujú. Cesta bralom, hoci veľmi pekná, po chodníkoch i strmých a zase po lúčinách s pohľadom do hlbokej priepasti, kde tečie jarok Calafatov, je nám príjemná, bárs miestami trochu rozčuľuje pre pohľad zboku; ale komárom, tak sa zdá, už sa vonkoncom nepáči, nikdy ju nerobia. A možno im je tam nielen privysoko, ale i trochu chladno. I keď nieto vetra, horúčavy tu nikdy nebýva.

Odpočinuli sme si na tom peknom mieste pri veselej studničke a na žltom kvietí. Dali sme i koňom slobody: vyňali sme im zubadlá, aby sa mohli popásať. Bola tu už tráva mäkká a kvetnatá, ako hocikde u nás na dobrej lúke; keby len kvietie bolo trochu rozmanitejšie a nie všetko žlté.

Sediac tak a zhovárajúc sa, pridalo sa nám obzrieť, a tu vidíme, že sme obkľúčení. Zo všetkých strán, kdekoľvek bol kopec alebo briežok, spoza každého vyzerala na nás hlava guanaka. Stáli tie hlavy nehybne, sťa zakliate; oči obrátené k nám, tak pozorne, že sme sa cítili nepohodlne pod tým pohľadom. Keď sme vysadli zase a vystúpili na najbližší kopec, za ním sme dolapili kŕdlik guanakov, ako zaberá. Bol sa trochu oneskoril, nemohol sa skryť za kopec, prv než sme vystúpili dohora. Druhí strážcovia, čo stáli na druhých stranách za kopcami, každý so svojím kŕdľom, vyšli spoza kopcov, keď sme sa pohli; stoja a pozerajú, čo my to ideme robiť. Keď sme podišli trochu ďalej, kŕdliky sa spojili, a ktovie, čo už potom robili na tom mieste, kde sme obedovali.

Nie je vec veľmi zriedkavá vidieť i na podnikoch tieto divné zvieratá cele udomácnené. V každom skoro dome v kampe majú pštrosa, čo si chodí po dvore sťa naše morky, inde majú kajkeny, ktoré sa veľmi radi vodia s kurami a husami, ale sú krotkejšie a prítulnejšie než kury. Dakde majú krotkého guanaka. Na jednom podniku mali guanaku dobre odrastenú; chodila cele voľne po dvore, ba mala prístup i do kaštieľa. Mala svoju ohradu, z ktorej by nebola mala vlastne vyjsť, ale ona sa vykradla, ak neboli dvercia zatvorené.

Keď som raz vošiel do dvora toho podniku, bola práve v svojej ohrade. Môj zjav, ako bolo pozorovať, rozčúlil ju veľmi; začala behať okolo plota, dvíhať sa na zadné nohy, sťaby hľadala, či by nemohla kadiaľ vyjsť na slobodu. Mne sa videlo, bola by rada ísť ku mne, pritrieť sa hádam, alebo ma snáď privítať. Vidiac, že si to toľme žiada, priblížil som sa ja k plotu, obzeral si pozorne štíhle a trochu smiešne zviera. Stalo si rovno proti mne z druhej strany plota. Zazreli ma na šťastie od domu a začali ma volať veľmi naliehave. Ja som poodstúpil čosi od plota a vtom už guanaka vypľula do mňa plnou papuľou. Šťastie, že ma netrafila, lebo som sa uhol. Z domu ma tiež zvali preto, aby odstúpil od plota; šípili, čo by mi guanaka urobila, keby tam ostal. Potom som si už i ja vysvetlil, čo to bolo, keď som bol stál pri plote a guanaka v tom behaní okolo plota, i keď predo mnou stála, neprestajne čosi prežúvala ako močkár, keď má svoju močku v ústach, prehadzuje ju v ústach z jednej strany na druhú. Ona už vtedy hotovila mi prekvapenie; snáď číhala, kedy sa jej lepšie priblížim. Bolo hodne toho, peny i sliny, čo prihotovila. Nebolo by moc hodno, keby to bol dostal všetko do tváre a po šatách.

A naostatok nemali by sme jej mať toľme za zle, čo mala za lubom, hoci by to bolo trochu nešetrné a nesvedčné. Tá slina je vlastne jej zbraň jediná, jediný spôsob, ako vyjadriť, čo myslí o takých hosťoch v pampe. Kto dostane všetko to do tváre, čo ona nažuje, má čo vytierať oči, kým sa bude môcť vynájsť a rozhľadieť, kde je.

Konečne je to len jednoduché napľutie do tváre; výkon a či výčin, ktorý sa stáva niekedy i v lepšej spoločnosti. Dakedy tá slina ani nedopadne, kam mala padnúť. Indy ak dopadne, ten, na koho padla, najskôr ju bude musieť sám utrieť a ísť svojou cestou. Ostatne nie je najhoršie, čo ťa môže zájsť, ak ťa opľuje taký guanako. Na pampe môže ťa všeličo horšieho potkať, než takéto opľutie, a čo by i potrafilo, kde malo potrafiť.

Už netreba okolkovať dlho a chodiť okolo veci, ako mačka okolo horúcej kaše, váhať a odkladať, keď sme už raz nadhodili niečo, čo by sa mohlo stať horšieho, než to opľutie; najlepšie bude vysvetliť, čo je vlastne vo veci. Lebo teraz váhať, či vyjaviť vec, alebo ju zatušiť, bolo by vari neskoro, keď sme ju začali raz spomínať.

Nectí bohvieako tých, čo sa jej dopúšťajú; nestavia do priaznivého svetla ostatných praobyvateľov pampy, ktorí síce zato nemôžu, keď sa im podajedni susedia nevedia držať, ako by patrilo, vzdor tomu, tak alebo tak, musia sa i oni trochu za nich hanbiť. Po takom úvode zas vec hľadieť zatušiť bolo by tiež nie najlepšie: za takým privýrazným zamlčaním mohlo by sa rozrásť podozrenie na veci horšie ešte, než sú v samej skutočnosti. Ináče je to už vec priverejná; každý počul o nej, kto bol raz-dva na pampe. Vyjde najavo sama od seba, roztrúbi sa po svete, prifarbí a pozohýňa; môže vyvolať ešte horší dojem, než v skutočnosti je. Povážiac vec na všetky strany, vychodí, že azda najlepšie bude nepritajovať a neokrášľovať, ale rozpovedať úprimne, čo a ako veci stoja.

Týče sa to, čo by bolo tu zdeliť o činge, praobyvateľovi pampy. Zver tiež podivný, v istom ohľade smiešny, ako skoro všetky tu na pampe. Každý má čo-to nápadného, už či v zovňajšku a či vo vystupovaní, alebo aspoň takého, čo sa nám môže zdať smiešnym, nám, čo sme po prvý raz tuná.

I činge je zovňajškom dosť smiešna. Má nohy veľmi nízke, krátke totiž, vzdor tomu, že je telo veľmi huňaté, i dosť objemné, i dlhé. Toto dlhé a závažné telo vyníma sa až samo od seba smiešne na takých krátkych nohách. Na nôžkach má labky, na nich pazúriky, asi ako líška, nie najostrejšie síce, ale vždy zbavia pri tej robote, čo majú vykonávať. Hlava jej je tľapkavá a úzka, skoro by povedal, že sa ponáša na hlavu kačice, iba že táto sa končí pridlhým tým zobákom a vychádza ani v lopatu. Huňa mu je dobrá, i hustá i mäkká; bude v nej nežiaľ bývať a vylihovať napríklad v zime, keď začne dobre priťahovať. Srsť je vcelku farbou ako pampa, iba že je čosi temnejšia, hrajúc do oceľova, ale dolu chrbtom ide až do vrchchvosta široký, veľmi čierny pás, pri ňom z oboch strán úzke biele pásiky. Sťaby tie šnúry, čo v daktorých krajoch nosia chlapi, najviac, pravda, mládenci, dolu nohavicou. Ten pás ide dolu chrbtovou kosťou samým prostriedkom a delí čingu na dve rovné polovice, sťa keď mäsiar rozdelí sekerou dolu chrbtovou kosťou teľa alebo škopca.

Na pampe ju stretnúť často. Prvé razy, keď ju vidíte a zbežne, ako bežká na krátkych nôžkach, ktorých spod tej hune nevidno, ťahajúc chvost za sebou, ktorý je tľapkavý a veľmi široký, bude sa vám zdať, že sa to čosi kotúľa a nejde pomedzi chlpy trávy po uzučkých chodníčkoch. Keď ju začnete naháňať, beží usilovne, koľko od nej vystane. Ale keď raz nahliadne, že je už darmo, že vám neutečie, nenamáha sa nič po nič. Odrazu zastane. A zastane na smiešny spôsob, asi ako tá loď, čo nás prevážala na rio Santa Cruz a keď nás mala vysadiť na breh. I činge sa obráti zadkom k divákovi, keď raz zastane, podvihne dlhý chvost rovno dohora, ktorý v tej polohe zdá sa skoro ako vejár dlhý, nie veľmi široký. Keď ju skúsený gauč zazrie v tejto polohe, nerozmýšľa mnoho; obráti koňa, čo môže rezkejšie, radšej sa utiahne alebo cofne, a neraz i utečie, len aby bol čím ďalej od nej.

Je ich mnoho smelých a neohrozených, neboja sa ničoho, a predsa, keď ju zazrú tak obrátenú, zvrtnú sa nakrátko a zutekajú pred ňou. Ak si kto nedá pozor, nevšimol si zvieraťa, že naň ide, alebo ak je v spoločnosti niekto, kto neslýchal o ňom a nepozná mu obyčaje, neskúsený totiž, ten nezastane a nevráti sa: neskúsenosť má vždy istý náter neohroženosti, hlúpo vyčkáva, alebo sa práve rúti do nebezpečia. A práve v taký čas činge mu striekne do tváre a po šatách smradľavej šťavy, ktorú vylučuje a ktorej má vždy na sklade v mieškoch, čo ústia práve na tej strane tela, ktorou sa tak zručne obráti, keď sa koho zľakne, alebo keď koho chce zahnať.

Ešte je vari horšie, ak komu padne tej šťavy na šaty. Nie div, že každý hľadí vyhnúť, aby ho čo takého nezašlo, čo by ho iste neminulo, keď sa raz činge postaví na útok, číhajúc, aby tá vylúčenina padla, kde má dopadnúť. Málokedy chybí ona svoj cieľ pri tomto výkone.

Smrad tejto šťavy je veľmi tuhý a nepríjemný, že ich je málo, čo ho znesú. Ak jej čo padlo na šaty, radšej sa zvlečie hneď, komu sa to stalo, a pohodí šaty na pampe, lebo kto ich nechá na sebe, nosí smradľavé výpary a rozširuje ich všade, kde sa pohne. Taká osoba, ktorá vláči ten smrad so sebou, nemôže sa ukázať v slušnej spoločnosti; trvá týždne, kým ten smrad pomaly vytuchne. Gauči v tej biede si poradia tak, že také šaty zakopú do zeme aspoň na týždeň. Matka zem vytiahne po troche i tento prenikavý zápach. Neostane po ňom stopy, ibaže ostane zas v šatstve zápach stuchliny, čo zem, ako na zámenu, udelí šatám.

Týchto zvierat je hodne na kampe; nerád ich nikto loví, radšej sa im vyhne. Ináč je to zviera užitočné. Jeho kožka sa predáva dosť dobre, iba že kto ju derie, nech si dáva pozor, aby ju nezanečistil smradľavou šťavou pri zdieraní. No i tieto kože podrobujú sa pochovaniu na niekoľko dní, aby vyšiel z nich smrad, ktorý na nich vždy ostáva viac-menej vzdor obozretnosti. Pokrývky z nich sú teplé a dosť ťažké, veľmi dobré v zime; vyzerajú pestré s tými šnúrami, ale nie sú príjemné ako guanakove. Vždy sa ti bude zdať, keď si do nich ľahneš, že páchnu niečím nepríjemným. Je tomu dojmu na vine mnoho ráz i predsudok a predpojatosť.

Neloví sa ich toľko, koľko by sa ich mohlo loviť. Bolo by i škoda kántriť zvieratá užitočné a potrebné. Činge je ešte pilnejšia v robote než líška v kynožení vtáctva. Nemá obratnosti a rýchlosti v pohybovaní ako ona, ale má silu a húževnatosť; môže stroviť viac mäsa a vajec, v práci má tiež viacej poriadku. Lipne veľmi za hniezdami, kutá za vajcami. V tom ohľade činge vykazuje veľké výsledky, máločo menšie, než ten gauč na druhej strane.

Má svoju dieru do zeme najviac v úbočiach suchopárnych, kde sa vidia pomedzi trávu všade jej úzke chodníčky a zaráža zďaleka zápach činge z toho miesta. Nebojí sa nasťahovať ani pod budovy, ktoré stoja ani klietka na nevysokých klátikoch, ak sú z ľahkého materiálu. Nebýva sa v takom dome veľmi pohodlne. Vzduch v ňom upomína na čingu s chvostom zdvihnutým dohora.

Ostatne tá látka, čo drží v mieškoch, je výrobok tela, ako sú i výpotky druhých živočíchov, ba i samého človeka. Veď i on roznáša svoj zápach, kamkoľvek sa obráti. Je svetový občan; môže bývať, kde chce, ale ovzdušie, čo dýcha, ostane vždy ovzdušie jeho plemena a jeho domova. Vieme, že zápach niektorých plemien a národov je tuhý a charakteristický pre celé plemeno; nedá sa zahlušiť kúpeľmi, ba ani vodičkami.

S čingou by mohol závodiť, čo sa tyče toho výpotku, náš tchor. I on má miešky na tom istom mieste, kde činge. Ale tchor nevie upotrebovať svoju zbraň tak obratne ako činge. Keď ju upotrebí, obyčajne je už pozde: sebe neosoží a kožu iba bez poriadku zašpiní. On vypúšťa tú šťavu vari iba vtedy, keď mu je smrť hotová. Keby ho lovec v taký čas i vypustil alebo pohodil, sloboda by mu už málo osožila; prišla by pozde ako milosť tomu, ktorý už visí na šibenici.



[25] Zajačina sa tiež prije… Vieme, čo sa stalo Izraelským na púšti, a to neboli zajace, ale prepelice — podľa Starého zákona Židia, keď ich vyviedol Mojžiš z Egypta, reptali, že sa nemôžu najesť mäsa. Boh im zoslal nekonečné množstvo prepelíc, ale za reptanie ich potrestal.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.