ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Námesačníctvo a jeho účinok. Ako sa ide na pohon; pozorovania o koňoch i ich chovanie. Pán správca a jeho výkony v bralách. Nehoda a pád tudolu

Ráno prislúchalo sa začať starať, aby sa vykonalo dokonale, kvôli čomu sme vlastne sem prišli.

Náš ovčiar nám zase delil kávu s čerstvým mliekom, čo doniesol zavčas rána z dolného podniku. Majú ho tam, ako vidno, sťa vody. Je nevyspatý: pozde sa ľahlo a on, hľa, musel vstať do dňa, ísť na dolný podnik po mlieko a ešte pripraviť raňajky. Čo moc, to moc, a vzdor tomu sa nežaluje.

Gazda je rozčúlený zas a nevrlý. Ráno, keď sa prebudil, bol cele dobrej vôle, ale potom ho čosi preletelo odrazu a už ostal zamračený. Sťa ten kút, keď začne v ňom dymiť a variť. Odpovedal jednoslabične na pozdravy a vypytovania, či spal dobre. Nezdôveril sa mi zaraz, čo mu to zas na nos sadlo, ale naveľa predsa sa len vyjavil, aby mu snáď odľahlo, čo ho omínalo. Miešok s tým vínom, čo bolo ostalo včera večer, bol zabudol v kuchyni. Vlastne ani nezabudol hádam, ale ho nechal, nazdávajúc sa, že miešku je hocikde dosť miesta. Miešok našiel dnes ráno v dobrom poriadku, ibaže vína v ňom nebolo; bol síce celý, ale ako kuteľ s opadnutými bokmi. Víno sa vypariť azda len nevyparilo, najskôr sa ktosi doň nanosil, už či cez večer a či dnes do dňa, a víno vycedil do ostatnej kvapky.

„Smädila kohosi pečienka a hádam i guiz, lebo treba uznať, korenia a soli sa nehľadelo doň nasypať. Potme hľadal možno vody a napil sa vína miesto vody,“ tíšil som ho ja.

„Tak či tak, ale neporiadok je veľký,“ odvráva gazda rozhorčený. „Na podniku nemá sa robiť čo takého.“

„Kde je toľko sveta na hŕbe,“ vysvetľoval som mu ja. „A čo sa týka tabaku, vína a vôbec nápojov, zákony vlastníctva neberú sa nikdy prísne, menovite v kampe. Vieme, že tie články, menovite víno, ani sa nedržia na podnikoch. Keď sa teda zjavia a prídu pod ruku ľuďom, čo ich dávno nevideli, nieto sa čo diviť, že sa nepohrdnú, ale nájdu veľmi ľahko gazdu.“

„Ani tak sa nepatrí,“ stál gazda len na svojom. „A ja vysvietim správcovi, čo má za poriadok na podniku.“

„Vari je on na vine? On nevie o ničom; veď nocoval s nami v jednej svetlici.“

„Mal by vedieť, kto sa poneviera po kuchyni. Ktosi len bol v nej, keď víno vypil. On vie, kto v nej ostal včera večer.“

A už sa nedal udobriť; veľmi sa ho dotkla táto príhoda. Žaloval sa pánu správcovi veľmi rozhorčene, čo sa mu pridalo s mieškom, a výrazov tiež nevyberal. Pán správca len toť čo sa vrátil z kampa, kde bol po tropillu. Ostal, ani by ho polieval horúcou vodou; rozčúlil sa veľmi pre tento výčin. Považuje ho za hanbu svojho podniku, vlastne za zneuctenie seba, lebo on je správca, čo má všetko na hlave. Zastrája sa, že nebude trpieť taký neporiadok; nedá sa nikomu voziť po sebe, hanu kydať na svoje dobré meno a na poctivý príbytok. Vyjavil nám meno gauča, o ktorom vie, že lipne za vínom a všetkým vôbec, čo je mokré, ale vodou opovrhuje. Ani sa len neumýva, vlasy ňou nikdy nenavlaží, aby ich ako-tak prihladil. On vyparatil, čo sa stalo; vrhol spoločnosť poriadnych ľudí do podozrenia a do takého neprajného svetla. Ale on mu už raz zaviaže hrvoľ, naučí ho po kostole hvízdať.

I nám sa zdalo pravdepodobné, že to bol naozaj on, ten gauč, na ktorého on ukazoval prstom, čo šarapatil okolo mieška: mal ho naporúdzi, mal príležitosť, ktorá robí zlodeja; mal celú noc a cez noc ľahko sa mohol nanosiť doňho. Ale od podozrenia ďaleko je do istoty; podozrenie je podozrenie a nie dôkaz. Nebolo ani riečice a nožníc, aby sa dalo uhádnuť, na koho padá hriech, dľa toho, ako sa riečica obracia. Vôbec vec bola neistá a hmlistá; nebolo by slušné narážať bližšie na koho, kto môže byť azda i bez viny.

No pán správca nemal takýchto ohľadov, bez váhania sa oborovať na osobu, ktorá ani netušila, čo za podozrenie padlo na ňu.

„Nesmie sa vonku pre neho nič nechať, čo je tekutina. V druhých veciach mu nik nestúpa do poctivosti, ale čo je vo fľaši, neobstojí pred ním. Dal by sa vari i do petroleja,“ pokračuje pán správca v svojej žalobe. „Iba vody čo sa netýka. Azda preto, že jej je, chvalabohu, všade nadostač. Ja, keď mám čo na pitie, všetko zatváram pred ním. Dakedy zakopem do zeme. Majster je on v tých veciach, i zámku otvorí; urobí si háčik a otvorí bľach, kde je zatvorené. Nieto remesla, čo by sa doň nerozumel. Hlavu má dobrú, priemyselnú; rozumu viac, ako všetci ostatní. Rozumie sa do písma, ale mu je darmo, pijatika ho kazí. Keby tu bol sud okovitky, hodil by sa doň hlavou popredku, utopil by sa vďačne v nej, ako tie muchy, čo ich chytáme pod fľašu tiež na pálenku, čo padajú do nej a utopia sa ako nič.“

Rozprával nám to smutne; vidno, že ľutuje človeka, o ktorom bola reč. Pozdejšie sa rozveselil trochu, ba úsmev mu preletel po tvári, keď doložil:

„Šťastie, že i druhí majú priemysel v hlave, a nie otruby; nedajú sa previesť tak ľahko. Vidíte, kde ja držím, keď mám čo háklivého, na čo lipne.“

Otvoril truhlu, čo bola pri vreciach s múkou a cukrom a vari i fazuľou. Mala velikánsky kľúč, mohol ním vola zabiť na bijárni, bárs truhla nebola veľmi veľká. Vytiahol z nej spomedzi bielizne všakovak rozmiešanej sťa seno, čižmu cele novú, že sa po salóne rozšíril z nej a z truhly zápach fištrónu.^[15] Sára má dookola remenček, ktorým sa môže stiahnuť, aby nebola priširoká hádam; z nej vytiahol dobre zatvorenú fľašu whisky Old Smuggler a či Delaware, nemôže sa už povedať iste. Nuž či tá alebo tá, nemení na veci, obe sú obľúbené v tunajších kruhoch.

„On vie, že je kdesi, ale nezvie, kde je, a nebude jej piť, čo by mu vysadol pípeť na jazyk ako podošva, čo je funtovka. A nech i zvie, kde je, slabá by mu bola objedza, lebo kľúč nosím vždy pri sebe vo dne i v noci. Bez neho truhlu neotvorí. Inakší je toto bľach, nie ako ich teraz kujú. Má dva zuby, čo zapadajú dokonale, a kľúč, vidíte, aký je; háky sú nadarmo, a čo by aké boli.“

Kľúč bol ohromný, nemotorný a nekaľavný. Mal dnuka dierku ako starosvetske kľúče. Treba uznať, je to sprava cele spoľahlivá; druhý taký ťažko by bolo nájsť v celej Patagónii. Z bľachu trčí koniec jazýčka, čo pristane do tej diery. Ten jazýček je istá ochrana pred hákmi a falošnými kľúčmi.

„Ak sa vám bude páčiť, tu je fľaša, ale druhým radšej nepovieme. Ich by bolo primoc na jednu fľašku a málo by im osožilo toľkým, iba by ich darmo nalakomila. Ale priateľom je vždy prístup, lebo priateľstvo je vec veľká a podelí sa s dobrým i zlým.“

Ponúknutie išlo od srdca, ale ja som neprijal úctu. Je zavčasu zarána, keď netreba takého potúženia. Gazda tiež neprijal. Je v tom ohľade veľký nepriateľ ľudských výmyslov, čo sa týka nápoja odvarov a odpadov, už či zo žita alebo zo zemiakov. Uznáva pravú vnútornú hodnotu toho, čo boh požehnal a čo réva nosí, už či Rioja v Španielsku a či Mendoza v Argentíne, ktorá sa tiež nezahanbí medzi druhými révami, keď sa obriadi, ako má byť; v úrodnosti nebodaj prevyšuje mnohé iné. Destiláty vína, ba i kože révy, keď dobre vykysli a vypálili sa, ako svedčí, tiež uznával, ale neupriamoval sa na ne. Koňak a terkelica je výtečný, čistý nápoj, ale kto môže, urobí dobre, keď sa mu nedá veľmi do známosti.

Stala sa chyba, miešok je prázdny, no nezdieľal som rozhorčenie týchto dvoch susedov, gazdu a pána správcu. Ak je chyba, ale má i obľahčujúce okolnosti. Málo je tých, ktorí, keď čo nájdu, vylejú. Prečo teda toľké divy pre hriech, ktorý by sa mal merať iným rífom než druhé. Nepochodí zo zlého srdca a zlých úmyslov, ale zo slabosti, ktorá sa už ukázala za časov starého Noeho, lebo jej podľahol i tento praotec toľkých národov.^[16] Zato neočíšťam a nevyvyšujem pánov bratov z mokrej štvrte; každý nech je pánom svojho gágora a nech si ho vie i sťahovať. Ale zas prečo by si neuhol z mieška alebo krpky, keď je naporúdzi a nadíde smäd, čo trápi a zvádza? Kto ho tam položil alebo nechal ten miešok alebo kuľač, väčšmi je na vine, lebo pohadzuje veci, ktoré mu ležia na srdci a na ktoré by mal bedliť. Slama sa tiež nedrží pri ohnisku: iskra padne ľahko do slamy a zapáli ju. Miešok sa nedrží, keď si v ceste, kadejako v kuchyni, ale rúče pod hlavou, ak chceš, aby ti ho nevycedili. Alebo ho vlož do sáry čižmy a zatvor do truhly, čo má bľach starosvetský a kľúč, aký sa druhý netrafí v celej Patagónii, na ktorý treba robiť zvláštne háky, ak chceš otvárať, kde on otvára.

Veľmi vďačne som zamlčal jeho poctivé meno; považujem ho za poctivé vzdor tomu, v čom sa potvára. I kôň má štyri nohy a potkne sa. Ak on užil ozaj to víno z mieška, privolávam mu: „A vám, kmotre, na dobrý úžitok!“

Po tejto príhode nás čakalo prekvapenie. V to ráno mali sme ku káve, zase tuhej a veľmi závažnej, i biely chlieb a či vlastne babu, ako by sme my riekli. Koláč čerstvý, len čo vytiahnutý z pece, umiesený na mlieku, ibaže snáď miesto masla bolo v ňom jemného loja od obličiek. Hrozna v ňom bolo toľko, že sa černelo, sťa keď sa muchy potopia v širani kyše. Cukru tiež nechybelo, bračekovci. Aby sa lepšie zodvihlo, lebo takému cestu veľmi často chýba ctižiadosti, tak že ostane zbabelé ukväcnuté na ťapši a keď sa upečie, má pod kôrou tú oslu, ktorá nectí ani jednu kuchárku, aby mu dodal toho, čo je pri koláči, to, čo pri nás ľuďoch ctižiadosť a rozpínavosť, nasypal doň pol bľachovice prášku, čo sa tiež rozosiela do sveta, že pečivo nahúklo, až prekypovalo z ťapše a chcelo sa vyliať po peci. V ňom sa urobili i diery sťa v dobrom syre. Gauči sa nedali núkať a chválili kuchára, nášho ovčiara, ktorý ani neodpovedal, iba skromne vytieral šálky a hrnčeky.

Pán správca dohnal tropillu. Čas sa hýbať a obrátiť zrenie na to, čo sa má urobiť. Neprišli sme naostatok sem obťažiť sa koláčmi, vylihovať a posudzovať, roztriasať klebety po pampe o čestných ľuďoch, akoby po noci chodili sťa námesačníci po dome a pili, čo im padne pod ruku. Prišli sme sem, a preto nás traktujú ako pavúkov, ešte babami, čo museli zavčasrána miesiť a piecť v peci, keď nám mohli ku káve predložiť i obyčajného chlebíka, prišli sme sem, aby sme urobili kampu to isté, čo sa tej noci urobilo miešku, aby sme ho vyprázdnili, a vypšikali z neho statok do ostatnej srsti, oddali ho, odčítaný pekne, novému majiteľovi, aby ho bolo čo najviac na potechu a osoh tomu, čo ho bol predal. Gauči si vybrali a odviedli každý svojho tátoša. Pochybujem, či ostalo mnoho koní v korrale, keď sme odviedli každý svojho.

Mne pán správca šepol, že mi dá spoľahlivého a krotkého. Bol by radšej mal čerstvého, čo by i nebol tak celkom krotký; nevynímajú sa, čo sú veľmi krotké, pri takejto robote najlepšie. Ale je zas slušné a nieto čo vytýkať, keď sa dajú najlepšie kone tým, čo sa vedia obhadzovať lepšie pri práci. Divákom, nevolaným hosťom a zprávodajcom ujdú kone krotké, čo trochu razia károu a vozíkom a majú svoje rôčky. No tu nieto koča ani káry, môj kôň teda nemohol byť z káry, ale bol užívaný pod ťarchu. Na ňom sa iste donášajú kisne a noše s potravnými článkami a odnášajú plodiny podniku a výrobky dolu na pleso. Má on snáď preto i bok trochu odretý, snáď od kisne daktorej. Keď mu prestieram koberček, čo má prísť pod sedlo, kôň šľahá nepokojne chvostom hore a dolu, uhýna sa, čo znamená, že mu nehodno mnoho šibrinkovať okolo boku a brucha. Mohol by on i kopnúť alebo zadkom vyhodiť. Blížim sa mu ja veľmi opatrne, akoby sa prichodilo blížiť vlastne každému; nikto nevie, čo má ktorý za lubom, a nájde sa medzi nimi i potmehúdov, ako sa zvlášte treba blížiť každému, čo chvostom sa oháňa, ako tento tuná, lebo jeho úmysly nemôžu byť chválitebné. Jednou rukou ho držím za ohlavu cele pri hlave, druhou narábam okolo neho, kým nebol osedlaný. Od zadných nôh držal som sa vždy poďalej. I uviazal som ho na stĺpik dosť opatrne. Priečnej žŕdky nemali na tomto podniku. Prezrel som i druhé kone. Každý má niečo, čo by sa dalo, nerečiem, vytknúť, ale vyzdvihnúť. Každý kôň má osobnosť; tá mienka sa potvrdzuje každý deň a tiež cele zjavne i na podniku Las Matas.

Môj kôň, ako sme videli, je šteklivý po ľadviech a bokoch. Druhé majú tiež isté zvláštnosti. Môj raz osedlaný bol ako jahňa, dal mi vysadnúť veľmi pokorne a oddane. Trochu vzdychol, keď ocítil váhu mojej osoby na ľadviech, ktorá sotva bude vážiť toľko, ako noša fazule alebo bal vlny. Pán správca sa vyšvihol rezko; jeho kôň ani nezbadal, iba keď mal svojho jazdca v sedle. Gauč tentam, čo je „zdnuka“, keď vysadol, musel byť prekvapený, keď mu kôň skočil, ako skáče Martillo, keď mu prichodí rušať. Gauč sa nedal hádzať mnoho sem a tam, ale dal koňovi korbáčom samou tou tľapkou, že sa v doline rozľahľo. Kôň na to vyhodil zadkom, gauč mu zaraz platil korbáčom, ale teraz po šiji, a kôň, keď videl, v čom je, dal sa tuhým cvalom hore dolinou.

Gazda, keď mal vysadnúť, kôň sa trochu uhýbal, začal i cofkať. „Takí sme my?“ prihovára sa mu gazda. „Počkaj, teba treba naučiť móresu.“ Založil mu slučku, čo je na rukoväti korbáča za ucho, rukoväť začal skrúcať, kým slučka nepricvikla ucho. Kôň sa hotovil, že zas skúsi šťastie, že sa cofne alebo odskočí, ale gazda mu pricvikol ucho tuhšie. Kôň prihol hlavu, nerobiac už šanty. Stal sa tým, čím by bol mal byť hneď od začiatku.

„Každej veci spôsob,“ poznamenal som ja.

„Tento nikdy nezlyhá; spôsob je súci na takéto kone,“ vraví gazda, pustiac sa za gaučom hore dolinou.

Priatelia z dolného podniku prišli na svojich vlastných koňoch, že na nich obriadia túto robotu. Podajedni gauči, druhí hostia tiež nevzali koňa z tropilly, ale si len osedlali svoje. Ľudia rozmaznaní, čo neradi premieňajú kone, nechcú sa prispôsobovať ich zvláštnostiam a obyčajám. Majú svoje tropilly tam doma dobre zariadené a hojné, čo si odchovali a vyučili na podniku. Sú to, čo stratili svoju osobnosť a držia sa vo všetkých okolnostiach rovnako, dľa istých predpisov; vôbec kone, čo už vybili akoby na jedno kopyto, na ktorých nebadať odchýlok, ako na našich, ktoré si zakúpil podnik Las Matas, vlastne pán správca, už vyučené, ako sú i opatrené, každý svojou zvláštnosťou, ako sme videli, od ktorej už nepopustí ani jeden. Priškrela tuho a nedá sa rozsobášiť od koňa, na ktorom je prilepená. Zvláštnosti sú to, pre ktoré ich bývalý gazda i predal tropillu pánu správcovi, ktorý ju zakúpil, ani vari netušiac, že kupuje s koňmi i tieto všakové obyčaje ako prídavok. I kôň ich neraz pritají a vytasí sa s nimi, keď je kúpa urobená. Z dolného podniku doviedli i psov dosť hodne a podajeden gauč tiež prišiel so svojím psom.

Veľká bola spoločnosť, čo sa poberala hore dolinou. Pán správca popredku, ako hlavný vodca, na koni, ktorý akosi divne drbolí, zavíjajúc pritom zadkom. Môj zmeškal sa ustanoviť, keď sa delila pružnosť do stavcov a do žíl. Krok mal ťažký; keď som ho nahnal do cvalu, nebol to patagónsky cval tatata-tatata, sťa keď sa vo troje mláti, ale iba prostý pohyb skákania a padania. Nedopadal na nohy postupne, kladúc jednu za druhou pečlive, aby sa zmiernila prudkosť padania a prekazil sa otras; on padal na všetky štyri odrazu, šibúc pritom chvostom tu na jednu, tu na druhú stranu, sťaby sa oháňal omelom. Bolo načim sedieť, sťaby si bol prežrel ražeň; údery boli nemalé pri tom hádzaní, odrážali sa celou chrbtovou kosťou do samých väzov. Na takom koni sotva by sa dala urobiť cesta na druhú stranu za neviem aké priateľstvo.

Smečka psov sa mala ta ešte okolo nás, sľubujúc prácu svedomitú. Tie, čo majú podošvy namastené lojom, niečo krivkajú, ale držia sa pažite. Diana nášho ovčiara drží sa verne svojho pána, podskakujúc tu i tu k strmeňu jeho. On ju považuje za dobrého ovčiara, snáď najlepšieho v celom okolí, ale uznáva i on, že ani ona nevie hovoriť. Náš ovčiar nosí kabát prehodený cez plecia, jedna noha v strmeni okrúhlom, neveľkom, ako sú vždy také drevené strmenčeky, že ledva sa do nich sprace pysk obuvi. Na druhej strane strmeň chybuje, hádam sa bol zlomil. Miesto neho je zavesené na remenci koliesko z hrubšieho drôtu, poskrúcaného viac ráz, a treba uznať, že to koliesko preukazuje tie isté služby, ako i ten drevený, cifrovaný argentínsky strmeň.

Všetci sme dobre zaobutí. Kto v čižmách, kto aspoň v topánkach o mocných podošvách s podkolennými sárami. Poniektorí máme len povoje z vlnenej látky pookrúcané do kolien, my, čo sa netisneme toľme do roboty. Pán správca sa vybral i na túto výpravu v bielych alpargatách, pančuškách dosť vzdušných. Bolo by azda skôr pristalo ísť v nich na kúpanie, než na čistenie kampa. Gazda sa uškerí zakaždým, keď pozrie na tú obuv a myslí si hádam: „Uvidíme, keď sa vrátiš, ako budú vyzerať.“

Keď sme prešli trochu viac od pol doliny, rozdelili sme sa, každý tou stranou, kde sa komu ušiel jeho kruh pôsobenia. Ten „zdnuka“ s priateľom, čo nás doprevadil, obrátili sa napravo, temer tou istou cestou, ktorou sme včera išli, keď sme boli v hore. Oni mali zohnať všetko, čo je v grúni od východu, počnúc od priečneho brala, čo zatvára dolinu, až dolu do hraničnej čiary, čo je hneď pod podnikom. Pán správca so synom dolného majiteľa a inými dali sa do brala, čo je na západ. Je ono omnoho ťažšie, než východné, čo je oproti, i strmšie i rozsiahlejšie. Gazda a ja dostali sme samý spodok doliny a dolné pásy grúňa. Nám dvom nebolo sa vôbec treba štverať. Náš ovčiar a ostatní podišli hore vyššie do grúňa. Je tam hodne úkrytov, ale i pekných zelených lúčin.

My dvaja sme išli len hore dolinou k bralu, čo zatvára dolinu od severu. Tu sme sa zvrtli naľavo, k západu, držiac sa ustavične potoka. Vošli sme teda do tej doliny, kam sa i potok skrúca. Ona tvorí s hlavnou dolinou temer pravý uhol. O krátky čas sme sa dostali k hore; je hustá, ale má i veľké buky. Vhĺbili sme sa niečo do tej hory; dosť skoro bolo načim zosadnúť; húšťava bola priveľká. Uviazali sme kone, podišli pešo skoro k tomu bralu, dolu ktorým sa rúti potok, hučiac do ohlušenia. Tu sa nedá už priblížiť väčšmi: počínajú sa močiare a trasoviská.

„Pekné miesto pre levy,“ ukázal gazda na bralo, dolu ktorým padá potok.

Je obhájené húšťavou zo všetkých strán, na temeni sa mu belie hrubá kôra snehu.

Začali sme húkať, tuším i brechať, či nevyduríme dačo, ovcu azda, ak by sa bola tu kde skryla. Nič sa nehýbe, iba čo nám odpovedá hrozný škrek zelených papagájikov. Tých sa i tu ponevierajú celé hajná v korunách stromov. Práca naša bola hotová; vykonal ju dávno za nás león, povyháňal ovce z tejto hory. Ľahli sme do trávy ku koňom, ktoré ju dobre hryzú, pričom im zubadlo hrká po zuboch, bárs ho prehadzujú z miesta na miesto jazykom, aby im zavadzalo menej, ako fajčiar prehadzuje svoju kačimbu^[17] v ústach z kúta do kúta. Bolo by tu ticho, ale potok hučí, papagáje škrečia, tamhore krúžia dva kondory, prehliadajú hádam svoju ríšu, ktorá sa začína vlastne za týmto bralom. Nemajú sa čo báť o ňu, že im ju kto vezme. Kto by sa prebil cez tieto bralá, tam ďalej tie štíty? Sme iba pri jej výbežkoch, v samom predhradí, ale vrátiť sme sa museli hneď spred jej brány. Všade nájdeš napísané: „Potiaľto, ani kroka ďalej!“

Tak sme vylihovali pohodlne a s dobrým svedomím, že je hora čistá. Je čistá, môžeme byť istí; ak my nie, vyčistil ju león. Nedrží sa ovca, kde badá, že sa on rád prechádza.

No začal sa ozývať pomaly náš ovčiar. Pobrali sme sa i my, podíduc trochu bokom, že zajmeme statok, ak by sa ho čo našlo v tom grúni. Vyhnali sme dakoľko kŕdlikov a ženieme ich pred sebou: ovce, čo zohnali tí tam odhora. Malá hŕba pýta viac; náš ovčiar tiež ich čosi zohnal a jeho divotvorná Diana.

Keď sme došli, kde sa dolina skrúca do hlavnej, gazda prešiel cez potok a pozajímal, čo bolo v grúni z východnej strany. Ja s ovčiarom starali sme sa o túto stranu až hore, do brál. Kŕdeľ rástol pekne. Na protivnom grúni náš priateľ statkár pustil sa nižšie; ten, čo je „zdnuka“, ostal na hrebeni. Kričí a šarapatí, že sa až sem ozýva.

Išli sme z kroka na krok. Bolo treba držať krok s tými, čo sú nad nami. Hľadeli sme zaostávať, aby, čo zbehne, nezaostávalo za nami. Vyzerajúc dohora, kde sú, čo robia, zazrel som na našom grúni hračku, ktorá ide, vodiac koňa za sebou pod samým tým zámkom, čo trčí na ohromnom bralisku, prihnutým trochu nad dolinou, sťaby vyzeral, čo sa to tu robí. Česť a sláva pánu správcovi. Ako sa len vyštveral do tých brál, ako vyredikal na ne svojho tučného koňa? Je to robota pre guanaky, alebo vari skôr pre divé kozy. A predsa tam pod samým kaštieľom, pod večným snehom, je krásna lúčina. Kde sa berie v tej výšave? Pán správca jej neodpustil: zháňa dosť hodný kŕdeľ oviec, čo sa pásol na nej. Dobre sa mu tam letuje na mäkkej tráve.

Keď sme vohnali ovce do korralov, ledva sa do nich popratali. Vraj nepatrný podnik! Oviec sa zohnalo spoza každého kriaka, spoza každej skalky. I pán správca sa konečne uponížil k nám; blahoželal som mu k plnému korralu, k jeho výkonu, ba hrdinstvu, že prešiel cez také krkolomné miesta. Úbohé alpargatas! Ostali od nich vlastne iba pysky, päty sú zodraté úplne, z päty na pančuche visia strapce; medzi nimi vykukuje holá päta pána správcu. Šťastie, že ju nenarazil po tom štrku a kamení.

Gazda sa zas uškeril, vidiac tú obuv doriadenú; pristúpil k nám. Podopiera sa na akýsi drúk, čo kdesi našiel, sťaby sa podopieral pastier o svoju palicu. Zhrnuli sa i druhí, zdeľujú jeden druhému svoje dojmy a skúsenosti. Gazda sa priblížil k pánu správcovi, opiera sa tuho o drúk. Drúk je tuho opretý, náhodou a či naschvál za samou pätou pána správcu, ktorá vykukuje spomedzi strapov roztrhanej pančuchy.

I rozhovor sa skončil, začali sme snímať riad z koní, nech idú i ony na pašu. Pán správca že tiež pôjde rozsedlať svojho tučného koňa. Ako chcel postúpiť, tá noha, kde bol drúk, zlyhala: nemohla sa hnúť. Trhol sa, potočil a spadol nabok. Drúk mu bol prištipol spodkom ktorýsi ten strapec na pančuche; táto nepatrná vec, ako hlúpy strapec, šmarila o zem hrdinu, ktorý iba toť čo chodil ponad bralá i s koňom, sťaby to bolo po rovnej pampe.

Psi len-len že dokuľhali. Hodili sa tam pod stenou; nemali sa ani kedy dovliecť do kuchyne k svojej pahrebe.

Ten večer sme strávili tak-tak. Večeralo sa vlastne z toho, čo ostalo zo včerajšej hostiny. Nie každý deň sú hody ani na podniku Las Matas. Nemal kto variť a smažiť. Včerajší môj guiz sa nám dobre zišiel. Bol síce trochu zahustol, ale keď sme ho prihriali, loj sa rozpustil zase; po prihriatí ešte väčšmi zatušil svoju tajnosť, tajomstvo svojho zloženia a svojich súčiastok. Nevyzeral už guláš, ale skôr výplyv dlhého varenia a veľkého ustávania. V ňom je celá tohoročná úroda záhrady, čo sa rozpustila, tvoriac po tomto varení akýsi lekvár. Ten by sa ľahko mohol natierať na chlieb, keby nie tie kúsky vareniny. Vychytili ma ako znamenitého kuchára; guláš, čo ešte čosi bolo ostalo, odložili na stranu na žiadosť poniektorých, menovite gauča „zdnuka“.