Zlatý fond > Diela > Prechádzka po Patagónii III


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Prechádzka po Patagónii III

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Lucia Trnková, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Lenka Konečná, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Martin Divinec, Eva Lužáková, Katarína Sedliaková, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Simona Veselková, Ivan Jarolín, Lucia Kancírová, Erik Bartoš, Martin Skakala.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 81 čitateľov


 

13

O leónovi a jeho cestách, výčinoch a násilí. Príhoda v Cordillere a koža leóna. Iní, čo zmýlili povolanie. Ľahkomyseľný Pepe. Veľký odrodilec Luka a jeho trest

Na týchto stranách sa zdržuje i león.

Je on tiež praobyvateľ pampy. Zvláštne skúsenosti o ňom majú ľudia, čo majú v pampe bydlisko stále; každý mohol mať s ním do činenia, alebo už akýkoľvek potyk; ak nie druhé, mohol ho aspoň zazrieť zďaleka. Kto je na pampe iba náhodilý hosť, ako na návšteve, bárs i častejšie, musel by mať zvláštne šťastie, alebo sa mnoho vláčiť sem a ta, keby ho chcel kde stretnúť.

Všeobecne môže sa tvrdiť, že je skoro vždy šťastie, kto ho môže napopáckať. Kto ho zastrelí, a leóna zastreliť nie je vec nebezpečná, má pekný osoh. Dostane sa mu vždy kožka, ktorá sa môže predať dosť výhodne; okrem nej dostane od majiteľa funt šterlingov v hotovosti zvláštnej odmeny. Na dôdavok sa mu dostane chýru, že zastrelil leóna. Ako poľovník levov príde do kamarátstva s ľuďmi chýrnymi: boháčmi svetového mena, bývalými štátnikmi, čo sú na odpočinku, vodcami veľkých politických strán v rôznych štátoch, s veľkými spisovateľmi a dobrodruhmi; neohroženými cestovateľmi do neznámych krajov, s vysokými šľachticmi, ba i príslušníkmi panujúcich rodín, s tými, čo hľadajú zabudnutie v love na žiale a veľké utrpenie, alebo na sklamanie v láske, čo nevypadla, ako sa spočiatku ukazovalo; vôbec s osobnosťami vynikajúcimi, ktoré majú vždy čo dať hovoriť o sebe novinám, ba i pojednávaniam v odborných listoch, v almanachoch, kam nemajú prístupu mená obyčajné, ba i v hrubých mesačníkoch revuí ilustrovaných a neilustrovaných.

Tí kvôli tej poľovačke neľutujú dlhých a nákladných ciest, namáhavých výprav vo vlastných jachtách, alebo v sprievode armády domorodcov do srdca Afriky, po nebezpečných Indiách, na ťavách alebo na slonoch, kde musia krky lámať po mrcha cestách, vystavovať sa zimnici, hadom a druhým skazám a nákazám, kdežto zdejší poľovník leva predsa nemusí preniesť ani zďaleka toľko kvôli tejto panskej kratochvíli.

Leóna, musím vyznať s poľutovaním, ba skoro s hanbou, som v pampe nevidel. Videl som zato jeho výčiny na nejednom mieste: znaky a stopy totiž jeho pôsobenia. Na podniku Las Matas, ako sme videli, keď sme boli na druhej strane, všetky kone mali jeho znak na bedre, znak leóna. Šľahla jeho laba, oddrapila kus kože, ale nemala kedy, snáď ani spôsobu dokončiť robotu. Na druhých podnikoch vídať kone tiež s týmto znakom, ale to je už úkaz osamelý, nie taký všeobecný, ako na spomenutom podniku.

Na voloch toho znaku nevídať. Do volov a rožného statku, tak sa zdá, nerád sa zadrapuje. Dľa tých znakov, čo ostali, kde nemohol dokončiť dielo, poznať, že nie vždy sa mu darí jeho robota. Nejedna obeť, čo si bol vyhliadol, oslobodila sa spod jeho pazúrov a chodí si po svete.

To už macko je iný majster. Ten nerád necháva kadejaké znaky za sebou. Keď sa podoberie na niečo, robotu nenechá načatú a nedokončenú. Nedá sa vyšmyknúť volovi, ani býkovi, keď si ho raz vyhliadol. Prečo dali meno „leon“ tomuto zveru, ťažko povedať, ani ľahko odôvodniť. Z leva on nemá mnoho, ani hrivy, ani sily, ani pohľadu. Lev naozajstný je nebezpečný: pred ním sa trasie celá ríša zvierat, ktorá ho uznáva za kráľa. Ani človek, pán a vladár všetkého, čo je na zemi, nepostretá ho veľmi rád takto v poli. Ak je ranený a nie cele do smrti, je ešte nebezpečnejší. Beda poľovníkovi, ak nemá ruku istú a opováži sa doň strieľať; takú neumelosť a opovážlivosť musel by zaplatiť životom hneď na mieste. On sa nebojí ničoho, keď príde na lámanie chleba; oborí sa na nepriateľa i vtedy, ak nie si je cele istý, ako mu vypáli taký pokus. Má on srdce leva, smelé a neohrozené; to nerozvažuje a nevie oceňovať ťažkosti, prekážky a nebezpečia, ono ho ponúka, aby sa vrhol na ne celou silou a rozhodnosťou, aby zvíťazil alebo podľahol.

Patagónsky lev nenapadne nikdy človeka, nikdy nikoho nepotrhal. Keď je zle, utečie, už či napadnutý alebo nie; najradšej sa vtiahne do svojho brloha. Koľko ráz sa strieľa doň, nie vždy veľmi dobre, neraz len z revolvera; rania ho tiež, neraz cele ľahko; on vzdor urážkam a zadieraniu nevrhne sa na strelca, iba čo seba hľadí zachrániť útekom. Nie je to lev, ale iba dravec veľmi zbabelý.

Ale je škodlivý.

Kde sa zjaví, statok je ako na stratenej varte. Vychodí v noci zo svojho úkrytu, číha za korisťou. Nevidíš ho, ale ráno môžeš vidieť, čo vykonal. Keď natrafí na kŕdlik oviec, koľko ich nájde, toľko ich pobije. Vystrebe krv, ak je hladný, trochu i načne ovcu. Ak je oviec viacej a nemôžu mu utiecť, pobije ich len tak, kvôli zabíjaniu. Je to ukrutný zúrivec, nenásytný ovčej krvi. Keď sa jej nasýti, prelieva ju zo zábavy a kratochvíle.

Jeho činnosť, kde sa raz zjaví, trvá celý rok. Nemôže sa zdržať od zabíjania, ak má dobrú príležitosť. Jeho štence učia sa remeslu na úbohých jahňatách; hrajú sa s nimi ako mačka, keď sa hrá s myšou. Ale najväčšmi pustoší v zime: zima podporuje trávenie, treba viac potravy. V zime ani ovčiari nemôžu nadzerať na statok tak bedlive ako v lete. Kone sú oslabené od hladu, nesúce do roboty; ak ich nekŕmia, keď prídu snehy, senom, ledva vládzu vliecť svoje hnáty, nieto lietať po kampe a nosiť ovčiara. Indy je kamp pod ľadom, kôň nepodkovaný naostro, čo je i v sile, nemôže behať po ľade. V také studené zimné noci, keď je chujava, statok je ako omámený a zmätený, ledva sa vyzná, kde je, tento dravec sa rád vyberá na svoje zbojnícke výpravy; hádže sa na ovce, ktoré sa v také noci obyčajne zbijú do hrče, a narobí medzi nimi veľkú škodu. Keď ovčiar konečne príde na také miesto, nájde ovce, čo boli pobité, alebo len ranené a pozdejšie vykrvácali. Ak má dobrých psov, čo sa vyznajú v tej robote, ide mu za stopami a môže ho ľahko dolapiť na brlohu. Žiaľ, takých súcich poľovných psov na leónov nájde sa len málo. Ovčiarovi neostane neraz druhé, ako spoľahnúť sa na svoj ostrovtip a ísť mu za šľakom. Neraz sa mu podarí vynájsť brloh a vykántriť celú rodinku, ktorá šírila strach a zhubu medzi statkom. Indy ovčiar nájde čerstvú obeť, ku ktorej sa león pozdejšie rád vracia, keď ho hlad nadíde a nemá sa ako dostať k živému mäsu; také mŕtvoly napustí strychníkom. León sa často otrávi mäsom svojej obete a ostane pri nej: vypomstila sa mu po smrti a dala mu smrť.

Pred človekom uteká, kdekoľvek ho vidí; pri úteku nehľadí na nebezpečie svojho života. Na druhej strane plesa pán majiteľ podniku, čo je hneď na brehu plesa, vyšiel pred domy s bombillou v ruke, poťahujúc svoj mate rúročkou, a dal sa trochu v tú stranu, kde je bralisko, čo vchádza ďaleko do plesa. León bol kdesi na brale; videl majiteľa bez klobúka a kabáta. Myslel si hádam, že má v ruke pištoľ, ako držal tú bombillu; cieva, čo mal v ústach, myslel, že je rúra pušky, do ktorej vofukuje snáď náboje. Zľakol sa a v tom ľaku sa zhodil hrozným skokom z brala, div väzy nezlomil, a ufujazdil do hory. Zľakol sa osamelého človeka, ktorý bol ďaleko od neho. On bol na brale, temer ako v pevnosti, pri svojom brlohu. Radšej sa odvážil na nebezpečný skok z výšky, miesto skryť sa, alebo vyčkať tamhore, čo bude ten človek robiť: či má ozaj takú nebezpečnú zbraň v ruke. Ale v skákaní je majster; ani pri takých krkolomných skokoch sa mu nikdy nič nestane. Keď sa hodí, padne vždy na všetky štyri laby ako mačka.

Poľovačka na tohoto hrdinu mohla by byť zaujímavá, ale bez psov je trochu obťažná. Indy zas vypadne sa veľmi dobre, že sám ten, kto ju urobil, ostane zadivený, ako sa skončila.

Stalo sa, čo teraz nasleduje, v tej Cordillere, čo ide od kamenného poľa k Ľadovej rieke. Pán správca bol tam niekoľko dní okolo statku, čo je na úpätí tých hôr i v samých horách. Sú tu paše nie najhoršie na zimu v hore, v lete dolu na pampe a vegách. Tu hneď, skoro pri samej kolibe, bol napopáckal veľkého leóna. Mal pri sebe dvoch psov, čo sa leóna neduria, bárs sú nie poľovní, ale na ovčiarstvo sú tiež nesúci, lebo dakedy hryzú. Títo psi sa hodili hneď za ním s hrozným brechotom.

Pán správca, len čo bol vyšiel z koliby, čo má podnik na tejto strane, bol pešo, pustil sa za dravcom len tak na nohách. Ale hneď zaostal: kto by i dohonil leóna, keď ho psi naháňajú. Zato strieľal doň z revolvera, čo mohol chytrejšie, ale mu neublížil veľmi. Z revolvera nie je ľahko trafiť, menovite na takú diaľku, snáď i viac než tridsať krokov. No vzdor toľkým výstrelom ani psom neublížil, a boli ustavične okolo leóna, mohlo sa im ľahko ujsť, čo nehľadali.

León sa veľmi naľakal výstrelov a bezpochyby i psov, lebo tuho doň dojedali. Bola hora neďaleko; bol by mohol ľahko utiecť a skryť sa do nej. Kto by ho bol stadiaľ vykadil? Ale on si hádam netrúfal dobehnúť do hory, alebo hádam od strachu pred psami, sa zmiatol a vyštveral sa na strom, čo mu prvý padol do cesty sťa mačka, keď vybehne hore stĺpikom, keď ju psi naháňajú. Psi ostali pod bukom brechať zúrive, sklamaní, že im utiekol, kde mu nemôžu ničoho urobiť. León sa vyštveral temer do samej koruny bučka a pozeral dolu na havkáčov.

Pán správca vzal si príhodné miesto a začal už naozaj páliť do leóna. Strieľal hodne, ale león sa držal ešte vždy na buku. Bolo zle, že sa náboje minuli, ale zase bolo i odpomoci: bežal do koliby, kde ich bolo nadostač, naplnil si temer všetky vrecká. Keď sa vrátil pod bučka, psov tam našiel, ako brešú; león sa díval zhora, sťaby sa vysmieval, kývnuc tu i tu svojím dlhočizným chvostom, čo mu visel nadol.

Pán správca, teraz už istý svojej veci, otvoril naň cele riadnu paľbu zdola. No revolver sa veľmi nedokázal pri tej veci, nerobil veľkej škody. Zato treba mu dať, že durkal dosť dobre, strašil priveľmi úbohého leóna. Pán správca vystrieľal dosť hodne nábojov a šelma sedela ešte vždy tam-hore medzi konármi; vyzeral nadol, čo sa to robí, i dokedy to má trvať. Pán správca tušil, že vystrieľa i tie náboje, čo má po kešeniach, a môže byť, zas neublíži veľmi tomu tam-hore. Je vždy nevýhoda strieľať dohora. Vyzerá také strieľanie skoro, akoby pes brechal na mesiac. Bolo šťastie, že bolo viac stromov. Pán správca si vybral, čo nebol ani veľmi ďaleko, ani zas blízko, lebo zďaleka nevykonáš mnoho a zase veľmi zblízka nehodno sa dávať do známosti s leónmi. Začal sa naň driapať, že podíde trochu, aby bol trochu rovnejšie proti nemu.

To bol okamih, keď mal león zbehnúť. Pri naostatok čo by mu boli mohli urobiť, keby bol skočil medzi nich? Bol by iste zachránil kožku. No on sa psov bál priveľmi; bál sa ich vari väčšmi než ohňa, čo pán správca naň otvoril z bučka, z polohy už omnoho výhodnejšej, lebo hoc i neboli v tej istej výške, nechybovalo im mnoho. Trčal on radšej tam sťa šajba, do ktorej pán správca už mohol pohodlne cieliť a páliť.

Ktorási guľka naostatok spravila, čo tie druhé nespravili; v tých prípadnostiach treba vziať do výpočtu i nehody a náhody, ak sa i celé odhodí úfnosť v náboje a pušky. Guľka niekedy letí, kde nebola poslaná. Dosť na tom, jedna spomedzi druhých našla cestu k leónovi, do samého stredu čela, čo je rana veľmi vážená. Poľovníci sa vyslovujú o nej s uznaním, ba úctou, keď ju kde vidia, ako zrejmom dôkaze istoty a zručnosti v zachádzaní so zbrojou, zvlášte keď sa tá rana urobí prvým razom, že netreba behať do kolíb a doplňovať zásobu nábojov.

Tak alebo inak, pán správca vykonal svoju robotu; prestrel ho jednoducho na pažiť, na ktorú sa bol skydol z toho bučka sťa noša švábky. Psi zjajčali od strachu a odbehli na pol strelenia, mysliac, že to skočil a ide sa hodiť na nich. Za ustávanie mal kožku, na ktorej ostala hlava, ale tiež bez mozgov. Miesto nich napchal do prázdneho črepa soli a korenia.

Tú kožu sme videli rozpiadlenú na veľkej bráne pajty, aby sa vysušila, ako svedčí; obdivovali sme ju, lebo veru zaslúžila obdivu. Poľovníci a znalci najväčšmi závideli tú dieru, čo mala hlava vprostred čela, hlásajúca zručnosť a istotu ruky, čo má strelec. Naostatok ani jeden z nich nepočul to strieľanie najprv zo zeme a potom z bučka. Ináč o náboje nieto núdze. V kolibe ich vždy dobrá zásoba a na podniku, čo je z druhej strany Studeného plesa, ich bude celá kisňa, tiež dosť veľká. Náboje sú na to, aby sa míňali.

My ostatní sme obdivovali kožku, lebo bola veľká a nemala fľaku ani druhej diery okrem tej v čele. Bez chvosta mala ona dĺžku dvoch metrov. Šelma takých rozmerov mala silu veľkú. Nech má srdce, ako má lev z Nubie,[26] pán správca sotva by bol mohol zadierať do nej z druhého stromu.

Táto kožka prišla k úcte, akú i zasluhovala. Vyrobili ju kušnieri poriadne, ozdobili vkusne červenou súkennou obrubou na oblúčky a zúbky. Hlava ostala zachovaná i s dierou nastred čela, ale ju vyrovnali a obriadili ako prirodzenú. Držala roztvorenú červenú papuľu s ostrými zubiskami. Oči sa ligocú, ale sú iba zo skla s veľkou okrúhlou zorničkou. To nie je pravdivé, lebo to oko sa ponáša na oko ovce a nie na oko šelmy, ktorá má mať zorničku podlhovatú. I laby boli prerobené, mohutné, z ktorých trčia pazúry veľmi ostré. Vôbec kožka bola obriadená, ako svedčí, od dobrých kušnierov v Buenos Aires. I tunajší vedia vyrábať také kožky, ale hlave a labám nevedia dať tej podoby, ako by patrilo. Hlavu nalejú akousi masou, snáď dákym mäkkým kovom, že sa oduje od preplnenosti. Laby ostanú tiež priťažké a obsažné sťa kiahnice.

V poniektorých salónoch sa také kože upotrebujú miesto kobercov; vynímajú sa pekne ako koberce, iba že ak je salón v polotme, ako niekedy bývajú, dávaj si pozor, keď doň vojdeš, aby si sa nepotkol o tie zvariaky a či už o tú hlavu alebo laby. Taký zver mohol by ti ublížiť po smrti väčšmi než za živa, zvlášťe ak sa nedržíš dobre na nohách.

Ak sa bojíš šeliem alebo druhých nebezpečných zverov, v Patagónii môžeš sa cítiť v bezpečnosti. V celej krajine nieto zvera, čo by ti mohol ublížiť. Nemá ťa ani čo uštipnúť. Včiel nieto; čmele a osy sú veľmi zriedkavé. Hadov ani škorpiónov niet, jedovatých pavúkov nevídať, ba ani obyčajných nieto mnoho. Zemských hlíst je naposmech málo, nevidno ich po daždi hŕbky, iba ak ich nájdeš niekde okolo lagún. Keď sa vyberáš na rybačku, temer ti je ťažšie nájsť červíka, čo sa má napichnúť na udicu, než samú rybu uloviť. Ryby sa chytajú veľmi dobre, ale iba v hodiny, keď nieto slnka, pred východom slnka alebo po jeho západe. Treba uznať, že sú to hodiny veľmi nepohodlné. Noci márniť kvôli rybám nikomu tu nezíde na um. Sú to ryby cele obyčajné, truča,[27] čo má príchuť blatovú.

Bolo sa nadhodilo dakoľko ráz čosi o jednotlivcoch, čo pochybili povolanie, že živoria v pomeroch, čo nezodpovedajú ich tradíciám a určeniu. Videli sme napríklad ovčiarskych psov, čo sa premenili v strážnych.

Takéto pády sú vždy zapríčinené vlivom okolností. Najskôr sám človek je, čo sa zastarie všetečne do poriadku týchto vecí, pevne ustáleného a predpísaného. On má v sebe prevrátené popudy, že sa usiluje prírodu vyraziť z jej prirodzenej cesty a dať jej iný smer. Jemu môže zísť na um, aby otupil napríklad v psovi ovčiarske náklonnosti a naviedol ho stať sa komorníkom alebo dvorským havkáčom. Keď sa mu niečo takého podarí, považuje to za zvláštny výdobytok, víťazstvo svojho dôvtipu, nepovážiac, že čo vyviedol, je vlastne spotvorenie a či vykrivenie niečoho, čo bolo rovné a cieľuprimerané.

Vliv človeka sa vždy javí pri zvieratách v tomto smere. Človek ich hľadí pokaziť, premeniť im povahu a náklonnosti. Nespomínam bujaka, čo líže soľ z dlane a pritom hundre; to je krotenie, zjav prirodzený pri lichve, ktorá po dlhých stykoch s človekom — behom mnohých pokolení — privykla pokladať ho za majstra, priateľa, prechovávajúc k nemu istý stupeň prítulnosti a oddanosti. Pozorovať i zjavy omnoho divnejšie, kde vliv človeka vštepuje statku vlastnosti, ktoré sú mu cele nové, ba protivia sa jeho povahe a samej prírode.

Skoro na každom podniku nájdete také divné zjavy. Barance, čo sa odchovajú okolo domu, prispôsobia sa pomerom; spriatelia sa s každým, kto je na podniku. Slúžia na zábavu svetu, sú akoby dvorní šašovia podniku. Najčastejšie sa odchovali pod opaterou ovčiara alebo inej čeliadky, bez matere. Udomácnia sa tak, že sa už nehnú od domu. Niektoré sú už staré, temer bez zubov; vidíte ich pred domom, ohromných a vypasených, alebo sa ponevierajú kdekade po dvore, neraz idú za domácimi ako pes. Druhé si osvoja druhé obyčaje. Keď vidia napríklad cudzieho človeka vstúpiť do dvora, napadnú ho, že sa musí pred nimi schovať. No takých už pri dome neradi trpia a odpracú ich. Najviac sú to škopce ohromné, vypasené; dostáva sa im zo všetkých strán všakových lakôt, o ktorých škopec, čo je v kampe s čriedou, ani nechyruje. Dávajú im chleba, cukru, ba i lepších pečív. Videl som škopca, ktorý žral s veľkou chuťou z misy mäsovú polievku s rizkašou alebo rezancami, za ňou guláš i s kúsky mäsa, čo boli v ňom; ešte sa oblizoval po jedle.

Zval sa Pepe; túlal sa ustavične po dvore, najradšej sa kamarátil so psom jedným alebo druhým. Pozdejšie sa vyliahli prasce, on sa k nim pripojil a vodil sa so sviňami. Neraz ho sviňa obháňala, že ho uhryzne, on ju buchol dľa obyčaje čelom do boku. Štence sa veľmi rady s ním hrali; ovčiarske psy, dobre odchované, neuponížili sa priatelia s obyčajným škopom. Ak sa im natískal a domŕzal priveľa alebo bol veľmi bezočivý, tu mu už poriadny pes ukázal zuby, aby vedel, že čo moc, to moc. Pepe si z toho nerobil nič, zalomil hlavu a odbehol k sviniam alebo štencom.

Tohto odchovali na kravskom mlieku, s cmúľkom z gumy, čo bol na fľaši. Keď podrástol, sám chodil za pestúnom a domáhal sa mlieka. Pozdejšie sa dovtípil, skadiaľ pochodí mlieko; keď videl honelníka s riadom ísť ku kravám, doprevádzal ho ako psík. Bol sa nanosil i do vemena krave; tá krava, ak bola sputnaná, nemala sa ako zvrtnúť, aby ju nedomŕzal. Ak sa pomýlil prísť k takej, čo nebola sputnaná, skočila, ani by ju bol had ujedol, a kopala zúrive toho pastorka. Za takou lekciou on len odbehol, zalomiac hlavu, sťaby sa nič nebolo stalo.

Luka bol tiež taký škopec, odchovaný pri dome. Naučil sa žrať, čokoľvek sa mu dalo. Myslím, že i pil víno, terkelicu a čiernu kávu. Priatelil sa najviac so psy a ľuďmi, so seberovnými nemal priateľstva. Bolo poznať, že opovrhuje svojeť, nežičí jej, lebo robil jej kde mohol na protiveň a škodu. Bol to ozajstný odrodilec. Ak bol náhodou v čriede, búchal sa nielen s baranmi a škopcami, ale i s ovcami — vec neslýchaná a neslušná, ktorej sa poriadny škopec nedopúšťa.

Ak sa zamiešal do čriedy, znamenalo to zakaždým jeho svojeti škodu alebo práve zhubu. Jeho upotreboval jeho pán na to, aby bol v čriede vodca, čosi ako hlavný kolompoš, alebo prvý korteš, keď ju prichodilo preháňať v kŕdli, napríklad keď ju bolo treba naložiť na loď. Luka chodil v takom kŕdli popredku, viedol kŕdeľ na nábrežie, skočil popredku na môstok, čo bol preložený z nábrežia na nákladnú bárku. Ovce alebo škopce videli ho stúpať popredku smelo, odhodlane, sebavedome; ovce sú ovce, majú zásadu, že kde ide jedna, musia ísť všetky, poberali sa cele dôverčive za ním, kým neboli na bárke. Keď sa bárka potom prilepila o bok lode, tu zas Luka vykročil popredku na neistý môstok, čo bol preložený z bárky na ľoď. Keď už boli na lodi všetky, Luka ich tam nechal: vrátil sa po tej podlosti spokojne a veselo na bárku, z bárky na nábrežie, odkiaľ už išiel ako nič so svojím gazdom. Koľko oviec pomohol on tak naložiť na lode, hladko, bez veľkých ťažkostí. Koľké tisíce starých oviec, skúsených a opatrných, previedol na bijáreň, kráčajúc popredku, kde by ich nik nebol prilákal. Je tam hrozný smrad krvi, ktorý sa šíri naďaleko; ťažké dusno, čo tiesni prsia, od kožiek, čo sa ich pod cieňami sušia dlhé rady čerstvo odretých; je tam i zápach vareného mäsa, dobrej polievky, čo sa šíri z ohromného kotla, kde sa vyvára mäso a odpadky a vyvára sa loj.

Koľké tisíce hlúpych, dôverčivých škopcov odviedol takto, kráčajúc on popredku, do hrozných bijární vo frigorifiku. Až ta zašiel chýr o jeho podlostiach; frigorifik si ho najal, aby robota išla trochu hladšie. On vovádzal hlúpe škopy rovno pod nôž mäsiara, kde sa rezali húfne. On vchádzal obyčajne na čele kŕdľa do miestnosti cele pokojne a bez okolkov, sťaby to bola prechádzka; hlúpe škopce za ním, ba i skúsené, opatrné ovce, ale tiež hlúpe práve pre tú obyčaj, že idú poslepačky, kam ide tá, čo je napredku, sťaby nebolo očí a ňucháča vyrozumieť, kam ich to šikujú. Keď už boli všetky v klepci a nebolo pomoci, Luka sa pekne vykradol na bočné dvercia, čo sú na druhej strane bijárne. On z pekla vyšiel, ani vlas sa mu neskrivil; svojeť zapredal, nechal ju tam v rukách mäsiarov, čo ju porežú a z kožky oderú.

Tento odrodilec a či zradca svojho rodu našiel tiež svoj trest. Bol raz priviedol na loď tiež kŕdeľ oviec vyberaných a baranov, čo predali priekupci majiteľom v iných krajinách. Mal sa vrátiť na bárku, že sa odvezie na nábrežie. Môstok bol položený, ako obyčajne, ledajako; kýval sa a šlabikoval, keď sa naň stalo. Hupol naň Luka, rád, že sa obriadil a ide sa vrátiť. On sa prevážil nabok ako mak, Luka sa ušmykol na ňom a čľupol do mora. Jeho priatelia, chlapi, čo preháňali ten statok, najväčšmi jeho gazda, čo ho požičiaval do týchto robôt, skočili do člna, že ho vytiahnu z mora. I zaveslovali rezko za ním, ale more v ten deň bolo akosi najedované, snáď že je na ňom taký odrod: búrilo sa, čliapkalo na všetky strany, odhadzovalo čln a socalo ho sem a tam. Luku pokrylo zakaždým, keď ho už-už mali za pačesy. Ostatný raz sa vyhodil na hladinu, hľadel vdýchnuť vzduchu, vykýchať vodu, čo bola v nozdrách; no more zas sa zodvihlo, rozpajedilo sa, rozohnalo sa vlnou, čo mala biely hrebeň z peny naňho a pochovalo ho.

Taký bol koniec Luku, veľkého odrodilca.



[26] Nech má srdce, ako má lev z Nubie — t. j. lev z Afriky (Panthera leo), nie puma (Punia concolor), po španielsky „leon“.

[27] truča (špan.) — pstruh




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.