Zlatý fond > Diela > Prechádzka po Patagónii III


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Prechádzka po Patagónii III

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Lucia Trnková, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Lenka Konečná, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Martin Divinec, Eva Lužáková, Katarína Sedliaková, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Simona Veselková, Ivan Jarolín, Lucia Kancírová, Erik Bartoš, Martin Skakala.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 81 čitateľov


 

17

Čo bolo v korrale a vo dvore. Stretnutie s bratmi. Pošta zblízka. Zprávy z Anaike. Rozjímanie o posledných veciach. Cesta a polohy. Rámce bez obrázka. Studne, rieky, mosty. Prechody riekami. Cesta veľmi široká a rovná, ale obťažná

Ráno, keď som vyšiel na dvor, prvé, čo som zazrel, bola naša tropilla v korrale. Stála tam v jednej hŕbe, zarazená, čo sú to zas za nové zákony a obyčaje, že je v korrale miesto v dobrom potreri. Nuž zastihla tu naše kone prísna pokuta za pažravosť, ktorej sa boli dopustili v tú noc na plese, keď sme ich boli vpustili do toho potrera, kde sa otrávili. Ostatne nemali za čím banovať. Keby bol daktorý išiel pozrieť do potrera, čo je pri hostinci, neviem, čo by bol odniesol z neho. Bol by nahliadol, že skutočne bolo to isté stráviť túto noc v potreri alebo v korrale. Takto sa nemrhal aspoň čas na daromné hľadanie, čoho i tak nieto. Je tu premávka veľmi tuhá, hostinec stojí na dôležitom premávkovom uzle. Pre pána hostinského je to bod veľmi výhodný, ale nie pre statok; toho sa premelie nie málo, z potrera sa chytro vynosí tej trochu trávy, čo nevytrhá vietor a neodnesie sebou, aby ňou kŕmil azda kone, na ktorých sa preháňa tak besne po pampe.

Druhé bolo, že pri našich taligách bola tretia, čo vyzerá skoro ako naše: taliga našich priateľov a bratov. Nocovali kdesi pri karreteroch, kde neplatili za nocľah, dnes sa pohli do dňa a nás šťastne dohonili. Vcelku cestovali rozumnejšie než my. Čo sme my prešli horko-ťažko potme a po noci, oni to prešli pohodlne a hvízdajúci za rána. Tu si vydýchnu trochu a budú pomaly pokračovať v ceste.

Tretie by bol veľký kočiar: tak ho už treba poctiť, lebo je na štyroch kolesách, dosť vysokých, železom dobre okutý a mocný. Je i zvonku dobre zariadený. Má koženú obliečku nielen na sedadlách, ktoré sú nie preložené priekom, ako býva v obyčajných kočoch, ale idú pozdĺž sťa dve lavice, ale i na pokrove mu je koža a po bokoch. Vyzerá to spolu ako škatuľa riadna na štyri uhly. Je to budova vcelku dosť ťarbavá a musí byť ťažkopádna zvlášte na patagónsku hradskú.

Aby sme si nemuseli ďalej lámať hlavu, čo je to, najlepšie bude povedať hneď a nakrátko, že je to diligencia a pošta, čo drží spojenie medzi naším plesom a prístavom. Nemáme tu pred sebou štátnu ustanovizeň, ale súkromné podujatie jednotlivca; to koná svoju úlohu, ako najlepšie môže a vie. Cesta na pleso na tomto vozidle z prístavu trvá celých päť dní; každý deň od jedného hostinca do druhého, ak sa čo zvláštneho neprihodí. Prihodiť sa prihodí ľahko, kde je stroj ako tento, ťažkopádny a nemotorný, kone zas, aké sa náhodou natrafia. Toto podujatie má svoje kone vlastne po všetkých odsekoch cesty porozdeľované, počnúc od plesa až po prístav. Pasú sa pokojne, kým nepríde na ne poriadka ťahať jeden celý deň tento povoz do hostinca, čo nasleduje. Tam sa vypriahnu a vpustia do kampa, kým nebudú musieť zas ťahať poštu po hostinec, kde ich boli predošle zapriahli. Ako vidíme, nie sú to kone starousadlé, ako iné patagónske, ale trochu ako nomádnych obyčají. Na každý pád majú výhodu, že sa im dostali dve kerencie: raz jeden, druhý raz zase susedný hostinec.

Podujatie toto musí si hľadieť zadovážiť nielen takúto pevnú mašinu, ktorú by vari bolo lepšie pomenovať pevnosť a nie koč, ale musí si nadobudnúť i veľmi dobré, spoľahlivé šíry a remenie. Miesto zvať ho „pošta a doprava cestujúcich“, bolo by azda lepšie a príhodnejšie menovať toto podujatie „ústav na praktické cvičenie koní neposlušných a priúčanie ich pod chomút“. Názov trochu dlhý, ako tá cesta z prístavu na pleso. Kone tohoto podujatia sú napospol také, že náš Martillo je ozajstný baranček v porovnaní s nimi.

Nuž tak či tak, pošta sa vynasnažuje neúnavne: pocestní sa premávajú dosť riadne, medzi nimi sa nestrhávajú nikdy hádky, iba vari keď idú zaberať miesto. Jeden každý by nedbal mať sedenie odo dverí. Skadiaľ tá chúťka, ľahko sa dovtípiť. Takých sedení nieto iba po jednom z každej strany; dvaja sedia po vôli, ostatní jeden pri druhom na laviciach. Pod lavicou je zložená ich osobná batožina; nuž každý nesie sebou, ako má právo niesť, svoju maletu a guanakove pokrývadlo v obale, a položiť ju pod to svoje sedenie.

Vodič, pohonič, sluha a pán tohto podujatia sedí napredku; má priečne sedenie pod výbežkom krovu, akoby pod štítom; vyzerá skoro ako socha, sediaca vo svojom výklenku. Je dosť dobre zahájený od dažďa a od snehu, pod jeho sedením je pošta: listy a noviny, čo idú jednotlivcom na podniky a i samým podnikom. Kto chce cestovať touto príležitosťou, rozumie sa, že platí nie najhoršie. Ale každá cesta ide do peňazí, menovite kto sa chce pohodlne rozvážať po kampe. Za dopravu pošty platí podnik svoj ročný príspevok a okrem toho poplatok od listu a od novín jednotlivci, čo boli obslúžení.

Život tohto podujímateľa je na týchto cestách a s jeho statkom nie veľmi kaľavný, v mnohých pádoch i nebezpečný, najmä po spúštkach a bajadách; ale, bratku, i vypláca sa nie najhoršie. Nájde sa vždy kto-ten, čo sa naň dá; obetuje mu pokoj a pohodlie v službe dobrej veci. Málokto banuje, že mu je súdené sedieť v tom výklenku.

Boli sme svedkami, ako tá príležitosť sa vyberá, pohne do cesty, vlastne ako vyletí. Dnes jej padá cesta dohora. Pocestných bolo dosť, práve toľko, koľko sa ich môže spratať, dobre naložených a postískaných na tých laviciach. V koči boli zapriahnuté tri kone. Miesto uzdy majú na hlave ako masku; iste obyčaj v niektorých krajoch južnej Európy, ešte vari viac Južnej Ameriky. Liace od všetkých troch koní má podujímateľ v ruke, v jednej ruke všetky tri, čo je nie kadejaký výkon. Tými liacami on svoje kone obracia sem a ta sťa kedysi pán Kopecký[31] nitkami svojho Gašparka alebo i princa a princeznú. Ktorý neslúchne liacu, obanuje. Podujímateľ má bič, skoro tatarec; kde ten šľahne, navrie zaraz klobása. A skutočne majú poniektoré tie kone natrahované po boku, čo nie je obrátený k druhému koňovi, čiary, neraz rovnobežné od hrdla k chvostu, temer ako v tom zošite, do ktorého hudobníci vpisujú svoje rapsódie a iné skladby, čo im vzkrsli v hlave a zvonia v uchu, aby ich nezabudli. Ten stredný, čo je medzi tými krajnými, nemá čiar na boku, ale ich má dolu chrbtom, lebo chrbát nie je tej šírky, čo bok, i to trahovanie na ňom vypadlo čosi hustejšie.

Cestovatelia posadali, každý zaujal svoje sedenie; dvere na dvoje krídel, čo sú na zadku, sa zatvorili. Podujímateľ vysadol veľmi, veľmi rezko do toho svojho výklenku; zobral tie liace jedným hmatom dovedna, ale ich rozdelil hneď rúče medzi prsty, každú na miesto, kde jej prichodí byť dľa rozostavania koní. Keď zacmukol najprv a potom zamliaskal dakoľko ráz jazykom o podnebie, že to skoro plieskalo ako bič, tých troje koní trhlo a vyrazilo, ale každý pre seba: jeden čihí, druhý hota. Bolo by vlastne povedať: každý uhľadel svoj čas a vybral si svoj smer, ktorým by chcel vyraziť. Záprah sa v tej prípadnosti podobal veľmi tým koňom, čo stoja na podstavci na jednom kostole hen v Benátkach kdesi; tiež by nedbali skočiť, tak sa zdá, na veľkolepú piazzu, kde je toľko reštaurácií a kaviarničiek, všakových obchodov a obchodíkov, kde sa pohadzuje temer ustavične pšenica a kukurica, čo tie obchodíky predávajú v škartochliach sťa cukríky. Ibaže to všetko, čo pohadzujú tam cudzinci, pozobú zaraz holuby. Bývajú nad stĺporadím vo výklenkoch a výhľadoch, vari i po pôjdoch. Neviem, či by čo z toho zastihli tie kone, keby i skočili nadol, ako sa zastrájajú toľké roky. Ale tieto tu popriťahuje podujímateľ liacami, aby vedeli, kam cieli smer tejto výpravy. Tiež ich pozošíva tým bičom, aby držali lepšie dovedna, trhli, keď sa má trhnúť. Zaraz vyrozumejú, čo treba robiť, kam patrí ísť: skočia odrazu a svorne. Ty cestovateľ, čo sa chceš rozvážať ako pán, drž sa zábradlia alebo lavice, čo sedíš na nej, ale rúče, aby si neodkvapol. Lebo, bratku, v Patagónii, keď sa má ísť, nuž sa ide a nik neociedza. Pocestný, ktorý vie, v čom je, skúsil tieto prechádzky, drží jazyk za zubmi, ako svedčí, vie, kto ho strcia priveľmi medzi zuby, ľahko ho môže doniesť preseknutý alebo kyptavý na svoju kerenciu.

Iná ešte, ostatná vec, ale dôležitá, bola, že priletel, práve keď sme sadali k raňajkám, Keko, trochu zadychčaný a zaprášený. Bol vstal zavčasu, osedlal koňa a išiel na pláň Anaike, že doženie Elektriku, ako sa bolo sľúbilo chlapcovi. Vrátil sa so smutnou novinou, že Elektrika už len tam ostane, kde je, ani viac nepríde. Našiel ju tam vystretú. Zarmútilo všetkých, gazdu sa dotklo citlive; dával jej prednosť pred všetkými koňmi. A skutočne bola to kobyla mocná, zvlášte vytrvalá, poslušná a veľmi bystrá v ceste. Chlapec chcel vyzvedieť všetky podrobnosti. Zabudol na kávu, ba i na koláč, čo nám boli na raňajky upiekli. Kde leží, ako leží, či na tom mieste, kde sme ju nechali, či nezašla kde inde.

Vysvitlo z rečí z Kekových, že nešla ďaleko, iba čo podišla čosi smerom, ktorým sme my odišli; keď nemohla dosiahnuť, čo bola jej túžba, dovliecť sa za nami, zašla aspoň čo mohla ďalej od cesty, k samému plotu totiž. Tam natrafila na kút, čo robí plot, kde sa obracia; v kúte bolo hodne kriakov veľkej čiernej byliny, ako sú rozosiate všade po Anaike. I pri tejto prípadnosti bedlila, aby nebola na závade, keď bude kto prechodiť touto cestou. Nie ako ten kôň, čo sa pod cerro Comissión bol vyvalil bezohľadne na samej ceste; úbohí karreteri kvôli jeho mrcine, ktorá predsa počala obťažovať väčšmi, než by bolo slušné, menovite ich, čo musia chodiť pomaly, ako voly idú, boli prinútení ťahať novú cestu, urobiac väčšiu okľuku okolo toho miesta. To bolo neslušné a škodlivé. Neslušné, lebo predišiel zlým príkladom druhé kone, ba i lichvu, že sa vyvalil tam, kde sa nepatrilo vyvaliť. Škodlivé, že sa pre neho robí okľuka naokolo, čo je škoda, lebo o toľko sa predlžuje cesta, a horšie ešte, že sa márni okľukami čas nemilobohu. A čas, ako vieme, karreteri majú prísne vymeraný na svojich cestách, že ho neradi oželejú ani takrečeno na spanie, a nie tam ešte na obchádzanie mŕtvych koní a volov.

Zišli mi vtedy na um poučné slová Cardenasa, keď sa o tom prípade rokovalo svojho času.

„Hovädo tuší, keď sa mu má priblížiť ostatná hodina; nad hovädom nemá moci porážka ako nad kresťanom, aby ho vyvalila odrazu tam, kde je. Hovädo slušné, keď cíti, že sa to už ide urobiť, nezvolá, ako majú obyčaj podajedni kresťania, svojich pokrvných, ešte i kmotrov a známych, aby sa prišli prizerať, ako pôjdu pasy so smrťou. I ten zápas je vlastne bez osohu, lebo v ňom vždy zvíťazí jedna stránka, a to je ona, smrť, a ešte mu urobí koniec, kedy ona chce. Slušné hoviadko sa utiahne, kde ho nik nevidí. Ak je v hore, zavlečie sa do najväčšej húšťavy a tam odbaví, čo mu prichodí odbaviť, bez kriku a náreku: vie, že ani tá robota ho neminie a že ju prichodí jeden raz odbaviť. Má nadovšetko pred očima, že na tej ceste, čo má pred sebou, nikto ho nebude doprevádzať, lebo tú cestu jeden každý musí podniknúť sám, i dokončiť. Rodinka plače a trhá si vlasy, ale už čo ako, len sa vráti bez neho, čo ostal na svojej ostatnej kerencii sám, bez nikoho, lebo, myslím, nikto by nebol ostal pri ňom. A ja prvý nie; nemám obyčaje natískať sa komu do spoločnosti, a i preto, že keď budem ja v takých prípadnostiach, ani mne sa nebude nikto tisnúť do spoločnosti. Ostane len pri tom, čo som povedal, že nemá tvár odbaví tú robotu, kde ju nik nevidí, a nevolá nikoho, aby bol pri nej.“

A tak prichodí sa nám vrátiť bez Elektriky. Ostala na pampe Anaike karrančom za korisť. Keď jej očistia kosti, dažde ich vymyjú, slnce vybieli, uvidíme ich tam hádam na takto rok, keď sa budeme poberať na pleso, v tom osamelom kúte za kriakmi čiernej byliny. A možno, že sa natrafia gauči, ktorým bude zima, a naložia si z tých vyčistených kostí ohník, pri ktorom sa zohrejú alebo si upečú pečienku a zvaria vody na mate. Videli sme, že o drevo je na Anaike núdza ako i tuná. Tak by už neostalo po nej ani toho znaku, ak nie pri gaučoch rozpomienka na ten ohník, pri ktorom sa hriali a varili mate; ohník, naložený z kostí koňa, verného priateľa, spoločníka človeka, čo s ním zdieľa práce, námahy a útrapy, ale na jeho radostiach nemá podielu, iba čo čaká trpezlive, priviazaný o kolík, kým sa gazda nasýti zábavy a veselosti a vyjde ho zas odviazať a vysadnúť naň.

Mne zas ostala pamiatka na toto hoviadko veľmi živá. Často sa mi predstavoval obraz, ako som ho bol videl ostatný raz, kde sme mali z Anaike zakerovať na spúštku. Zhasínajúca žiara na západe, v nej hovädo, čo prestalo pozerať za nami. Nemohlo nás už zazrieť, keď sme sa boli pohrúžili do tmy. Stálo na šírej pláni osamelé; keď sa priatelia stratili za obzorom, obrátilo sa na stranu, hľadať pokojný, tichý kút, kde by bolo zložiť unavené údy. Keď som ho bol zazrel ostatný raz, už sa bolo pobralo na svoju smutnú, osamelú cestu, aby si našlo ostatnú kerenciu.

Nemali sme čo hľadať v hostinci a zobrali sme sa. Bolo nám clivo nad stratou. Nielen že nám bude chybovať dobrá sila, ale nám je clivo i pre iné príčiny, ktoré nie je ľahko vyratovať a vysvetliť. Privykneme i na hovädo, prirastie k srdcu väčšmi, než by patrilo. Kto sa môže držať vo všetkom miery, ako napríklad náš priateľ Cardenas? Nemáme všetci tej dávky múdrosti a duševnej rovnováhy; dáme sa schytiť citmi, ktoré by nepatrili kresťanovi, keď ide o hoviadka.

Cesta sa spúšťala brehom rieky, po vege, na ktorej je bujná paša. Je ona súčiastka veľkej vegy, na ktorú sme boli zišli po blúdení pampou. Tento odsek je už omnoho bližší moru a dľa toho nižší. Rieka tu nie je potôčik, ale rieka veľká, do ktorej sa nastekalo dosť jarkov a potokov z bočných kaňadúnov a veg. Cez ňu sme prešli včera večer znezrady a nepripravení.

No zase sme sa oddelili od vegy, hoc nie rozlúčili. Snáď sa ešte s ňou snímeme na tejto našej ceste. Medzitým si ona snáď myslí, že môžeme ísť svojimi cestami, kade sa jej páči. My musíme ísť, kde nás vedú inžinieri, čo vytiahli našu cestu.

Nuž neboli to iste inžinieri z centrálnej kancelárie ministerstva ciest a premávky, ale naši Cardenasovia. Tí i tú robotu vykonali čestne; spravodlivý nejde robiť mnoho zákrut a výkrut, ale rád ide rovnou cestou, až kde má ísť. Zas by nám prislúchalo ísť trochu vysokou pampou; zato by sme sa mali dostať hore bokom dosť hodného brala, na ktorom sa rozprestiera tá pampa, sťa na dákom schodíku. Na tejto spúštke, ktorá vypadla trochu strmá, ako skoro všetky, len aby čím skôr vyšla, kde má vyjsť, vyrobili zas zákrutu krkolomnú. Keď prišli na ňu naše vozíky, prichodilo sa nahýbať nad horné koleso, aby sa tá hračka na vysokých kolesách neprevážila. Skoro sa ani neodplatilo toľme namáhať. Prišli sme tamhore do veľkej chudoby, keď ju porovnáme s bohatstvom, čo bolo dolu. Tráva riedka, i tá, čo je, nie vysoká, zeme málo, štrku hodne. Prsť odnášajú vetriská, azda na pamiatku rafajú trávu. Je div, že pole nie je cele holé.

V tomto chudobnom kampe už sme vystúpili do krajov hojnosti a bohatstva. Cestu vytiahli akiste najhoršou Paflagóniou, vegy a pekné paše zatušili kopcami. Hojnosť a bohatstvo tu kričí, tisne sa do očí, vidíš mu ovocie: veľkolepé a mohutné ploty. Bratku, máš tu šesť drôtov jeden nad druhým; nad tými, čo sú hladké, ešte dva bodľavé. Oj, vieme, na koho sa to vzťahuje toľko tých bodliakov. Na nejednom mieste vidno nešťastného guanaka, preveseného cez bodľavé drôty, sťa tie kožky, čo prevešiavajú ovčiari po kampoch, čo stiahli z padnutých oviec. Ani z guanaka neostalo ničoho, iba tá koža; mäso a kosti sa vysušili. Vyzerá teraz, akoby v koži nebolo bývalo ani kostí, ani mäsa. Ostatne mäsa iste už bolo cele málo, nebolo by mu prišlo na um ísť sa prebíjať ponad také hradby do dolných kampov. Kolíky sú všetko cyprusové; môžu vydržať, kým sa ostatný guanako neprevesí cez ohradu. Štebliny železné s dierkami, cez ktoré prechodia drôtové vlákna, jedna od druhej na meter vzdialené. Ktorá šteblina sa skriví a ovčiar ju nenapraví alebo nepoloží novú na jej miesto, bude mať galibu s pánom správcom, lebo ten je tu veľký pán. Tieto kampy obyčajne ani nie sú majetok jednotlivca, ale bohatých spoločností. Majiteľa ozajstného neraz ani nebude. Pán správca je vladár a kazár. Úradníctvo má mastné platy a veľkú zodpovednosť. Už sám plot hlása svetu moc a bohatstvo podniku. Koľko ráz mi zišiel na um podnik Las Matas tamhore. Prečo ho majiteľ neopatril takýmto ohradením? Leóny by sa mu sotva boli nanosili do koni, keby ich bol držal za takým plotom. Ovce, čo bol kúpil za svoje poctivé šelingy, neboli by mu išli na prechádzku na druhé plesá.

Tam trochu nižšie sa táto cesta priblíži skoro na samý okraj vysokej pampy, kde sa počína breh, čo sa spúšťa dolu na nízku pampu. Dolu sa prestiera ohromná kotlina, vlastne celý vidiek, čo nám padá naľavo. My ideme na okraji kotliny sťa mucha, keď sa prechádza vencom misy, ktorá síce je prázdna, ale mohla by byť i plná. Má kraj skoro podobu cirkusu, v ňom sú dve lagúny, hádam vysušené dneska, lebo sme na konci leta, kde sa všetka voda, čo bola v nich na sklade, spotrebovala; novej sa ešte nenazbieralo. Je to na týchto stranách ako v našu prednovku, keď začne dvíhať hlavu núdza a treba zbierať lobodu. Tu je tá núdza o vodu, aspoň na mnohých miestach, a nie o druhé potreby. Týmto krajom prechodí rieka, tá, čo sme ju prvej nechali, amfiteáter je jej vega, obstáta bralami; prelomené sú len tam, kadiaľ rieka vchádza a zas vychodí z tohoto kraja. Prvej sme sa odberali od nej; hľa, zas sa s ňou schádzame, hoc len zdiaľky. Stadiaľto sa ukazuje ešte väčšia, než tam zblízka. Možno i prijala od tých čias nové prítoky.

Je to miesto tu pekne rozložené. Keď tak zhora pozeráš na tú slávu tamdolu, zdá sa ti, že máš pred sebou lány pšenice a kukurice; tráva je zakvitnutá do žlta. Po úbočiach brala ukážu sa ti ako vinice, iba že miesto viniča sú iba skromné kriaky čiernej byliny. Hra farieb na slnci privádza ti také klamy, že kriaky sa zdajú vinice. A kriaky sú nielen ozdoba úbočí, ale i podmienkou blahobytu a bohatstva. Kto sa topí, i slamy sa chytá. Ovce majú tu v zime tiež takú slamku, dosť pevnú, ktorá sa im nedá utopiť a čo zhynúť od hladu. Ba ovce od nej i stučnejú.

Keby sa svet mal premeniť dľa plánov takých staviteľov, ako my, tu na tomto malom Považí cele ľahko by našlo svoje pekné miesto také usilovné mesto ako Trenčín alebo Mikuláš. Našli by tu dosť miesta domy, ba i komíny tovární, napríklad dobre zariadených, moderných garbiarní. Rieka je tichá, v nej by sa dobre močili kožky. I Žilina by sem pristala so svojou továrňou na súkno. Dalo by sa všeličo založiť a priviesť do behu, kde je všetkého dosť a podmienky prajné.

Nech je tamdolu pekné mesto s peknými, veselými domami, okolo ktorých sú sady, s ulicami rovnými a dakoľkými komínmi na jednom kraji, trochu ďalej od domov; tu hore zas, kde je naša pampa trochu vymetená vetrami, nech sú veľké hory jedľové, v nich i bažantnice, i revíry na srny; na tomto mieste zas, kde sme s vozíkmi, nech je ten utešený chrám, okolo ktorého je vždy šiatrov, kde sa predávajú sviece, obrázky a iné náboženské predmety — mohli by sme ten kraj dolu vziať za krásny kraj Bystřice, ktorá je pod Hostýnom. My sami že sme na posvätnom Hostýne, a pozeráme na tú všetku slávu, čo je pod nami. Iba by sa vyhľadávalo to žriedlo, čo sa bolo otvorilo pod tým vrchom, keď ho obliehali Mongoli a nemohli ho dobyť inakšie ako hladom a zvlášte smädom. Žriedlo to malo by byť tu hneď pod nami s jeho čistou, krásnou vodou, ktorá zachránila ľud Václava, vlastne Jaroslava od zahynutia a národ od mongolského jarma.[32]

Stadiaľto sa už najviac ide v dolinu úžľabinou nie bárs širokou, s čiarou veľmi pečlive držanou na oboch stranách cesty. I tá čiara má plot veľmi dokonalý; má mnoho vláken drôtu; kolíky tiež cyprusové a štebliny železné. Všetko už podniky staré, dávno usporiadané, opatrené všetkým pohodlím. Pestujú všetko jemné druhy statku. Dávajú svoje dôchodky riadne už celý rad rokov, a keďže mimoriadnych výdavkov a nákladkov už nieto, také dôchodky tu ostávajú temer čisté.

Iba pozorovať nedostatok vody, na týchto stranách snáď väčší než kde-inde. Ale človek si nájde rady vo všetkom. Kde jej nieto, ani v jarkoch, ani studniciach, ba ani v lagúnach, on ju ide pohľadať a vystíhať rovno do matičky zeme. Ona ju drží v riekach, v jazerách a plesách, jarkoch a studniach, v lagúnach a v samom nekonečnom oceáne nadostač — toľko, koľko myslí, že by mohlo vystačiť, aby rástlo a napájalo sa všetko, čo na nej rastie a žije, čo ona musí kojiť a pestovať na svojich prsiach. Ale ako matka opatrná a predvídavá, zadržala jej čosi na strane, schovala do takých úkrytov, kde by ju nik nehľadal a nenašiel: hlboko do podzemných jaskýň, veľkolepých nádržiek, aby tam bola, ak by jej kedy chýbalo, skadiaľ by bolo snadno čerpať v prípadoch potreby. Človek, keď jej nemá hneď naporúdzi, kde by ju chcel mať, nejde po ňu ďaleko, aby ju doniesol, alebo aby si ju narazil z riek a lagún. Ide ju on, kde jej nieto, hľadať a vystíhať bezohľadne od samej matičky zeme. Neštíti sa vniknúť do jej samých útrob; kope a prevracia, spúšťa sa do hĺbky a kutá, kde je životadarná vlaha ukrytá, kýmkoľvek na ňu nenatrafí a nevynájde jej tajomné skrýše. Tak robievali kedysi naši páni na svojich hradoch; na dvore dali kopať väzňom a otrokom, kýmkoľvek sa nedokopali do nej, neraz až na samé dno vrchu, aby ju mali tamhore na dvore naporúdzi, keď im bude treba.

Ale čo by bolo z nej, keby ostala tamdolu? Urobili hriadele, na ne priviazali povrazy a reťaze a spúšťali po vodu putne a vedrá; ťahali ich dohora horko-ťažko sluhovia a otroci, alebo i kone, zapriahnuté do hriadeľa.

Ostrovtip a priemyseľ človeka sa domyslel, že voda chybí najviac preto, lebo ju vietor suší a odnáša na tie miesta, kde sú veľké vrchy a hory. A ten dôvtip sa vypomstil vetru. Zapriahol ho ako väzňa alebo otroka do kolies, čo mu ich postavil nad jamou, kde je voda. Vietor, keď tuho pracuje a odnáša vlahu i zem, práve v tú istú chvíľu musí krútiť i tie kolesá, čo ťahajú vodu z hlbiny a rozlievajú po nádržiach a žľaboch. Čím viac hľadí sušiť, čím sa väčšmi namáha, aby narobil zla, tým viac tej vlahy mu prichodí vyťahovať zo zeme a rozliať po nádržkách a jarkoch. Osmädnutý statok príde na tie žľaby a strebe do chuti, čo mu vietor nastolil práve vtedy, keď chcel najväčšmi škodiť.

Priemyseľ človeka vynašiel pekné zariadenie, čo má základy zdravé a spravodlivé. Pracuje v dni veterné, keď je najviac suchoty a keď statok smädí väčšmi než indy. A je spravodlivé, lebo vietor suší matku-zem v Patagónii, odnáša jej ostatnú kvapku vody; slušné je, aby hnal tieto spravy práve on, aby ťahal a dvíhal vodu z ukrytých skladov napovrch, aby nahradil aspoň malú čiastku toho, čo tak surovo kazí a odnáša. I tá náhrada je len porisko zo sekery. Voda, čo takto naťahá z hlbín, je i tak trochu slaná. Ale preto nič: statku i tak zbaví, ba na nej i tučnie. Nám by, pravda, chutila lepšie čistá voda zo žriedla bez toho prídavku soli.

Keď sme sa trochu nižšie spustili tým kaňadúnom, až sme prišli temer na miesto, kde sa končí, vidíme i domy skvelého podniku. Sú pekne stavané pod bralom, v závetrí; majú záhrady, ohradené peknými plotmi živými. Jesto vrbiny a druhého takého krovia. Je to veľmi dobrá ohrada, nie tak pred zlodejmi, ako záštita od vetra. Domy a staviská sú vyfarbené živými farbami; spod tej stráne usmieva sa na nás tu na druhú stranu kaňadúna dosť milý obrázok z tej jednotvárnej šedi, ktorej sme sa naužívali dosť i tam ďalej po kampoch odľahlejších, ale bez domov.

Kaňadún sa vylieva naostatok do roviny. Mohla by byť rozsiahlejšia, než je v skutočnosti, keby mala dúšku. Ale prišla práve na ňu rieka, z pravej strany kdesi, prechodí pomaly a vážne skoro zaraz pod samým kaňadúnom, i to cele priekom. Ona rozsekla roveň, ako sa jej zachcelo, na dva kusy, ale nie spravodlivé. Diel, na ktorom sme my, je ukrivdený, menší, vlastne cele nepatrný; ten na druhej strane je širší i dlhší.

Rieka táto je už veľká; možno väčšia, než všetky, čo sme videli. Mala by sa vyrovnať Leone a Santa Cruz, ako sú na prievozoch, ktorými sme sa boli prevážali. Je to už ozajstná rieka, zasluhuje to meno spravodlive, bez preháňania. Zasluhuje mať svoje miesto vyznačené i na mape, a to označené dosť hrubou čiarou. Tu už nepotrebujeme čakať na prievozníka, ani na jeho archu; môžeme prejsť na druhú stranu, kedy sa nám páči, nielen ľahko, ale i pohodlne a príjemne. Vedie cez ňu veľkolepý most, veľmi pekne založený a pevne stavaný. Stál iste hodný nakládok, ale je zato mocný, vystavený z kameňa a železa, z látok, z ktorých jedna sa upotrebovala pri najväčších vodostavbách, najstarších, čo pretrvali veky až na naše dni a sú vždy ešte ako nové, pevné a mocné ako vodovody Splitu, alebo krásny kamenný most Karlov v Prahe.[33] Druhá sa upotrebuje dnes, v dobe železa a ocele na stavby nové a najnovšie, ktoré si tiež osobujú právo na dlhé trvanie.

Toto dielo, zložené z oboch tých látok, tiež pretrvá veky. Spojuje v sebe výhody jednej i druhej doby, najstaršej a najnovšej. Vláda urobila dobre, keď mala dať svoj podpis, že ho dala na dielo dobré a trváce, hoc i stálo väčší peniaz, než na dielo lacné a kadejaké, ktoré ani nevyjde lacno; treba ho plátať, poprávať, vôbec nakladať naň viac, než by bolo stálo dielo trváce a dobré. Je to stavba, ktorou sa už môže honosiť Patagónia. Mohla by obstáť v ktorejkoľvek krajine a bola by považovaná za dielo dobré, užitočné a trváce.

Len pred pár rokmi ešte sa tu prechodilo brodom, práve na mieste, kde je most. V lete to nebolo nič nemožného, ba ani ťažkého. Voda na miestach nesiaha koňovi ani po brucho, na najhorších snáď do pol bokov. Brehy sú plytké a pevné doďaleka; nie je ťažko vystúpiť z vody. Ale keď narastie od dažďov, ktoré bývajú i dlhé i veľmi veľké, menovite keď príde veľký odmäk v jar, tu sa už neprechodilo, ale plávalo. Bolo treba plávať dobre, kto chcel prejsť na druhú stranu. Vyhľadáva sa pre tú robotu sila, ale neškodí skúsenosť a šťastie. Môže niekto plávať dobre a predsa neprejsť, ak ho napríklad v prúde podrazí vývrat; tých voda tiež vlečie čosi z ďalekých hôr.

Gazda tiež preplával túto rieku v časoch povodne práve na tomto mieste. Raz, keď ju bol šťastne preplával, musel sa zase vrátiť na druhú stranu. Jeho kamarát, čo s ním chodil, predesil sa veľkej vody, nechcel sa hodiť do nej. Aby nemusel čakať naň, kým opľasne rieka, dodal mu chuti a smelosti, vrátil sa na druhú stranu a prinútil ho ísť s ním. Darmo je, nie všetci sme jednakého srdca v týchto prípadnostiach.

Touto istou riekou, ibaže čosi vyššie, kde je tiež brod veľmi dobrý, mal brodiť môj priateľ tiež, keď bola trochu rozvodnená. My sme ho odprevadili na brod: čakali, ako sa mu bude vodiť. Bol s ním Montenegro, smelý a dosť skúsený v robotách v kampe. Rieka bola bujná, na brod snáď priprudká. Kde-tu plával konár, prevrajúc sa vo vode, kde je konár, máš sa čo báť, že na ňom bude peň, snáď i celý strom. Nuž lákavé to nebolo hodiť sa do tej vody. Je k tomu veľmi mútna, skôr hustá ani kaša. Nedá si pozrieť ľahko do kešene, či nenesie v nej a nešutruje nejaké prekvapenie. A voda, keď nie je čistá, nie je pekná.

„Ja sa bojím, Juanito,“ riekol pán svojmu človeku.

„A čoho sa báť?“ zvolal ten a vrútil sa do rozzúrenej vody.

Urobil len málo krokov hore vodou; kôň stratil dno pod nohami a začal plávať. Prudká voda ho niesla trochu dolu vodou, vzdor tomu, že kôň plával veľmi mocne, obrátený temer hore vodou. Človek podtiahol nohy, čo mohol, ale voda i tak ho len podlievala i prelievala sa ponad sedlo. Jazdec bol temer do pása vo vode. Kôň pracoval spokojne, pysk dvíhal dovysoka nad kalnú vodu. Onedlho mal zase dno pod nohami, vyšiel z vody, nechávajúc za sebou celý jarok, čo sa cedil z neho a jazdca pri chôdzi. Tu sa Montenegro obrátil s koňom a ukázal pánovi, kadiaľ sa má pustiť.

Ten zas len riekol:

„Juanito, ja sa bojím.“

„Eh, čoho sa báť?“ nahneval sa už človek. Vrútil sa zas do vody, podvliekol nohy, hoci nebolo prečo, lebo do pása bol raz mokrý; pláva zase na koni na tú stranu, kde sme my. Keď vyšiel na breh, že sa mu voda liala spoza kožených sár, zvolal: „Niet sa čoho báť, voda je mäkká, nezabije.“

„Ale je veľmi mokrá,“ odpovedá mu môj priateľ.

Montenegro sa rozhorčil a obrátil sa zas k vode. Jeho pán ho nasledoval tentoraz, vzdor tomu, že mu bola voda primokrá. Mal tiež krásneho koňa, mocného, ktorý vedel plávať ani ryba, držiac hlavu nad vodou. Montenegro preplával rieku zase pred svojím pánom, ale obrátený nazad. Pred seba vôbec nepozeral. Uzdu nechal koňovi, nech robí, čo chce. Dozeral, obrátený v sedle, čo jeho pán robí, ako sa drží v tej robote. Pokyvoval hlavou, že dobre, prisviedčal a pochvaľoval. Dostali sa na druhú stranu celkom ľahko, iba čo ich voda podliala a trochu poodniesla dolu prúdom.

Pri takom výkone závisí všetko od koňa a zas od jazdca, či ho zná upotrebiť. Vzdor tomu, kto si netrúfa, lepšie, nech sa nepúšťa do roboty; sám už nikdy, ak je prvý raz a na neznámej rieke. Treba vziať do ohľadu a výpočtu mnohé okolnosti: vodu, hĺbku, šírku, brehy, prúdy, zbehlosť a silu koňa. Ak si istý, že si všetko rozvážil a výpočet ti vyšiel dobre, hoď sa do prúdu smelo a bez váhania, drž sa hrivy, koňovi daj pokoj, uzdy sa netýkaj a neboj sa ničoho. Kôň ťa vo vode nezradí, ani neopustí, vykoná on iste svoju povinnosť. Možno ani nie kvôli tebe, menovite ak to bárs nezasluhuješ, ale iste kvôli sebe. To nenie síce veľmi vznešené, ale je užitočné a zdravé. Keď sa povezie on, drž sa ho ako pijak hrivy; s ním sa budeš môcť zviezť i ty. Výpočet, ktorý má za podklad sebectvo, neklame nikdy, hovoria tí, čo sa rozumejú do tých vecí.

Prešli sme veľkolepým mostom. Niektorý z koní ledva sa dal naň nahnať. Veľká čiastka medzi nimi bola by sa radšej dala po starosvetsky brodom na druhú stranu. Sú to kone, čo sú írečité, odchované na pampe; nemali kedy vyskúsiť a oceniť pohodlia, a mnohé výdobytky našej vzdelanosti a pokroku. Keď vstúpili na most a pomostiny im začali tuho dunieť pod kopyty, kone, čo sú prvý raz na takej chôdzi, boli by sa najradšej skrútili a ubzíkli. Za nimi je Keko a Dojmo, utiecť nebolo by ľahko. Prihli hlavu skoro k samej tej pôde, takej divnej; ňuchajú, či v nej nebude nejaký úklad alebo nástraha daktorého nepriateľa. Veselo sa rozdelili po rovine, keď prešli most, majúc pod kopyty zase mäkkú trávu pampy a dutý dupot, ktorým sa vždy ohláša matka-zem pri ich behaní.

Hneď za mostom je krásny veľký hostinec, v ktorom sme zosadli; poludnie bolo sa už minulo. Hostinec tento je dôležitý na týchto stranách; poskytuje hosťovi všetko, čo si môže žiadať od dobrého hostinca. Tu sme i prepriahli kone. Zapriahli sme, čo sme mali najlepšieho v tropille. Nám sa dostal zase Oto a Martillo; druhý vozík má Bepu a Čusa. I pod batožinu vybrali sme štyri dobré. Tropillu sme nechali, vlastne vpustili do kampa, čo je neďaleko hostinca, nech si odpočinie. Na podajednych koňoch sa ukazujú príznaky otrávenia, ale tie sú nie prudké a nezdajú sa veľmi nebezpečné. Ani tie, čo prišli do vozíkov, nie sú cele zdravé. Oto je poriadne opadnutý; sadlo, čo bol nabral na seba na plese, zmizlo. Počali sa ukazovať kosti pod kožou.

My sme mali vôľu pretrhnúť cestu na dakoľko dní; za ten čas kone môžu sa zotaviť v blízkom kampe na odpočinku i na dobrej tráve, kým ich zas nebudeme potrebovať. Tie, čo sme zapriahli, vodíme ich sebou, že budeme môcť lepšie dozerať na ne, aby sa im dačo nestalo.

A tak, už spoločnosť veľmi opadnutá, vybrali sme sa z hostinca. Nebolo okolo nás dupotu tropilly, iba Dojmo čo ženie naše štyri pod batožinou a svoje dva kone. Práve keď sme sadali, prikvitol vozík našich priateľov a novoročných bratov, i ich kamaráti, čo jazdia. Cestujú pomaly, a predsa nezaostávajú na chvoste. Ich kone sú dosť ustaté, daktorým jazdcom i krivkajú ich kone, ale ináč sú zdravé. Nedali im privoňať k zakázanej byline, z ktorej naše kone všetky, tak sa zdá, chceli okúsiť.

Tento hostinec má dvor rozsiahly, môže sa vpratať doňho celý tábor karriet, alebo pol dobrého trhu na lichvu. Neďaleko hostinca, na strane od rieky, nachodí sa tiež archív tohoto obchodu; veľká hŕba fliaš, vyprázdnených a odhodených.

Cesta sa nám úplne narovnala: ide temer všade po rovine, je široká a pohodlná. Z oboch strán je čiara vo vzornom poriadku. Kde-tu sú v ceste hlboké úžľabiny, čo prechodia priekom. Ľahko im prísť na dno, ale na druhej strane treba zas stúpať dohora. No to by nebolo nič, keby len pôda nebola štrkovitá, akoby vymetená. I tu pracujú vetriská prudko, keď počnú duť: všade je roveň, vietor nenachodí nikde hrádze. Štrk je tak ostrý, že naše kone krivkajú tuho. Divne sa vyníma taká chudopanská chôdza pri takom hrdom koňovi ako Oto, alebo takom jašovi, čo nemá na nič ohľadu, ako Martillo. My tiež vyzeráme s tými záprahy, s batožinou na koňoch, tiež krivkajúcich, menej hrdo, než sme vyzerali napríklad na plese, keď sme prehrmeli popred domy polície. Zodralo sa kopýt hodný kúsok; ostré skalky začali bádať do živého. Doháňame podchvíľou skupiny karriet, naložených balmi, vlnou a kožami; asi práve toľko stretáme takých skupín, čo sa vracajú naprázdno, alebo už naložené všakovým tovarom. I tu je tak, ako vôbec celý beh sveta: jedni dochodíme, druhí sa vraciame. Jedni, čo sa blížime so zvedavosťou a pachtíme za ovocím vedenia; iní, ktorí sme ho okúsili, vieme, čo sa v ňom skrývalo a vraciame sa, držiac dojmy, skúsenosti a naučenia každý pre seba. Nech ide každý pozrieť a skúsiť na vlastné oči; nech súdi sám, či sa vyplatilo pachtiť, ustávať sa toľme kvôli tomu vedeniu.

Naľavo šípiť, že bude kdesi rieka; tečie tadiaľ, snáď tým istým smerom, kam i my ideme. Jej breh z druhej strany je vyvýšený, podobá sa opevneniam a násypom sťa brehy Santa Cruz za prievozom. Breh z tejto strany je zase cele plochý. Na miestach sú tie násypy ohromné, na iných sa stali na nich veľké úšusty. Na brehoch vidí sa názorne prierez zemskej kôry. Presvedčíš sa, že táto požehnaná zem ani nevie vlastne, čo je kamenie. Na tých vyvýšeninách bezpochyby je poľana i to, čo sa tam volá vysoká pampa, s veľkými žírnymi pašami, vegami, vodami a lagúnami. Sneh na tejto nízkej i tam na vysokej pampe je dosť vzácny hosť; ak zavíta, trvá málo; teplé vetry ho nenechajú dlho. Neraz ho očistia v dakoľkých hodinách. Nízka i tá vysoká pampa z druhej strany je vlastne vždy len nízka v porovnaní s tou, ktorá je hneď nad Bajadou.

Nad poľom, posiatym kriakmi byliny trochu žltkasto-hnedej, začali vystupovať šedé krovy domov. Ako ani inde, ich šedosť neodráža sa značne od všeobecnej šedosti pampy; nedajú sa vlastne ich obrysy ani dobre rozoznať z diaľky.

Slnce už bolo hodne na západe, bralá nad riekou zapálili sa ružovou žiarou, keď sme vtiahli do ulice veľmi širokej; na oboch stranách domce šedé, oblečené v zinkových plochách. Tie ulice zdajú sa preto hádam takými širokými, lebo domce, čo sú im z oboch strán, nie sú veľmi vysoké. Z väčšej čiastky len prízemné.

V jednej z tých ulíc, tak sa zdá, v hlavnejšej, zastali sme pred domom veľkým, vystaveným z cementových štvorhranov. Pri ňom sa otvorila brána, urobená zo siete drôtovej, dosť mocnej a hrubej v železnom ráme. Tou bránou vtrielili kone, čo sú pod batožinou, za nimi vtiahli sme my na taligách do dvora dosť priestranného.

Boli sme v prístave.



[31] Kopecký — Matej (1762 — 1846), známy český bábkár a autor bábkových hier

[32] kraj Bystřice, ktorá je pod Hostýnom… sme na posvätnom Hostýne… to žriedlo, čo sa bolo otvorilo pod tým vrchom, keď ho obliehali Mongoli… s jeho čistou krásnou vodou, ktorá zachránila ľud Václava, vlastne Jaroslava od zahynutia a národ od mongolského jarma — Hostýn, vrch v severozápadnom výbežku Karpát bol v pohanských časoch pravdepodobne zasvätený bohu Radhošťovi. Skoro celé temeno vrchu je obohnané obrovskými násypmi z hliny a kamenia, sčasti i vonkajšou priekopou. Tvorí takto rozsiahle hradisko, ktoré mohlo poskytnúť v čase nebezpečenstva ochranu niekoľkým tisícom ľudí. Podľa zachovávaných nálezov sa súdi, že na vrchu žili ľudia, ktorí sa zaoberali najmä poľovníctvom. Nachádzali tu útočište pred divou zverou a nepriateľmi, čo je napr. predmetom básne Jaroslava (Rukopis Královédvorský a Zelenohorský).

[33] pri najväčších vodostavbách… vodovody Splita… Most Karlov v Prahe — splitský vodovod, staroveká stavba z čias Diokleciána z rozhrania 3. a 4. st. n. l.; Karlov most založil Karol IV. (1316 — 1378) roku 1357. Ozdoby sú z neskorších čias.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.