ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nový kraj. Posol z krásnych krajov. Noc na Leone. Pohľady na druhú stranu. Podnik pri studničke. U priateľov v Trieste. Cesta popod bralá. Príchod, kde nás čakali. Noc na podniku a smiešne sny

Sme na brehoch rieky, ktoré sú dosť vysoké z tamtej strany; vyzerajú ako moderné opevnenia, ktoré sa kryjú pod zem sťa krtove chodby. Brehy nad hostincom sú tiež strmé a dosť vysoké, ale pod ním sa znižujú a ulíhajú, prechodiac v pampu. Medzi brehmi tečie táto pekná rieka bystro, ale veľmi pokojne a hladko. Vábi námorníka, volá ho, aby sa jej zveril bez strachu, že mu bude na pomoci, ako ktorákoľvek iná rieka. Keby tu kde bola Likavka, pilní Likavci by sotva odolali takému volaniu. Zhlobili by oni v horách okolo plesa poriadne plte, spustili by sa dolu riekou bez strachu až k moru. Doviezli by oni odrazu na more celú tú fúru, ktorú musia prevážať úbohé voly horko-ťažko a pomaly. I tu by sa našlo Strečno i Margita, ale skúsení pltníci minú i také miesta. Na konci plavby by im ostali plte, z ktorých by trámy dobre predali, ako ich kedysi predávali v Komárne, ba až hen v Bulharsku, a vrátili by sa zas peší, skadiaľ prišli.

Ale už nezvyšuje mnoho času mrhať ho daromnými rozhľadmi. Lepšie bude bedliť trochu okolo koní, popriťahovať im remene, aby sa nám bezpečnejšie sedelo. Je už čas rušať, nechať prievoz v pokoji. Pôjdeme my našou cestou, kde nás volá robota a sľub priateľovi, prievoz nech tu čaká; dočká sa snáď i on svojho Věšína.^[5] Ale by potreboval takého, čo kreslí šedým na šedo. Pampa je veľmi gazdovlivá vo farbách, neplytvá nimi ako naši, čo maľovali na Slovensku.

Boli sme traja; cesta je vždy príjemnejšia v spoločnosti, než keď si sám, ako musia cestovať iní, čo majú menej šťastia než my.

Tu na druhej strane, kde, hľa, sme už a kam máme ešte ísť, cesty vlastne nieto; tá, čo je, netrvá dlho a ani ten kus, čo je, nie je pod ford. Je tu na všetky strany mnoho piesku. Raz som bol túto cestu konal v talige, ale bola to cesta veľmi obťažná a nepohodlná. Kone sa cele vyčerpali, ledva sa dokývali na miesto. Na koni sa ide cele inakšie. Vezme sa pampa priekom, najkratšou cestou, temer vo vzdušnej čiare. Jazdec v týchto poliach nenatrafí nikde na prekážky.

Sú to kampy strednej akosti, ale sú akosi smutné. Trávy by bolo, vôd sa vidí už menej. Zato je tu mnoho piesku, miestami sú ho celé hŕby; sťahujú sa sem a tam, ako sa vetru páči. Ovca na tejto paši zoderie chytro zuby, ostarie pred časom. Vetry jej nasypú do kožucha piesku, ktorý tam už ostane, lebo sa nedá vymyť. Vlna váži síce viac, majúc taký prídavok; niekto si pomyslí: ,Tým lepšie pre majiteľa, keď je ťažšia, veď sa predáva na váhu.‘ Nuž nebolo by to najhoršie, keby na skladoch vlny nebolo roztrieďovačov, znalcov takých, čo ju prezerajú, skúšajú, rozpárajú každý bal na strane, rozprestrú i tie gule a prezerajú rúna, ba vraj i vlasy vedia kálať. Tí vynájdu navlas, koľko je vo vlne piesku a odrátajú ho od váhy. Ešte i tej spravodlivej vlne strhnú čosi z ceny, akoby za pokutu, že nebola čistá. Majiteľovi takej vlny ostane samoklam, že mal mnoho centov vlny, ale dajú mu za ňu, akoby ich bol mal málo. Ostanú mu vytupené nožnice, ktorých sa viac zoderie, než na iných podnikoch; útrovy za dovoz piesku do prístavu, hoci ho tam nepotrebujú, lebo ho sami majú dosť. Nie sú utisnutí, aby im ho dovážali ešte z kampa za drahé peniaze. Ostane mu ovca bez zubov, ktorá u statkára stratí kúzlo. Mäsiari tiež sa odhrýzajú a šomrú, keď ju vyšetrujú po ľadviech; isté jamky, ktoré by mali byť vyplnené lojom, pod ich znaleckými prstami ukazujú sa prázdne.

Kamp tento mal by byť dobrý pre kajkeny. Tie, ako i husi a kury, hľadajú piesok i kúpu sa v ňom. Väčšie zrnká prežierajú pre lepšie trávenie. Tu sa im netreba ďaleko unúvať za týmto liekom; majú ho hneď s pašou ako zdravý prídavok. No kajkeny sa sem veľmi neťahajú, radšej sa držia vôd a tŕstia na vegách, kde je paša mäkšia. Piesok si vyhľadajú kdekoľvek, ak ich chuť naň potiahne.

Okolie je tu akosi smutné, bez zvláštnej príťažlivosti. No tam ďalej napravo je zase bralo, tiahne sa i ono v nepretržitej reťazi, strmé ako na tamtej strane, hádam i čosi vyššie. Na ňom, tušíš, rozkladá sa vysoká pampa, kde budú polia šťavnaté a bujné, krásne vegy a kaňadúny plné tučného statku, čo tam letuje, nechajúc túto Paflagóniu^[6] odpočinúť si do zimy; v zime je i ona dobrá. Má mnoho krovia, čo sneh nepokryje; pôdu pieskovitú, ktorá vpíja vodu baživo a snehu netrpí dlho. Ovce tu zimujú dobre, ostriac si zuby na mäkkú trávu letných pašienkov, ktorá im medzitým rastie.

Bolo už po západe slnca, keď sme vystúpili na návršie. Z neho sa nám otvoril cele iný pohľad. Roveň široká, zelená, čo sa tiahne na pravej strane dohora, nevedieť ani kam; bralá z oboch strán rovne zatvárajú výhľad, pomknúc sa jedno k druhému, aby nedali nazerať, čo robia tam u susedov. Čo bolo hneď spomenúť, lebo je najhlavnejšie: po tej vege tečie rieka, krásna a veľká, tvoriac mnohé zákruty po tuhozelenej lúke.

Ostal som na tom návrší, dnes ako iné razy, keď mi prišiel tento obraz pred oči. Pôsobila zakaždým mocne protiva medzi touto bujnosťou a suchopárom kampa, čo sme ho prvej premerali. Nie, mater Patagónia tiež nechce byť cele smutná. Má i ona svoje kúty veselé, ale zatutlé medzi vrchy a bralá, aby sa mnoho nevystatovali a nedali si pozotierať svoju krásu.

Prvej nám skrsla neurčitá predtucha, že za braly a kopcami mal by byť iný svet, veselší, bujnejší. Nuž spoza tých brál prichádza táto krásna rieka, rozčesnúc ich a nájduc si priechod medzi nimi. Nosí nám pozdrav krás, ktoré sa tam skrývajú a nemohli sa prísť ukázať.

Pod stráňou na druhej strane pri stromovom sade stoja domy, tiež šedé. Pod našimi temer nohami tečie rieka; tiež je cez ňu vypätý železný povraz. Na tamtom brehu, temer proti nám, kolembá sa loď, ale nie taká veľká, ako tá na Rio Santa Cruz. Táto tu je stará, tá na Santa Cruz bola nová. Ak má byť matkou ktorá z nich, tak bude táto tu matka: nepatrná, skromná, zaškretá, a tá tam dcéra, urastená a vyparádená. Beztoho vídať v živote také pády, že matky ustupujú do úzadia v svojej skromnosti pred krásou a sebavedomím krásnych dcér.

Nemali sme veľmi kedy tu meškať, času nezvyšovalo. Začali sme volať na druhú stranu na prievozníka, hvízdali, že pritiahneme jeho pozornosť. Bez lode alebo aspoň člna bolo by ťažko prejsť na druhú stranu; rieka je to už väčšia.

Domky len stoja tiché ako prvej, osamelé, ani psa nevidno okolo nich. Vystrelili sme dakoľko ráz z revolvera, naostatok zapálili sme kriak dosť hodný, ktorých i tu bolo dosť všade naokolo. Ten tuho zadymil, ale cez hustý dym šľahol plameň, začal šprihať víťazne nad stĺpom hustého dymu. Do záhybov brál, čo sú niečo hlbšie, začalo sa vkrádať večerné šero; deň je kratší, veď jeseň je neďaleko. Plameň, čo vyšľahol, hodil na okolitú pampu dosť mocnú červenú žiaru. Okolo domov tiež sa začalo čosi hýbať; neveľký človiečik vyšiel na dvor, s ním malý psík, čo veselo obskakoval okolo neho. Nemôže sa povedať, či je človek a pes taký malý naozaj a či nás azda len diaľka klame. Prešli cez vegu a priblížili sa k rieke. Človek už nebol tak cele malý. Začal sa hneď mať okolo lode; čosi na nej naprával a prekladal z miesta na miesto. Pes, tiež sa ukázalo, nie je cele malý, ale obyčajný ovčiarsky pes; ten si šiel ľahnúť na baly vlny, ktoré tam boli rozhádzané.

Ostatne i na tomto brehu ich jesto čosi, i čo sú obručami stiahnuté i bez nich, len natlačené. Je i karreta pri tých baloch, iste čaká, kedy ju naložia. Nie je to už naša obyčajná karreta, nemotorná, o dvoch ohromných kolesách, ale dôkladný voz, hoc niečo snáď prikrátky, o štyroch kolesách, ktoré budú pevné, ale zas nevyzerajú tak ťažké, ako sú v karretách. Je to voz drabinový, neželeli naň železa vynaložiť. Je vo všetkých čiastkach veľmi dobre okovaný.

Ako vidno, je tu dosť dôležitý premávkový bod, snáď i uzol, najskôr pre tento prievoz, celého tohoto kraja z jednej i druhej strany Leony. Leona sa volá táto rieka. Vyteká z plesa Viedma, ktoré bude jedno päť hodín cesty odtiaľto. Vyteká z neho, ako Santa Cruz z nášho; odvádza zvyšok vody, s ktorým by si nebolo vedelo poradiť, posielajúc ho susedovi, čo býva poniže a musí bez šomrania prijímať také dary. Ako by ich prijal váš sused, čo je niže vás, keď by ste mu v povodeň narazili vodu, čo vám zaplavila dvor a hrozí sa vám vlámať sa do domu, alebo ho snáď i odniesť, rozhádžuc plot alebo zrub, čo je medzi vaším a jeho dvorom. Naše pleso, ako sme videli, poradilo si ľahko s týmto prídavkom, nedajúc sa mu ani zohriať u seba. Posiela ho jednoducho o dom ďalej, pampe. Tá sa nenahnevá preto; vidíme, ako je smädná neprestajne.

Viedma je pleso tak veľké ako naše, ba vravia, že väčšie. Má ľadové rieky i nebotyčné štíty naokolo a či iba z jednej strany. Ďalej od neho na sever je zas pleso San Martin, za ním idú druhé plesá: všetko články reťaze, alebo ako drahocenné kamene krásnych paterníc, ktoré si čudná krásavica, Cordillera, zavesila okolo hrdla. Medzi tými perlami, hľa, ako drahocenná stuha, je rieka Leona, ktorú máme pred očima.

Naša loď pristúpila medzitým k brehu, obrátiac sa nám nemotorne a trochu i neúctive, tiež zadkom, vysadnúc takrečeno na samý breh. Prievozník doniesol povrazy do poriadku, aby loď pevne stála, otvoril dvere, vyhodil môstok, čo bude priechod medzi loďou a brehom. Ten je tu čosi podomletý. Vošli sme a vtiahli kone na túto pôdu trochu klátivú. Rozkročili sa ešte väčšmi, než na predošlej lodi, natiahli šiju, sťaby načúvali skadiaľsi na výstrahu.

Len čo sme si našli miesto a dvere sa zatvorili, loď sa zaraz začala hýbať. O krátky čas vhrnula do tuhého prúdu, ktorý je oveľa mocnejší, než bol tam na druhej rieke. Loď sa rediká chytro, voda jej tuho čľapoce o bok; miestami sa loď chveje, tuho šklbe, sťaby chcela roztrhať povrazy, sťa zdurený kôň, keď potrháva uzdu, aby sa vytrhol gazdovi a rútil sa po pampe. Ale jej je márne; povrazy ešte držia pevne, drmanie je malomocné; iba kone čo strihajú zdesene ušima.

Leona je máločo menšia od tej druhej; ale na tomto mieste je prudkejšia. Bez najmenšej nehody prešli sme na druhú stranu. Pes obskakuje veselo okolo nás, vítajúc nás sťa čakaných hostí.

Pri domoch sme rozsedlali kone, pustili ich rovno na tučnú vegu. Pozdravili ju tichým zarehtaním. Kôň vyjadruje na ten spôsob svoju radosť a uspokojenie. Ostali jeden pri druhom sťa dobrí kamaráti, vzďaľujú sa od domov pomaly a popásajú sa.

My, pravda, nemali sme sa tu čomu úfať. Vpadli sme na cudzí podnik neskoro, dávno po večeri. Domáci sa už boli zberali tuším na nocľah. V kampe sa líha zavčasu a vstáva sa tiež nie veľmi zavčasu. No nič neškodí, že je neskoro; hoc nieto hostinca naporúdzi, pohostinstva tu nechybí. Ono nahrádza iné nedostatky; hľadí, aby cestovateľ zabudol na nepohodlia a trampoty. Nielen že nahradí hostince, i skvelé hotely: dá cestovateľovi na prídavok milé slovo a ochotu. I tu sme dostali každý dobrú posteľ; pravda, na nej iba kožky, ale v hojnosti, a dali nám i večeru. Táto večera v kuchyni tohoto milého domu chutila nám znamenite: patagónsky guláš z baraniny so zemiakmi, repou a tuším i rizkašou. Po jazde smädí tuho: mate nám padlo veľmi dobre po večeri.

Dobre sa nám spalo na brehoch rieky Leony. Ale na svitaní sa už rozškrečali kajkeny, rozbrechali psi. Hučanie vody dolieha až k nám v posteliach, vystlaných kožkami, na ktorých sa dobre spí v guanakových pokrývadlách. Keď sme vstali, naši hostitelia už boli v robote: námorník miesil na chlieb, jeho druh podkladal do pece, vystavenej z váľkov, pravda, hlinených. Mal roboty dostatok pri tom podkladaní; raždie suchých kriakov, trochu smolnaté, blčalo s ohromným praskotom. Človek s rozhorúčenou tvárou pred tou pecou ledva stačil podkladať svoje snopky. Pec táto je veľká, dobre stavaná. Domy tiež sú vystavené z takých váľkov; tu je, ako vidno, ľahko o ne; hliny je dosť na všetky strany, slnce ich chytro vypečie. Malty sa tiež neužíva pri týchto stavbách, ale hlina rozmiesená dobre a na mäkšie. Keď taká stavba vyschne, začne pukať. Puklina môže siahať i hlbšie do steny a prst do nej sa vmestiť. Hlina sa tiež zbehne pri sušení. Keď sa zjavia také pukliny na dome, netreba sa zľaknúť: namiesi sa zas hlinenej kaše, pukliny sa natlačia, dobre poupchávajú a zarovnajú: nikto by neriekol, že tam boli. Len by bolo zalepiť trhliny, čo sa udávajú i na druhých stavbách, čo vyvádza dômysel ľudský.

Kým dohnali kone, šiel som sa poprechádzať po vege. Kŕdle a kŕdle kajken; tie, ako vidno, majú tu celý rok svoj jarmok. Čajok sa tu hmýri, ako som ešte nikde nevidel. Teraz sa vysvetlilo, prečo sme včera temer celé odpoludnie nenatrafili takrečeno na vtáčka. Všetko, čo môže, zletelo sa sem sťa hostia na svadbu, aby zasadli za stoly hotové a pokryté bohate. I tu trvá hostina od roka do roka a veľký rákoš. Tráva vegy je celá zdepčená.

Náš prievozník dávno vyrozumel, čo za škoda je pre podnik toto ustavičné snemovanie vtáctva na tejto krásnej lúke. Ale čo si počneš; všetko na svete domáha sa života a blahobytu; hľadí zabrať z neho čo väčší kúsok, nevšímajúc si, či majiteľovi bude z toho škoda alebo osoh. I toho vtáctva sa tu naliahlo trochu viac, ako patrí; vedie si tu, treba uznať, neskromne: nie ako trpený hosť, ale akoby mu všetko tu patrilo. On háji záujmy majiteľa, ako môže. Len tejto jari zozbieral okolo päťtisíc vajec na tejto vege. Zo skromnosti som sa ho nespytoval, čo urobil s nimi. Viem, že je premávka trochu nesnadná, z jari temer pretrhnutá. Do Krakova ich neposlali; nosiť na koni alebo v košíkoch tiež sa nedá takýto tovar. Bola to teda praženica, a musela byť poriadna z toľkých vajec, z ktorých z každého vystane aspoň po dvoje slepačích.

Stadiaľto nás zas viedla cesta pampou, tiež tak rozsiahlou, ale bujnejšou než včera popoludní. Na tejto pampe som videl viac rodín pštrosích, sú to rodiny zdravé a veľké. Mladých po desatoro i pätnástoro, poniektoré už i veslovali krídlami, hoc trochu kyptavými ešte. Ako vidno, v týchto rodinách nebolo toho roku detských nemocí.

Asi po dvoch hodinách takej peknej jazdy pampa nás vysúdila zo svojho lona skoro na samý breh plesa. Bralá, čo boli ďaleko od nás napravo, sa k nemu priblížili, na mnohých miestach nám nežičili ani miesta na trávniku. Neostávalo nám, ako uchýliť sa na samé nábrežie, neraz sa nám prichodilo čliapkať v samej vode; inde zapadať po členky do piesku a štrku, ktorého je mnoho po nábreží. Kone sa netešili mnoho, najmä štrku, ktorý nepodkovaného koňa báda, ako, neprimeriavajúc nás, keď sme bosí. Miestami sme išli samým bralom, bolo treba sa štverať dohora, spúšťať sa zasa nadol príkrymi chodníkmi sťa po krove.

Keď sme sa dostali náhodou na taký vŕštek alebo bralo, tu sme sa mohli rozhliadať do sýtosti naokolo. Vidiek sa ukazuje stadiaľto veľmi pekný. Zakaždým sa nám rozprestrelo pleso, na miestach tak zreteľne sťa dobre otvorená kniha, že netreba iba v nej čítať a vyrozumieť všetky tajnosti. Vidí sa nadol, temer do samého ústia rieky, vlastne kde pleso prestáva a oddáva, bez čoho sa môže zaobísť, rieke. Bralá druhej strany, musí sa im dať, vynímajú sa statne, sú to už vlastne vrchy. Veľkú rozsadlinu kalafatov sme dobre minuli. Ona padá sa temer oproti Leone, no braliská, čo sú z oboch strán tej hroznej brány, na brehoch nepatrného jarku vyzerajú veľkolepe. Cerro Frias rozložil sa pohodlne vprostred kotliny, sťa moriak, keď sa zduje od pýchy, rozčeperí krídla, rafe nimi po zemi a opustí mosúr. Jagá sa až sem zo svojho kúta biela rieka ľadová, utúlená v rámci temných vrchov. Tento kút je snáď najkrajší, čím sa už ozaj môže honosiť a na čom si môže zakladať druhá strana. Kde je pampa? Tej ani nevidno. Pleso sa vyvŕšilo na nej: rozlialo sa víťazoslávne, dobre naširoko, nedá sa jej ani ukázať. Briežky, vyvýšeniny, čo sú v pampe, uľahli sa, že ich ani nevidno. Iné sú tam prilepené o bralo, dodávajúc mu zaujímavosti, sťaby mu boli súčiastkou. Pampa sa kamsi podela, skryla sa, zapadla pred samou záclonou brala.

Ale sme tu zase pred podnikom. Jeho stavby sú v úbočí pod samým bralom. Padá nám trochu strán cesty; treba sa odraziť z nášho chodníka, ak ho chceme navštíviť; urobili sme i ten obchod veľmi vďačne, lebo sme ho nesmeli obísť.

Sám domáci pán, majiteľ tohto krásneho podniku, nás prijal, dneska ako vždy, veľmi srdečne, možno i šípil čosi, že máme prejsť; vedel, čo máme za pokonávanie pred sebou, prečo a začo sa unúvame na túto stranu. Pohostil nás, ako iné razy, veľmi dobre. Slnce tuho pripeká, horúčava je veľká v tomto úbočí, kde sa slnce oprelo a bije tuho. Je sparno tu pod bralom, ale ani dolu na brehu samého plesa nie je najchladnejšie, bárs by malo aspoň trochu chladiť od toľkej vody.

Smädilo nás veľmi, lebo od jazdy veľmi smädí; úbohé kone snáď väčšmi ešte, bárs sa napájali zakaždým, keď v plese brodili. Tu pri samom dome vyviera spod brala mocný prameň, voda mu je studená a čistá ani krištáľ. Tu sme sa hostili my cestovatelia i náš statok na tejto dobrej vode. Ona sama zaslúži, aby si sa unúval nie sem, ale i ďalej. Okrem vody tento podnik oplýva i mliekom, väčšmi, než ktorý iný; majú mlieka vždy mnoho. Netreba spomínať, že bralo, čo je pod nami, zakrýva vlastne, čo je najkrajšieho. Za ním sú krásne pašienky, bujné vegy, na ktorých sa darí lichva a tučnie; jesto kráv na výber, pekných, zdravých a krotkých, čo majú mlieka nielen pre teliatko, ale i pre osmädnutých pocestných, mlieka dobrého, tučného, ako je mlieko len v Patagónii.

Je toto podnik zo starších v tomto kraji, je veľmi pekný v každom ohľade. Dobre založený, lebo vyrástol z ničoho; sám zo seba totiž a zmohutnel. Nežiaľ sa v ňom zastaviť pocestnému. Rád to urobí kvôli majiteľom, ktorí sú temer vždy doma, prijímajú hostí veľmi srdečne. Kvôli výhľadu na pleso, ktoré je tu rozložené naširoko, od úpätia tejto úboče až na druhú stranu. Kvôli výhľadu na druhú stranu, ktorá stadiaľto vyzerá veľkolepe, ako zmálokadiaľ. Konečne kvôli tej studnici, v ktorej je voda taká čistá a chutná ako málokde.

Obedovali sme v tomto poctivom príbytku, vzdor tomu, že ešte nebolo poludnie. Pán majiteľ sa tiež zberal sám na tú istú cestu, kde my. On ide byť tiež len z priateľstva svedkom, čo sa má stať, keď ta prídeme. Taká je obyčaj medzi priateľmi a susedmi. Ide tým radšej, že táto cesta padá akosi na čas, keď práce na podnikoch odpočívajú.

Jazdil pred nami na peknom vrancovi. Nádhernou postavou, hrdým držaním a srsťou sotva by sa zahanbil v Palerme Buenos Aires. Na tomto podniku všetky kone sú také; štíhle, vysoké, nohy tenké, strunisté, kopytá malé, chôdza ľahká a elegantná. Hlava prezradzuje, že sú lepšieho pôvodu; je pomerne malá, má profil trochu na oblúk, akoby vypuklinu, čo ide sponad nozdier trochu oblúkovite temer až po oči. Pohľad im je živý, ale nie divoký. Uši neprestajne hrajú a svedčia o vnútornom nepokoji.

Pekne sa vyníma dobrý jazdec, ako je náš priateľ, na takom peknom koni. Môj sivý koník, chlpatejší, než by snáď vyžadovala letná čiastka roku, s neskromnou štetinastou štetkou, čo je v jamke za kopytom, za kopytom, ktoré tiež nie je cele malé, s hlavou čosi väčšou, než by dopúšťala súmernosť a elegantnosť postavy, vyzerá môj sivko pri tom švihákovi ako skromný mešťan, dobre ustálených zásad a osvedčených obyčají pri vetroplachovi, vystupujúcom všade elegantne. Zato i on má svoju hodnotu. Je veľmi poslušný a ochotný; cval má ľahký, elastický; sily, vytrvalosti má, koľko mu treba. Keď sa dá do cvalu, dýše voľne, nefučí, nepotí sa a je krotký ako jahniatko. Na prievozoch sa držal cele rozumne, sťaby bol každý deň v lodi. Na pohľad neoslňuje krásami, ale je koník spoľahlivý, dobrej, patagónskej krvi, bez primiešania ktorej druhej. Vzdor skromnému zovňajšku páčil sa mi veľmi; ja som si ho vážil, ani čo by bol najkrajší kôň na svete.

Cesta sa vydvihla na miestach dosť vysoko. Neraz sme podišli vysoko do grúňa brál, ktoré sa tu pomkli už k samému plesu. Na jednom mieste bol úplaz veľmi strmý, nad ktorým ide náš chodník; pod nami bolo pleso v značnej hĺbke. Kde ono tvorí čosi nábrežia pod strmým grúňom a na ňom neveľká rovinka: na nej sú domce podniku, akoby skryté v pazuche grúňov. Temer by sa bol nazdával, že som na brehoch Jadranu, niekde na tej ceste, čo sa spúšťa z vysočiny Brača na chýrečné vínonosné pláže Bola, vinice to rozložené na samom brehu mora, obrátené k slncu, na ktorých sa rodí povestné víno, ohnivé a hladké dľa chuti, ktoré ľahko oklame každého, kto ho nezná a nedá si s ním pozor.

Vo vzdušnej čiare sme tu asi proti cerro Comissión. Vyzerá stadiaľto sťa otlak na nohe veľkého brala, čo sa rozkálalo, utvoriac tú trhlinu, čo ide z plesa dohora, skadiaľ pozerá na pleso vrch „Teta de la china“,^[7] vrch trochu okrúhly, hoci sa nepodobá toľme prsníku, ako by poukazovalo meno, ktoré mu gauč vymyslel. Stojí z jednej strany tej trhliny, akoby na stráži. Tou trhlinou tečie Centinela; vyviera kdesi pod sedlom a vteká do plesa neďaleko Jelenieho prístavu. Touto dolinou, už spomenutou toľko ráz, vyjde sa ľahko na sedlo, a keď sa prevalíš na druhú stranu, už si v Chiliach. Tento Príslop má veľký hospodársky význam pre tento kraj. Preženú sa cezeň každý rok čriedy, čo idú na predaj. Je to dolina krásna; má pekný potok, všade dosť vody; má bujné pašienky až dohora. Na čílskej strane sa cesta spúšťa tiež peknými kampami. Statok, čo sa poberá z plesa na jatky, má cestu krásnu a veselú, čo oplýva dobrou pašou; dáva statku všetkého, čo si môže zažiadať. Na konci tejto veselej cesty čaká úbohého škopca alebo baranca mäsiar s nožom naostreným. I odsúdeným na smrť, keď je rozsudok hotový, hľadia tak uhovieť vo všetkom; vyplňujú im žiadosti ba i vrtochy, len aby im ukázali, že umrieť je pekná vec, ale i žiť že sa ešte vyplatí.

Keď sme sa mali vyrovnať s cerro Frias, cesta sa spustila z brál do nížiny a už sa nepustila úpätia brala. Našli sme zase pampu, najprv len pás dosť úzky, ale ten sa začal vzmáhať, až sa rozprestrel dosť ďaleko, zatisnúc pleso do diaľky. Stratila sa jeho sláva a lesk, ostala nám zase pampa. Tá, len čo sa zmohla, začala sa vzpínať; nechýbalo vŕškov, ani ako inde. Najviac je tu krovia, kriaky súce pre ovce, ale sa ich nájde dosť i pre ľudí: kalafatové; tých sú tuná celé chrastiny na miestach. Bobule na týchto kriakoch sú veľké a mäsité. Mne sa videlo, že sú kalafaty na tejto strane sladšie a chutnejšie, než na tej, kde my bývame. I deťom sa neraz vidí, že kaša u susedov je omnoho chutnejšia než doma.

Pampa tam napred len čo sa prichytila trochu brala, zaraz urobila prechmat, vohnala sa do vody veľmi ďaleko a širokým pásom. No kde sme my, pleso sa nedalo vysúdiť, držalo sa tuho svojho miesta; pampa sa mohla iba okolo neho šíriť a tu nechala veľkú okrúhlinu, ktorej oblúk, tam, kde ho voda umýva, vystlaný je pekným bielym pieskom, sťaby ho bol naosieval, jednakým a zrnitým, ani na brehu Lida. Ba i nebo sa tu podobá trochu benátskemu; je dosť tuhomodré, ibaže sa po ňom dvíhajú biele komíny tam nad Avellanedou a čosi i nad cerro Buenos Aires, bárs dolu na pampe druhej strany pripeká horúce popoludňajšie slnce.

Na pampe, čo sa rozkladá okolo zálivu, černejú sa kriaky, ktorých bude tam temer toľko, ako ich je tu, kde sa musíme krútiť medzi nimi, hľadajúc chodníky. Tých je dosť na všetky strany, sťa vláken pavučiny; urobil ich statok, rozchádza sa nimi za pašou. Medzi tmavými fľakmi kriakov, neďaleko od nábrežia, belejú sa domy, celá malá dedina.

Nie sú to šedé domce pampy, na ktoré sme privykli na našich výletoch, ale domky biele, kamenné, sťa tam niekde v Dalmácii. I kone popchli, cítiac blízkosť príbytkov. Keď sme prebehli popri prvých tých domkoch, už ti je tu náš priateľ Tigre, pes krátkej srsti, nie ovčiarsky, ale domáci, mocnej postavy, krátkych uší, ktoré mu vyčnievajú sťa rožky. Je farby hrdzavej s čiernymi muškami; ponáša sa čosi na leva. Vystrája veľké šanty okolo nás: hádže sa koňom na hlavu a zas letí divo a brešúc k hlavnému domu oznámiť náš príchod. A nie nadarmo. Len čo sme zosadli, už sú tu domáci, ako obyčajne, vítať nás v svojom peknom domove.

Vypytovanie, či je to tá dlhá návšteva, čo sa pripravuje od rokov. Je život v kampe pohyblivý; nieto času na vysedávanie na jednom mieste a hovenie si v nečinnosti. Sklamanie, keď vysvitlo, že sme sa len chceli ohlásiť v ceste na inú stranu a dlhá návšteva že ostane napotom. Vytýkalo sa nám, že sme neprišli aspoň na obed, ale sa udobrili, keď sme sa ponúkli na olovrant. I ten sa minul chytro a veselo v tomto pohostinnom dome.

Sme na veľkom podniku druhej strany s rozsiahlymi kampy, dobrými pašienkami. Tu je Liverpool alebo Triest nášho plesa. Stadiaľto sú parníky, čo už sa môžu odvážiť na pleso, i keď je horšie. Tam ležia v zátoke, kolembajúc sa, hotové na cestu na druhú stranu alebo kamkoľvek. Neraz previezli i nás do tohto prístavu, keď sme sa k nim utiekli, ak sme mali pokonávanie na tejto strane. Treba spomenúť, že všetky tieto člny, ba i veľký parník, boli tu vystavené z dreva, ktoré narástlo v tunajších horách.

Domy tohoto podniku sú veľmi vkusné a pohodlné, v zime teplé; nefučí do nich zo všetkých strán, stavané zo solídneho materiálu, z hlinených váľkov. Tejto bielej, peknej hliny, čo je ako v Párnici, nachodia sa tu všade ložiská. Domy sú kryté zinkovými plochami.

Mali sme cestu pred sebou, nezbývalo nám, ako odobrať sa od hostiteľov. Cesta išla pampou, ktorá na tomto mieste počína práve vnikať hlboko do plesa. Na miestach ideme akoby za oponou: briežky, ba i vŕšky sa vtisli medzi nás a pleso, že nám ho zakrývajú. Bralá, čo sme sa boli po nich štverali od poludnia, sú tuná už veľmi vysoké a strmé. Po grúňoch čo sa nájdu chodníky, sú krkolomné, nebárs je po nich sa štverať na koni. Tu sme cválali bystro. Dosť skoro sme i Frias nechali za sebou. Je proti nám pampa veľkého podniku s brehmi roztrhanými a lagúnami.

Bolo nám tu brodiť cez potok Guanaco, čo sa spúšťa spoza brál dlhočiznou dolinou. Rozčesli sa tieto bralá až kamsi dohora, zbierajúc jarky a potôčky z grúňov a bočných dolín do potoka, čo ich nesie potom na pampu, rozloženú naširoko na brehoch plesa. Táto dolina, skoro ako na Centinele, je pohodlná; jej grúne nie sú strmé, paša na nich veľmi dobrá. Tvorí pekný kamp, ktorý ide na vysokú pampu. Žiaľ, je to paša len na leto. Na podzim tam hneď napadne snehu, ktorý obyčajne ostane do jari. Majiteľ sa obhadzuje pri prvých príznakoch snehu zohnať statok z tohoto nebezpečného miesta. Ísť týmto potokom až k jeho žriedlam, prišli by sme na bralá, čo sú okolo plesa Viedma. Je to vraj cesta veľmi krásna, rozprávajú tí, čo ju mali šťastie vykonať.

Slnce, nachýlené už tuho k západu, oprelo svoje lúče práve do brala, čo nám je napravo. Čím ďalej, tým je strmejšie a žiaľ, i suchopárnejšie. Na miestach spod zeme, ktorá sa iste zošutrovala, vyzerajú holé braliská Cordillery. Grúň sa neraz vypne, premení sa v kolmú stenu zo žulovej skaly. Na bralách bude niekedy kečka, sťa štica nad vysokým, plešivým čelom: chrastina alebo fľak pašienka. Na jednom takom fľaku nad strmou skalou pasie sa pár guanakov, vlastne sa hádajú medzi sebou pre akúsi pletku. Rehocú sa, ale veľmi jedovate; my vyzeráme, kedy sa lapia za pasy. Obzeral som sa dlho na všetky strany spočiatku, skadiaľ ten rehot pochodí. Prvý raz, čo som počul guanaka vyvádzať taký škrek; nevedel som sa vynájsť, skadiaľ prichodí, kým som ich tamhore nezazrel. Rehot ten sa nepodobá toľme víťazoslávnemu rehotu žrebca, ako skôr rapčaniu na tom ohromnom rapčadle, ktoré zamieňa zvony na Veľký piatok.

Po pampe začínali sa šíriť tône, temená a boky velikánov tak do polovice boli v slnci, ale po úpätiach sa už vkrádali tône, keď sme sa už temer vyrovnali s cerro Buenos Aires. Videli sme ho z tej strany najviac, kde je Punta Bandera, ibaže Avellaneda zakrýva hodnú čiastku jeho grúňov. Ukazuje nám za náhradu bok, ktorý je z tejto strany živé bralisko, čo padá temer kolmo do plesa. Na tom brale je prilepený pilier ohromnej Pekelnej brány. Druhý pilier, čo je z tejto strany, nie je prilepený k vrchu, čo stojí za ním. Tak sa nám zdalo, keď sme pozerali z tamtej strany. Odtiaľto môžeme ho vidieť, ako je, že stojí osebe pred vrchom, vsadený do plesa, skala temer holá, čnejúca jednoducho z vody.

Pekelná brána! Čo za brána, keď sa nezatvára? Kto by mal Archimedov bod, mohol by ju zatvoriť ľahko.^[8] Odrezal by nos a pol hlavy Avellanede a vsadil by ten kus medzi piliere širokým koncom dohora. Brána by bola zatvorená dokonale. Nemohli by prechodiť cez ňu člny a lode, premávku by bolo treba hľadať po suchu. Zato by bola výhoda, že by nemohol z toho kúta vtrhávať vietor, ktorý tak hrozne bičuje pleso a celé okolie. Tak by sme sa mohli odvážiť na pleso i v malom člne, lebo je krotké, kým z Pekelnej brány nepočne fúkať.

Je vždy nespoľahlivé súdiť o veciach a pomeroch, keď ich nevyšetríš všestranne a bedlive. Oko je nástroj veľmi nedokonalý a klamlivý. Ono nerozmýšľa, nemeria; berie veci, ako sa mu predstavia. Z tamtej strany videli sme tu dva vrchy, vlastne dlhé reťaze, čo idú z juhu rovno na sever temer rovnobežne, a medzi nimi úzka, tesná dolina. Tie dva vrchy a či reťaze sú tu, ale tamtá, čo je od Pekelnej brány a či od západu, má nepatrný prívesok, vŕštek, ktorý je pol druha razy tak vysoký ako Avellaneda. Stojí sťa čestná stráž pred tou reťazou, čo vidno z druhej strany a o ktorú sa zdá byť prilepený, keď tam spredku pozeráš. Má sa i o čo prilepiť: je to reťaz mohutná, vysoká a široká. Ten strážnik je podoby homolovitej sťa klobúk cukru, tiež skoro tak končitý. No nie je zaobalený, ako klobúk cukru, v čiernom papieri, ale po strmých bokoch je krytý chrastím a možno i horou. Vidíme, že oko je nespoľahlivý zpravodaj: robí ľahko z muchy vola a z vola komára. Nám sa vidí, že tam bude chrastie a krovie a ktovie, či to nebude ozajstná hora. Vrch, čo je za ním, tiež je krytý takou horou a či krovím; nie div, že keď pozeráš od Punta Bandera, prvý vrch sa cele tratí na ploche toho, čo stojí za ním.

Skoro na samom brehu plesa nachodia sa domy a druhé staviská podniku. Vynímajú sa tam pekne; z druhej strany nedajú sa rozoznať; ich šedosť mizne vo všeobecnej šedi pampy.

Kone už dávno vynašli, že sú to ľudské príbytky, kde čaká hádam odpočinok, sloboda na tráve, koniec dnešnej dlhej cesty. Popchli boli dosť tuho, ich cval bol dlhší i významnejší, len aby došli čím skôr k priečnym žrdiam, alebo hoci stĺpikom, kde ich odsedlajú a pustia do trávy. No my sme len hodili pohľad na prívetivý obrázok a obrátili sa dohora. Môj kôň sa zarazil a nechcel veriť, že to má byť naozaj, keď som ho uzdou napravil dohora. No keď sa presvedčil, že to nie nedorozumenie, ale ozajstný úmysel, obrátil sa poslušne, kam som ja chcel. Kôň gazdov sa rozhorčil; začal hádzať prudko hlavou. Videl nášho priateľa, ako sa pustil na svojom krásnom koni rovno k domom; mal úmysel tam zosadnúť a prenocovať. Našim koňom bolo mrkotno, že čo dosiahol jeden, nemôžu mať ony. Zdalo sa im, že nadnes bolo tej cesty dosť. Plieskali korbáče širokou plochou, i pán správca pošibal tuho svojho koňa, kým mu nevyhnal z hlavy márne myšlienky o paši a odpočinku.

Obrátili sme sa rovno dohora, kde je tá tesná dolina alebo chodba, ako sa nám zdala z druhej strany. Domy ostali naľavo a onedlho zmizli za nami, vlastne za prvým kopcom.

Pampa sa dvíha dohora, ponáhľa sa i ona vtisnúť sa medzi tie dve reťaze, čo sú nám z jednej i druhej strany, tvoriac vyššie tesnú dolinu. Naľavo je homolovitý strážnik, medzi ním a jeho reťazou ostalo ešte mnoho miesta, kde je veľká trávnatá pampa, v nej okrúhla lagúna, s vodou čistou sťa krištáľ.

Od tejto lagúny až do plesa poza homoľovitý vrch ide bralo, alebo vari skôr skala, veľmi malebná, snáď dva kilometre zdĺže, všakovak zhúžvaná a zohýbaná, so skrýšami, trhlinami, výčnelkami a hrboly, miesty krytá krovím, inde vysokou riasnatou trávou. I jej bokmi sa tiahnú prte, kade statok chodieva za touto chutnou pašou. Cesta je namáhavá trochu, ale sa mu neťaží štverať sa tadiaľ, lebo mu táto paša veľmi chutí, čo rastie z rozpuklín brala.

My tiež brodíme trávou veľmi vysokou. Tvorí mocné chlpy; siahajú neraz koňovi do brucha, chlpy ohromné, že vyzerajú sťa šúpy zbožia, čo postavili hore koncom, jednu k druhej, aby sa hádam sušili. Tu sme už vlastne v samej Cordillere. Po týchto poliach prechodia každý deň dakoľko ráz pŕšky, za pŕškou vyskočí horúce slnce. Ak sa omešká lejak, prikradne sa aspoň hmla; tá tiež necháva po tráve ťažké kvapky vlahy. Nuž vlahy dosť tuná, tráve sa tu vodí dobre, že je vysoká, rozrastená.

Prišli sme na breh dosť hodného potoka, čo, hučiac tuho, beží tadolu, sťaby sa bál, že sa opozdí, alebo že mu je ešte bohviekoľká cesta. A ono ten jeho beh, bárs tak hlučný a bujný, trvá cele krátko. Ani sa nenazdá, len keď sa vrúti do plesa, ktoré je toť za prvým kopcom. I on skončí svoj beh prvej než sa nazdával; podobá sa žitiu človeka, čo trvalo prikrátko, ale za ten krátky čas, čo trvalo, zažilo, vybúrilo sa, vyčerpalo, užilo a prežilo; možno i vykázalo väčší úspech a viac osohu, než tie životy, čo tečú pomaly, rozvažite a opatrne, vo vymeraných hraniciach, vykázaných určite a prísne osvedčenými obyčajami a zákonmi rozumného, rozšafného žitia. Oba skončia, kde majú skončiť, jeden i druhý nájdu svoje pleso.

No nieto už miesta ani času na rozumovanie. My sme vlastne došli, kam sme sa boli vybrali: na podnik „Las Matas“. Netreba iba prejsť tento Jordán a budeme pri staviskách podniku.

Noc akosi znezrady nás prikvačila, ale zas treba uznať, že nie všade je noc. Nad končiarom, čo nám akoby visí nad hlavou, pláva po nebi ružová záplava. Končiar sklonil temeno a či čelo nad dolinou, sťaby vyzeral, čo my to tu porábame. I to čelo bolo mu červené, a možno sa zahanbil, že nazerá do obloka. Ostatne to porovnanie kuľhá s tým pozeraním do obloka, ako každé porovnanie. Toto kuľhá preto, že na kaštieli tohoto podniku ani oblokov nieto, ale jesú dvere, ktorými sa dá pozerať do domu. Ale ani tie nie sú z tej strany, kde je končiar.

Pán správca sám vyšiel skadiaľsi z domov; pomáha nám rozsedlať kone. Nechali sme ich tam, kde boli, a už sme ich mohli považovať za pustené do kampa. I zaslúžili po takej ceste, držali sa dobre a vytrvali. Sedlá sme zniesli ku kaštieľu, pohodili ich tam, pod ústrešie s ostatným riadom. Hneď sa prikmotrili psi, uložili sa na ne, najmä na moje, ktorého kožka a koberček boli ostali navrchu. Koberček naschvál, lebo bol prepotený trochu. A naostatok nech bedlia na naše veci. Vandrovný svet, čo ide touto hradskou, môže sa snadno zatárať k domom a odniesť nám riady tej noci.

Prv než sme sa úplne zložili, vôbec zariadili, bolo nám vykonať prvú povinnosť: vyplniť sľub, čo sme dali. Prichodilo oznámiť na druhej strane, že sme tu, že cesta vypadla slušne a nestalo sa nám v nej ničoho. Ako vidno, telegram dosť dlhý, na ktorý budú čakať; možno by nezaspali, keby neprišiel. Telegrafického úradu tu síce nebolo nablízku, ale rady sa nájde každej veci, kde je vôľa. Podišli sme čosi do grúňa, zapálili dakoľko kriakov, ktorých tu bola celá chrastina. Hustý kúr sa vyvalil z kriaka; ani sa nemal do toho, aby šiel dohora, ale ostal visieť nad nami, kým ho neprebil plameň. Rozliala sa z neho tuhá žiara po úzkej doline i vyššie po grúni. Tma je dosť veľká; na grúňoch z protivnej strany, čo sú od východu, kamp a jeho podrobnosti začali splývať dovedna. Nedajú sa ľahko rozoznať. Oheň sme udržiavali chvíľku, keď tu zrazu zablysla iskierka tam kdesi ďaleko, ďaleko, sťaby hviezda bola padla do hlbokej jamy tmy. Hviezdička tá poskočí tu i tu, pohasne a zas sa zablyští mocne. Odpovedajú nám z tamtej strany, že heslo prijali, že sa dobre majú a nebudú sa trápiť. Naši, čo sú na osamelom podniku, zapálili oheň na kužeľovitom kopci, čo je pri samom podniku, sťa stráž.

Keď sme sa trochu nahrali s ohňom, prenášajúc ho raz sem, raz tam, ako to robili i tí tam na druhej strane, že ich hviezdička zablyšťala sa na jednom, zas na druhom mieste a neraz i dve i tri odrazu, vrátili sme sa ku kaštieľu. Naše riady pod ústreším boli už pod tuhou strážou. Na brčkavej čiernej kožke, čo som mal na sedle a ktorá prišla navrch hŕbky pekne hore rúnom, že sa prevetrie trochu tej noci, usalašil sa bez všetkého ovčiarsky pes, dosť veľký, tmavej srsti, s bielym lampášom na hlave a s červeným kolieskom nad každým obočím. Vyzerá sťa tí úradníci, čo podvihnú okuliare na čelo, keď prestanú kutať po lajstroch. Prepotený koberček, čo bol pri riadoch trochu na strane, aby sa presušil, tiež je obsadený. Suší ho druhý pes, hrdzavej farby, dosť chlpatý.

Uspokojení nad tou prísnou strážou, vošli sme do domu všetci traja, čo sme prikvitli z tamtej strany. Priateľ, čo má krásneho koňa, zaviazol na dolnom podniku, tam na brehu plesa.

V svetlici, ktorú môžeme vziať za salón, spálňu a trochu i sypáreň, našli sme našu osobnú batožinu zloženú. Nebolo jej veľa. Každý má to valcovité puzdro s pokrývadlom guanakovým, zvinutým do váľka, punč, alebo už nepremokavý plášť, ak by nás kde kúpalo, ako sa ľahko stane kedykoľvek a znezrady na tých stranách. Počasie sa tu mení ako v apríli. Mali sme v pokrývke zamotané i riadiky na umývanie a česanie, ba i uteráky, ak by nám čo takého azda kde chýbalo; fajčivo a druhé také maličkosti pre osobnú potrebu. Gazda doniesol svoju maletu: kapsy, čo sú na jednom i druhom boku koňa, akosi pod sedlom a trochu za ním. Sú viazané koňovi pod bruchom, aby sa snáď neopáľali priveľmi. Nezabudne ju nikdy vziať na takúto väčšiu cestu, veď sa môže do nej položiť kadečo. V nej nosí svoje osobné veci, ale dakedy i veci, čo sa týkajú druhých členov výpravy. Poprezerali všetko a našli, že nič nechýba; vyšli sme ešte na priedomie, kde síce nieto mnoho miesta, aspoň nie toľko, ako by bolo treba pre toľkých ľudí, čo nás sem prikvitlo, ľudí privyknutých na pampu a jej ohromné rozmery a priestranstvá. Neraz im je priedomie celá tá roveň, čo siaha od cerro Buenos Aires až po Frias. Nuž tu priestoru je málo; hneď od domu takrečeno začína sa spúšťať breh do potoka, ktorý práve tu okolo domu hučí mocne, až sa ti zdá, že si nie na patagónskom podniku, ale v dakom veľkom mlyne, ktorý pracuje deň i noc.

Celú tú noc sa mi naozaj miatlo o ohromných mlynoch, kde sa melie dobrej pšenice na vagóny a vagóny, o stôsoch zbožia, čo čaká na mlatbu, vzdor tomu, že mláťačky na vodu namáhajú sa deň i noc, aby vyhoveli potrebám toľkých gazdov. O nesmiernom bohatstve patagónskej pampy a jej obyvateľstva. Nevedel som si vysvetliť ako, iba som vyrozumel, že činní vodní inžinieri vytiahli a obyvateľstvo vykopalo priekopy, čo idú krížom-krážom po pampe. Do nich sa naráža voda z Rio Santa Cruz a rozvádza po pampe, polievať a zavodňovať zeme. Tými priekopami sa tiahnu ohromné živé ploty vŕb, topoľov, osík, rakyty a brezy, ktoré sú ozdoba smutnej pampy a hrádza od hrozného vetriska, čo po nej pustoší. Dala sa i patagónska pampa napreteky s bohatými provinciami severu, ako Čubut, Neuqeen, ohromná Centrálna pampa, ba i so samou provinciou Santa Fe, žitnicou Argentíny a či Banátom celého sveta, sypárňou, ktorej štoky sú nevyčerpateľné. O veľkých stádach, čo sa hemžia na podniku Las Matas, idú len a idú bez prestania tesnou uličkou a nedajú sa už ani čítať, najprv oviec, ale zas i rožného statku, všetko vyberaných druhov. Shorthorn, ba i smiešny durham,^[9] hovädá ohromné, na krátkych nohách, ozrutná hlava bez rohov, že nemôžeš spoďalej rozoznať, čo je to, hovädo alebo medveď. Odkiaľsi sa dostal sem i krásny statok, čo sa dochováva na Kraviarsku, na Morave; srsť sa mu leskne ani zrkadlo, a keď sa pohne, mäso sa na ňom trasie od tučnoty. O nesmiernych kŕdľoch svíň, čo sa pasú na žaludi, čo padá, sám neviem ako, z patagónskeho bučka. O pekných mäsiarskych tovarišoch, urastených, v tesných nohaviciach a za sárou nôž s ligotavou rukoväťou, biela zástera pripásaná, ale jedným rožkom pribodnutá za pás; košeľa tiež veľmi biela, až sa skveje, jej rukávy vyhrnuté nad lakeť. Tvár okrúhla, zdravá, ligotavá, lebo je práve oholená pečlive. Pričesané vlasy sa blyštia sťa zrkadlo od pomád a voňavých vodičiek. Prišli odrazu odkiaľsi, vari hen z Revúcej, kupovať bravy, že ich pokolú na mieste a očistené, oriadené napchnú na lievče svojich vozov a odvezú kamsi na jarmok. O zámožných kupcoch kdesi z Brezovej, čo nosia remennú kapsu pri boku a nohavice trochu ligotavé, aby zatušili, že sú bohatí. Prestali chodiť za baranmi do Sedmohradska a Moldavska, neviem už pre akú príčinu, a prišli na podnik Las Matas kupovať škopce a odvážať železnicou do Paríža, platia funtmi v zlate, čo nosia v zamastených kožených mešcoch. Prišli i Mičinci v svojich opaskoch s veľkými mosadznými prackami; podajeden má vrkoče, čo mu padajú na prsia. Možno Hrochoťan, čo sa zamiešal medzi Mičincov. Zakúpili junce, všetko dvojročiaky, biele a bujné, a pošikujú ich na veľký lichvový jarmok do Tornale. Ta sa hotujú ísť Oravci kúpiť statok, ako každý rok podjeseň, čo ho budú cez zimu riadiť na maštali. Majú pugiláre nabité, všetko stovkami, čo sú poukladané jedna na druhej a stisnuté sťa stránky v knihe. Ako ryčia bravy, čo ich vyťahujú za uši mocní mäsiarski psi z teplých chlievov, vystlaných temer do pol povaly žitnou slamou…