ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pokazená geografia a jej príčiny. Pomery na podnikoch, hodnostári, úradníci a dôverníci. Ich práce a povinnosti. Hostia a robotníci. Poznámky spoza uhla

Na plese sa mi veľmi dobre vodilo: mohol som ísť, kde sa mi páčilo; príležitosti nechybovalo. Chodil som na všetky strany; prezeral na vlastné oči, čo ma zaujímalo. Ale ani tak nebol som cele spokojný. Ostatne človeku nie je ľahko vyhovieť: vždy sa nájde, čo nemôže dosiahnuť. Vždy ostane, za čím túžiť a čo sa nedá uskutočniť.

Mňa znechutilo, že sa mi nesplnila jedna túžba, tá, ktorá ma schytila, keď sme zišli do kotla plesa. Bol by nedbal poznať pleso úplne, v podrobnostiach, ale i v celku; dať ho poznať iným, aby ho akoby videli, snáď sa pokochali v ňom, ak by sa im zapáčilo. Zdalo sa mi, že by sa malo páčiť i iným, ako sa páči mne, čo som z neho videl. Ten cieľ držal som pre seba; sledoval som ho, kde som mohol, nezveriac sa nikomu, čo mám za lubom. Načo vyrukovať pred svetom s vrtochmi, akých tu ešte nikto nemal. Tie by sa zdali smiešne a podivné; nápady, ktoré nijako nepristanú do ovzdušia robôt a denných starostí, lebo nesú akýsi náter cudzí a podozrivý.

Dosť na tom, vypálilo inakšie akosi, než som si bol predkladal; mohlo by sa povedať, naopak. Dakoľko ráz temer som sa dostal na ten bod, kde som sa mal dotknúť hlavného cieľa. Bolo všetko akoby hotové, že ho budem môcť zazrieť, ba týkať; porobili sa poriadky, nahnala sa voda čo najlepšie na mlyn, na mlyn mojich snáh, aby vyšlo z neho čo lepšie melivo a zakaždým, keď sa bolo priblížiť cieľu, dotknúť sa ho rukou, zamiešala sa náhoda alebo nehoda, prekážka alebo ťažkosť, asi tak, ako na počiatku cesty: že sa bolo vrátiť pre nič iného, ako nepatrný ráf, z ktorého hádam bolo vypadlo dakoľko klinčekov, takže mu nemohli prekaziť, aby nešlabikoval.

Keď som sa dostal na pleso, hľadel som sa mu priblížiť tu z jednej, tu zase z druhej strany. Spočiatku sa ukazovalo, že by malo z toho čosi vykvitnúť, ale sa hneď obrátilo naopak, cele znezrady, práve keď by bol mal týkať cieľ prstom. Tu vysvitlo, že z toho bodu sa nemôže ukázať pleso v celosti pre jednu reťaz; na inom bode sa skrylo za ten alebo druhý vrch. Inde sa vsotilo to alebo to nosisko medzi nás a pleso; na druhom mieste sa postavil múr, ponad ktorý sme nemohli preskočiť na druhú stranu, kde by sme boli mohli lepšie poprezerať a vidieť, snáď lepšie a viacej, než s múrom pred sebou.

Nebol by sa nazdal spočiatku, že bude toľko prekážok, na konci že sa vykľuje nezdar, a to úplný. Tu mi začali zunieť v ušiach ako výsmech fufnavé reči veľkého plavca parona^[19] Zorza Babulića, čo mi podchvíľou opakoval skadiaľsi: „Fačile per ti, Piero, ti konoši la džeografia.“ Horká tu geografia, keď sa pleso drží tuho zeme, nedá sa oddeliť, vylúštiť z kôry, do ktorej ho zatvorila, kde sa skrylo, ba s ňou sa premiešalo. Veď tu sa vohnalo bezohľadne, hlboko do jej lona, odorávajúc, ako mohlo väčšmi, odšantročiac jej mnohé kusy. Inde sa dalo zastrašiť zas ono ozrutnou hrozbou, čo naň išla od vrchov, ustúpilo ďaleko na dôležitých a najvidnejších miestach. Geografia plesa sa pokazila vonkoncom; neostalo z nej, iba daromné vyhováranie a ľutovanie toho, ktorý ju chcel zhlobiť a nastoliť.

Stala sa chyba, stala, vlastne skôr prechmat, z tej i druhej. Voda a zem polapili sa za pasy: kto vydrží a kto ustúpi. Čo vidíme, to vykvitlo z tých pasov. Voda vyjedla na jednom mieste záliv; ani to jej inde nestačilo — vhrnula sa tesným rukávom medzi vrchy a spomedzi nich sa vhrnula do samého srdca pampy. Predkladala si iste, že tam urobí akoby malé more. Na more sa nezmohla, urobila iba rukáv. No i ten sa odúva a opaduje, práve ako samé pleso, keď sa dvíha a opaduje z času na čas, držiac pre seba, ako a prečo.

Zem sa na to tiež posošila, že si nedá odorávať a začala vpúšťať i ona svoje výčnelky do vody, čo ich tu zovú „punta“^[20] toho alebo iného mena. Povypúšťala i všakové cifry na pobreží, i tie vyzerajú neraz akoby rozstrapkané. Kde voda vháňala svoje rukávy, tam sa zase zem podvihla akoby naprotiveň, pretrhla rukáv, sťaby ho bola podviazala pri samej pazuche; z rukáva neostala iba lagúna, odrezaná od plesa. Ale neraz pleso sa rozhnevá a oduje, pošle vody ponad hrádze a zaplaví rukávy. Čo bola lagúna, tá sa premení na dakoľko dní v čiastku plesa, kým zas pleso neopľasne a zaplavená zem sa nepodvihne z nej.

Nebyť prechmatov a tých pasov medzi vodou a zemou, pleso by vyzeralo sporiadané. Jeho geografiu bolo by nežiaľ vyrobiť a vypísať. Najskôr by vyzeralo okrúhle ako tie oká napríklad, čo plávajú na mise dobrej polievky, čo sú vždy jednaké, dobre zaokrúhlené na všetky strany. Najviac ak by sa mu mohlo stať, že by snáď bolo mohlo vypadnúť trochu podlhovasté, ako bývajú tie kvapky, čo padnú na sklené tably vo výkladoch veľkých sklepov, čo ich učeň aspoň raz do týždňa namastí akousi masťou, aby sa lepšie leskli.

Väčšia chyba sa stala a možno len nedopatrenie práve v tej chvíli, čo bola veľmi dôležitá, keď sa mala piecť geografia plesa v tej veľkej peci, z ktorej vychádzajú takéto diela. Chlieb sa musí upiecť, aby bol súci na jedenie alebo zrelý, ináč by sa rozlieval, kydal sťa kuľaša alebo hocijaké cesto. Táto pampa a čo je na nej, keď sa piekla, mala tiež svoju gazdinú, čo na ňu zamiesila, vykvasila a vsadila ju do ohromnej pece, kde sa môžu vpratať i takéto bochníky, čosi väčšie i od tých, čo sa vídajú po jarmokoch na našich stranách. Gazdiná sa možno prerátala, pec vypadla snáď trochu prekúrená a možno i cesto bolo prihusté. Tak sa prihodilo, že bocheň len čo vošiel do pece, kôra na ňom azda odrazu priškrela; na každý pád zatvrdla prvej, než by bolo načim; nedala sa rozrastať cestu na všetky strany potroche, ako sa cesto rozrastá pomaličky, keď príde do poriadne vykúrenej pece. Tu sa už nemohlo stať nič iného, ako že sa cesto posošilo v tom stisnutí, preborilo kôru na jednom alebo na dvoch miestach; puklinou vyhnalo všetku tú silu, čo bola prvej zatvorená a stisnutá sťa pod prešom. Na bochňoch sa urobia v takých prípadnostiach tie všakové pupky a hrbole, na ktorých si gazdiné toľme zakladajú, na ktorých nemajú si čo zakladať, lebo sú ako žalobníci, čo kričia, že sa chyba stala pri kúrení pece alebo práve pri zamiesení na cesto.

I tu sa stala chyba, i tu. Kto by už vynašiel, či pri miesení na cesto a či pri kúrení pece, že ju azda prekúrili, keď mali v nej piecť tento kút pampy. Chyba tá by sa bola dala hádam i zatušiť, nebola by toľme bila do očí, ako bije, keby neboli, ako sme prvej videli, dvaja, čo sú nepriatelia, že nemôžu vystáť jeden druhého, hľadia sa podsadnúť alebo vytisnúť z miesta, čo mal každý vykázané. Suchá zem a voda boli tí nepriatelia; nie div, že sa ešte horšie zaplietli a vnikali jeden do druhého, až vykvitlo, čo dnes máme na plese: prekážky, čo sa podstrkujú práve, kde by ich najmenej volal, kde by mohli byť najlepšie miesta, skadiaľ by bolo najľahšie mať výhľad naokolo. Na také prekážky sme natriafali všade, kde mal byť výhľad zaujímavý. Najprv ten ako otlak, čo sa vyhodil pampe na nohe, čo sme ho volali cerro Comisión; potom ten pupenec, alebo skôr bradovica, cerro Frias, čo sa vyhodil pampe na samé líce a zavadzia veľmi, práve kde mal byť výhľad najširší a najpríťažlivejší a ktorý zato ostal cele okyptený. Hľaď na malý Turiec z ktorej strany ti ďaka: všade ti Frias zavadzia a prekáža.

No to ešte nebolo by najhoršie, keby sa bocheň nebol práve preboril temer na všetkých stranách. Tu na našej strane, kde pampa prestáva, zodvihol sa ohromný pupok, cerro Buenos Aires, ktorý na všetky štyri strany zakrýva sťa záclona svoje okolie; nedá sa odchýliť, nedá k sebe pristúpiť, nie je ako Choč, na ktorý môžeš vyjsť, rozhliadať sa pohodlne na široko-ďaleko. Kde by sa bolo dalo pristúpiť ako-tak, bol by sa mohol i ukázať pekný výhľad: nieto osohu, lebo sa podstrčí a vtisne pred pozorovateľa druhý taký pupok, vari horší od druhých, polostrov Avellaneda. Ten sa pokryl síce hustou horou, ale i tak zakrýva najkrajšie výhľady, čo padajú za jeho bok. Stalo sa, žiaľ, na ten spôsob, že vlastne tu nieto ani z jednej strany dobrého výhľadu. Tie, čo by boli zaujímavé, zakryté sú vlastne vrchmi. Kde sa mali brehy plesa poriadne zaokrúhliť, nadstavili sa ohromné štíty a nedali mu miesta. Na Avellanede sa tie štíty vsotili ďaleko do vody; vodu odtisli naďaleko, vykrojili jej brehy nerovné so zálivmi a kanálmi, rukávmi a lagúnami. Na jej brehoch sa usadili pazuchy, múr a bašty, medzi ktorými sa musí pretískať voda v dlhých kanáloch alebo v úzkych bránach. Neraz ostane zatvorená, akoby v osobitných plesách.

I muche sa zunuje búchať sa do tably na obloku, bárs je vytrvalá, keď sa presvedčí naveľa, že daromne sa prebíjať. Tablu mucha neprebije. Odíde, sadne na kyšu alebo do bočky s medom; prestane márniť čas a sily daromnou robotou, búchaním o sklo. Cestovateľ tiež tak urobí: pleso ho odsotilo, on sa obráti k ľuďom a pomerom. Ľudí a pomery naostatok všade nájsť, prečo by sa nemohol obrátiť radšej k nim než k neprajným predmetom a výskumom, z ktorých nič zvláštneho nemôže vykvitnúť.

Na každých dakoľko míľ, ako sme sa mohli presvedčiť, nájde sa v kampe podnik. Jeden veľký, druhý malý, jeden osamelý, druhý navštevovaný; stojí snáď na hradskej, vystavený styku so svetom; druhý strán cesty a nažíva si osamote. Všetko dľa toho, kde a ako ho založili. Majitelia sú i v tom rozdielnych náhľadov a nie jednakého vkusu. Jeden je rád, že je pri ceste, má neprestajný styk so svetom; druhý sa drží zásady, že medzi ľuďmi ľudsky, doma bieda vždycky. Vystaví si podnik v ústraní, utiahne sa a žije v samote, neprekážajúc nikomu a hľadí, aby ani jemu neprekážali iní.

Ale náhľady sú náhľady a zásady zásady. Kto príde na taký podnik, už či je skromný robotník alebo človek nárokov, známy alebo neznámy, nenájde iste dvere zatvorené, už či je to vo dne alebo v noci. Ak mu čo treba a prišiel pýtať, môže byť istý, že mu dajú a že sa neustával nadarmo. Pohostinstvo je cnosť, ktorá v Patagónii ozdobuje veľkolepé podniky so skvelými budovami, kde sa nájdu stroje i druhé vymoženosti technickej vedy a priemyslu, práve ako ozdobuje i podniky, kde sa ešte žije skromne, po starosvetsky, snáď neraz i po biede, vynakladajúc fortiele, aby mohli udržať rozpočet v akej-takej rovnováhe. Táto cnosť možno ani nie je cele povedomá, snáď sa vykonáva viac z obyčaje; ktovie, či sa plní kvôli jej vnútornej mravnej cene, a či nie azda trochu z hľadiska sebeckého, držiac sa zásady: dnes tebe a zajtra mne. V týchto skoro pustých krajoch nikto sa nemôže zariecť, či nebude ešte dnes potrebovať pomoci. Preto hádam je každý úslužný a ochotný, mnoho ráz i obetavý a štedrý; šípi, že je to pôžička, ktorá nebude stratená, ale vyplatená s bohatými úrokmi.

Keď prídeš na podnik, nemôžeš byť vždy istý, či nájdeš pána majiteľa doma. Ale preto nič: tu je pán správca. Ak by majiteľ sám spravoval svoj podnik, nemajúc správcu, tu je prvák medzi domácou čeliadkou, a v najhoršom páde i majster. Ten je iste v taký čas v kuchyni.

Správca, ako sme mohli spozorovať, je hlava podniku: spravuje a vedie roboty riadne i mimoriadne; vedie knihy podniku, často cele dľa pravidiel, sťa v ktoromkoľvek obchodnom dome; indy z väčšieho, ako môže, pre domácu potrebu. Najíma a odpráva čeliadku, rozhoduje, kedy a ktorú robotu treba vybaviť; najíma robotníkov do roboty, už či pracujú na deň alebo fajzom. Rozhoduje neraz o veľmi zložitých dielach, napríklad určiť chvíľu, kedy treba zháňať statok do zimných kampov. Ak sa prenáhli, zoženie ho bez potreby; povedia mu, že je straško, kamp sa bude vypásať, priprávať o krm, ktorý by mohol ľahko chybovať, keď bude naň statok naozaj odkázaný. Do tých čias azda mohol by sa bol zaobísť na letovisku, kým nastane ozajstná zima; tam je beztoho trávy i nazbyt; ak sa nevypasie, iba daromne zavadzia. Zimoviská sú kampy nie veľmi rozsiahle, indy zas nevynikajú bujnou trávou. Sú to obyčajne kampy, ktoré polohou alebo povahou pôdy netrpia na sebe sneh tak dlho, ako kampy letné. A práve, že ich niet mnoho, šetria sa a hája, kým nenadíde ozajstná potreba.

Ale zas nevyplatí sa pridlho ociedzať, oneskorovať sa; čas je premenlivý, nestály, menovite v zime nehodno sa naň spúšťať. Po peknom, teplom dni môže vietor obrátiť, do rána byť chujava alebo práve byť všetko pod snehom. Ostatne tieto prudké premeny nie sú vždy tak nebezpečné. Ako sa premenilo na sneh, tak sa môže znezrady premeniť v odmäk, alebo sa vybrať na pekne, po chujave zavítať mnoho dní, ba týždňov teplých a krásnych. Ale sa stáva, na šťastie nie každého roku, že na prvý sneh príde druhý; nepríde odmäk, ale týždne a týždne dní krásnych, slnečných, ale noci s chujavicou. Indy je hneď prvého snehu toľko, že sa už neroztopí a ostane nadlho. Je mnoho možností; pri všetkých visí ťažká zodpovednosť, ba hrozba nad úbohou hlavou správcu, že snáď odkladal, prišiel po nečase, prepásol dobrú príležitosť.

Ovce medzitým, ak napadol veľký sneh, nebudú sa môcť zohnať, budú hladovať a hrozí im nebezpečie, že ostanú pod snehom bohvie dokiaľ. V lúštení takých a podobných otázok treba mať, ako hovoria páni správci, nos: neprepásť pravý čas, mať istú predtuchu, ktorá nemá korene v končinách rozumu a bežného výpočtu, snáď v mnohoročnej skúsenosti, ale v iných tajomných okolnostiach, čo sú nám neznáme, z ktorých nás predtucha nadchodí. Z nich pochodí hádam i ten pud obdivuhodný, čo sa prejavuje pri predpovedaní počasia u daktorých živočíchov, napríklad pri zelenej žabke. Je otázka, či sa nájdu jednotlivci, čo sú obdarení týmto drahocenným darom, či to nenie jednoducho prípad slepej kury a zrna, ktorá ho náhodou našla. Ešte by sa mohla dopustiť táto veľká výsada tým pánom správcom, čo sú obdarení lámavicou v daktorom úde: tá by mohla pred takou premenou počasia svojho majiteľa prebudiť, dať mu tajomný pokyn a výstrahu, aby sa mal na pozore.

Vcelku ak by bolo dovolené vysloviť mienku nám, čo sa v týchto veciach veľmi nevyznáme, väčšina by vari prišla na to, že sa nevyhľadáva na rozhodovanie nad tými otázkami ani vnuknutie, ani pud, ba ani lámanie v údoch, ale iba šťastie a náhoda. Niekto má šťastie; do čohokoľvek sa dá, vypadne mu dobre; druhému vyjde v tých istých okolnostiach naopak. Nešťastie je potom už ľahko privlastňovať nevedomosti a nedbanlivosti a šťastie rozumnosti a ostrovtipu.

Bárs šťastie má svoj zástoj v týchto robotách, ako i pri toľkých druhých podujatiach, tým nik nechce upierať zásluhy, ktoré má dobrý správca o zveľadenie podniku, ale iba poukázať, že pán správca užíva mnohé výhody a výsady, ale má i povinnosti a zodpovednosť nie malú. On sám často nevie, prečo mu vychodí všetko na dobre, prečo prijíma pochvalu, snáď i dary od majiteľa; druhý, tiež nie najhorší, za tú istú robotu a pečlivosť nemá darov ani pochvál, iba ovesený nos, mnohé tie „kie ste“ a „keby ste boli“, čo sa mu sypú na hlavu.

Správca ostane často roky a roky na tom istom podniku; to zvyšuje jeho hodnotu. Behom rokov zoznámi sa s kampom, jeho polohou, zvláštnosťami; vie mu spády, môže ho upotrebovať a využívať výhodnejšie a primeranejšie, než novopečený, ktorý tých skúseností a vedomostí nemôže mať.

Pán správca má okrem toho sypáreň pod rukou so všetkými pokladmi, čo sa držia v nej. Vydáva svetu a majstrovi potravné články z vriec a štokov, náradie a materiál do prác. Ak má pri tom ruku štedrejšiu, môže narobiť majiteľovi hodne galiby a ľuďom neosožiť veľa. Vo všeobecnosti môže sa tvrdiť, že v Patagónii bude málo podnikov, o ktorých by sa mohlo povedať, že v nich vládne skúposť; zato ich je dosť i takých, kde sa troví hodne, možno viac, než by bolo zdravo a potrebno.

V tom ohľade je napodiv, ako nemá nikto súcitu s podnikom. Na každom kroku ťa zájde výpoveď: „Podnik vydrží, podnik znesie, spoločnosť je bohatá…“ Naostatok znáša každý svoj diel: ani podnik nestonie a negaudží, ak ho niekde omína. Radšej sa pochlapí a povie: Čo sme, to sme, medzi ľuďmi ľudsky. Majiteľ raz zasadol na stolček do triedy boháčov; nech si tam láme hlavu, ako sa neprevaliť i s tým stolčekom a nevyjsť na mindžáre. Ale podnik je sliepočka, ktorá nosí zlaté vajcia; zaslúži ju opatrovať, ako svedčí, aby nevytrčila nôžky a neprestala niesť. Z nich má osoh majiteľ, ale pri ňom i veľká hŕba druhých, ktorí majú svoje platy, mzdy, zárobky, dary a prídavky bez ohľadu, ako podnik pláva, či vo vodách zdaru a blahobytu a či sa len zmieta zúfale, aby sa držal nad vodou. Majiteľ je vlastne ostatný, ktorému príde rad stať si pod ten odkvap, z ktorého sa leje zlatý dáždik; môže si zobrať iba, čo ostane po druhých. Mnoho ráz, žiaľ, ostane mu menej, než jeho ovčiarovi, príde mu často zatvoriť do pokladnice o dvoch zátvorách z koláča dieru.

Ak by sme mali vyrátať všetky povinnosti pána správcu, museli by sme vlastne vypísať všetky roboty, ako si podávajú ruku jedna druhej, rozobrať celé vnútorné zloženie tohto obchodu a či podujatia, ktoré je dosť zložité. Hlavné je pri tom, že pán správca má podpis; on podpisuje svoje poctivé meno na čeky, ktorými sa vypláca čeliadka a robotníci, vôbec všetky zaviazanosti podniku. Z toho pochopíme najlepšie, čo za miesto dôležité zaujímajú títo ľudia. Nielen že majú v rukách roky a roky celý kapitál majiteľa i s úrokmi, veď kamp a statok, čo je v ňom, je hotový peniaz. Dôchodky z podniku sú nič iného, ako úroky z kapitálu; on má okrem toho podpis v rukách, teda česť majiteľa, ak i nie hádam osobnú, ale na každý pád obchodnícku. A tu treba vyzdvihnúť, na veľkú pochvalu týchto ľudí, že nepočuť temer nikdy o spreneverení, ba ani o nadužití tejto veľkej dôvery. Majiteľ sa spúšťa s úplnou dôverou na svojho správcu.

Čo sa týka druhých požiadaviek, napríklad otázky sporenia, majiteľ urobí lepšie, ak nebude stavať priveľké požiadavky na svojich ľudí. Ostáva mu vždy ostatný prostriedok: Obslúž sa sám, ako vieš. Ak chceš, môžeš potom už motúzy súkať, od čoho sa ti páči; ľudí darmo ti mať na to, aby si babrali ruky, krútiac ich kvôli tebe, od čoho by si ty chcel ich krútiť. Majiteľ má neraz rád pohodlie, svätý pokoj a slobodu nadovšetko, tú slobodu, aby nebol viazaný cez zimu k smutnej samote kampa. Na peňažné výhody zo sporivosti a mnohé veci pozerá radšej cez prsty, než by mal obetovať svoju slobodu.

Bolo by dobre, aby bol majiteľ, čo sa týka alpargát, opatrnejší. Radšej nech nedrží pána správcu, ktorý priveľmi lipne za nimi. Správcovia, čo sa do nich obúvajú len výnimočne, obyčajne sú súcejší, obhoditejší, než tí, čo ich majú ustavične na nohách. Je i cele pochopiteľné. V alpargatách málokto pôjde na výlety po kampe; nie je každý pán správca podniku Las Matas, aby v nich išiel a robil divy ako on, keď boli tie veľké pohony a predsa ani jeho nechválili pre ne prítomní gauči. Takému správcovi čo ako pristanú lepšie čižmy; podniku je lepšie, keď ich pán správca obúva, alebo ak nie práve čižmy, teda mocné topánky s podkolennými sárami. Taká obuv je zdravá, nezoderie sa po bralách; keď ju raz má na nohách, môže kedykoľvek skočiť do sedla a ísť do kampa. Ba zdá sa, že pán správca, dobre vyobúvaný, cíti v sebe chuť, akési badurkanie, ísť do poľa; čosi ho ta poďká. A darmo je: správca, keď je v poli, je na svojom mieste; vidí sám a nepotrebuje sa na nikoho spúšťať. Keď on vidí na svoje oči, tie vidia inakšie, než prenajaté ovčiarove. Pod jeho okom najlepšie rastú jahňatá, ba i vlna.

Je pravda, jeho nik nejde vyháňať, môže si i pohovieť. Kto by mu rozkazoval? Ak čo v kampe ide nedobre, môže poslať ovčiara. On je vlastne na to: oko správcovo, jeho pravá ruka. Ale zas načo unúvať cudzie ruky a cudzie oči, keď máš, chvalabohu, svoje. Nech radšej pozerá i ovčiar: má i on čo pozerať; ale vždy lepšie, keď pozerá za seba. Veď konečne každý je tiež za seba a nie za druhého; to iba holuby robia. I platy prijíma každý z nich za seba.

Ovčiar má tiež čo pozerať za seba. Či sú ploty v poriadku, či sa nestala škoda, či sa nevšantročil león, či nieto v stáde prašivých, či nevtrhli cudzie do kampa. Či karreteri nezrúcali trankéry,^[21] či pocestní nenechali poroztvárané dvere na čiarach, či nieto v čiare trhlín. Na také otázky má dosť čo odpovedať ovčiar, a to denne. Jeho je miesto v kampe od rána do noci. On rozhliada, neraz i predvída; môže zachrániť podnik od škody, ba i zhuby.

Ovčiar je naostatok, komu sa ujde i smutná úloha hrobára. On stiahne kožku statku, čo nájde padnutý, aby sa zachránilo, čo sa dá zachrániť. Nie je to síce ani porisko od sekery, ale je predsa niečo, čo sa nemá pohadzovať kadejako. Nenie veľmi slušné, ani poučné triafať na mŕtvych, keď sa obrátiš po kampoch podniku, tým menej, keď sú v koži. No keď sa i to pridá, že sa kožka nemohla stiahnuť, tam je vrece, ktoré by ovčiar mal nosiť, keď ide do kampa, priviazané na sedle, aby mohol doň pozbierať aspoň tú vlnu, čo ostala na hŕbočke pri takej mŕtvej ovci. Ona sa drží napodiv; nepoddá sa hnilobe, odoláva porušeniu lepšie než mäso, ba i sama kosť. Podjeseň drží ovčiar vonku nos, hľadiac sa dovtípiť, dľa dajakého znaku, či sa nepripráva chujava. Vtáctvo nebeské má kdesi zprávodaja, dá mu popredu heslo, čo sa ide robiť. Keď ho dostane, zrediká sa do nížin, kde je viac záštity od snehu a zimy. Vyčkáva obyčajne, preletujúc vo veľkých kŕdľoch, veci, ktoré prísť majú. Keď ovčiar zazrie také kŕdle poletovať kampom, kde ich nevídal prvej, i on otvára lepšie oči, vyzerá, či na daktorej strane sa nekutí niečo. Ak čo zbadá, čo sa mu nepáči, v tom páde, bratku ovčiar nezaháľa; otvára dokorán trankéry, čo sú na čiare medzi vyšným a nižným kampom, ktoré bol držal dosiaľ zatvorené tak pečlive, že by cez ne vrabec neprešiel, keby bol ako ovca. Kde príhodnej trankéry snáď nieto, neštíti sa ju urobiť sám: vykýva dva-tri kolíky, zvalí plot pekne plochou na zem; nech leží a neprekáža prechodiť statku. Aby to lepšie ležalo, urobí, ak má naporúdzi kolíky alebo drôt ako šibenice; tými pribije plot k zemi, aby sa nespamätal, keď bude statok prechodiť cezeň a nerungol dohora. Nuž áno, v tých prípadnostiach nehodno ociedzať ani dňa. Prepásol si príležitosť, snehu sa nahrnulo sila, sype sa a sype bez prestania, povievajúc akýsi studený duch od hôr, skadiaľ prišlo toto nadelenie. Už ti darmo vyčkávať, že sa vyčasí. Ak sa vyberie na pekne, bude ešte horšie: po snehu prídu tuhé mrazy; tie nie že by čo napravili, pokazia ešte horšie. V chujavici tiež nič nečakáš, ak myslíš, že sa ovca sama zachráni.

Ovca je v taký čas cele hlúpa, že vraj pud samoudržania! Má ona vtedy pud asi ten istý, ako ho majú husi, keď ich napopácka kamenec dakde v poli. Zobák utrčia do neba, stoja na jednom mieste alebo sa krútia ako voda v krútňave. Ovce tiež držia hlavu, ibaže nie pyskom dohora, ale dávajú si veľký pozor, aby im sneh nesypalo proti srsti. To sa im už vonkoncom nepáči. Sneh šibe obyčajne kosom, od hôr, ovca v takej chujave obracia sa k horám; ak sa pohne, ide proti vetru, teda zase do vrchov. Ak je čiara zaviata, prejde cez ňu v hľadaní ochrany, ide práve ta, kde by nemala ísť; tam, kde ide, je najhoršie. Nieto spôsobu, ani tých koní a psov, čo by čriedu oviec v takej chujave nahnali nadol. Ak chujava sa vracia za dakoľko dní, ovca v nej urobí neraz veľkú cestu tým pochybeným smerom, hľadajúc pašu. Neraz ju treba ísť zhľadávať, zháňať na lepšie miesta. Ale nie vždy je to snadno. Záveje môžu byť veľké, sneh vyšší než ovca, v tých spádoch sa vezmú na pomoc kone, voly, vôbec veľký statok, zaujmú ho celým kŕdľom, popreháňajú po snehu, kým sa neprerobí aká-taká cesta. Za tým kŕdľom potom už i ovce idú vďačnejšie.

Veľká je robota a opletačka, keď sa raz chyba stala, zmeškalo sa urobiť, čo bolo urobiť za horúca, kým bolo ľahšie.

Okrem ovčiarov bude na podniku iste kuchár, majster totiž, ktorý neraz varí i pánu správcovi, ak nemá svojej domácnosti. Majster je na podniku osobnosť veľmi závažná: v roboty, keď je veľa robotného sveta, on je neraz ten sťažeň, okolo ktorého sa drží svet, ak je medzi ním obľúbený. On priťahuje robotný svet, drží ho na hŕbe; on môže zase byť to úskalie, o ktoré sa stroskotá robota, ľahko on môže byť i príčina veľkej nespokojnosti. Platy majú títo majstri dobré, menovite ak sú ozajstní majstri, ak je svet s nimi spokojný. A nieto pochybnosti, že sa nájdu neraz medzi nimi, čo veľmi dobre, chutne a čisto varia a pečú.

Krem takýchto osôb, čo majú stále miesto a stály plat, nájdu sa často na podnikoch „cestujúci“. Robotníci, čo idú za robotou. Taký cestovateľ je prijatý na podniku bez ťažkosti, i so svojím statkom i koňom pod sedlo a snáď druhým pod batožinu. Mali by sa prihlásiť u pánu správcu, či sa môžu zložiť alebo nie, ale i to opýtanie je viac zdvorilosť než prosba. Taká žiadosť sa na podniku neodoprie nikomu.

Ak je na podniku v behu dáka robota, pohľadajú sa robotníci na toľko dní, koľko dní robota trvá. Treba hotoviť drva na zimu; karreteri idú „dnuka“, na Rio Rico, alebo na Rio Mitre. Treba popraviť alebo urobiť čiaru; nájdu sa ohrádzači. Títo pracujú na svoj účet: vyjednajú si, koľko príde za meter hotového plota. Cena sa mení dľa toho, či si majú hotoviť kolíky a štebliny alebo nie; urobí sa i písemko z prípadu na prípad, uvážiac všetky výhody a ťažkosti pri robote. Taká okolnosť, a dôležitá, napríklad je: či je pôda mäkká alebo kamenitá, koľko má byť drôtov jeden nad druhým, či sa prevliekajú cez dierky v kolíkoch a šteblinách, ako keď sa nitka prevlieka cez ucho ihly, alebo sa majú len pribíjať krambličkami. Určí sa, na koľko metrov bude kolík od kolíka. Keď sa ustáli to všetko, vezme do ohľadu pri jednaní a písemku; druhé podmienky sa už rozumejú samy sebou. Chova padá na ich účet, ale podnik im musí predať potravné články za najnižšiu cenu, ako: múku, cukor, kávu, thé. Mäso dostávajú zdarma z podniku, koľko ho spotrebujú. Títo ľudia, kým sú na kontrakte, ukazujú náruživú záľubu v mäse. Rezance, ba i samé pirohy sa im veľmi hnusia, spôsobujú ťažkosti pri trávení. Hrach a druhé lúšteniny ešte horšie; nie div, že môžu jesť temer iba mäso a chleba čosi, ale ani ten im nepadá dobre na žalúdok. Dostanú i šiator, ktorý sa dá prenášať, aby im nebolo chodiť ďaleko od roboty na nocľah. Takíto podujímatelia ohrád zarábajú v kampe pekné peniaze. Sporia, na čom môžu, najväčšmi na chlebe a druhých potravných článkoch, ktoré sú zakázané ľuďom, čo majú cukrovú úplavicu.

Na veľkom podniku tiež robila čiaru taká spoločnosť. Tá sa zjednala bez chovy vôbec, i bez mäsa. A tí ľudia, kým práca trvala, nekúpili iba čosi soli a trochu múky. Mäso si dodávali sami. Málo chýbalo, že nevykynožili všetky pštrosy, aby vyhli výdavkom na mäso. Boli to tie isté pštrosy, čo som ich ja raz bol hnal pred sebou, keď som bol na plese pešky; boli už odpoly krotké, ale sa neukázali viac okolo lagún, keď ich začali poľovať. Pštrosie mäso nenie tak nanič, ako by kto myslel. Pštrosia chrbtovina je pečienka veľmi chutná a dobrá.

Taká robota na stranu je i kopanie priekop na močaristých végach, kosenie trávy, tiež na végach. Tieto spoločnosti utvorujú sa a zase rozsýpajú na svoje prvky, dľa okolností a dennej potreby.

Keď nastáva robota okolo statku, tu sám pán správca si nájde ľudí, čo pracujú na deň, kým robota trvá. Také roboty priechodné a krátke sú kúpačky, ktoré sa opakujú neraz i veľmi často, ak je v čriede znak prašiny. Dlhšie roboty sú značenie; striženie je už robota veľmi dlhá, trvá i mesiac. Platení sú denne len tí, čo pomáhajú. Strihači majú plat od hlavy, robotníci okolo prešu tiež majú plat na iný spôsob.

Robotu okolo oviec, nech je akákoľvek, predchádza rodeo; obkľúčenie, pohon a čistenie kampa. Dlho potom hučí v ušiach bľačanie statku, otupné a zúfalé akosi, čo sa rozlieha z čriedy pri všetkých týchto robotách. Rozlieha sa deň po deň zasa štekot psov, pokriky a nadávanie robotníkov a čeliadky; to všetko zmiešané vo veľkom zmätku.

Pri týchto prácach sa snímu ľudia, ako ich tam zviedla náhoda. Neraz každý z nich pochodí z inej krajiny, každý inej národnosti. Vidiac svet takto premiešaný, nadídu ťa divné nápady. Napríklad porovnávať a prirovnávať v tom zmysle, ako sa má tá alebo druhá skupina okolo jednej alebo druhej roboty. Vynášať najavo také pozorovania je temer neslušné: boli zachytené pri práci, keď človek, zaujatý inými starosťami, nemá sa na pozore. Také pozorovanie vyzerá skoro ako číhanie spoza rohu. Je iste i neskromné; púšťa sa do posudzovania taký, čo neprekladá krížom slamy, iba čo sa prizerá, vystíhajúc veci, s ktorými by vlastne nemal mať do činenia.

Vzdor tomu, čo je v piesni, nech sa kliesni. Pozorovanie nemá v sebe nič zlého. Najprv bolo by vyzdvihnúť a uznať, že treba sňať klobúk pred robotným svetom v patagónskom kampe, pred všetkými, majiteľmi samými, ich osobníctvom alebo úradníctvom i nájomnými osobami, čo pracujú. Neraz vidno i samých majiteľov, ako prikladajú ruky k práci. Pochvalu zasluhujú vo všetkom, i čo do spôsobnosti a zbehlosti v práci. To, čo je rečeno, je výsledok pozorovania. Ono netrvalo dakoľko dní alebo týždňov, ale trochu dlhšie. Robotník plní čestne svoje povinnosti a zaviazanosti, hoc nie sú ľahké a pohodlné. Málokedy sa stretneš s robotníkom, čo vyhýba práci, nerád pracuje. Nejdú do roboty a nepodberajú sa na prácu v kampe ľudia, čo nemajú sily a vytrvalosti nadostač. Človek slabej sústavy necíti sa dobre v kampe medzi druhým, zdravým a snaživým svetom; vidí, že je na závade druhým, ide sám na zdravú stranu. Zlého a nesúceho robotníka trpia síce medzi sebou kamaráti, ale mu vedia podhodiť pod nos, keď na to príde; múdry sa dovtípi sám a ide.

Ináč, keď sú na posedení, obcovanie medzi nimi je veľmi príjemné, celý ich byt príťažlivý. Spôsob obcovania medzi nimi je srdečný i dobrodušný. Medzi sebou sú veľmi vľúdni a úslužní, hádke sa vyhnú, zrážky sú zriedkavé medzi nimi. Nažívať s nimi je príjemné i vtedy, keď to nenie iba letkom, ale trvá i dlhšie; miery sa držia, i keď je obcovanie dôvernejšie. Tento ich spôsob obcovania nemal by byť pretvárka, ani iba púhy vonkajší náter, čo vybledne dlhším stykom, objaví pod sebou zádrhlivé miesta; zdá sa skôr, že je to vec, ktorá je už čiastkou povahy. Vyzerá to tak, že čím sa kto s nimi dlhšie stýka, čím ich lepšie pozná, tým mu ťažšie od nich sa lúčiť.

Práce okolo oviec vybavujú majstrovsky, ovládajúc spády roboty vo všetkých podrobnostiach, robotníci všetkých národností. Ale umenie je predsa len umenie škótske. Škóti ho vynašli, oni ho vypestovali a prepracovali do podrobností. Tak sa stáva, že medzi nimi nieto robotníka menšej ceny; každý z nich ovláda remeslo až do nepatrných podrobností.

Taký robotník nepotrebuje premýšľať a vyhľadávať nové spôsoby, robí, ako mu káže zvyk a obyčaj; hádam je to i vnuknutie alebo práve pud. Kto je naučený plávať, pláva kedykoľvek treba, nerozmýšľa ako a čo, len nech je vo vode, čo je na plávanie. Nie mu je ono ani námaha, ani práca, ba ani šport a cvik, ale je plávanie, bez ktorého by si neporadil vo vode, keď je veľká. Škót, keď má ovcu pred sebou, robota okolo nej nie mu je robota, je to skôr výkon, zložený z reťaze pohybov, ktoré tečú samy od seba, lebo ich má v rukách, že ich netreba volať. Sú to výkony a pohyby prirodzené a odôvodnené; také, že inakšie byť nemôžu, lebo by vyzerali skazené, keby sa preinačili. Je v nich už vložené kus živobytia a podmienky bytu.

Načo by on kričal pri robote? Bolo by to i zbytočné a nápadné. Svet by sa nazdal, že kto vykrikuje, nadŕda sa bez potreby, nemá všetkých doma. Nestraší ovce, keď mu ich treba preháňať z košiara do košiara, lebo mu idú samy. Zhrčia sa ony i pred ním do kúta, ale to je už ich prirodzenosť, prejav samoobrany. Nejde ich teda rozháňať, aby ich dostal z kúta. On sa radšej pretisne pomedzi ne už akokoľvek. Stane pred ne práve do toho istého kúta, do ktorého sa zhŕkli. Zahvizdne ticho, ovce ho zbadajú, spamätajú sa a bežia, hľadajúc iný kút, kde niet nikoho: a to je práve na protivnej strane korrala. Obrátia sa samy v tú stranu, ale nenájdu kút, nájdu dvere otvorené, za nimi prázdny priestor, druhý korral, do ktorého majú byť prehnané. Letia doň samy a s radosťou, že našli útulok, kde nieto nikoho. On ich dostal, kam ich chcel mať, bez ťažkosti a námahy, bez trápenia a strašenia statku. Ba ovce sa radujú, lebo sa im stalo po vôli. Robota vypadla na taký spôsob, že sa utíšia a neduria sa od človeka.

Ženie ich kampom na jatky; ide za nimi pomaly, neraz i on sám peší, vodiac koňa za sebou, ako si predstavujeme pastiera, čo ide s dunčom a fujarou: výjav cele pokojný, kde nieto behania na koni, preháňania a zavracania kŕdľa sem a tam. Najviac ak pes obchádza opatrne a zďaleka okolo čriedy, ak by ktorá nezbedná chcela uskočiť na stranu.

Ostatne robotníci druhých národností tiež nekričia všetci za statkom, neskáču a nerobia divy pred kŕdľom oviec. Medzi nimi je mnoho dobrých znalcov, čo pracujú ticho, čisto a zručne, ako tí, čo sme ich spomenuli. Naučili sa od majstrov, vystihli podstatu veci, prisvojili si behom času spôsob narábania so statkom do najmenších odtienkov; dohonili majstrov, dosiahli ten stupeň dokonalosti, na ktorom sú oni. To nenie teda hana, je skorej pochvala. Osvojili si pilnosťou a bedlením, čo tí druhí dostali takrečeno hotové do venca.

Medzi týmito dobrými žiakmi nájdeš predstaviteľov všetkých národností, ľudí zručných, ktorí sa všetkému ľahko naučia.

Keď sa pracuje okolo lichvy, tam už vývodia, druhí tí, čo s ňou radi narábajú; ľudia, ktorí s lacom pracujú zručne, majú silu a odhodlanosť. I tomuto remeslu naučili sa mnohí veľmi dobre, ktorí o ňom neslýchali za mladi.