ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Diaz a jeho ústav. Majster a chovanci. Učebné spôsoby a metódy. Výsledky a úspechy

Stalo sa v tých dňoch, že vtiahol na veľký podnik náš priateľ a dávny známy, Diaz, so svojou tropillou. Z nej jeden pár bol pod batožinou, jeden kôň pod sedlom; ostatné tri bez druhej roboty a starosti, ako bežať naprázdno.

Na konci je ono postava silná, mohutná, urastená a rovná, sťaby mala prežretý ražeň v sebe. Dlhý punč sa opála okolo neho a za ním; pri cvale vlá, ostávajúc trochu za ním, pri kluse sa potriasa, tvoriac na chrbte koňa temer ako šiator. Vo vetríku cvalu zaostáva koňovi až po samý chvost.

Šatôčka, čo má na hrdle, tiež trepoce oboma rožkami okolo uší. Na pampe sa dvíha prach, sťaby sa blížila dáka veľká výprava; nie pre množstvo koní, čo ide, lež preto, že pampa osmädla; oddávna čaká vlahy z neba, ktorá by už nemala dať dlho čakať na seba. Jeseň je skoro predo dvermi; keď ona zavítala, vtiahne s pŕškami tudolu a chujavicou tamhore.

Psy, čo podriemkavajú lenivo pred kuchyňou, ňuchajú, čo to ide; tie, čo si vyhriebli diery do zeme, hľadajúc v nich chládok pred horúčavou, ktorá i dnes panuje, vyťahujú sa z nich. Naostatok zabrechali jedným hrdlom a či skôr zrevali, sťaby išla na podnik pohroma. Vrhli sa k trankére. Sama Rosa, suka dosť mladá ešte, hrdzavej srsti, ktorá len predvčerom mala pätoro šteniec, čo sú temer ešte slepé a tam sa miesia okolo nej v slame, čo vystiela búdku, i tá vystrčila ňucháč z dveriec a vyzerá, čo je to zas za pád tamvon.

Keď skupina koni pritrielila na trankéru a Diaz zoskočil, že otvorí bránu sebe a statku, čo má so sebou, hodili sa mu psy na prsia, ba i na chrbát s nesmiernym revaním; brešú a skáču okolo neho, sťaby ho chceli potrhať na kusy. Druhé skáču koňovi, čo je pod sedlom, na pysk alebo i na boky.

Nuž prijatý bol Diaz od nich na veľkom podniku ako málokto, snáď ani sám gazda, keď prihrmel s taligami, hostmi a veľkou tropillou. Diaz sa usmieva; iste mu lichotí to srdečné privítanie. Viaže kone, čo boli v robote, na stĺpik, vlastne priečňu pred kuchyňou; tie, čo šli naprázdno, nechal pustené. Ale tie stoja; čakajú, čo bude s kamarátmi. Psy sa rozbehli; slávnosť nemôže tiež trvať do nekonečna; zovšednela by alebo by sa prijedla a zaškodila. Utiahli sa tu pred kuchyňu, tu zas do tých dier pokračovať v tom driemkaní, kde sa bolo pretrhlo.

Diaz nakukol do kuchyne, kde ho prijal s úsmevom veľmi prívetivým náš majster, oblečený tiež v bielej kitli, čo siaha skoro do samých kolien.

„Čo nepoviete?“ oslovuje hosťa a víta formulou, ako je v behu v týchto pádoch medzi dôvernými priateľmi. „Rozkážete niečo z príchodu?“

„Mnoho roboty?“ odpovedá hosť na pozdrav a zdvorilosti tiež zdvorilosťou. „Časy pekné. Dažďa dodnes ani kvapky. Bolo by lepšie, keby spŕchlo, dva-tri dni odrazu. A čo vraví starý?“ pýta sa už hlasom viac všedným.

„Ako indy. Prejdite, nakuknite. Bude tam,“ pohodil hlavou, že mu brada, trochu ostrá, s podlhovastou jamkou, čo ide práve cez prostriedok, predlžujúc sa v žliebok, ukazuje ta kdesi ku kaštieľu, ktorého obloky sú veľmi temné, sťaby bez výrazu a života. Slnce sa odvrátilo od nich, neodráža sa im od skla. „Prišli ste sa trápiť?“

„Ak sa nájde robota,“ na to Diaz a už kráča ku kaštieľu. Postava mohutná, s tým punčom na pleciach; záhyby jeho padajú pod kolená jeho nôh, ktoré vzdor tomu, že sú čiastočne pod punčom, vyzerajú trochu prikrátke.

Nebolo ho dosť dlho. Konečne vyšiel, obrátený chrbtom na dvor, vlastne na pampu, kam mal vyjsť, pretískajúc sa dosť namáhavo cez dvere kaštieľa. Široký punč hatí ho v pohyboch veľmi; práve vtedy, keď sa mu zdalo, že je poriadnejšie vyjsť zadkom, ako voz napríklad, keď ho socajú z kôlne. Dvere na kaštieli majú kľučku, pri nej akési druhé prívesky, dosť hlúpe, ktoré treba obsluhovať práve v okamihu, keď by si sa mal obrátiť vo dverách. A ako sa obrátiť, keď sú tesné, majú také prívesky, čo sú na nich pribité a krútia sa a hýbu. Tie sú iste tam na to, aby sa užívali a nenechávali zaháľať.

Tú robotu s príveskami ani nemohol dokončiť, ako svedčí, ba ani dvere pritiahnuť, lebo v nich sa zjavila, len čo sa on pretisol cez ne, vysoká a dosť tenká postava pána správcu, s oholenou tvárou, s ligotavou, nie veľmi veľkou plešinou, čo sa primkla k čelu, predĺžila ho od temena až po samú hviezdu. Táto hlava chudorľavá, podlhovastá a úzka, s tvárou nie širokou, žeby pristala skôr advokátovi, než správcovi na patagónskom podniku, divne sa vyníma pri tvári širokej, okrúhlej, farby už hodne medenej, s veľkými ligotavými očima Diaza. Jeho mocné, čierne vlasy, husté a rovné, čo ju pokrývajú, dodávali by jej výrazu sily, keby oči nepozerali tak detinsky a fúziky keby boli čosi hustejšie a dlhšie. Je to divná hra osudu a či náhody, čo ich tu zviedla pred kaštieľom podniku. Každý z nich prislúcha do iného sveta; svety tie sú ďaleko od druhého; môžu mať máločo spoločného.

Diaz sa dal zaraz do roboty. Batožinu odviazal z koní, rozložil ju trochu poďalej od kuchyne, nie pred domami robotníkov, ako by sa patrilo na hosťa a či pocestného. Tam je práve neveľká pampa na brehu jarčeka, ktorý trochu vyše toho miesta má svoj vodopádik, ale len umelý, aby voda mohla padať zo žliebočka do priehlbiny. Na tej pampe je miesto súce, kde sa dá vystaviť šiator. Ten je dosť pohodlný, môže sa doň spratať veľmi ľahko posteľ alebo postlanie zo suchej trávy; naň príde pokrývka guanakova, preložená vo dvoje, mäkkou kožušinkou dnuka. Dverí síce na šiatri nieto, ale záclona sa ľahko prehne na stranu alebo spustí, dľa toho, či domáci pán prijíma alebo sa chce zatvoriť v svojom dome svojimi dverami. Nemôže sa človek považovať za slobodného, ak nemá domu akého-takého, na ňom dverí, ktoré sa môžu otvoriť alebo zavrieť, ako donáša vôľa gazdova. Druhá vôľa nemá sa čo starať do toho, tým menej čo meniť na tej veci.

Na štít tohoto plátenného domu, ktorého plátno neuspelo ešte vybelieť na slnci a vyprať sa na daždi, majúc jeho farba ešte nádych trochu do tmavá, vstrčil zelenú chvoj voňavého kriaka asi na to miesto, kde by mala byť hálka. Takých kriakov je tu všade nazbyt naokolo. Táto viecha dodáva tej stavbe ráz veľmi prívetivý. Dvor podniku vyníma sa hneď inakšie, obohatený o jednu stavbu. Daktorí psi, čo sa ponevierali popod stenu kuchyne, nemajúc stáleho bydliska, nasťahovali sa hneď pred ten šiator, sťaby chceli ukázať, že tento príbytok je čiastka, patriaca k podniku.

Od tých čias ostal Diaz na podniku. Nie je prvý raz, že je tu hosťom. Dochodí on na veľký podnik z času na čas, ostáva na ňom dakoľko dní, neraz i za dlhší čas, podľa toho, či nájde práce, alebo ak jej nenájde, či sa mu sladí vydýchnuť si tuná alebo nie.

On sa málo s kým kamaráti. Keď býva náhodou tuná, chodieva medzi robotníkov; veď má s nimi chovu. Ale ako vidíme, nebýva s nimi, lež vo svojom vlastnom dome. Prihodí sa, že celé dni neprehovorí s nikým. Pýtať sa ho môžeš, prečo nie, to nenie zakázané, ale jeho odpovede nie sú vždy určité a jasné. Z vypytovania a vyzvedania nezmúdrieš, nedozvieš sa mnoho. Ostatne dnes pri večeri nebolo sa ho treba vypytovať, čo tu porába. Svet už vie, načo je tu, že ide tu ostať na niektorý čas. Od „starého“ vyšli rozkazy, čo sa má zajtra ráno robiť; dľa nich nie je ťažko dovtípiť sa, prečo sa unúva Diaz na tieto strany. Konečne načo by bolo tajiť, keď sa to má roztrúbiť zajtra ráno po kampe, čo ani nenie zahájená tajnosť. Diaz prišiel jednoducho, ako prichádza skoro každého roku na tento podnik, aby vyučil nové kone.

Keby on bol baživý chvály, mohol by cele dobre to vynaučovanie pomenovať „Kočovná škola“, alebo „Príprava koní do roboty“. No to sú všetko názvy, čo sčiastky nemajú obsahu, sčiastky nevystihujú v celej hĺbke a šírke, čo sa pod nimi skrýva. Mohla by sa menovať akadémia tá škola, keby v našej reči neznamenala vysokú školu s veľkým sborom tých, čo prijímajú naúčanie; niečo cele odchylného než akadémia alebo cvičba, ako sa tu dáva bežný výklad tomu slovu.

Je najlepšie uchýliť sa k opísaniu veci, aby sa vyhlo nedorozumeniam. Diaz prišiel na veľký podnik, aby vyučil nové kone, aby ich pripravil pod sedlo, aby vedeli nosiť sedlo a v ňom jazdca, ako to vyžaduje ich povolanie.

Diaz nenie hocikto; v tomto odbore užíva on veľké meno na všetky strany. Potvrdzuje to i tá okolnosť, že „starý“ ho prijal, zjednal na tú robotu, pán správca podniku totiž; vieme, že o ňom ide chýr, že je hádam najlepší jazdec a znalec koní, nielen na plese, ale široko-ďaleko v okolí.

Dosť zavčas rána sa vybrali chlapi do horných kampov na najlepších koňoch; skoro pred samým poludním dohnali tú spoločnosť, veľmi čudnú, vlastne veľmi miešanú, ktorá sa označuje bežným názvom „horná tropilla“. Sú to kobyly, ako sme ich už tuším i indy videli. Prihrmeli do korrala, ako to už pri nich obyčaj, s pohľadom zjašeným, strihajúc ušima, v tušení, že na ne číha akási zrada a lesť; tá môže sa na ne hodiť z bársktorého kúta, snáď i klepec alebo vôbec zhuba.

Taká predtucha blízkeho nešťastia neprekáža divokej zberbe biť a hrýzť sa temer ustavične medzi sebou. Bitka a hryzenie je najviac len pre tesnotu miesta. Korral nie je pampa; je tesný zvlášte pre ne, privyknuté na veľkú slobodu. Voľky-nevoľky musí sa dotknúť jedna druhej, menovite keď sa taká hŕba ustavične hýbe a miesi z miesta na miesto, behá sťa živé striebro. Pri každom pohybe, pre najmenšiu chybu, pre jednoduché dotknutie, že sa ktorá otrela o druhú, kobyla, ktorej sa dotkli, kým sama lietala s hrivou strapatou s veľkými pagáčmi blata po chrbte a ľadviech, hádže zadkom na jednu a druhú stranu, uhryzne ukrutne, kdekoľvek sa obráti, sťa najbesnejšia suka. Nehľadí ani na bábätká, na nevládne žriebätko, ak sa jej na svoje nešťastie dostane pod nohy. Ona nevyberá, či je čo veľké alebo malé: iba svoje, čo pozná, ktoré sa jej nehne od boku ani na piaď.

Nie div, že vyzerá podivne a neobyčajne táto spoločnosť. Diváci sa radi dívajú na metanie sem a ta, neporiadok, smejú sa a zabávajú na tom divadle.

V korrale vývodí vlastne samec, žrebec pekného vzrastu, s hrdou ohnutou šijou, temer do oblúka, s hrivou dlhou, chvostom, čo sa vlečie temer po zemi. Srsť sa leskne na ňom ani zrkadlo. Behá i on korralom v hojdavom, pružnom kluse, drží za povinnosť zahržať, keď obíde korral dookola; hržanie, čo počuť ďaleko od pampy sťa trúba poštára. Prečo hrží a vytrubuje, čo chce vlastne, ťažko uhádnuť. Tento bujan nerobí nič iného, ako deliť kopytami napravo i naľavo, hodí zadkom alebo len kopne, akoby mimochodom, ale údery budú iste tuhé. Je zvláštne, že neudrie nikdy rozhašterené kobyly ani drobné žriebätká. Vylieva svoj hnev a či zadieranie na odrastených žrebcoch.

To sú najslušnejšia čiastka v tejto spoločnosti; preto vari je im najhoršie. Musia trčať v tom pekle, temer bez obrany proti spupnému žrebcovi. Tak sa zdá, že vetrí na všetky strany, či ho nezájde nešťastie, či sa mu nevkradne do tropilly protivník, čo by ho mohol premôcť. Žrebce už odrastené, tichej povahy, dávno vyrezané, držia sa odlúčené od ostatnej hŕby, trochu stranou, že vyhnú besu a nápadom zúrivca.

Vieme, nie je ľahko uhnúť sa v tesnom košiari. Našťastie, Diaz veľmi nemeškal: otvoril bránu, čo je medzi týmto korralom a druhým, skoro práve takým, čo je prilepený k nemu. Bola zahradená žŕdkami, tie povyberal a poukladal na hŕbku pri bráne; priechod bol cele slobodný do prázdneho korrala. My, čo sme boli z tej strany diváci, poodstúpilí sme sa od ohrady, aby sme neboli na závade, čo sa tu má robiť. Nestihol dobre povyberať žŕdky z vrát, spoločnosť sa rozdelila sama od seba. Tá strana, čo sa rozhadzuje, ostala len tam, kde bola, korral vcelku jej stačil, tá druhá, čo je slušnejšia, iste rada, že sa má kde podieť stadiaľto, prešla veľmi vďačne do prázdneho korrala. Díaz sa iba uškrnul pod riedke krátke fúzy; prešiel i on za nimi z korrala, kde boli kobyly, poprekladal zasa žŕdky v bráne, ako boli prvej; korraly ostali zas oddelené, ako prvej. Ibaže druhý nebol prázdny; doň sa uchýlili vyrezané žrebce.

Diaz vyšiel z korrala cez plot, prekračujúc z laty na latu, kým nebol na pampe, čo je okolo korrala. Pri bráne, čo vedie do korrala kobýl, je jeho kôň osedlaný, ako bol, keď sa vrátil z horného kampa. Odviazal ho, slučku kantára si obesil okolo ramena. Jeho kôň ide za ním sťa psík, kde ho Diaz vedie. Ale ho neodviedol ďaleko. Pristúpil k bráne, po vyťahoval žŕdky a pokládol ich na stôsik hneď pri nej. Vráta na korrale kobýl boli otvorené dokorán.

Vysadol na koňa, vtiahol do korrala medzi kobyly a začal zvíjať tatarcom nad hlavou. Tá spoločnosť, teraz už jedného ducha, jednakého zrna, nie premiešaná, vyhrnula sa chytro pred korral. Gauči ju hneď obstúpili na koňoch; vedú ju sťaby šupasom, ta, kam patrí: do horného kampa, kde nemá komu zavadzať, do koho zadierať. Bude mať tam príležitosti nadostač vystatovať sa hrdinstvom, keď sa prikradne león a začne oňuchávať okolo tropilly.

Ten kŕdlik, čo bol prvej prebehol tak chytro do druhého korrala, nebodaj obanoval, že sa prenáhlil. Stojí zroneno na tom istom mieste, kde bol ostal, s napätým uchom, rozšírenými nozdrami, doprevádza očima šťastné kobyly. Tie, hľa, vracajú sa zas na slobodu, v nezriadenom kŕdli zanikajú práve za lazmi. Sú sami sprostení spoločnosti, to je pravda, obťažnej, ale je zas clivo a ťažko, druhý idú, odnášajú si, čo je hodno najviac; slobodu, voľnosť. Oni ostávajú v zatvorenej ohrade. Prečo?

Bolo to prvé „prečo“, čo sa im zadrelo do srdca, trpké i toto, ako tie, čo budú nasledovať za ním. Nieto naň odpovede, a čo bys’ ju hľadal kdekoľvek. Odteraz bude sa neraz natískať tá istá otázka: prečo toto, prečo druhé; odpoveď vždy tá istá, nie v slovách, ale vždy v hrozbe, v trestoch, ktoré sú ešte ukrutnejšie, že im nevedieť príčiny. Odpoveď vždy neodôvodnená, ale prísna a neústupná, niet sa jej čo protiviť, iba sa pokoriť.

Diaz sa nešiel oškliviť dlho s tou tam spoločnosťou, čo vyháňajú do horného kampa. Len čo ju odprevadil na lazy, vrátil sa s druhým gaučom pred korral, kde sú väzni. Zosadol z koňa on i jeho kamarát, uviazali si kone tam kdesi o kolík na plote. Diaz vošiel do korrala a kamarát pošiel kdesi k domom.

Stáli tam zarazení a znepokojení.

Začal ich merať najsamprv okom zo všetkých strán. Pohľad mal prísny a ostrý, až ich zastrašil. Už videli, že má čosi zlého za lubom. Či by sa bol vrátil, vari by ich držal zatvorených, keby čo nezmýšľal? Spamätali sa, možno ho poznali, že on ich sem vpustil do tohto korrala, čo čakal na nich sťa klepec, do ktorého padli. Možno i vedeli, že on zatvoril bránu, keď boli chytení. Vôbec okolo nich sa motal. Hádžu naň pohľad zboku, čo robí. Jeho pohľad ich straší: čítať v ňom, že čosi zmýšľa. A majú sa na pozore; inej obrany už nieto, ako dávať si pozor. Kde sa on postaví, dľa toho si stanú, ale vždy tak, aby boli čo najďalej, čo dopúšťa plot korrala. Ak si stal doprostriedku, že je k plotu tá istá vzdialenosť na všetky strany, nastýbajú sa a vytiahnu v dlhej čiare popri plote, jeden konča druhého.

O chvíľu sa vrátil i gauč, čo bol odišiel k domom. Mal okolo hrdla lac vo venci, ohlávku na lakti, nože, mlatček, nožnice a podobné pletky v ruke. Pokládol to všetko na ohradu, nôž a nožnice vbodol do stĺpika až zadrnčali.

Diaz vzal do ruky lac, urobil na ňom slučku, čo má padnúť okolo hrdla. Mali pravdu, keď šípili, že ide byť čosi. Ukazuje sa, že nejde byť nič súceho. Nemajú inej obrany, ako držať sa v hŕbe, čo ďalej od neho. On sa veľmi netrápi, čo robia, čo si myslia. Vyhodil slučku, tá je už jednému okolo hrdla. Trhá sa on, skáče, hádže sa, ale mu je darmo. Ani nezvedel, iba keď bol pri samom stĺpiku, o ktorý bol okrútený lac. Tu už Diaz prikročil k nemu, ako sa hádzal dosť hodne pridusený; v ruke držal ohlávku. Stal pred neho, pod samý pysk a položil mu ohlávku veľmi ľahko. Popriťahoval na nej remence, pozapínal pracky, aby priliehala, nezvyšovala azda a nezošmykla sa mu z hlavy. Vôdzku, čo je na nej, priviazal rúče okolo stĺpika a cele nakrátko; keď má koníka priviazaného dokonale, nepotrebuje laca. Slučku, čo hrdúsila koníkovi hrdlo, roztiahol: nech sa mu dych oslobodí. Môže aspoň vydýchnuť; aby ani lac nezavadzal, sníme mu ho z hrdla.

Koník necíti nebezpečného hrdúsenia, úzkosti a strachu; môže voľne vydýchnuť. Nič ho netrápi vlastne, iba že je priviazaný tuho, veľmi nakrátko o stĺpik. Diaz sa mu priblíži trochu lepšie, vystrie naň ruku, ale veľmi pomaly, sťaby sa bál znepokojiť niečo pohybom, čosi prudkejším. Tou rukou vystretou dotkol sa ľahučko pleca koníka. Striasol sa celý od hnusu nad dotknutím; odhodil sa nabok, aby ho chlap nemohol dosiahnuť, aby bol trochu ďalej od neho. Lepšie má byť ďalej trochu viac zo strany; ľahko sa zvrtnúť o poznanie, chlap padne pod kopytá, ak by sa pridalo vyhodiť zadkom alebo dobre kopnúť.

Ale človek je priemyselný, pozná spády, previesť ho neprevedieš ľahko. Chlap sa tiež zvrtol, ako sa bol zvrtol koník, pekne a hladko. Zas mu len ostal pod nosom. Nie ho veru ľahko prekabátiť. Tá ruka sa zas vystrela, dosiahla plece, spustila sa dolu ním pomaly. Koníka prebehol ako mráz, čo to ide byť. Nestalo sa vlastne nič, iba čo ruka chodí po pleci sem a ta, i po prsiach. Chveje sa mäso koníkovi, čakajúc, kedy mu urobí niečo podlého, neočakávaného, čo zabolí, alebo urazí. A tu vždy len tá ruka, čo ide po boku, ľadviech a bedre. Neuráža, skôr lahodí a lichotí; spustila sa i na brucho; chodí sem a tam pomaly a ľahúčko. Koníkovi sa nechveje mäso, nechytá sa ho triaška, pozerá zboku na toho, čo to stvára tou rukou; nesnaží sa zvrtnúť a prilepiť mu zadné kopytá na prsia. Dosiaľ ho držal jednou rukou jednostaj za vôdzku ohlávky. No vypustil vôdzku; začal i tou druhou rukou prechodit, najviac okolo hrivy, po štici, tam, kde visí medzi ušima.

Čosi povedal, ale potichu. Ten druhý vyvážil nožnice zo stĺpika, kde boli zabodnuté; ako Diaz vystrčil ruku spoza seba, tam mu ich do nej vložil. Koníkovi blyslo železo spred očí; bol by sa vzoprel na zadné nohy, no tá ohlávka drží tuho, pritiahla ho zas na zem, musel stáť na všetkých štyroch nohách. Ruka ho chytila za ucho; čuť šťukanie železa na čele, dlhá štica odstrihnutá padá k zemi. Každé šťuknutie je sťaby úder do hlavy. Strach ho obišiel, až sa trasie; nevie, na čo to všetko vychodí. Ale zas len privykol na to šťukanie; vidno, že iného nevzkrslo nešťastia. Štukanie ide po šiji, cítiť chlad, kde prvej teplila hriva.

Podskočil rýchle, keď ho chytil odrazu za chvost jedným chmatnutím, ktorému sa nenazdával; pritiahol mu ho mocne. Koník sa zvrtol, aby ten, čo ho drží za chvost, ostal odzadku. Ale chvost mu držia, pridŕžajú i hlavu tuho za ohlávku.

A vcelku sa ani teraz nestalo nič zlého. Niekoľko šťuknutí, chvost mu zas vypustili. Teraz sa už Diaz zohol, chytil ho za nohu a postavil ju na klátik. Tuhé trhanie, bolo by i vzpínanie, ale vôdzka je krátka, nevystačí. Ten druhý drží mu tuho nohu na klátiku. Pre vôdzku nemôže sa hnúť, nieto ešte odskočiť. Blyslo zas železo, čo priložili k nohe, úder mlatka; telo sa chveje, ale zlého sa nič nestalo. Neodťali mu nohu; úder nebolel. Železo sa pomklo, zase tĺklo, znovu tĺknutie, za ním iné; rúče naokolo, kým nebolo kopyto obsekané. Trasie sa ešte, ale strach popúšťa; tĺknutie ako čo by bodlo do tela, lebo sa strhne zakaždým, i keď by sa nechcelo strhnúť. Ide druhá noha na klátik. Mnoho strachu a chvenia i tu, podskakovania, kým tlkom mlatka prešiel okolo celého kopyta.

Keď odložili klátik, odložili i to železo. Koník sa spamätal, sťaby bol utiekol z veľkého nebezpečia. Bol viac zadivený, než nastrašený. Vzal ho za svorku jednou rukou; druhou mu prechádza dlhými ťahmi po šiji a bokoch, chrbte a bedre. Koník sa už menej chveje, neodskakuje; stojí trochu pokojnejší. Zdá sa mu, že čo sa predesil spočiatku, nemal prečo sa desiť. Neodskakoval, netrhal sa, aby bol čím ďalej od neho, bárs má viac miesta a slobody. Odviazal ho od stĺpika.

Presedel som celé odpoludnie temer na plote, sťa papľuh, prizerajúc sa, čo, ako to robí Diaz. Nebolo moc pasovania, ani násilia; išla táto robota skôr akosi zdĺhavo, veľmi jednotvárne. Opakovala sa temer od slova do slova pri každom koníkovi. Ako robil s jedným, keď ho obriadil a pustil, chytil si druhého a začal robiť to isté s druhým; vždy skoro tým istým poriadkom a spôsobom. Zdalo sa mi, že koníky, na ktoré prišiel rad pozdejšie, chveli sa menej, ako tie prvé. Sú to len predpoklady, ale ktovie, či nepozorovali, nebrali príklad, snáď ťahali naučenie. Možno prijímali i pokyny, snáď zdeľovali svoje dojmy, čo a ako im bolo; tie, čo prešli cez skúšku šťastlive a vrátili sa k hŕbe medzi druhé šťastlive po ostrižení hrivy a chvosta a po ogabaní kopýt.

Bolo veľmi pozde v ten deň, keď naostatok obriadil tú robotu; ostrihal všetkých, čo stoja tam v hrči, ešte vždy čím poďalej od toho, čo okolo nich robil a ustával sa, i od jeho pomocníka. Ja som ho pozoroval, ako, čo robí; kone ho pozorovali snáď ešte lepšie než ja. Nechápali iste, čo myslí, či nemá niečo za lubom; neboli isté, či ich neprekvapí odrazu prechmatom sťa león, keď naskočí znezrady, keď sa nazdať najmenej zlému. Dávali si pozor, sledovali ho v práci, každý jeho pohyb; ako prvej, ale s veľkou nedôverou.

Ostatne i tu vysvitlo, že v chovaní a spôsobe, v stupni učenlivosti a ostrovtipu, ba i v náklonnosti a prítulnosti sú i medzi koňmi odchýlky. Nie sú všetky jednaké; dary sú jednako rozdelené. Podajeden nemohol sa nikam striasť strachu, bárs sa i s ním zaobchádzalo ticho a opatrne. Druhý za ten čas vžil sa do nových pomerov, privykal snadnejšie týmto novým cvičeniam, mal viac vôle prispôsobovať sa novým pomerom a okolnostiam. Už či tak alebo tak, ľad bol prelomený, krok urobený napred, možno i veľký skok. Keď som pozrel na koníky, ešte vždy zhrčené po tejto škole, nebol by veril, že sú to tie isté, čo dnes o poludní pritrielili s divými kobylami z horného kampa; keby nebol vysedel celé odpoludnie na plote, stopujúc, čo robí ich majster s nimi, ako trpezlive, pomaly sníma z nich náter zanedbanosti, kliesni z nich divé výhonky pôvodného stavu, vôbec ako premieňa ich zovňajšok krok za krokom, tvorí z nich opravdivé kone, poriadne a krotké.

Strapaté hrivy zmizli; hlava a šija je ostrihaná poriadne; chvost pokrátený, že siaha ledva do kolien. Ako vidno, Diaz nabíja svoju tropillu trochu na čílsku módu. V Argentíne dajú chvostu rásť skoro do samých členkov.

Neviem, ako a odkiaľ sa vzala, ale už je raz tak, že mi stala pred oči, ako som sedel na tom plote, dívajúc sa na hŕbku týchto nových koníkov takto obriadených, čo nastupujú nové obdobie života pod skúsenou rukou priateľa Diaza, dávna, veľmi dávna rozpomienka, že div ako nevybledla, tiež ako som sa díval kedysi na skupiny mládencov, pekne urastených sťa jedľa, no niečo bledých, hádam i ustrašených alebo aspoň rozčúlených, ako vchádzajú do vidieckeho domu. Tiež sa boli zhrčili dovedna, čakajúc čosi nového; nevedia, či to príde alebo ich minie. V tie časy nosili ešte dlhé vlasy dľa prastarých obyčají, ktoré padali nejednému rúče na samé plecia, alebo aspoň tvorili akoby veniec vydutých kučier okolo hrdla a pod ušami. Vlasy od čiapky alebo ešte častejšie od širokého klobúka tuho pritisnuté k hlave, akoby sa boli vyduli do bujnosti a sily tam nižšie, kde ich nemalo čo pritískať k hlave.

Pred vidieckym domom boli hŕby žien, čo prišli z dedín, držali sa dovedna, rozčúlených a ustarostených, s uzlíkmi a batôžkami, hľadiacich so strachom do veľkých oblokov, ktorých je dlhý rad na prvom poschodí, kde sa odbavovala odberačka. Vchádzali šuhaji dľa lósu, ako si ho kto vytiahol, dľa dedín, ktorých richtári boli tiež tamdnu i s boženíkom a notáriušom, aby dosvedčili, či Jano neposlal pod lósy miesto seba Kuba.

Matere už len čakali na tom rínku zvonku, modliac sa a plačúc. Mládenci zase vychádzali z veľkej brány domu, ale nie všetci. Nejeden ostal dnuka; bolo načim čakať a čakať. Keď sa naostatok, pozde popoludní, zjavili v bráne vidieckeho domu, keď pod klobúkom nebolo vidno toho venca dlhých vlasov, ako sa vydúva: „Ostrihli mi ho!“ vykríkla mater a zalomila rukami.

Vyšli v skupine, ale vážni, zamyslení. Ale keď zazreli kŕdeľ predesených, nešťastných materí, i im sa stislo srdce. Oblapili sa okolo hrdla a začali: „Vychodí slniečko spoza lesy, už ma v tom Kubíne nič neteší…“

Tiež bolo prešlo nič viac ako jedno odpoludnie. Nič sa nestalo, iba čo ho zrevidovali, zapísali do lajstrov, dali ostrihať a naostatok sprisahali, a už sa zatvoril odsek života pokojný a bezstarostný, chránený tôňou rodinnej lipy, ktorá tak milo chladí a štíti. Započína sa život nový v cudzom svete, obetovaný iným záujmom.

Skupina koníkov vyšla nakoniec z korrala. Diaz sa poberá za ňou krátkym cvalom. Nejdú pochabo, strcajúc sa, ako chodievali; bežia zriadene sťa skupina temer robotných koní. Im sa všeličo premenilo tiež v živote; už nepôjdu ta dohora, na mäkkú pašu, kde sú hory a mnohé végy. Život pod ochranou kobýl prestal, začína sa život nový, vážny, plný činnosti, povinnosti a obetí. Miesto mäkkej trávy végičiek dostane sa im tvrdej trávy nižnej pampy, tá nie je síce chutná a šťavnatá, ale je sýta a záživná. Dodáva koňovi sily a vytrvalosti do žíl.

Od tohto dňa strávil som ja nejednu chvíľu v ústave Diaza. Obyčajne som vysedával na plote, pozoroval postup, ktorým sa Diaz berie pri vštepovaní nových známostí svojim chovancom. Čo som si mohol vybrať z pozorovania, bola veľká trpezlivosť v postupe, vyhýbania všetkému, čo by sa mohlo považovať za prenáhľovanie. Pozdávalo sa mi, že Diaz nepostupuje tým istým spôsobom so všetkými chovanci. Hľadel som vykutať príčinu tých odchýlok, či azda nenájdem stopy krivdenia, prijímania osôb, dávania prednosti podajedným chovancom; vždy sa mi pozdávalo, že pokračuje zakaždým výlučne len v záujme veci, vlastne v záujme svojho podujatia. Mnoho roboty, mrhania času ho stálo, kým chovancov doviedol na to, že sa dali opásať. Kládol, snímal a zas rozpúšťal pásy, kým nevyhnal z koní nedôveru a bázeň, čo ich bola schytila, keď sa k nim približoval s tým pokusom prvé razy. Mnoho času vynaložil na hladenie; hladenie rukou bol najlepší spôsob na ich krotenie a tíšenie. Hladkaním sa ich podkúpil, dodával im smelosti, povzbudzoval ich dôveru. Koníky mu naostatok privykli. Neodskakovali, neodhadzovali sa, keď sa ich dotkol. Dakedy sa prevesil na ne, ako sa prevesí noša zbožia. Pri tých pokusoch, keď sa durili, uškrnul sa len, skoro neprestajne pohvizdoval, ale veľmi tenko, tichučko a jednotvárne, bez modulácií. Pohvizdovanie bolo tiež ako prostriedok na získanie dôvery a ešte vari viac na učičíkanie strachu a rozčúlenia.

Pilnosť a vytrvalosť v tej robote mal veľkú. Odkedy sa započalo vynaučovanie, nebolo dňa, aby ho nebol strávil pri svojich chovancoch; ak nie celý, aspoň dakoľko hodín. Času vymeraného nemal, plat denný tiež nemal určený. Mohol si voľkať, dovoliť si pohodlia a času; nikto ho nenaháňal. A vzdor tomu nebolo dňa, aby nebol šiel za rána po ne na pampu, neostal pri nich temer celý deň. Ak sa i nekrútil ustavične okolo nich, ak si sadol tu i tu s cigaretkou v ústach, predsa pozeral najviac len na ne, ako sa dalo vyrozumieť: rozmýšľal najviac o nich, staral sa o ne. Dakedy sa priblížil k jednému alebo druhému, hladkajúc ho, aby neuskočil; chytil ho za šiju, hľadel mu do očí a do tváre. Neprešlo iba dakoľko dní, a už neupotreboval lacu, keď ich bolo lapať. Bolo dosť prehodiť im vôdzku ohlávky okolo šije, keď chcel lapiť daktorého; koník hneď zastal ticho a dôverne, dal si nastoknúť ohlávku, šiel k stĺpiku cele ochotne, kde mal ostať priviazaný.

Prešlo neraz i podakoľko dní, že som nenavštívil ústav Diaza. Bol strán cesty, za pajtou, kadiaľ sa málo prechodilo. Miesto dobre volené dľa osvedčenej zásady výchovovedy, aby nepokojom a ruchom nedrobilo a nerozháňalo pozornosť chovancov. No nebolo pre ustávanie, že som začal menej chodiť. Kvôli takej poučnej robote bol by vďačne šiel i ďalej, lebo ma veľmi zaujímala; všetky jej zvraty a príhody. No začal som badať, že ho snáď moja prítomnosť ruší a obťažuje. Nežaloval sa síce nikomu, ale zdalo sa mi, že ma on vidí, bárs i nehľadí na mňa, že rád zmení beh práce, keď sa ja blížim, že pretrhne prácu, čo je práve na poriadku, vynecháva ju alebo premieňa na druhú. Indy zase zastal odrazu v robote, sedel nápadne dlho v nečinnosti, sťaby čakal, kedy sa odprace nevolaná návšteva. Prišiel som vzdor tomu tu i tu, ale som sa hľadel vzdialiť čím skorej, nezasadol som na plot hodiny a hodiny, ako v prvé časy.

A bol by sa vďačne zblížil i jemu, ale na to nebolo ani myslieť. Nadviazali sme niekedy i rozhovor, ale z toho nikdy neskrslo nič zvláštneho. Odpovedal na otázky veľmi krátko a stručne, čo bolo nevyhnutné. Kde nemusel odpovedať, nikdy sa nenatískal, najradšej sa zaobchodil bez odpovede, ak mohol. Tak sa choval k druhým, nielen ku mne. Nikdy ho nebolo vidno v živom rozhovore s druhými. Či zaujímalo čo tohto človeka, či nebažil za niečím, či nemal dáke skryté alebo tajné túžby a nádeje, výhľady alebo úmysly, kto by to bol vedel povedať? V nedele, keď nebol v robote s koňmi, vysedával hodiny a hodiny na skale, čo mal na prahu svojho šiatra; ruky zložené, pohľad obrátený kamsi do diaľky. Kam zachádza tým pohľadom? Je niekde v minulosti dáka vidina, čo ho priťahuje, snáď dáka nevyhradená túžba, bez tvaru a určitého obsahu? Alebo myslí na svojich, ktorých tu niet a nevedieť, kde omrknú dneska? Myslí na minulosť a osud svojho ľudu? Snáď na jeho prítomnosť, ktorá už tiež prináleží vlastne minulosti; zdrap bez ceny a slávny kameň, čo zatvára stavbu, ktorá už nebude nikdy zhotovená…

Niekedy mu zablysnú oči, v nich je hádam hnevu a nenávisti. Oko mu nehľadí nikdy vážne a rovno do duše; zdá sa, že v ňom mihá vždy iskra výsmechu. Možno cení vyššie chovancov svojho ústavu, než nás všetkých, čo sme tu dovedna. Aspoň nevidieť ho nikdy, aby pozeral na dakoho z ľudí s tým záujmom, ako hľadieva na svoje kone.

Neminulo mnoho, že dosiahol viditeľné znaky úspechu; kráčajúc obozretne a stupňovane, postavil korunu dielu. Jeden deň som mu videl dakoľko koníkov pod sedlom, troch a či štyroch, dobre osedlaných, tuho podpásaných, aby riad stál na nich spoľahlive, zazubadlených ako svedčí. Vôbec len vysadnúť a ísť. Stáli tam hodiny a hodiny priviazané o stĺpik alebo i hociktorý kolík na plote, ako to vidíme robiť patagónske koníky, keď čakajú na svojho jazdca. Akiste im chcel za horúca, na počiatku životnej dráhy zaštepiť prvky trpezlivosti, ktoré, keď zakorenia od počiatku, tvoria hlavnú cnosť patagónskeho koníka. Ako ktorákoľvek iná, i táto sa musí nacvičiť, aby zmohutnela a zdužela, keď ju bude koník potrebovať. Viazal ich vždy obďaleč jedného od druhého, snáď aby si neprekážali pri tejto dôležitej robote. Bolo prestupovania z nohy na nohu, krútenia sa sem a ta, netrpezlivosti, hádam i strachu; prišlo vystávať v tom strojení a či skôr reze, kde nie je ľahko pohybovať sa voľne, ba ani dýchať, ako svedčí, kým i toto vystrojenie prejde trochu do obyčaje. V tie časy som pozoroval, že učiteľ nemal ničoho proti tomu, že sa prizerám na toto divadlo, ktoré znamenalo vlastne veľký úspech pre jeho ústav, kladúc korunu na započaté dielo. Keď z nich posnímal riad, vyňal im zubadlo a voviedol ich do korrala ku kamarátom, mohli sme vidieť na tých miestach, kde boli koníky priviazané, kruh zeme vydupkanej sťa holohumnica, kruh takej šírky, koľko vynáša vôdzka na ohlávke.

Naostatok sme sa dožili dňa, že sme mohli obdivovať Diaza, ako letí z podniku na novopečenom koni; deň veľmi významný pre podnik a jeho zveľaďok, veď mu prisporil nových síl, ktoré zduželi tamhore po lúčinách, aby odteraz prispievali k rozkvetu a blahobytu podniku. Nie div, že tento zriedkavý výjav mal hodne divákov. Vyšlo pred domy všetko, čo sa nachodí na podniku: nazerať, ako vypadne prvý pokus. Nové sily ukrotil a prispôsobil Diaz denným potrebám, vzal ich do ruky pevne, dáva im smer, ktorým sa majú poberať, prelial ich takrečeno na svoju formu, vytvoril z neužitočnej suroviny vec užitočnú a peknú. Bola nedeľa, svet nebol v robote; Diaz iste si vybral sám ten deň, aby ukázal verejne svoje víťazstvo, aby sa videlo a obdivovalo. Čestná, vytrvalá práca túži za ozvenou, za uznaním tých, v čí prospech sa vykonala.

Všetci, čo sme boli na podniku, boli sme alebo pred domami, alebo okolo korrala, čo bol tak dlho javiskom Diazových námah. Bol tu i pán správca, čerstvo oholený, preoblečený sviatočne. On svätil nedeľu prísne i zovňajškom: počínala sa mu o tretej hodine v sobotu. Prestal chodiť po podniku, ľuďom nedal sa chytať do roboty; každý deň má dosť na svojom trápení.

Osedlal Diaz jedného z koníkov pred celým diváctvom, nie kadejako, ale sedlom „bastos“, veľmi zložitým; treba naukladať mnoho koberčekov, pokrývok, všakových pásov, prichodí mnoho priťahovať, zapínať, zaväzovať. Kládol tie čiastky jednu za druhou, pomaly a pohodlne ako gauč, keď sedlá koňa, bedliac, aby všetko dobre priliehalo, aby sa nezabudlo niečo. Tľapkal, narovnával, prekladal na druhú stranu, ak sa mu zdalo, že čo neprilieha dobre, priťahoval tuho, aby bolo všetko pevné, ináč by jazda bola nepohodlná, snáď i nebezpečná. Bolo zrejmé, že Diaz sedlal na taký spôsob nie kvôli svojej bezpečnosti a istote, ale naschvál rozťahoval robotu, preinačoval, poprával a prekladal jednotlivé kusy, aby ukázal, kam siaha trpezlivosť a krotkosť jeho koňa.

Koník bez strachu a netrpezlivosti dal si okolo seba obšmietať, na seba nakladať, vyvádzať všetky výkony; nedal pri nich najavo, ani že sa šteklí. Je zas pravda, že ho Diaz medzi robotou pohladil, keď mu padlo na ruku, potľapkal po šiji a po pleci, akoby ho upomínal, že čaká od neho dobré chovanie. A koníkovi to iste veľmi lahodilo. Dal si vložiť i zubadlo, čo sa dáva novým koňom, veľmi objemné. Kôň ho má na jazyku, keď sa mu v pysku obracia, pri zdržiavaní napríklad, tlačí veľmi citlive na jazyk a podnebie. Kôň nemôže pozabudnúť, že ho má v pysku a nevšímať si ho.

Zubadlo je priviazané remencom o sedlový pás pod bruchom. Remenec je pritiahnutý na kratšie; je na to, aby priťahoval pysk k prsiam; nech sa naučí držať šiju v oblúku, ako patrí na hrdého koňa. Sú to, pravda, len pobočné veci a maličkosti, ale prispievajú k peknému držaniu a hrdému vystupovaniu koňa. Naučia ho, aby na držanie nezabúdal, aby si ho osvojil. Kôň s vytiahnutou dopredku šijou, s hlavou pri zemi, vyzerá pilný pracovník, ale už ustatý; robota ho pokorila, odňala mu bujarosť, silu a hrdosť. Vyzerá vôbec taký kôň, že vynakladá ostatné zbytky síl.

Poobzeral ho zo všetkých strán, ponaprával remence a pásy a, hvízdajúc vždy tichučko a tenko, ako to robieval i dosiaľ pri týchto robotách, keď chcel chovancov tíšiť, dodať im dôvery. Napravil si punč, aby mu nezavadzal rukám. Odviazal koníka zo stĺpika a vyšvihol sa razom do sedla. Ledva sa dotkol strmeňa, ktorý je priviazaný o podbrušný pás, snáď aby sa neopálal priveľmi. To vysadnutie bola pekná robota pri človeku tých rozmerov a tej váhy. Pravá noha sa prešvihla ponad chrbát koňa bystrým oblúkom, telo sa podalo hodne napred s opretou rukou trochu o sedlo a druhou na hrive; nepadlo, aspoň hneď, celou váhou na ľadvie koňa, ani ho neudrelo; hľadelo, aby ho priveľmi neprekvapilo. Pravá noha hneď našla sama svoj strmeň; Diaz ostal v sedle pevne a iste sťa prikovaný, ani by bol zrástol alebo zlial sa v jeden celok s koníkom už tým, že sedí na ňom. Koník sa netrhol; ani sa nehádzal; vôbec nevidno, že by sa bol zľakol alebo snáď nahneval pre toto nové nadužívanie.

Druhý gauč tiež vysadol na koňa, dobrého behúňa, vytrvalého a poslušného, že sa dá viesť ako jahňa. Gauč sa postavil sťa družba na stranu Diaza, že ho bude doprevádzať na tejto dôležitej ceste.

Prvé kroky boli smiešne. Neboli to ani kroky. Koník bol v rozpakoch, nechápal, čo chcú vlastne ešte od neho. Probuje kročiť sem, zase ta; zakrúti hlavou, sťaby mu na nej zavadzalo niečo. Urobí znezrady skok v jednu, zas na druhú stranu. Diaz sedí pevne, drží uzdu, ňou riadi túto silu, čo nevie, čo má robiť. Druhý kôň vpadol do pekného cvalu, ako je obyčaj: krátkeho a vymeraného. Tu sa koník tiež spamätal, čo sa čaká od neho. No on má mnoho sily, oheň v krvi, rozčúlenie ho ženie napred. Nie malými odmeranými skokmi, kde noha padá na pôdu z poriadky, za druhou, on môže skočiť odrazu; nie skokom rozdeleným na čiastky, ale celým, prudko a naďaleko. Pustil sa tuhým cvalom, sťa víchor, nechajúc kamaráta za sebou.

Diaz sa uškŕňa, dal mu letieť na vôľu asi na strelenie. Ale potom začal priťahovať uzdu po troche. Nedovolí, aby jeho chovanec rozhádzal nič po nič silu a bujnosť kdekade po pampe, hneď pri týchto prvých závodoch. Tá by sa už viac nenašla, nedá mu rozmrhať všetko bohatstvo ohňa a pružnosti nemilobohu pri prvom kroku, načínať úspory a rozfrňadiť ich. Ukazuje tej sile cestu, ktorou sa má poberať odo dneška, vyznačuje jej riečište, ako potečie stále a riadne rovnomerným tokom bez šumu a peny, aby pretvorila túto zem pomaly a trpezlivou prácou v pôdu sypkú, úrodnú, kde porastie nielen tráva statku, ale i stromovie — na pašu očiam, na záštitu od úpeku slnca a od vetrov; urodí sa i obilie, na dobrý a záživný chlieb domáci. On tríma v ruke tú spravu, ktorou ho povedie, aby mu ukázal, koľko treba vynaložiť sily odrazu; nie všetku vyčerpať, ale iba ten nadbytok, čo prekypuje z preplnenej nádoby.

Sila tiež sa má upotrebovať rozumne, po troche, v malých dávkach, ak má dať vzniku silám novým, ktoré budú zajtra zase zvyšovať, aby sa zas vynaložili na prácu, bez toho, že by z toho vzkrsla škoda mladému telu. To má ostať nedotknuté; má byť dielňou, z ktorej tečie nevyčerpateľným tokom drahocenná sila, čo dáva života a vzniku všetkému tu naokolo.

Koník učenlivý prijal pokyny toho, čo ho vedie a riadi. Vpadol i on do pekného cvalu, ako ten kamarát, čo je pri ňom. Cval mierny, kde noha padá jedna za druhou na mäkkú trávu, aby sa telo darmo neotriasalo; ťarcha toho, čo je v sedle, netĺkla po ľadviech sťa kiahnica. Vyletel z podniku trochu ako pochabý, robiac neporiadne skoky sem a tam; o hodinu vrátil sa spokojne, rovnomerným cvalom, pohadzujúc trochu hlavou, dýchajúc cele slobodne. Hoc i vykonal cestu, nesúc na sebe ťarchu Diazovho tela, nepoznať na ňom znoja, ani ustatosti.

Obstali sme s takou zvedavosťou tých, ktorí sa vrátili, ani by sa boli vrátili z dákej výpravy z ďalekých neznámych krajov. Všade zvedavosť, dozvedieť sa podrobnosti prvej vychádzky. Nuž dozvedáme sa, že podrobností nebolo. Ten, čo doprevádzal na koni výletníkov, nám riekol jednoducho:

„Všetko pri starom, nič nového. Ako na prechádzke.“

A nemohla byť iba prechádzka na koni, ktorý sa vrátil skoro tak svieži, ako sa bol pohol. Nohy sa mu netrasú strachom a ustatosťou. Ani peny nemá po bokoch.

Diaz mu sňal sedlo, rozopäl všetky pracky, popustil pásy. Mnoho ráz, ako naschvál obšmietal sa okolo neho, i pod bruchom, čo ani skúsený kôň nerád. Tento nováčik neskáče, ani sa neoháňa. Nepoznať na ňom vôbec rozčúlenia.

„Čím ich skrotil?“ pýta sa jeden gauč zo skupiny. „Nebodaj kradol cukor a soľ po kuchyni.“

Diaz sa uškrnul, čujúc tú otázku, ale neodpovedal na ňu. Mlčí ako obyčajne.

A nemá sa čo trápiť s odpoveďou. Poznať dobre, že sú to nie kone podkúpené darmi a lakotami. Kôň, čo má ten zlozvyk, prvé čo urobí, ide ňuchať po kešeniach, keď sa mu priblížiš. Z týchto tu ani jeden neokúsil takej lakoty, ktorá koňa kazí, pripráva ho o najkrajšiu črtu jeho povahy, o obetavosť a prítulnosť, alebo skôr priateľstvo k človeku. Ten má byť jemu tiež pán i druh i priateľ, dľa zákona prírody, ktorý odkazuje koňa a človeka jedného na druhého.

Pomer je síce trochu nespravodlivý, nezakladá sa na vzájomnosti. Človek len prijíma, berie, čo mu kôň vládze poskytnúť. On sa mu nemá čím odslúžiť za verné služby. V iných krajoch pán je nútený starať sa aspoň o vydržiavanie svojho bezzištného priateľa: musí mu kupovať ovos a ďatelinu, alebo mu pohodiť aspoň skromnej sečky. Tu ani toho netreba. Kôň sa vypustí jednoducho na pampu, stará sa sám o svoje potreby, najmä o krm, v Patagónii nemá čo očakávať od svojho gazdu. Ten nemá ničoho, čo by mu mohol poskytnúť. Keď padnú veľké snehy, ktoré pokryjú trávu, na ne prídu tuhé mrazy, na ktorých sneh stvrdne ako oceľ, že statok ho nemôže odhrnúť, a keď v tejto núdzi príde kôň pred kaštieľ akoby pýtať: „Teraz je na tebe rad, ty si gazda, postaraj sa o mňa!“ v tú rozhodnú chvíľu gazda nevie iné urobiť, ako sa schúliť a odpovedať: „To je pravda, ja som gazda, dlhujem ti mnoho; ale ľutujem, že ti nemôžem pomôcť v tejto prípadnosti.“

Že kôň zachováva predsa veľkú oddanosť a prítulnosť k človeku, je preto, že jeho povaha je založená na oddanosti čistej, nezištnej, bez výpočtov. Často prejde tá oddanosť cez ťažké skúšky, na ktorých neviem, či by sme my ľudia obstáli a zvíťazili; náš veľký priateľ a druh v nich prejde skvele. Urobí často veľké míle, cválajúc s prázdnymi vnútornosťami, po pampe, po végach, na koberci chutnej, záživnej trávy, za ktorou baží, a predsa mu nedajú ani okúsiť. Nech by nás začali priatelia preháňať hladných a smädných hodiny a dni po poli plnom jahôd, po záhradách so zrelým sladkým ovocím, nedali sa nám prihnúť, odtrhnúť jahôdku alebo odroniť jablko, čo sa usmieva vábive, ja myslím, naveľa by sa zunovalo telesnému človeku priateľstvo, začal by od neho bočiť, snáď by si i pomyslel: priateľstvo je čosi hodno, keď nie je bez výhod; ruka ruku umýva.

Vídame na každom kroku, ako náš verný priateľ odpúšťa nám do nekonečna nie iba sebectvo, ale i surovosti. Tak hneď tú surovosť, že ho viažeme o stĺpik, alebo priečňu pred hostincom, neozrieme sa oň, či je tam nie o hlade a smäde celý deň. Za ten čas my tamdnu si voľkáme v príjemnej spoločnosti, jeme a pijeme, čo sa nám páči. Vyjdeme k nemu rozjarení pred hostinec. Náš priateľ, čo nás vyčkával, nesie nás domov. Neraz sa mu v sedle klátime trochu sem a tam. Ešte dáva pozor, aby sme nespadli a nezlomili väzy. Najhoršie, že sa musí i hanbiť cestou, kým nás nedoteperí domov, čo to nosí za divný tovar.

Diaz sa uškrnul, keď ho začali upodozrievať, že zakúpil priazeň chovancov za cukor, ba práve za soľ. On by neurobil vec tak zbytočnú, vie dobre, aký poklad nezištnosti sa skrýva v hŕbe mladých koní. To bohatstvo treba vedieť čerpať, využívať; dávať mu smer. Podplácanie by ho len kazilo; bolo by jeho zneužívaním. Bolo by to temer neporiadne a ponižujúce, ako by bolo ponižujúce pre národného učiteľa napríklad, keby hľadel získať priazeň a lásku svojich chovancov, čo sú mu zverení, podarúnkami, lakotami, keby ich duše začal loviť, lichotiac ich zlým popudom, púšťajúc im uzdu a zanedbávajúc ich držať v poriadku. Keby vôbec hľadel získať a loviť také duše nie pomôckami školskými, čo sú pomôcky ducha: upevňovaním vôle, budením driemajúceho presvedčenia a svedomitosti. Iste by zaslúžil karhanie, keby chcel slúžiť dobru zbraňou podlou, prekrúcaním a spotvorením pravdy, zatušovaním, alebo zanedbaním, čo je veľkého a šľachetného, vystavovaním na vysoký podstavec dobra surovej telesnosti a nepravdy.

Vynaučovanie na veľkom podniku malo vcelku dobrý výsledok. Onedlho Diaz mohol oznámiť pánu správcovi, že je jeho poslanie skončené. V nedeľu po tom oznámení mala sa odbaviť verejná skúška. Prišlo na ňu mnoho účastníkov zo všetkých strán. Tropilla nových koní bola v korrale. Gauči si vyberali každý ktorého sa mu páčilo; sedlali si ich sedlom, akým chceli. Nie všetci gauči obľubujú ten istý druh sedla. Celá tá skupina vyšla jednou čatou na pampu; popreháňala sa po nej do dobrej vôle, vrátila sa pokojne na podnik po prechádzke. Na tomto prvom hromadnom výlete, a trval dosť dlho, neprihodilo sa najmenšej nehody. Gauči rozsedlali každý svojho koňa, vyhlásili, že tropilla je súca do roboty, akákoľvek by sa trafila na podniku, keď sa dodatočne dá koňovi cvičba, aká sa vyhľadáva. Tento prírast nových koní, veľmi značný toho roku, bol pridelený hlavnej tropille pracovných koní.

Diaz dostal svoje peniažky, čo si bol vyjednal a čestne zarobil. Zložil zas svoj šiator do válkov, naložil ho na svoje dva kone, čo má pod batožinu. Jedno ráno odobral sa zasa z podniku, vyprevádzaný brechotom všetkých psov, pozdravom všetkých obyvateľov. Všetko bolo v najlepšom poriadku.

A predsa, predsa… O dakoľko dní mladý ovčiar chcel skúsiť, ako sa jazdí na takých nových koníkoch. Je v nich oheň, sila, pružnosť: dá sa jazdiť na nich veľmi rýchle a pohodlne. Vybral si jedného, čo sa mu páčil naoko. Išiel, že položí koberček, čo ide pod sedlo; začal ho vytriasať pri koňovi, lebo bol čosi zablatený. Keď ho chcel prehodiť koňovi ponad chrbát, ten sa cofol. Snáď ho bolo zarazilo to vytriasanie koberca, o ktorom mu jeho majster nič nepovedal. Nazdal sa možno, že je to azda hrozba pre dáku vinu, ktorej si nebol povedomý.

„Čo, ty si ešte divý?“ okríkol ho ovčiar. „Ja ťa naučím, mater ti taká a taká… Abys’ vedel!“ zastrájal sa mu ovčiar, priťahuje tuho a bezohľadne pásy pod bruchom, až sa kôň nadsepkáva od stískania.

Pásom sa mu iste prištipla koža, alebo srsť pod bruchom, kde je citlivosť najväčšia. Kôň sa oháňa chvostom tuho, hádže prudko hlavou: že sa tá robota nerobí na taký spôsob. Ovčiara to popchlo; to držanie sa mu zdalo celkom neslušné, ktoré sa nemá koňovi prepiecť len tak, ale vybiť z hlavy hneď za horúca. Facol koňa po pysku spakruky, aby sa naučil, čo je to móres. To zaucho, ak sa tak môže menovať, bola chyba. V koníkovi neboli ešte zakorenené zásady a zákony kampa tak hlboko, aby bol nahliadol, že jeho údel je znášať, nie ozývať sa a oháňať. Keď ovčiar mal vysadnúť do sedla, zodvihol nohu, že ju položí do strmeňa, pričom veľmi nebedlil, aby sa držal koňovi viac pri hlave, kôň sa odhodil trochu stranou, poslal mu kopytom tiež jednu len tak mimochodom, ako spakruky kopytom. Našťastie nepadla, kam bola poslaná; nech padne, bola by ho trafila práve do kolena, azda do samého jablka, čo by nebolo na zdravie, ani na úžitok. Ono ani ovčiar nelenil, keď videl, čo ide byť: odskočil chytro a v najlepší čas.

„Ach, hnusník zanovitý! Ty si celkom divý,“ najedoval sa ovčiar. „Naučím ťa ja kopať!“ Vyšvihol sa do sedla ako pierko, držiac sa koňa dobre, pri samej hlave; stisol tuho kolená. Keď sa pohol k trankére pekným cvalom, prešiel mu zubatou ostrohou trochu po bokoch. Kôň o tej správe nechyroval. Skočil ako divý na ten nezvyčajný dotyk; vyletel ani víchor cez trankéru na pampu, ktorá sa stelie rovňou na široko a ďaleko, až po samý Frias.

Na rovine bolo miesta; letel koník na zlomkrky rovno na Frias. Keď sa mu videlo, že už šiel dosť ďaleko, zdalo sa mu, že by bolo dobre už raz skončiť i túto robotu. Odskočil razom na stranu, že ovčiarik sa sklátil v sedle, ale nepadol. Prešiel mu zas tými kolieskami ostrohy po bokoch. Kôň zas vyletel prudko pampou, ale odrazu zaronil hlavu temer medzi samé kolená, vyhodil zadkom, že zadné nohy sa vytrčili temer rovno do neba.

Ovčiar sa prekopŕcol koňovi ponad hlavu a vysypal sa na pampu na mäkkú trávu. Nebol sa ani on nazdal, že kôň ešte nový má v hlave toľké fígle a fortiele a bude ich vyčíňať jeden za druhým.

„Mater ti taká a taká, tebe i tvojmu Diazovi. Zlodejovi, čo ťa krotil a vyučil na taký spôsob. Nech zlomí väzy tam, kde je, a to že, vraj, učený kôň! Peniaze, hnusník, vopchal do kešene, funt od každého koňa. Nech mu kúpia za ne klincov, tými klincami pribijú vrchnák na jeho truhle. Cigán cigánsky i s tou jeho búdou.“

Bolo mu hneď odľahlo po týchto výrokoch, ale i tak sa dosť ťažko teperil zo zeme, i v ušiach mu akosi hučalo. Bol dopadol na vrchhlavu, bárs bola tráva dosť mäkká, hlava je vždy hlava. Na podnik sa vrátil trochu krivkajúc, i noha ho trochu bolela.

Koňa, čo bol zdupkal z pampy, ešte v ten istý deň doviedol na podnik. Jemu kvôli museli zajať zase celú tropillu robotných koní, medzi ktoré bol utiekol a s nimi i ostal, museli ju unúvať znovu na podnik. Kôň bol pod sedlom ešte vždy, tuho podpásaný; tak ho nemohli nechať do zajtra. Tak vystrojený i prišiel do korrala, iba čo liace bol poodtŕhal, že ostali z nich iba kúsky visiace. Akiste stúpal po nich, keď bol letel pampou k tropille.

Sám pán správca bol v korrale, keď sa vrátil ubehlík; on ho rozsedlal svojimi rukami, ešte mu povytieral suchým krajom koberčeka ten pagáč na vrch chrbta, čo sa obyčajne umiesi koňom pod sedlom, menovite keď je tuho pripásané, zo srsti a zo znoja. Pohladil ho tuho po bokoch a ľadviech, potľapkal po pleci dakoľko ráz, keď mu išiel sňať ohlávku. Keď už pustený z ohlávky a cele slobodný koník mal sa zas pripojiť k ostatným koňom, pán správca ho zadržal za šiju cele holú a riekol mu:

„Nuž nič preto. Teraz pošleme jeho na dakoľko týždňov k Diazovi; nech ho trochu okreše a naučí, ako narábať s koňmi, aby sa zaň nehanbili.“

Koník, keď ho vypustili, zarehtal. Iste sa mu zapáčil nápad pána správcu.