Zlatý fond > Diela > Prechádzka po Patagónii III


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Prechádzka po Patagónii III

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Lucia Trnková, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Lenka Konečná, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Martin Divinec, Eva Lužáková, Katarína Sedliaková, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Simona Veselková, Ivan Jarolín, Lucia Kancírová, Erik Bartoš, Martin Skakala.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 81 čitateľov


 

18

Rozhľady po dome, jedálni, kuchyni, obchodoch, hostincoch, schôdzkach, po bárkach a lodiach. Zlý pomer susedský medzi riekou a morom; prieky a protivne medzi nimi. Ako ich využíva človek a obracia na svoj osoh

V hostinci, kde sme sa zložili, nocovalo sa veľmi pokojne. Panuje v ňom tichosť sťa v kláštore; preto je on obľúbené miesto menovite rodín, keď sa nachodia v ceste, ako my teraz napríklad alebo zídu z podnikov do Rio Gallegos už či po práci, alebo z kratochvíle. Môžu bývať a považovať sa v ňom skoro sťaby vo vlastnom dome. Všetko tu tečie akosi ticho, ešte i obsluhovanie sa odbavuje bez buchotu, kopania a štrkotu riadom. Dom i vo dne si podriemkava tichý, sťaby bol prázdny, alebo práve vymretý, iba čo prejde osamelý hosť po dlhej chodbe, alebo predavač potravných článkov popredeň.

Ráno hneď pri raňajkách mali sme príležitosť oceniť výtečný, chutný chlieb, čo nám predložili. Tu ho pečú z tej istej múky, ako naši majstri na podnikoch v kampe, z múky najlepšej, ktorá sa dováža z Buenos Aires. Argentínska pšenica, ako vieme, je znamenitej akosti; mlyny, čo ju melú, ako vidno, zariadené sú moderne. Múka, čo z nich vychodí, nemá tých veľkých chýb, ako ich majú mnohé druhé, čo vychodia z mlyna prehriate, tlačia, pakujú sa v tom stave do vriec, v nich hádam čakajú, kým sú rozposlané po svete. Múka teplá, natlačená vo vreciach, bude kysnúť a tuchnúť, príde o všetku prirodzenú chuť a vôňu.

Argentínska múka zasluhuje svoje meno, ktoré užíva, považovaná znalcami za múku prvej akosti. Zásluhu na tom nebude mať len mlyn, ale snáď najsamprv zrno. Argentínska pšenica vyniká nad inými druhmi, je tiež niečo drahšia od nich. Ale treba zas vyzdvihnúť, že múka z Argentíny neprichodí nikdy do obchodu potuchnutá, kyslá, nakazená vlahou, pliesňou a druhými takými škvrnami, ktorým môže vyhnúť mlyn dobre zariadený, pečlivosť veľká pri mletí a ešte väčšia pri pakovaní do vriec, zvlášte pri odosielaní na väčšie vzdialenosti. Táto pečlivosť pri iných druhoch múky, tak sa zdá, nezachová sa tak dôkladne. Na dobrý chlieb sa vyhľadáva dobrá múka, ale, žiaľ, nie z každej dobrej múky vyjde chlieb prvotriedny. Pri chlebe rozhoduje väčšmi majster, ktorý ho pečie, než sama múka, z ktorej sa piekol. Nie všetci majstri-pekári po kampe vyšvihli sa na stupeň dokonalosti.

Z tejto istej múky pečú chlieb i naši majstri po kampe, ktorí nás hostili, a predsa musíme uznať, že sme našli veľký rozdiel medzi týmto chlebom a tým, čo oni pečú. Tento tu je ľahký, preto chutí nejednému lepšie. Ten v kampe je hustý a ťažký, bárs zase musíš uznať, že keď ho nesieš v malete, nezaberie toľko miesta, koľko by ho zabral tento, a, to sa vie, hladného nasýti chytrejšie.

Naostatok treba uznať, že nebolo slušné, ani spravodlivé porovnávať našich majstrov v kampe s pekárom v prístave. Majstri pečú chlieb, ako vedia; naučili sa čosi doma, zdokonalili sa v umení viac vlastnou skúsenosťou. Ľudia hladní prepáčia, ak sa chlieb nevydarí cele. Ak sa pokazí vonkoncom, že sa nemôže vložiť do úst, pohodí sa psom a ošípaným. Podnik vydrží to, ako i iné. Pekár v prístave vyučil sa remeslu vo veľkých pekárňach v Buenos Aires; tam sa pečie chlieb ako málokde. Je vždy dobre vypečený, ľahký, veľmi dobrej chuti a biely.

Tu môžeme hneď spomenúť, ako sa je v Rio Gallegos. V tie časy, v rokoch pozdejších, po hostincoch všade sa jedlo znamenite, ba vyberane. Hostince zovňajšku cele skromného vyznačovali sa výtečnou kuchyňou. Jedávalo sa v nich neraz vyberane, sťa v reštauráciách veľkých miest. V mestečku pomerne malom bolo kuchýň pre akýkoľvek vkus, rozumie sa, dľa národnosti. Hotovilo sa dľa obyčaje francúzskej, anglickej, španielskej i nemeckej. Snáď i talianska by sa bola našla. Vieme, že každý národ má obľúbené jedlá, ktoré častejšie jedáva, svoj zvláštny spôsob, ktorým ich pripráva. Kuchyňa francúzska vývodila medzi všetkými, k nej sa neraz priznávali i príslušníci druhých národností, keď bolo treba rozvinúť prepych a vyberanosť.

Potravných článkov na prípravy v kuchyni neposkytuje mestečko samo, ani by nemohlo, pestuje sa tu máločo. Ale po skladoch obchodov sa nájde konzerva všeličoho, z čoho nie je ťažko prihotoviť hostinu a za ceny nie práve prehnané. Tieto články boli tu v tie časy lacnejšie než kde inde; Gallegos užíval výsadu slobodného prístavu. Neplatil cla z dovozu; články toho druhu mohli sa tu dostať lacnejšie než v prístavoch, ktoré nepoužívajú tej výsady. Všetky prístavné mestá Patagónie mali teda tú výsadu. Využíva sa medziiným i na to, že sa dovážajú lahôdky zo všetkých čiastok sveta a idú tu ešte na odbyt. Obchodníci nemajú sa pri nej čo sťažovať, zarábajú viac než kde inde. Obyvateľstvo si dovoľuje niečo prepychu za lacný groš, a môže si ho dovoliť, i keby ceny boli vysoké. Blahobyt mestečka je veľký. Robotník, čo príde z kampa do prístavu donáša svoje čeky, vymení ich na banke za hotový groš; ten je pomerne veľký: v kampe sa dobre zarába. Čiastka zárobku, ak nie i celý, ostane v meste. Nie je ľahko odolať pokušeniu mestského života po dlhých mesiacoch činného, striedmeho a veľmi jednoduchého bytu, čo prichodilo prežiť v odľahlých samotách kampa. Statkár zas, keď príde do mesta, príde tiež po svoje peniaze, čo sa mu ušli za jeho výrobky, neraz obnosy veľké; môže si dovoliť pri svojich dôchodkoch viac než kto iný.

Je život v tomto meste vo všeobecnosti pohodlný a bezstarostný. Poznať, že tu niet biedy, že blahobyt rozložil svoje stánky. Veľká by bola zriedkavosť, keď si v Gallegos, aby ťa nepozvali tí alebo iní priatelia na tú alebo inú schôdzku, na obed alebo večeru totiž. Pri tých traktách sa neberie veľký ohľad na trovy. Všetko ide v hojnosti a vyberane. Čo sa týka vína, kto je znalec, alebo milovník, má v čom preberať. Nájde tu vína takrečeno zo všetkých strán sveta: stolové i dezertné, ťažké i ľahšie, šampanské všetkých možných druhov, šumivca menej škodlivého, ba i muštu v rozmanitých akostiach a cenách, názvoch a odznakoch. Vypiť sa tu vypilo dosť, bárs opitých nevídať nikde, ani v hostincoch, ani na ulici. Čo sa vypije, vypije sa nápojov najviac lepších odznakov a vyberanej akosti.

Nájdu sa i takí, čo dávajú prednosť kuchyni prostej, domácej, kde sa pripráva jednoducho, chutne a čisto a predkladá bez okázalosti a obradnosti. Takí môžu ísť bez váhania do nášho hostinca. V ňom prichádzajú na stôl jedlá pripravené doma, lepšia zelenina a ovocie musí sa vziať, pravda, z konzervy.

Rio Gallegos neoplýva práve zeleninou. Pridomových záhrad temer nieto. Príčina je vietor, ktorý tuná zúri väčšmi azda, než v samom kampe. Gallegos, ako sme videli, leží na rovine; záhradu by vietor spustošil, vymietol i so zemou v krátkom čase. Kto chce mať záhradu, musí ju zahradiť, ale naozaj, už či plochami zinku, či doskami, nie pred zlodejom, ale pred vetrom. Druhá chyba je, že ani vody sa nenájde všade. Studne, čo sa vykopali, majú mnohé vodu trochu slanú; taká nie je veľmi súca na polievanie záhrad. Na miestach i pôda sama bude snáď trochu slaná; treba ju najprv pripraviť, aby sa mohla upotrebiť pod záhradu, vytiahnuť jej tú soľ. Sú to babračky veľké, ale vzdor tomu už vidno i záhradôčky; bude ich iste viac, keď sa dovedie voda na miesto, už či z rieky, čo tečie hneď pod mestom, či z inej strany. Jesto i druhý potok, veľmi bystrý a pekný, nie veľmi ďaleko od mesta s vodou veľmi dobrou. Pomýšľa sa z neho naraziť vodu na mesto.

Medzitým, kým budú tie záhrady pestovať a z nich zberať, vypomáhajú si obyvatelia zeleninou, ako vedia. Dovážajú si ju z druhých strán a platia za ňu drahé peniaze. Zelenina, čo nemôže dôjsť v čerstvom stave, prichodí v konzerve, vyberá sa z pušiek, ako i ovocie.

Okrem dobrého chleba má Gallegos i chýrne ryby. Kto ich rád, môže sa hostiť na nich do dobrej vôle ako málokde. Druhy, ktoré v Punta Arenas razia fištrónom, majú tuná veľmi dobrú, jemnú chuť. Robal,[34] ryba veľká, ktorá sa drží v húfoch, loví sa ľahko a vo veľkom množstve, je v Punta Arenas trochu ťažká, razí tuho fištrónom, mnohí ani na ňu nepozrú. Tuná je už chuti veľmi dobrej. My sme sa každý deň hostili na nej, chuťou nám pripomínala jemnejšie ryby Adrie. Prečo ten istý druh má inú chuť tuná, než v Punta Arenas? Preto, že sa vyliahla a odchovala vo vode miešanej; sladká voda schádza sa s morom a má ryby chutné. V Dalmácii tiež pozorovať, že ryby na ústí väčších riek sú chutnejšie než z mora. V Šibeniku napríklad a na Metkovićoch ryby sú chutnejšie než v iných prístavoch. Pri Šibeniku sa vlieva do mora ohromná Krka, ktorá práve nad tým mestom má svoje veľkolepé vodopády; pri Metkovićoch vteká zas značná rieka Neretva. Iný druh ryby je tu pejerrey,[35] (čítaj pecherei), „kráľ-ryba“. Tak ju zovú pre veľmi dobrú chuť. Tiež sa drží v húfoch, loví sa hojne všade, na celom pobreží Patagónie.

V hostinci sme sa veľmi chytro začali cítiť ako doma; pre dobrú obsluhu, veľkú čistotu, pre tichosť a poriadok, ktorý panuje v tomto dome, pre slušnú, veľmi dobrú kuchyňu, ktorá je, ako v domácnosti, chutná a jednoduchá. V dome nečuť za rána chodenia, búchania, klopania, ako sa neraz ozýva po chodbách hostincov, ba i lepších hotelov, keď obsluha riadi, upratúva, čistí, vyklepáva šatstvo, nemajúc veľmi ohľad na tých, čo tam po izbách nedbali by užívať raňajšieho spánku, práve tú čiastku, ktorá vraj je hodná najviac. Ani vo dne nečuť ruchu a búchania; zvonku tiež nemá čo búriť pokoj a tichosť domu. Gallegos je mestečko veľmi tiché: nieto tramvaje, ani veľkého premávania ťažkých povozov. Za rána panuje v meste temer sviatočná tichosť. Obyvateľstvo, tak sa zdá, nevstáva veľmi zavčasu; kto vstane, sedí doma. Obchody, verejné miestnosti, pisárne neotvárajú sa pred deviatou. Pred touto hodinou, ak by si i šiel do mesta, nevykonáš ničoho; všetko je zatvorené. No keby i bolo v meste hurtu, do domu by sa nedostal; je akosi utiahnutý a žije sám pre seba. Keď si v ňom, zdá sa ti, že si ďaleko od sveta; ak si ukonaný, môžeš si odpočinúť. Nám, čo sme prišli z kampa, tá tichosť je ešte nápaditejšia, nečuť večného bľačania oviec, brechotu psov a mumlania bujaka, zvuky, čo sa v kampe ozývajú od rána do večera okolo domov.

Bárs je Gallegos mestečko tiché, nenasleduje ešte, že by bolo snáď zapadlé, bezvýznamné, hliviace hniezdo. Je mestečko neveľké síce, ale v ňom pulzuje mocný spoločenský a obchodný ruch. Bolo by ho dosť i na väčšie, omnoho väčšie mesto. Ibaže začne pulzovať, ako rečeno, po deviatej ráno. Má veľmi široké, pohodlné ulice, dľa tunajšej veľmi dobrej a chválitebnej obyčaje. Ulice tvoria pravidelné štvorce, čo sa tu volajú „kvadre“; strana štvorca má sto metrov dĺžky i šírky. Europejcovi, ktorý je privyknutý na stisnuté mestá, budú sa zdať také ulice priširoké, ale my tu sme už navykli na ne, páčia sa nám práve také, ako sú, hoc i nie výstavné a nádherné, ale nie sú zapratané vysokými domami, čo zaberajú slnce a povetrie. Europejcovi by sa zdal Gallegos roztiahnutý a nepatrný, domy priskromné; no nám sa on vidí už značné mesto. Treba povážiť, že sme neprišli z Paríža ani z Buenos Aires, ale z krajov, kde vídaš ak najviac skupiny domov; nieto ulice, dvadsať metrov šírky, s domami na oboch stranách, bárs i nie sú to paláce. Rio Gallegos bolo by bez otázky mesto značné a úhľadné, keby jeho obyvatelia chceli odložiť pútnickú palicu a odpásať pás, keď jedia svojho baránka; keby pohodili predsudok, že ich pobyt tu je dočasný, náhodilý, asi toľký, ako u nás, keď ideme stráviť dakoľko týždňov do viníc alebo do majerov; bývame hocikde v búde, bárs i trochu v nepohodlí, kde sa stískame, ako môžeme. Tunajší obyvatelia azda si myslia, že i ich pobyt tuná je taký. Zabúdajú, že majú záujmy, ktoré ich viažu pevne k miestu, nie na istý čas, ale trvale. Stavajú si akési dočasné domce, zhlobené z dosák, vyriadené zvonku zinkom; nie že by si vystavili domy, ako svedčí, ako sa stavajú inde, dôkladne a pečlive, a zariadili ich pekne a pohodlne.

Ostatne i takto je Paríž, ba viac než Paríž, vezmúc do ohľadu jeho pomernú veľkosť a významnosť. Paríž má obyvateľstva asi desatinu, čo ho má krajina, ktorej je hlavným mestom, snáď nedosahuje ani desatiny; Gallegos ho má omnoho viac než desatinu, čo má územie, ktorému je hlavným mestom. Je snáď dva razy toľký, než Paríž v pomere k svojmu kraju. Keby obyvatelia boli v ňom zariadení nadobre, cítili by sa ako doma. Takto im je ako kočovníkom, mesto je ako tábor kočovníkov. Taký stav keď sa začne preťahovať ďalej, než bolo v úmysle, trvá mesiace a mesiace, ba roky a roky, nadíde isté sklamanie, omrzlosť a nespokojnosť. Myslí sa o tom, ako sa vypliesť a zbedzgať stadiaľto, a nie ako užívať pre pohodlie a radosť dary, ktoré poskytuje zem a príroda.

My sme do Gallegos trafili práve na fašiangy, dni veselé i na týchto stranách. Bolo i plesov a prechádzok, bolo i korzo veľmi vydarené s konfetami. Pred večerom a večer, ak dopúšťalo počasie, bývalo živo, ulice plné sveta. Prišlo ho dosť i z kampa, ako i my, vziať si svoj diel zo všeobecnej veselosti. Zadivili sme sa nad množstvom povozov, ktoré sa hemžia na uliciach. Na uhloch hlavných ulíc vidno ich celé skupiny, veľmi slušných, neraz i elegantných, čo do povozu i čo do záprahu a tiež čo do obecenstva, ktoré ich užíva. Mnohé by sa nemali čo zahanbiť ani v Buenos Aires. I to poukazuje, že si obyvateľstvo nažíva ozaj v dobrých pomeroch, teší sa istému blahobytu, keď malé mestečko môže udržať toľké verejné povozy. Tu sa užívajú veľmi všeobecne. Kto vyjde z domu po práci, málokto sa ustáva pešky; radšej si dopraje koča, i ak nemá ísť ďaleko. Málokto ide pešky po uliciach; my, čo sme došli z kampa, boli sme vari jediní. Videli sme medzi tým svetom v kočoch i našich priateľov a daktorých novoročných bratov. Mesto premenilo ich tiež dokonale. Sú to napospol mladíci vyriadení, oblečení dľa módy, s bielymi lesklými goliermi. Ukazujú sa na uliciach v kočoch, sťa iní obyvatelia, čo idú za súrnymi dielami. My pri nich vyzeráme akosi dedinsky, skromne, čo sa i v meste držíme rovnošaty kampa; neboli sme si doniesli z domu šatstva na preobliekanie.

V meste vidno mnoho obchodov, dakoľko veľkých a rozsiahlych. Majú všetky tovaru, ktorý nachádza v kampe odbyt; niektoré sú dodavateľmi na podniky, s ktorými majú obchodné spojenie od rokov; žijú neraz v zväzku veľmi srdečnom a priateľskom, obchod s podnikom v kampe; sú odkázané jeden na druhý, lebo si vypomáhajú a dopĺňajú sa. V obchode nájdeš všetko, čo podnik môže potrebovať v dome, kuchyni, sypárni, pajte a v poli. Všetko to prispôsobené zvláštnym potrebám a obyčajám kampa. Nábytok rozložený na súčiastky, ktoré sa zložia, keď prídu na miesto, dovedna. I naše stoličky a kanapy sú v kusoch, rozvážajú sa v nich po kampe, kde ich zložia, aby lepšie mohli hlásať slávu Viedne. Sú tu ohromné zásoby šatstva, ktoré nosí gauč pri robotách; náradie pre koňa: sedlá, kantáre, ohlávky, strmene, zas kuchynské a stolové náradie. Keď vyjdeš na dvor takého obchodu, prekvapí ťa množstvo materiálu. Drôt vo vencoch, stôsy kolíkov cyprusových, železných alebo len jednoduchých bukových; tam ďalej stôsy šteblín vo viazaniciach, hŕby dosák, lát, lajsní, ale i hrubých tabúľ, trámov a rohov, zinkových plôch hladkých i žliebkovaných. Všetko to je materiál hotový pre stavby, len ho pripiľovať dľa mertucha a stĺkať dovedna; materiál na stavbu kúpeľov, plotov a košiarov. Inde sú zas celé rady dobre zatvorených bľachových pušiek, v ktorých sa rozvážajú roztoky na prípravu liečivých kúpeľov ovciam. Personál sa obhadzuje po týchto obchodoch v bielych kytliach okolo kupovateľov, rozkladajúc pred nimi tovar; iní po skladoch šukajú, delia tovar, pakujú ho a odovzdávajú ho tým, čo ho objednali, najviac prvákom karreterov. Tí nakladajú tovar na svoje karrety, čo ho odvezú na podniky. Všetci temer majú svoju kapsu ako Cardenas, knižočku, kde sa zapisuje, čo prijali, čo sa má naložiť na ktorú karretu. Nuž ruch živý; obchody majú veľkú robotu, ale majú, vidí boh i svet, svoje zlaté časy; vedia ich i svedomite využitkovať. Pracuj každý, kým je deň; po noci ti darmo sa ustávať.

Rio Gallegos je hlavné a sídelné mesto územia Santa Cruz; územie rozmermi nezahanbilo by sa pred nejedným malým kráľovstvom. Veľkosť sa vzťahuje vždy len na plochu a rozlohu. Územie čo do čísla obyvateľov je veličina veľmi nepatrná. Ako sme už vyrozumeli, je to územie veľmi riedko obydlené. Obyvateľstvo nie je úplne usadlé: mení sa, prichádza a odchádza. V jedny obdobia ho je viac, v iné menej, dľa toho, aké sú roboty, ako robotníctvo na ne prichodí a odchodí.

Dosť na tom, že je sídelné a hlavné mesto. Sú v ňom ústredné úrady, aké prislúchajú územiu, ktoré ešte nemá tých práv a výhod, čo majú územia s právami provincie. Argentína je štát federatívny, pozostávajúci z provincií, z ktorých každá má miestnu vládu, ba i snem, ako boli stoličné zhromaždenia. Majú provincie istý stupeň samosprávy v obore niektorých odvetví verejnej správy. Samospráva tá môže trvať len do tých čias, kým sa drží zákona a neprejde zo svojho rámca. Ak by sa čo takého stalo, centrálna vláda, výkonná moc, má právo vyzdvihnúť samosprávu a vymenovať dôverníka, aby zakročil a urobil poriadok. Také zamiešania, intervencie, ako ich volajú, nie sú zjav veľmi zriedkavý. Neraz idú jedna za druhou, ba súčasne vo viacerých provinciách. Okrem týchto samosprávnych útvarov, čo spolu tvoria federáciu republiky, má Argentína „územia“, útvary, ktoré nevykazujú zákonitých podmienok pre užívanie samosprávy. Patria pod správu centrálnej vlády. Vláda vymenúva sama patričných hodnostárov a podriadené medzítka, ktoré v jej mene vládnu. Rio Gallegos je sídlo takej správy, ktorej na čele je „gobernador“ a pri ňom druhé medzítka, jemu podriadené.

Tieto úrady sú v štátnych budovách, v domoch stavaných tiež len z ľahkého materiálu, z dreva a zinku. Majú jednu alebo i viac vonkajších stien zo skla; inde majú naokolo celú chodbu zo skla, aby slniečko mohlo lepšie vnikať do vnútornosti. Hodnostárom, čo prichodia sem obyčajne zo severu alebo práve z Buenos Aires, je tu predsa trochu zima; Gallegos je už priďaleko na juh, slnca nieto mnoho. Čo ho jesto, je prizubaté. Nie div, že obyvateľstvo hľadí to neveľa, čo ho jest, vpúšťať do domu všetkými pórmi, aby mohlo konať svoje dielo. Bežný náhľad ten a ponosa všeobecná je, že je toho slnca primálo, ale, rozvažujúc trochu lepšie, vyjde, že je náhľad ten mylný. Ľudia ho opakujú, lebo ho uznali, ako uznávajú a držia i druhé predsudky a mylné náhľady. Slnca vlastne je tu toľko, ako kdekoľvek inde, neraz ho je i primnoho, na každý pád ho je toľko, ako i okolo ekvátora. Ono svieti na všetkých, kdekoľvek sme na tejto zemi, svojich dvanásť hodín denne. Tu na ďalšom juhu má iba tú chybu, že má svoje úradné hodiny trochu nevhodne rozdelené. V lete svieti primnoho, neraz i pripeká tuho, od včasrána pozde do noci. Pracuje teda viac, ako by prichodilo, dodá k úradným hodinám v niektoré dni i šesť hodín. V taký deň sa obyvateľom slnce i zunuje; ledva čakajú, aby už raz išlo si i ono odpočinúť, nerušilo im odpočinok svojím tuhým svetlom. Zato v zime pracuje primálo: neskoro vstáva a líha zavčasu. Pracuje práve o toľko hodín menej, o koľko ich viac pracovalo v lete. Na väčšiu mrzutosť v tých hodinách, kde by sa malo najlepšie usilovať, skrýva sa za oblaky, a ktovie, čo robí, keď je za nimi, iste daromnikuje a zaháľa. Ľudia, čo prídu zo severu, sťažujú sa v zimné mesiace na deň, že ho je primálo, pretože je zima. U nich tam doma slnce i v zime je v robote a len výnimočne, ak sa schová za oblaky. Snehu u nich nevídať; ak ho napadne trochu v ich požehnanom kraji, to neznamená mrzutosť, ale radosť, lebo zvestuje budúci rok dobrý a úrodný.

Vezmúc do ohľadu rozmery, povedalo by sa, že je mestečko primalé za sídlo tak ohromného kraja a či územia. Ale videli sme, že nepomer je len zdanlivý. Je až priveľké počtom obyvateľstva v pomere k svojmu kraju, má snáď pätinu obyvateľstva, ako máloktoré sídelné mesto. V tom by sa mohlo merať snáď len s Buenos Aires, ktoré tiež má viac obyvateľstva, než by mu prináležalo dľa počtu, koľko ho má celá republika. Prečo sa obyvateľstvo hrnie do mesta, stíska sa v nepohodlí a núdzi na jednom mieste, keď jesto toľko zeme prázdnej a neobydlenej, nepatrí nám tu vystíhať. Ale predsa by sa zdalo, že by mu bolo lepšie a výhodnejšie, keby sa rozdelilo po krajine a po zemi rovnomernejšie, aby ho všade bolo po troche, ako i slnce v Gallegos keby si rozdelilo v zime a v lete rovnomernejšie svoje pracovné hodiny. No bárs sa zdá primalé za sídlo tak ohromného územia, ono, či veľké alebo malé, nemá veľmi čo vplývať na beh verejných záležitostí. Úradné medzítka robia poriadky, spravujú kraj ako svedčí, konajú svoje dielo, prisluhujú spravodlivosti riadne a čestne v malom mestečku, akoby nemohli urobiť lepšie a vhodnejšie ani vo veľkom meste. Spoločenský život netrpí veľkej ujmy preto, že je mesto primalé; naopak, zdá sa srdečnejší, väčšmi prehlbený. Obyvateľstvo ho pestuje lepšie, dáva si naň viac pozor a to práve preto, lebo ho nemá nazbyt; čo má, hľadí udržať. A nepadne mu to ťažko; pozná sa lepšie, drží tuhšie dovedna, má tesnejšie spoločenské vzťahy a lepší súzvuk, než obyvateľstvo veľkého mesta. Spoločenské triedy sú menej vydelené, rozdiely medzi nimi, vlastne protivy, nebijú toľme do očí; protív, môže sa povedať, skoro ani nieto. Nemajú ani prečo byť; nieto podmienok, aby sa mohli vyvinúť. Slušný človek, usilovný, spoľahlivý pracovník, nech má akékoľvek povolanie alebo remeslo, môže sa uplatniť všade a stúpať dohora na spoločenskej stupnici bez prekážky.

Styky medzi obyvateľstvom sú živé. Páni sa schádzajú vo verejných miestnostiach viac ráz denne. Je i tu obyčaj, ako inde, možno viac než kde inde, zastaviť sa v klube alebo hostinci pred obedom a večerou a užiť takzvaný „aperital“. Hostia sedia na tých vysokých taburetoch za dlhým stolom, zaprataným kalíškami a pohárikmi, čo im predkladá človek v bielej kytli. Pri kalíškoch idú rozhovory, neraz sa pokonávajú i vážne diela. Ak nadíde cudzinec v takej prípadnosti, prijatý je do kruhu bez ťažkosti. Ten v tej kytli hneď zaráta i jeho medzi svojich, nech sa kruh trochu rozšíri. Čím je kruh širší, tým širšie pole má obchod pre svoju činnosť. Nebolo by na škodu, keby sa taký kruh rozšíril na celé pokolenie ľudské. Prirodzené teda, že ho zaráta do kruhu, obslúži ho ako druhých hostí. Toto občerstvenie pred jedením užíva sa temer výlučne len takto, v spoločnosti, dľa starej dobrej obyčaje kraja. Platí sa zaň ako vždy, že každý, kto bol pohostený, hľadí sa odslúžiť zo svojej strany, počastovať totiž celú spoločnosť. Každý účastník je hosť i hostiteľ v jednej osobe. Otázka platenia za pohostenie zverí sa dakedy rozhodnutiu božieho súdu, mohlo by sa povedať, náhody. Hádžu sa kocky tam na dlhom stole; kto prehrá, platí útrovu za všetkých, čo s ním hrali. Tento spôsob je, myslím, v úžitku iba výnimočne, v kruhu dôvernejšom. Keď pribudne hosť nový, nikdy nevídať metať kocky na zaokrytie takého hostenia. Kto sa chce trochu lepšie zblížiť osobám, s ktorými sa pozná len z videnia, nech ide pred obedom, kde sa nachodia, do klubu alebo hostinca; tam bude uvedený a prijatý bez ťažkostí do kruhu pánov, s ktorými sa chce dôvernejšie poznať. Nadíde chvíľa, i to nie veľmi neskoro, že sa bude môcť pohybovať medzi nimi ako doma, ba i na kocky bude si môcť zahrať s nimi. Také styky potrvajú, kým nestratil dôveru nových priateľov alebo ich priazeň, už pre akúkoľvek príčinu.

Tieto obyčaje, trochu patriarchálne ešte, veľmi pristanú ľuďom a pomerom tunajším; sú veľmi vhodné na napomáhanie diel, na rokovanie a rozhodovanie o nich, už či sú nepatrné alebo dôležité. Snáď majú i zásluhu o pokrok a obchodný rozkvet tohto kraja, zasluhujú pochvalu a uznanie. Ale zas treba uznať, že ako každá ľudská ustanovizeň, majú i svoje temné strany. Medzi nimi prislúcha vyzdvihnúť i tú, že ak to častovanie potrvá, kým sa celá poriadka neodbaví, kým sa každému dostane času, aby skončil svoju úlohu ako hosť a hostiteľ, stáva sa i to dakedy, že ak bolo tých účastníkov primnoho, ten obrad sa priveľmi roztiahne, hádam i prehĺbi za tým dlhým stolom. Ak sa to opakuje častejšie alebo práve každý deň pred obedom a večerou, bude to poniektorým účastníkom príjemné a obchodným dielam na prospech, ba ani tomu v tej kytli nebude proti srsti, ale nebude vždy na úžitok všetkým účastníkom. Vychádzajú z tých schôdzok dobré podnety a užitočné podujatia; neraz tam vzkrsne i ruch proti užívaniu liehových nápojov a za napomáhanie striezlivosti, ale zas dostavia sa i nepríjemné následky, ktoré nevystanú rady pri užívaní liehových nápojov.

Ten v tej kytli meria síce, ako ubezpečuje, a ja mu verím, meria všetko nápoje dobré, spravodlivé, najosvedčenejších známok: dezertné jemné vína, vermuty, martreusy, benediktíny, priberá i šampanského k niektorým zloženinám — no vzdor tej výtečnej akosti a zaručenému pôvodu je to všetko predsa len lieh, maskovaný síce voňavými látkami, ale lieh, látka, ktorá nedodáva zdraviu sily a trvácnosti, nezaoceľuje ho, ako si niekto myslí, skôr ho podkopáva, podjedá mu korene, hoc i pomaličky a nepozorovane. Meria on tu i tu z fľašky i „zeleného diabla“, ktorý otravuje nervy, lebo ich napína sprvu do puknutia sťa struny, aby potom ochabli, spustili sa a hrali natresnutým zvukom sťa rozladené husle alebo opuknuté piano. Zelený diabol, ktorý zovú absint, veru nie je nič lepší, ak nie horší než sama pálenka. Jeho prívrženci hľadia ho ospravedlniť. Dokazujú, že je to čistá vôňa alpských zelín, vytiahnutá z nich parou a zhustnutá ochladením; výrobok vzatý z veľkej dielne prírody, nie umelá zloženina prvkov, prevedená v chemických kabinetoch. Ale všetko im je darmo, prívržencom, obrancom a znalcom: i pálenka je taká zhustnutá vyparenina zápachov z látok veľmi prirodzených, z hrozna, zemiakov, žita, pšenice, borievok a slivák, ba i čerešieň, a predsa je to výparok veľmi škodlivý. Vieme, že Noe preň padol do hanby, keď užil viac, ako mohol zniesť, šťavy révy nevinnej a sladkej na pohľad, ktorá mala jed v sebe, čo mu omámil hlavu.

Už tak alebo tak, absint alebo lieh, jemný alebo obyčajný, je sám v sebe jed. Stáva sa teda, kto pestoval dakoľko rokov takéto styky trochu riadnejšie a vytrvale, oddal sa prihorlive klubovému životu, začne badať na sebe istú ustatosť, presýtenosť. I na zdraví sa začnú ukazovať štrbiny. Žalúdok začne upozorňovať svojho pána, že čo moc ho, to moc, zbytok že vo všetkom škodí. Zatne sa, ako, neprirovnávajúc, kôň, že nebude znášať, čo doň vkladajú, vlastne lejú. Za rána, keď sa majiteľ takého žalúdka prebudí, s hlavou snáď trochu vo výparoch liehu, začne sa mu búriť žalúdok, vypovedá poslušnosť, neraz sa začne spínať a cofkať. Neraz i vyhodí zadkom a vyšmarí, čo naň ešte včera večer naložili. Znalci v týchto veciach, čo snáď na sebe vyskúsili takéto vrtochy žalúdka, prišli na ten fortieľ, že majiteľ, povedomý svojho práva, nemá si všímať vrtochov a výkrutiek, ale vziať bič na koňa, čo neslúcha, bič alebo korbáč a vyhnať ich zo žalúdka, ako jazdec korbáčom vyháňa vrtochy koňovi. Vynašli prostriedok, čo nezlyhá, napraví, čo sa pokazilo v žalúdku: prostriedok klin klinom. Keď sa búri a spína, dajú mu ostrohu do boku: nalejú doň niečo tuhšieho, aby ho zohrialo, vyškrabalo a povymetalo. Tak sa naostatok utíši, poddá a začne zas ťahať, kým môže, fúru, čo mu nakladajú.

Ale tu sa začnú búriť i druhí, čo sú susedia žalúdka, menovite čierna pečeňa a neraz i obličky. Majiteľ nevie, čo urobiť: klin zabíjajúc klinom, nevie ako, iba začne cítiť, že prišiel do závozu. Najdivnejšie pritom, že hoci od malička bol nepriateľom vody, nemal ju rád ani v čižmách, nie to že by sa bol kedy ňou nalieval, ona odkiaľsi predsa prišla, vzdor tomu, že sa mal na pozore pred ňou, prišla, podlieva mu celú sústavu. Prišla pod kožu, naplnila všetky sklady, sťa keď lúka podmokne a nasiakne vodami, čo nemajú ako odtekať: napuchne a začne mať močiare, na miestach trasoviská. Úbohý majiteľ sústavy tak podmoknutej a podliatej nemá čo robiť iného, ako dávať vinu človeku v kytli, že predsa nemeral, ako by bolo patrilo, vlieval iste do nápojov potajomky vodu, tak sa i vkradla do jeho sústavy telesnej vlastne ukradomky a podvodne, podliala ju a už sa nedá vyhnať z toľkých tých močiarov a trasovísk.

V tých okolnostiach nadíde chvíľa, keď majiteľ takých rozbúrených vnútorností musí ísť hľadať nápravu niekde inde, premenu podnebia a vzduchu, aby sa podoprelo, čo by sa nedbalo rúcať, vôbec aby sa zotavilo zdravie pod iným nebom, v teplom podnebí, kde nebijú vetry a snehy, ale kde hreje teplé slniečko, kde nebude presilovania v práci a trampotách denného života, starostí všakových a nezdarov v obchodoch a iných zlých okolností, čo podrývajú korene života.

No z toho nenasleduje hneď, že ak si sedel náhodou dakoľko ráz na vysokom stolci za tým dlhým stolom, navštívil z času na čas i tie miestnosti, hľadajúc užitočné styky, že si sa už zato stal vodnateľným. Svet, čo prichádza z kampa, rád ide i do tých miestností, kde môže čerpať poučenie o dennom živote a behu sveta, kde sa môže ľahko vpraviť do jeho podrobností a zvratov, kde môže stopovať jeho mocné prejavy, ako sa odohrávajú v tomto meste. Kto sa chce na to dať, bude mu ľahko dať sa vtiahnuť do tohto spoločenského prúdu, plávať pohodlne v jeho vodách, stať sa súčiastkou hýbajúcich síl, ktoré ženú a potískajú zložité vozidlo pokroku, bude sa vôbec cítiť v tomto ovzduší ako doma a nemusí za to obetovať svoje zdravie.

Na hlavnom námestí, ktoré nie je ešte dokončené, je vystavený kostol tiež z dosák a zinku so šutou vežičkou. Zdnuka je priestranný, pekne a slušne zariadený. V ňom slúžia ctihodní otcovia z rádu saleziánov. Rád tento má sídlo v Turíne, založený je Don Boscom. Tento rád sa udomácnil v Patagónii, plní dôstojne svoje poslanie. V Punta Arenas má dakoľko škôl a vychovávateľských ústavov; všetky pôsobia zdarne a záslužne. Sestry toho istého rádu majú tu dievčenskú školu hneď pri budove miestodržiteľstva. Spomenul som tieto ustanovizne hneď na počiatku, lebo sa potešíš, keď si bol dlho v kampe, že môžeš po návrate do mestečka načúvať hneď za rána hlas zvonu, bárs je to len zvon skromný a malý, ale je predsa zvon, ktorý volá, upomína tých, čo ho chcú slúchať, k modlitbe. Pozdvihuje myseľ z prachu do vyšších končín, prv než utkvie v prúde každodenných prác a starostí, ktoré sú nám údelom. Zvon je už znak obecnosti, výraz spoločných citov. Kde ľudia žijú vo väčšej skupine, ich spoločnosť vytvorila ustanovizne všeobecného významu. Je on už zvestovateľ istej zriadenosti v spolku ľudí; on je prvý, ktorý ich zvoláva, dáva im návestie, čo sa robí, vystríha ich od nešťastia.

Sotva sme sa trochu poobzerali okolo hostinca, prvá vec, čo sme navštívili, bol prístav.

Prístav je to vlastne iba v zmysle prenesenom. Tu sme na rieke Gallegos, na jej brehoch totiž, čo sa ťahajú pod mestom od jedného konca na druhý. Gallegos je už rieka hodná, do šírky i do hĺbky. Hore ňou plávajú cele pohodlne člnky, nákladné člny a bárky, ba i menšie parníky. Veľké parníky, ak sa majú tu prečo ohlásiť, neprídu pod mesto, ostávajú len tam von kdesi pod ústím rieky. Boja sa vplávať do rieky, lebo je na miestach plytká, má usadliny piesku a gliaňu.

Ona sama je na vine, že nemôže prijať takých vzácnych hostí. Vlieva sa trochu lenivo do mora. Ustala nebodaj i ona; vidí sa, že ustala: netečie, ledva sa vlečie, a to práve, kde má prestať cesta. Jej beh naostatok nebol taký dlhý, ako iných veľkých riek, že by bola mala ustať, ale nevedela ani ona gazdovať silami, zachovať si ich do konca. Roztrieskala ich mnoho tam kdesi vyššie, habúc, odnášajúc všetko, na čo natrafila. Nie div, že došla ustatá, k tomu obťažkaná zbytočnými pletkami, čo došutrovala. Tie teraz už nevládze uniesť, musí ich púšťať na dno. Dosť sa naukladalo všeličoho, čo dovliekla; utvorila sa na dne akoby hrádza z tej usadliny, ustatá rieka musí cez ňu prekročiť, čo ako ťažko padlo, ak sa chce dostať do mora.

Ale nešťastie, keď príde, nerado príde samo, hľadá si vždy spoločnosť. I toto ústie má nešťastie na dve strany: nielen rieka tečie veľmi pomaly, ale i more dostalo vrtochy, robí rieke veľké prekážky. Nadchodí ho akoby pýcha každý deň. Vyduje sa, vypne prsia a rečie rieke: „Dosť mi je tej vody a všetkého, čo mi nesieš; ja ťa nemám kde spratať!“ V protivni a nadúvaní odtíska vodu, čo donáša rieka. Ešte sa dopúšťa i prechmatu, že ju nielen odtíska a vracia, ale i ono sa nalieva do riečišťa, mieša svoju vodu slanú so sladkou vodou rieky. Stáva sa, že keď sa more naduje, voda v rieke nie že by tiekla nadol, ale začne sa vracať dohora; nemá sa kde podieť, keď má zahatenú cestu do mora.

Ale i more ustane v svojej pýche, nevládze sa nadúvať ustavične, začne ochabovať a ustupovať, až opľasne a uľahne sa, ako má byť. Udobrí sa zas a povie: „Alebo už len poď, načo sa priečiť nič po nič. Prvej to bolo iba zo žartu; veď ťa ja prijmem.“ A rieka sa začne vylievať do mora; opľasne i ona v koryte. Ostane všetko pri starom, ibaže na brehu ostane pás dosť široký, čo bol prvej pod vodou a teraz je na suchu, celý premoknutý.

Plavec vyčíhal veľmi dobre tieto prieky a pasy, čo máva rieka s morom. Vie on dobre, kedy sa more ide počať nadúvať, má rozum veľmi precibrený v týchto veciach; vyčíha, čo voda vyvádza, využitkuje jej vrtochy a hádky na svoj prospech.

Príde on na veľkej lodi skoro na miesto, kde sa rieka vlieva do mora. Zastane obďaleč, na rieku sa on nepustí. Nepáči sa mu veľmi, lebo vie, že má na dne všeličoho naukladané; nezjaví, čo má, ale ho pekne pokryje vodou. Zastane obďaleč radšej od toho miesta; čaká, kým sa more nepočne nadúvať a tisnúť vodu nazad do rieky. Keď vidí, ako sa rieka vracia hore vodou, zalieval sa široký pás brehu, zamútiac sa gliaňom, spustí z veľkej lode malú loď, hádam jej dcéru, čo ona nosieva pri boku sťa mater, keď nesie dieťa v košíku na chrbte. Spustí ju na vodu a pripriahne pred bruchatú bárku. Tá by sa nemohla ani pohnúť sama od seba; práve ako kŕmnik, čo prijal priveľa sadla na seba. Malá pripriahnutá loďka začne tuho fučať, stonať, mocovať sa, ryhať čierny dym z komína, ba i iskry sype od naťahovania; pasuje sa a trápi s bruchatou bárkou, čo je za ňou. Usilovnosti a príčinlivosti ostane vždy navrchu; malá loďka potiahne a povlečie ťažkú, naloženú bárku hore riekou až na to miesto, kde loďka šípi, že by nebolo dobre ísť, ak nechce, aby plutvy tĺkli a rafali po dne rieky. Ba mohla by i nasadnúť na piesok, ostať na ňom sedieť, čo by jej už nepristalo. Nie je ona urobená na sedenie, ale na plavbu po mori a vari ešte viac po rieke.

Na tom mieste ona radšej zostane, vypustí paru, sťaby si chcela vydýchnuť. Naostatok i zaslúži si vydýchnuť trochu po toľkej robote. V tie časy tam sú plavci naporúdzi; skočia do malého člna, čo je málo väčší od koryta. Bárka ho ťahá ustavične za sebou sťa ovca svoje jahniatko. Narábajú veslami i oni sťa ryba, keď hýbe plutvami; vylovia z vody hrubý povraz, čo odopäli a zhodili z loďky, za ktorý ona ťahala bárku. Ponáhľajú sa s ním k brehu. Tým člnkom sa oni priblížia ľahko až ta, kde sa začína suchý pás brehu, a naň i sadne ich člnok, lebo on je naučený i na sedenie. Ale oni nelenia, vyskočia na breh i s tým povrazom, zavolajú si na pomoc druhých a začnú sa sošiť. „Á-up, á-up!“ — kýmkoľvek tú bruchatú bárku nevytiahnu tak ďaleko, že sadne na breh. I tučná hus tak sadne, keď ju vyženú z vody; nemôžu ju držať slabé nohy.

Bárčisko sedí teda, vyvalené trochu nabok so všetkým činom, čo je dnu. Neraz bude tam všakového tovaru. Tí ľudia, čo všetko predvídali, pripravili a vykonali, vytiahnu svoje knižočky, v ktorých sú poukladané tie 43, zapália si cele spokojne, fajčia a čakajú, kým bude treba zas začať robiť. Kým trvá fajčenie, nestalo sa nič iného ako to, že rieka začne ustupovať do svojho koryta, skadiaľ ju more bolo vytislo. Keď opľasla dosť dobre, štrk, čo je pod bárčiskom, vystúpil tiež z vody, i ocedil sa čosi, bárs iba čo z väčšieho. Tí, čo prvej fajčili, oprú o bok tej bárky môstok; iba že ten nejde v čiare, ako by mal byť, keby bol nad vodou, ale padá trochu šikmo, ba i dosť hodne, lebo veniec bárčiska je dosť vysoko od zeme. A už sa dolu tým mostom, sťa dolu rebríkom, začne sypať tovar, najprv živý, čo bárka bola sem dovliekla.

„Aj, aj!“ pokrikujú hlasy, najviac tie tenšie, ako stúpajú postavy z jednej tej priečnej štebliny na druhú, čo sú na doskách toho mostíka popribíjané, aby sa mala noha o čo oprieť. Nuž bol by to rebrík, ale taký, čo má dno, priečky stupníkov sú o to dno pribité. Chôdza tu nie je najľahšia, menovite s tými opätky, ktoré každý rád viac alebo menej pridá svojej postave. Ramená tých, čo zostupujú, sú rozšírené; tu sa jedno dvíha, zas druhé sa spúšťa, sťa keď sa vážky prevažujú tu na tú, zas na druhú misku, dľa toho, či sa položí na ňu tovaru primálo alebo primnoho. Zídu dolu, kde je už štrk, ale ten štrk je ešte pod vodou; ak nie pod ňou, iste je mokrý a zaglianený. Opätok, hoc je vysoký, predsa je nižší od kôry gliaňu, noha by doň vpadla snáď i vyše členkov. Kde je studnička alebo mláka s vodou, čo ostala v priehlbinách, vborila by sa i do pol kolien. Ale tu sú chlapci, čo ťahali prvej bárku, majú dobré čižmy vyše kolien, tí sa mnoho nespytujú, schytia ten tovar, čo zišiel dolu, a prenášajú ho ta, kde je štrk suchý alebo aspoň lepšie ocedený. Sú i výkriky, i „chi-chi“, ale tovar je predsa rád, že prešiel tým mokrým pásom a nezababral si nohy v blate.

Nasleduje druhý tovar, ten, čo nemohol sám vyjsť na môstok, lebo nemá nôh. Lapia sa i doň chlapi bez odkladu. Čo sa nemôže rozbiť, prehadzujú ponad obrubu rovno na štrk. Ak je čo takého, čo sa nemôže prehodiť alebo čo sa môže rozbiť, to šutrujú pomaly dolu môstkom. I takto, bárs ho nerozbijú, nabijú mu rebrá a boky, ako svedčí.

Keď je už tovar na brehu, ostatok sa ľahko opatrí. Ak nieto naporúdzi karriet, čo by odviezli tovar na miesto, kam sa má odviezť, nechá sa na brehu do zajtra, snáď i do pozajtre. Kradnúť sem nik nepríde. Bola by to robota nevďačná a ťažká. Kto by sa naťahoval s kisňami a vencami drôtu? Ale zato sa odšutruje trochu dohora nad tú čiaru, cez ktorú voda nikdy neprekročí.

Do toho istého bárčiska sa nakladá tovar, čo sa má odvážať. Nakladanie ide skoro ťažšie než skladanie, lebo ide hore mostom, ale predsa ide, len treba tisnúť odspodku a ťahať odhora. Keď je bárka plná, lodi tamvon sa zunovalo čakať; dá sa znak i živému tovaru, že sa má ustanoviť. Živý tovar hľadí vojsť do bárky, kým zas more nenadíde vôľa nadúvať sa a vracať rieku hore vodou. Teraz je štrk ako-tak suchý, kým nepočala cezeň presakovať voda. Bárka potom nemá čo robiť, ako čakať, plná a hotová. Tu sa more zase naduje, rieka sa vracia dohora, bárčisko sa podleje vodou. Keď sa podlialo dobre, že sa už nemôže väčšmi, hoci i sedí ešte dosť pevne svojím bruchom na štrku, malá loďka príde, dá tuho paru, až sa všetko naokolo naplní dymom. Povrazisko sa napne, pod bárkou počne pukať, až sa trochu pohne, rafajúc tuho po štrku svojím plytkým dnom. A potom už hybaj dolu vodou k veľkej lodi.

Tá má spravy, čo sa môžu nahnúť nad samé vnútornosti bárky. Spustia svoje oceľové pazúry, sťa kondor, zakvačia ich o povraz, čo sa viaže okolo tovaru, vyzdvihnú tovar nad bárku cele snadno, že sa nad ňou vznáša nerozhodne, sťaby nevedel, kam sa obrátiť. No tam je chlap na palube; iba pohne páku a sprava i so svojím bremenom sa obracia, obracia, kým nezastane nad priepasťou, čo je v samých vnútornostiach lode. Do nej by sa mohla ľahko zmestiť i bárka i s tým, čo je v nej, i mnoho ráz toľko. Tovar sa nezhadzuje na dno: spúšťa sa pomaly, ukladá na dno priepasti, na miestko, čo tovaru, každému kúsku o sebe, pohľadá nepatrný človiečik, čo je dolu, na spodku. Jeho vôlička sa plní bez šomrania. On napraví tú spravu, ako sa mu páči; ukáže jej, kde má položiť bremä. Nie je veľký, ani mocný, a predsa dáva spravám smer, vlastne riadi ich pohybom ruky, pohodením hlavy, mihnutím oka; dáva im rozkazy, ktoré sa plnia zápäť. Ani kúska sa nespustí dolu, aby on neukázal, kde mu je miesto. Je napodiv: malého, slabého človiečika poslúcha sprava, čo dvíha odrazu desať alebo pätnásť centov. No rozkazuje taký človiečik i druhým spravám, onakvejším, napríklad tým, čo hrmia tamdnu v hrudi samej lode, búchajú, fučia, krútia sa a hýbu, že sa celá loď otriasa do základov a chveje. Na mnoho sa podberá nepatrný človek, slabý: rozkazovať mohutným spravám, a čo si zaumieni, to sa mu vyplní.

Rieka bola opadnutá, keď sme jej boli na návšteve. Bruchatá bárka bola vyvalená nehybne, trochu nabok. Loďka, čo ju sem dovliekla, nie je cele slobodná, hoci je vo vode ešte. I ju prekvapil odliv; nemohla sa utiahnuť, nemajúc v čom plávať. Musí sedieť a čakať, kým ju voda zdvihne. Bárka je ešte prázdna, ale ako sa vidí, prázdna už neostane dlho. Ukladajú do nej baly vlny, batohy a viazanice kožiek tu ovčích, prešovaných natuho jedna s druhou, že vyzerá ten batoh sťa tie starodávne bachanty, v ktorých černokňažník čítaval, keď zvolával ľadovce a búrky.

Chlapi prevaľujú tým mostom dohora baly, ďovaľkajú ho, kde ho patrí dovaľkať; nestane sa im nikdy, ako tomu, čo tiež tískal a váľal skalu dohora, a keď mala už-už byť navrchu, skotúľala sa zas dolu. Títo tu sú priemyseľní a obhodití, nedajú sa vyšmyknúť balvanu, majú sa všakovak okolo neho, ako vedia najlepšie. Tu ho podoprie plecom, zas ho potíska rukami; najviac ho prevaľujú zo strany na druhú, krok za krokom. Vytiahnuť dohora nevytiahol by ho nik ľahko, zdvihnúť ešte ťažšie. Ani váľať sa neprevaľuje vďačne. I zhákne sa, práve keď stojí na samej hrane: váha, či sa prevaliť nahor, kde je proti srsti, ale kde ho nútia, a či v dolinu, kde by sa išlo ako po loji, keby nie tí okolo neho, čo tisnú, podkladajú plece. Ale najväčšmi hádam hamujú ho tí, čo sú pred ním: dávajú sa doň pazúrmi; tiež sú ostré, ale väčšie od kondorových; hákmi, čo trímajú v ruke za priečnu rukoväť, vniknú hlboko a bezohľadne do vreciska a jeho vnútorností, že praští, kde ho zdrapili, i trhá sa. Tí sa mu nedajú vrátiť dolu mostom, čo by i popustili tí, čo sú pod ním. Musí, čopriam nevoľky, hore mostom, kým nepríde na obrubu a nezrúti sa na druhú stranu do brušiska bárky.

Tieto baly tu nepoznávam. Vídali sme ich dosť v kampe, kde ich robili, nadievali a stískali, tie neboli ani polovica týchto. Nemajú tri obruče, ale o jednu viacej. Vydutiny medzi obručami tiež sú väčšie, omnoho širšie. Narástli na ceste, kým ich z kampa doredikali? Ako azda ten ovos, čo ho nakropia trochu v štokoch, aby mal zrnitosti a vyzeral tučnejší, aby sa prisporilo na váhe temer raz toľko, keď sa vábia kupci, čo ho budú prezerať na dlani, poťažkávať a možno i platiť dľa váhy. Kropiť, nekropiť, vlna je tovar veľmi hlúpy. Vody nepije, ani druhého, snáď chutnejšieho nápoja. K jej postave ťažko pridať najmenšej veci, iba ak by si do nej nasypal piesku. Ale ani od neho by nepodrástla. Tí, čo ju prezerajú, vyňuchali by odrazu, koľko je v nej piesku, odrátali by ho od váhy: ustávanie by ti vyšlo na psí tridsiatok; mal by si ešte škodu a posmech. Škodu, že si platil karreterom, čo doviezli piesok; posmech, že si oklamal sám seba, miesto previesť druhých cez lavičku.



[34] Robal (zo špan. robalo) — druh ryby z čeľade Acanthopterygii (Labrax lupus); ostriežovitá ryba, ľudove nazývaná morský vlk.

[35] Pejerrey (zo špan.) — sardela




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.