Zlatý fond > Diela > Prechádzka po Patagónii III


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Prechádzka po Patagónii III

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Lucia Trnková, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Lenka Konečná, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Martin Divinec, Eva Lužáková, Katarína Sedliaková, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Simona Veselková, Ivan Jarolín, Lucia Kancírová, Erik Bartoš, Martin Skakala.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 81 čitateľov


 

6

Útvar a poloha kampa. Trochu zložitý miestopis. Ťažká postať a jej skvelé vyplnenie. Radosti stola, spoločenské pôžitky. Mate a zapekačka. Telegrafia bez drôtov

Ráno sme sa ešte len umývali na potoku, keď tropilla už bola vtiahla do korrala. Treba uznať, pán správca sa preukázal ako činný, neúnavný, menovite ranostaj, akých sa málo vydarilo takých v Patagónii. Nie div, že mu ploty na korraloch pukajú, čo nahonobil statku do nich na túto skúšku. Kto vynakladá na robotu toľkú hŕbu vytrvalosti a záujmu temer až náruživého, ten sa musí postretať s úspechom, potknúť sa doň, ako plný voz zbožia, keď zavadí o zvariak v stráni a vyvalí sa. Škoda toľkej vôle a pracovitosti nevykázať širšie a slušnejšie pole, než tieto krkolomné grúne. Prečo nie napríklad rozsiahle kampy toho druhého podniku, čo sa tiež volá Las Matas?

Boli sme už oblečení, umytí, keď prikvitol náš ovčiar s plným vedrom čerstvého mlieka. On sám ho nadojil na dolnom podniku. Ťažko si predstaviť, ako ho teperil a nevyčrpkal ho polovicu. Vedro a či tú putňu drží v jednej ruke, že visí popri boku koňa, tak, aby bok netĺkol do nádoby; v druhej ruke drží koňa za uzdu. Veď vieme, že nepôjde pešky po mlieko.

V to ráno sme zajedali našu kávu babami, ale včerajšími. Dneska nemiesil náš ovčiar, ale ich prihrial trochu pri pahrebe. Loj, čo je v koláčoch, dáva im nepravý náter a vzhľad. Zatvrdne totiž a premení koláč cele čerstvý, ktorý iba čo ochladol trochu, v pečivo staré, zatvrdnuté. Takto prihriaty koláč zase omladne, sťaby ho boli iba toť vytiahli z pece.

Práve sme mali v korrale lapačku na kone, keď prikvitli priatelia z dolného podniku, svieži a vypočinutí, hotoví do nových robôt. Ich psi dosť veselo šukali okolo domu; ňuchali okolo korrala, plného oviec, až ploty na ňom sa ohli a vypučili na miestach, pod tlakom toľkej hŕby živého mäsa. Ich psi sľubovali svojím chovaním dobrú vôľu a ochotu na dnešný pohon.

Tropilla nebola, ako z druhých Las Matas; každý sa už len uspokojil s koňom, čo mal včera a čo si sotva mohol vypočinúť cez jednu noc od toľkej roboty. Robí sa, ako sa môže, nie ako by sa vyhľadávalo. Gazda nemusel upotrebiť korbáča, vlastne rukoväti s tou sľučkou. Kôň jeho skrotol poriadne a stratil mušky. Kôň gauča, toho „zdnuka“, neurobil ani polovicu skoku, čo bol urobil včera. Tučný pejo pána správcu tiež krútil menej zadkom; môj nijakovsky nechcel sa dať naviesť do cvalu. Ostatne dneska nikto nemyslel na cválanie.

Heslo je obkľúčiť kamp a vymiesť ho; pokračovať, kde sa včera prestalo. Vyháňať a vyháňať ovce, zajímať ich pred sebou, aby vyšli najavo všetky, nech sa už skrývajú kdekoľvek. Prichodilo vymetať kampy nielen čo padajú pod Las Matas, ale i tie, čo prislúchajú dolnému podniku. Oriešok tvrdý, bračekovci; ak horný kamp má zuby, nie je ani dolný podnik bez nich; je to pôda tiež nerovná a spretŕhaná. Nadovšetko dolný kamp je čosi väčší.

Prestiera sa i on v dolinu k plesu, čosi dolinou, čo z nej zvyšuje, ktorá nie je tiež veľmi široká a má svoje boky, bralá totiž zo západu a z východu. Ostatok kampa sa už prestiera na pampe, do ktorej sa vylieva dolina. Bralo, čo je na východ, ďalej od Cordillery, nie je síce nízke a úložité, ale je ešte ta rovné. Trčia i z neho tu i tu zámky a bralá, čo mu vyrástli z boku. Čím sa väčšmi blíži k plesu, i toto bralo je tým vyššie a horšie; no vždy je len jedno bralo a nie je najhoršie po ňom sa štverať.

To, čo je od západu, bližšie ku Cordillere, je zlé, vysoké i strmé. Grúňa tam nieto mnoho: všetko samé bralisko a zámok, čo vyčnieva z bokov. Čím bližšie k plesu, tým je horšie. Ta nižšie od homolovitého vrchu, i za ním trochu, vyzneje skoro v čistú skalu, tvrdú, pokrkvanú žulu. Je v nej mnoho záhybov a vhĺbenín; v tých sa práve nájdu fľaky dobrej tučnej paše, na ne sa ide cez krkolomné chodníky. Táto skala vbieha dosť hlboko do samého plesa; tvorí v ňom akoby predhorie, skoro ako predchuť k Pekelnej bráne, čo je ďalej dnuka.

Bralo z východnej strany nejde až po pleso, spúšťa sa tuhou strminou na pampu, temer sťaby ho bol odťal. Kde prestáva, na jeho úpätí dolina do tých čias stisnutá, vyleje sa v širokú pohodlnú pampu. Tá sa potom už spúšťa pomaly na pleso; po nej potok, čo sa bol vyrútil z doliny a práve sa začína všakovak skrúcať a obracať po rovnejšej pampe.

Bude mnoho opletačiek, kým sa tento kamp vyčistí, menovite grúne zo západnej strany. Za bralami, výčnelkami, v záhyboch a jamách skál nájde sa veľa úkrytov; statok sa na takých miestach utají, čaká, že pohon popri ňom prehrmí naprázdno. Rozšírenina okolo plesa je čistá pampa, otvorená a prístupná; tá už nedá skoro žiadnej roboty.

Horšie je, že kamp má ešte jednu rozšíreninu; tej sme ešte nevideli, je hneď hore v samej doline. Dlhý kamp, sťa chlap, má on pri boku kapsu a či skôr hodný uzol, prehodený cez plece práve z tej horšej strany, zo západu. Ozajstný uzol, čo má hrdlo stiahnuté, ale zato má brušisko vypučené a okrúhle. Ten uzol sa vtisol do Cordillery, práve tým priesmykom, čo je proti kaštieľu; sám priesmyk tvorí stiahnuté hrdlo, za ním sa počne robiť vypučenina. Hrdlo i brucho obstaté je vencom vrchov. A ozajstný to veniec tŕňový: na vrchoch výčnelky a múry bralísk, inde zas fľaky hory; tu pohon býva ťažký a nevďačný. Steny vypučeniny, čo ležia na sever, sú spojené s bralom, na ktorom je kaštieľ. To ide na západnej strane doliny dohora, obracia sa do slepej doliny, kde vyviera potok. Kde sa spojenie to stalo, tvorí sa koleno temer v pravom uhle. Koleno sa dvíha od podniku až temer po hrebeň. Steny vypučeniny, čo ležia na juh, súvisia s hlavným bralom, čo ide od priesmyku do plesa. Koleno, kde sa bralo obracia, je pokazené, všakovak sprehýbané a vyžraté, miestami má hrboly a výčnelky.

Pri robote na mieste, kde nám dnes prichodí krky lámať, mohla by nás vytrhnúť veľká smečka dobrých, odhodlaných, neúnavných psov. Pán správca zas natieral včera večer svojím psom labky, ale dnes, keď sme sadali na kone, nevideli sme veľkej zaujatosti za robotu, akoby im prislúchalo. Uľahujú radi, ak jazdci trochu zastanú; ak idú cvalom, pokuľhávajú za nimi dosť ďaleko na chvoste.

Chlapi jeden za druhým sa vtrepali priesmykom „ta dnuka“, chodníkom nie bárs najkrajším. Keď prejdú cez hrdlo, ktoré nie je dlhé, príde sa im dať do grúňov, čo stoja ako v polovenci na juh a na sever. Začne sa robota, ako sa vždy musí počať, od hrebeňa. Mal by sa zohnať statok na dno uzla a prehnať priesmykom do hlavnej doliny. Statok, čo je v polovenci od juhu, musí sa všetok spustiť dolu. Skazeným, sprehýbaným kolenom nenájde bárs prti na grúň, čo sa spúšťa k plesu. Z polovenca, čo je na sever, statok môže sa zohnať na dno uzla, ale v bokoch má tiež dosť prtí, ktoré idú do hlavnej doliny. Na kolene sa skrúcajú cele pohodlne, vedú do grúňa, čo je už v hlavnej doline, na ktorom je ako kaštieľ tamhore.

Chlapi, čo budú pracovať na severnom polovenci, musia bedliť, či sa im ovce, čo ženú pred sebou, nevracajú prťami do grúňa, ktorý bol už včera vyčistený.

Koleno, kde uzol prechodí do hlavnej doliny a obracia sa na grúň, ide od spodku, od ústia priesmyku až temer k samému hrebeňu. Dolu nad domami je dosť okrúhle, tamhore pod zámkom je už čosi ostrejšie. Práve na tom kolene, vo výške dosť značnej, je tmavý fľak hory, nepatrný, čo vidno z neho od podniku, je kúsok, že by si prikryl ľahko punčom. Ale hoc je malý ten fľak, je veľmi nepohodlný. Zahrádza prehľad, vôbec obťažuje robotu; treba uznať, na najhoršom je mieste. Bárs je malý, môže sa doň skryť ľahko celé stádo oviec; potom už choď, vyháňaj ich. Pod fľakom a nad ním je koleno holé, s mnohými prťami; idú rovnobežne jedna nad druhou. Tými práve môžu sa ovce ľahko vracať na hlavný grúň, ak ich nadíde vôľa, už či nad fľakom hory, alebo pod ním. Od domov ťažko odmerať a rozhodnúť, či fľak prechodí i na ten severný poloveniec v rozšírenine uzla, či ide dnu ďaleko alebo málo. Vôbec do rozšíreniny uzla nevidno; koleno vyčnieva dosť hodne a zahrádza výhľad ta dnuka.

Neviem, prečo sa to stalo, ale sa stalo, že mňa poslali na stráž práve na to miesto. Ovce, ak by prechodili tými prťami, vracali sa snáď na hlavný grúň, bol by ja mal zháňať nadol do priesmyku, vlastne k domom. Z tejto strany priesmyku nechali samého mňa. Poslali ma na také miesto, lebo tá robota bola ľahká. Bok je dosť strmý, ale rovný; má prehľad dobrý i chodiť po ňom je dosť ľahko.

Rozišli sme sa teda pred vchodom do priesmyku, temer hneď nad samými domami. Skupina chlapov, čo vnikla priesmykom, hneď v ňom sa rozdelila na dve čiastky: jedna na jeden poloveniec, druhá na druhý tých vrchov, čo sú vo vypučenine a čo stoja oblúkom vlastne proti sebe. Ja som sa tiež dal dohora, samým skoro kolenom, že pôjdem, kde mi je vykázané miesto. Času som mal dosť i nazbyt. Tí, čo išli dnuka, musia vyjsť na hrebene, prejsť celý bok polovenca, ak chcú kamp dokonale vymiesť. Robota sa musí začať z tamtoho konca, od západu, a blížiť sa pomaly k priesmyku, vlastne ku kolenu, na ktorom budem ja a kde sa i skončí.

Začal som teda stúpať pomaly rovno dohora. Prešiel som dakoľko tých grúňov, strmých i úložitých, dohora i nadol, mnohé boli i sprehýbané, všakovak zjarčené, po dosť dobrých cestách, neraz i po horších, ale ani raz sa mi nezdala cesta tak obťažná ako teraz. Grúň bol veľmi strmý, ale tomu bolo odpomôcť, nech robím cestu v serpentíne, ako sa robieva v takých strminách. No môj kôň nemal vôle do takej roboty, bol tvrdého pysku, nechcel robiť cestu zákrutami. Ledva som začal čosi vystupovať, on už zdýmal ako mech; boky sa mu dvíhali prudko a padali; začal sa i potiť tuho, menovite po šiji, aby ja lepšie mohol vidieť. Ono i slnce pieklo tuho práve do tejto stráne; papršleky padali temer kolmo, lebo padali zo strany; horúčava bola i mne na obtiaž, čo som sedel, nieto koňovi, ktorý musel ísť i mňa vliecť do vrchu ešte. Ľúto mi padlo hoviadka, vidiac ako sa snaží vykonať hádam viacej, než vládze. Nešibal som ho; dal som mu radšej času, nech si ide, ako môže.

Myslím, že som si škodil, klamal sa a schybil. Miesto ľútosti a šetrenia bol na mieste korbáč pri prvých znameniach váhania. Kôň bol privyknutý na druhé zachádzanie s ním; bolo treba šibať a hnať ho bezohľadne, aby neochabol, nezačal fígle zháňať. Nepochopil moju dobrotu a zhovievavosť, dal jej iný výklad. Keď ho nedurím a nešibem, myslel, že mi nezáleží na tejto ceste. Vec, na ktorej nezáleží, môže sa vziať naľahko. Ukázal sa nehodný chúlostivých ohľadov. Zrazu mi zastal a nechcel sa už hnúť ani krok. Omrzel ma úplne, aby nemal s ním ošklivenia, zostúpil som radšej z neho a začal ho viesť za ohlávku. Tak som urobil celú cestu dohora; pešo, ako medvediar, keď vedie za sebou svojho macka. Bol som ešte rád, že išiel za mnou a nebolo ho treba ťahať dohora. Ani nezdýmal, iba že sa opustil cele, i uši mu padali chloptavo. Mne bolo zato horúce; námaha veľká stúpať bez palice a k tomu ruka zaujatá vôdzkou a kantárom.

Prišiel som šťastne k hôrke a sprostil sa najprv koňa. Priviazal som ho o prvého bučka. Nazrel som do hôrky, čo je zač; nuž hora ako hora. Chodníkov na všetky strany, koľko chceš. Ale vyber, ktorý ide na druhú stranu. Každý sa delí na dvoje, ten zas na dvoje a vniká kdesi do húšťavy. Stačilo mi, aby nahliadol, že sa neodplatí hľadať priechod z tejto strany. Bolo to ako v starom meste v niektorých mestách. Bolo najlepšie vrátiť sa, odkiaľ som prišiel, obísť hôrku naokolo. Tak som i urobil; ibaže ani to nešlo ľahko. Lokálnu pamäť nemal som nikdy veľkú, hlavne preto, že nebedlím, kade idem. Hanba je povedať, ale je už raz tak, že som sa stratil v tej malej horičke, motal som sa sem a ta, vracal sa na tie isté miesta, kým som sa z nej nevyplietol naveľa.

Tak som sa ja natúlal podaromnici po hôrke, ktorá je tak malá, že bys ju punčom mohol prikryť; zmámil som mnoho času. Kôň mal viac rozumu, než ja; bolo tu hodne mäkkej trávy, popásal sa s chuťou, akoby nebol býval tri dni na paši. Kôň nemá nikdy dosť. Nevidel som ho nikdy, kde bolo trávy, aby zaháľal. Keď som ho odviazal, že pôjdeme dohora a obídeme hôrku z tej strany, nechcel sa ani hnúť. Vysadol som naň za pokutu, ľútosť ma prešla; nechcel ísť, ja mu prisypal patagónskeho ovsa. No stratil som jeho vážnosť, môj korbáč pliaskal, ale nebolel; kôň sa málo trápil o môj korbáč; ruka mi ustala a predsa nemohol som urobiť ani kroka. Zosadol som zas, uviazal koňa o bučka a dal sa dohora pešky.

Sponad hôr som videl na druhú stranu plesa veľmi dobre. Veľký podnik zdal sa veľmi blízko; i budovy sa mohli rozoznávať. Cerro Frias sa hodne ukľakol; zdá sa, že ja a jeho temeno je tá istá výška. Vidno cestu, čo vedie do toho kúta, kde je veľký vrch pri zvariakovom poli.

„Pekné miesto pre leóny,“ zišla mi na um výpoveď gazdu. Dolina, do ktorej ide priesmyk, je stadiaľto ani studňa. Vidno čosi bokov, ale dna nevidím. Z brala vidím kus toho polovenca, čo mi padá oproti a je z južnej strany. Bralá, čo sú z tamtej strany potoka, z východu našej doliny, vynímajú sa veľmi dobre, ale nieto na nich čo prezerať. Sú holé, strmé, suchopárne.

V studni kdesi stal sa ruch. Počuť húkanie, čo sa ozýva jedno za druhým. Akiste odráža sa zvuk od stien bralísk. Tu i tu brechot, či už pravý, či napodobnený, nevedieť. I ľudia sa miešajú dakedy psom do remesla. Hýbanie sa blíži ku mne; naostatok zazrel som i ovce; prebehli onedlho kŕdliky i nado mnou, druhé pobehujú popod hôrku. Idú, kam sa im páči, kde by nemali. Mal by ich zastavovať a narážať nadol. Bez psa a bez koňa som tu iba divákom, bez osohu a bez cieľa; sťa tie tably v daktorých sadoch, na ktorých stojí „Zakázaný chodník“, ktoré keď i stoja, nik si z nich nič nerobí, lebo nekričia a nebijú.

Čo tu ešte hľadať? Načo ma postavili samotného na taký dôležitý bod? Tí, čo delili miesta, sú snáď väčšmi na vine, než ja. Šťastie, že viem hvízdať na prstoch. Aspoň som hvízdal, aby vedeli, že som tu. Ovce sa len obzreli, čo sa to robí, ale zato sa len trúsia prťami; niektoré idú rovno bokom, iné sa berú dohora, kde je zámok.

Konečne sa ukázala postava spoza kolena, dosť vysoko nado mnou. Bol to náš ovčiar na svojom sivkovi. Drôtený strmeň je už čosi znetvorený: z kolieska urobila sa elipsa. Iste sa roztiahlo od ťarchy, čo naň nalieha. Diana sa vlečie za pánom; opustené uši, nechutne a pokuľhávajúc.

„Čo takého?“ kričí on, nechápajúc snáď, prečo hvízdanie, i vôbec čo sa tu robí.

V odpoveď ukázal som mu hodný kŕdeľ, čo práve sa prekráda popod hôrku a začína sa rozsýpať i on prťami dlhého brala.

„Mater ti taká a taká!“ skríkol on.

Prvý raz, čo ho čujem vysloviť sa trochu neporiadne. Bol i on rozčúlený. Tak sa zdá, nieto, koho by nerozčúlila táto robota.

„Diana! Diana!“ zavolal, obzrúc sa za sukou, čo kuľhala za ním.

Pustil sa ozajstným cvalom za ovcami, podhadzujúc kabát, prehodený po pleciach, aby nespadol z nich od pohybu a sepkania. Cvalom opatrným obrátil koňa dohora; začal podchodiť ešte vyššie, temer pod samý hrebeň, že zaskočí z tej strany kŕdliky.

Ja som sa vrátil ku koňovi, že idem byť bezohľadný. Najprv som mu pritiahol podbrušný pás čo tuhšie. Šibal zase chvostom zhora nadol, hľadel sa i zvrtnúť, že ma azda odoženie, ale mal som ohlávku nakrátko a stál mu temer pri samej hlave. Vysadol som naň zase: on bez šibania pobral sa dosť dobre dohora. Odfukuje, to je pravda, tiež hundre akosi a či stene, vzdychajúc, vlastne pri každom kroku socajúc po kúsku toho vzdychu, ale ide rovno dohora, až mu je pysk temer pri samej zemi. Odkiaľ prišla táto premena znezrady, ani sa nedá ľahko vysvetliť. Možno sa zľakol, že som sa najedoval a že mu ublížim; možno sa zahanbil, že halaškuje pod bučkom, keď sa druhí trhajú v robote, alebo si oddýchol, nazbieral veľmi mnoho síl na mäkkej tráve, aby mu nezavadzali, musí ich čím prvej rozfrnadiť. Dosť na tom, premenil chovanie. Ja si myslím, že spoza hôrky doľahol i k nemu ruch; možno zbadal, ako ovce prebehujú; môže byť, cítil, že je blízko, hneď za hôrkou, kamarátstvo. Hlavné bolo, že sa pochlapil, vyniesol ma veľmi dohora. Keď sme boli temer pod hrebeňom, rozohnil sa i zacválal na dajedných rovinkách. Narobil mnoho obchodov a zákrut, kým sme pozavracali ovce.

Gazda sa tiež zjavil spoza kolena na tejto strane grúňa, našiel nás vo veľkej činnosti. Mohol byť spokojný s nami, a predsa našiel, čo neodobril.

„Prečo ste neprešli ta dnu; mohli ste si stať pred hôrku z tamtej strany. Bolo vám ľahšie zavracať spred hôrky: nemalo by čo zavadzať, i rozhľad je lepší. A kde je tá ťažká fúra, náš ovčiar?“ spýtal sa, obzerajúc sa po grúni. „Nezacválal by a čo by sa bralo naň rúcalo. V najhoršiu chvíľu sa odpratal kdesi, miesto aby bol držal nos na tamtej strane: tak by sa neboli všetky ovce sem narazili.“

Ja som mu veľmi nešiel vysvetľovať, ako sa veci mali. Nech i on má na čom hlavu lámať.

Na šťastie nemal kedy myslieť dlho na tú istú vec. Robota ho tiež zaujala priveľmi, čo nebolo s ňou v úzkom súvise, na to i zabudol ľahko.

„Poraďte si tu, ako viete. Hádžte všetko nadol, ak by čo prešlo semka. Ja musím íst ta,“ ukázal korbáčom na grúň, čo je z tamtej strany priesmyku, kde sa skrúca v tom kolene rozrytom a zapratanom balvanmi a skalami, kde prechodí do brala hlavného, ktoré sa poberá k plesu. „Nevďačná je robota. Samá skala a jama. Ovce sa pokrývajú. Psi nestoja nič: nechcú sa ani pohnúť. Toto bolo ešte len ešte: tam už neviem, čo bude.“ A už sa spúšťa dolu samým kolenom grúňa, skadiaľ vidno i dnuka i na túto stranu. O chvíľu ho bolo vidno, ako sa škriabe na bralo oproti, práve kde sa počína skrúcať na pleso. Tam mu je cesta temer najhoršia.

Sotvaže začal vystupovať do grúňa, priesmykom sa prelieval hlavný kŕdeľ oviec do našej doliny: ovce, čo sa dali zohnať na dno studne. Vychodili v neporiadku a zmätku; krútia sa a bľačiac hľadajú cestu vo veľkom stisku. Ako vychodil z priesmyku, tak sa rozlieval na neveľkej pampe, čo je nad domami. Boli kŕdliky i tam, čo sa obracali dohora do grúňa; iné, čo sa dávajú hore dolinou. Vidia fľaky hôrok, hoc suchých: v nich by sa bolo dobre uchýliť, azda by bolo i pokoja. Tu hore je už tichosť; všade, ako vymreté. Bolo zrejmé, že tu nieto čo robiť. Spustil som sa i ja v dolinu, ani po masle. Kôň sa sponáhľal, i popchol; oživol pohľadom na toľký statok, čo sa hmýril tamdolu.

Bolo dosť roboty okolo kŕdľa; všetko sa krúti okolo domov, nechcelo sa mu obrátiť sa, kam by patrilo ísť. Hôrky, čo sú hore dolinou, čo ich vidno od podniku, sú pokušenie statku; priťahujú k sebe: v nich sa mu zdá, že je skrytá sloboda, za ktorou sa ženú. Bolo ho načim zaskakovať temer ustavične. Áno, hôrky sú na oštaru, hoc zase ich nehodno podceňovať. Majú i mnoho dobrého; dodávajú podniku okur a ohrev; sú pohodlie, zdravie, blahobyt a spokojnosť zamestnaným, z nich drevá trieskajú temer ustavične na ohnisku; z nich sa páli pec, z ktorej vychádza taká dobrá pečienka a dobrý chlieb; z nich sa podkuruje v zime, keď je mokro a studeno v tej bľachovej sprave, čo je v salóne. Treba hodne tuná toho ohrevu cez zimu, ba i v lete. I po iných podnikoch sa popáli dosť dŕv; tu sa ich musí popáliť nepomerne viacej. Dolina hlboká, bez slnca v zime, noci dlhé a studené; či si môžeme žiadať väčšej radosti, ako sedieť pri ohnisku, hriať sa, keď tamvon zavýja vietor, alebo sa bijú mlynári, a poťahovať horkastý odvarok mate.

Bol sa zohnal kŕdlik dosť rúči z tej bočnej rozšíreniny kampa. Ponarástol dakoľko ráz toľko, keď sme doň zamiešali ovce, čo sa tej noci vädili v košiaroch. Všetko musí ísť na spodný podnik; tam sa dokoná dielo, pre ktorý bol usporiadaný tento dlhý, zložitý pohon. Tam sú na to všetky zariadenia a spravy, aspoň omnoho lepšie zavedené než na hornom podniku, novom ešte a tak sa zdá, ani nie cele hotovom.

Práve keď sme sa mali hýbať, prikvitol konečne i náš ovčiar; dohnal celý kŕdeľ ubehlíkov, ktorí, nech nie jeho, boli by umkli do horného kampa a zapríčinili škodu bývalému majiteľovi. Horko-ťažko mu išlo, ale predsa ich dohnal.

V dolinu sa išlo ako vždy v tejto robote, z nohy na nohu. Hneď pod podnikom sa prekročila hraničná čiara, ktorá dávala i ústie priesmyku hornému kampu. Išla krížom cez dolinu až po hrebeň brala, čo je na východ od domov. Tento plot opisujeme len všeobecne; má na jednom lebo druhom mieste úchylky od tohto všeobecného smeru, ktoré by už bolo hádam zbytočné vyratovať teraz dopodrobna, lebo táto čiara už stráca svoj význam. Nebude už hraničná čiara, ale iba najviac ak čiara vnútorného rozdelenia. Bude znamenať ako ktorákoľvek čiara, čo delí jeden odsek kampa alebo potrer od druhého; ostane jej len význam hospodársky, ktorý je tiež veľký, ale nikdy taký, ako bol dosiaľ, kým delila dva podniky natoľko, že musela byť opísaná dopodrobna so všetkými odchylkami od rovnice, so zákrutami a zvratmi v spisoch „verejného spisovateľa“, ako sa tu volá verejný notár, vpísaná do veľkej knihy v zmluve kúpno-predajnej, uzavretej medzi oboma stránkami, vyvedenej u verejného spisovateľa, na hrubom trvácom papieri, ozdobenom mnohými kolkami.

Veru tak; robota nebola skončená, chytí ešte hodne, aby bola skončená, bárs je načatá veľmi dobre. Neostáva, ako zohnať statok, čo je na brale z východnej a západnej strany doliny, čo idú k plesu rovnobežne. Bralá a medzi nimi dolina tvoria tú chodbu, čo som kedysi bol videl, sediac na kameni, keď som bol urobil svoj prvý výlet na pleso. Vymietli sme dosiaľ menšiu čiastku kampa, ale roboty bolo viac, než nás čaká na tejto väčšej polovici. Tamhore je kamp roztrhnutý, má jednu slepú ulicu a druhú bočnú rozšíreninu: dva kúty, v ktorých bolo dosť kutenia. Už nám neostali iba steny a podlaha tej chodby, bárs i po stenách bude ešte roboty, zvlášte na tej, čo je na západnej strane chodby.

Gazda robí hurt v grúňoch práve tej steny; nad ním ešte vyššie pracuje gauč, čo pochodí „zdnuka“. Na bralo, čo je od východu sa vyštveral pán správca a priatelia z nižného podniku. V doline sme tiež ostali podajedni: pán správca z druhej strany, náš ovčiar a ja. My máme už vlastne iba bedliť i s Dianou tu dolu, aby robota nevyšla navnivoč, alebo sa neobrátila čím hore tým dolu. Aby sa ovce nevracali do kampov, čo sú vyčistené. Na Dianu nieto sa čo spustiť v tej robote; bola, tak sa zdá, tej mienky, že by mohlo už byť dosť na dneska; dosť i toho potĺkania po mrcha cestách. Kým sme boli pri domoch, chcela si ísť ľahnúť nasilu na podstenu; náš ovčiar ju horko-ťažko vypoďkal spod nej.

Na pána správcu, ktorý bol k nám pridelený, tiež sme vlastne nemohli veľmi rátať. On sa zjavoval medzi nami tu i tu; viac ako hosť takrečeno. Necítil sa on dobre samosvoj na postati, čo mu nadelili. Zdala sa mu azda priľahká, súca pre hostí, zpravodajcov; ľudí, čo neprivoňali veľmi do tohto remesla, ako ja, a snáď kto druhý ešte. Skôr halaškovanie a prechádzka pod vývesom vážnej práce. Jemu nebolo tu stánia ani pokoja obzerať sa nič po nič, postávať nečinne, keď iní tamhore lámali väzy na zlomkrkoch a bralách, potili svoje kone a potili sa i oni. Keď zbadal, že je tam čo ťažšieho, že dakde hádam zasekla robota, umkol v tie strany, nechával nás tu samých a Dianu, ktorá išla za nami polihujúc.

Slnce pripekalo tuho i v našej chodbe; lieň a ochabnutie padlo na nás i na hoviadka. Ja by bol vďačne ľahol tiež niekde do chládku. Povetrie na grúňoch sa triaslo od tuhého prípeku, sťaby v lete. Môj kôň by sa tiež vďačne kdesi popásal; ale spoločnosť bola priveľká: ťažilo sa mu opustiť ju, kým sa nerozíde. Snáď mu lichotila i česť, že môže doprevádzať toľkú čriedu. No ovce po grúňoch sa uťahovali, tu za skalu, tu do jamy alebo do priehlbiny, tiež pre horúčavu; nechcelo sa im vychodiť z úkrytov. Čuť kriky gazdu, ktorý zosadol a vedie koňa za sebou. Keď krik nepomáha, začal váľať skaly dolu bokom; letia s hrmotom, skáčuc a prevracajúc sa do doliny. Na brale z druhej strany tiež sa namáhajú ľudia, psi i tam zatíchli a polihujú; nečuť ich štekot, sťaby ich nebolo. Naša Diana stráni sa nás, uťahuje sa, ale keď ju horúčava priveľmi trápi, vovalí sa do potoka, brodiac v ňom sem a tam, kým sa dobre neochladí, pri čom chlepce tu i tu studenú vodu.

Na oboch grúňoch vidno podlhovaté obláčky; v nich riadky oviec, ako bežia pred krikom a kamením tých, čo ich duria a idú za nimi a nad nimi. Gauč, ten „zdnuka“ vyšiel na samý hrebeň, čo čnie roztrhaný a zubatý. Vidno ho neraz i cválať na koni; ohromné braliská pod ním, sťa múry. Má hlavu dobrú, ako sa mu nezakrúti v tej výšave, nad samou priepasťou. K našej čriede sa pripojujú kŕdliky, čo vybehli zo svojich miest záľuby; hľadajú útulok a pokoj pri nás, lebo vidia, že nás je tu mnoho.

Slnce sa už bolo dosť hodne nachýlilo k západu; v našej chodbe začali zaľahovať tiene; do niektorých zákutí a záhybov brál vkrádalo sa i šero, keď sme vpratali konečne to značné stádo do košiarov nižného podniku. Bol to statok z oboch podnikov: horného a dolného. Bolo ho mnoho. Bľačanie bolo vždy veľké, ako vždy pri takýchto zhromaždeniach. My boli by sme si oddýchli s obľahčením, pokrytí šedým prachom pampy, keby bola bývala práca hotová.

Prvej než sme nechali košiare, bolo načim ich zabezpečiť, aby sa nevyvalili. Ploty neboli najspoľahlivejšie; boli na miestach i rozkývané. Bolo sa báť, že nevydržia tlaku toľkého statku, ktorý na ohrady neraz naľahne, že sa vyvalia na kuse, alebo že sa na daktorom mieste urobí špára a že nám statok utečie tej noci. Žŕdky, polená, dosky, prázdne súdky, drúky, kisne, vlnené baly, všetko sme upotrebili, čo sa len dalo poznášať a privaľkať k oslabeným miestam. Kde bolo treba, sme upevnili, podopreli. Ohromné vreciská vlny, ktoré spodný podnik ešte neodvliekol na nábrežie, tým menej na druhú stranu, tu preukázali dobrú službu, hoci lepšiu by boli preukázali podniku, keby už boli na ceste do prístavu alebo skôr v samom prístave. Toho roku sa veľmi oneskoril prevoz vlny z tohto podniku, pre nedostatok loďstva, ktoré má kdesi na druhej strane prácu. Sú tiež natlačené, bez obručí a ohromné. Odvláčajú sa na nábrežie na zvlačužkách za lacom, pripravených schválne pre túto robotu. Zvláštne bolo, že medzi tými vreciskami boli i všetky z horného podniku, čo vyšli z tohoročného striženia, zvlášte preto, že keď ich kôň doniesol na chrbte semka, bol by ich tou istou cestou mohol odniesť na nábrežie. Nebolo by ich treba vliecť na zvlačužkách. Ale zas môže byť, že ich tu zložili, aby im bolo veselšie v spoločnosti tunajších, lebo čakať na prievoz, keď nevieš, kedy príde, je dosť nudné. Krem toho tieto baly pred odchodom na svetový trh svojou prítomnosťou pozdvihli význam tohto deja; upevnilo dakoľko oslabených miest v ohradách tunajších korralov, ku ktorým ich chlapi dovaľkali.

Ostatne pohon sa skončil, až keď prišiel všetok statok do korrala. Šuhajci, ba malé deti pána majiteľa dolného podniku urobili výlet na skalu, čo ide do samého plesa: dohnali statok, čo sa tam zdržoval. Na toto bralo už by sa kôň nevyštveral, snáď ani gauč „zdnuka“ nebol by mohol po ňom ísť na koni. Tu si deti poradili veľmi dobre samy; povyháňali ovce z ich úkrytov a kútov: ktovie, či práve táto čiastka kampa nebola tá, kde robota vypadla najlepšie a najčistejšie; aspoň oviec prišiel stadiaľ pekný kŕdlik; ktovie, či i jedna ostala tam po tom vymetení.

Nepočul som, že by bol kto z prítomných zašomral, keď sme vstúpili do hlavného domu na dolnom podniku, že nás čaká už prikrytý stôl. Od rána sme nemali ničoho v ústach; nám sa zdalo, že od tých čias minul rok; iba čo sme sa boli napili dakoľko ráz na potoku. Večera večer nebola tiež chýrna. V kampe sa neraz stáva, ako v snoch, že za tučnými kravami nasledujú chudé. Obedy a večere neviažu sa k hodinám, ako v rodinách rozšafne vedených a spravovaných. Prídu, ako sa trafí, neraz i vystanú.

Ale väčšmi teda než sám obed tešilo nás umývanie, ktoré sme pred ním museli vykonať. Zdalo sa, že všetka voda plesa nie je dostatočná zmyť kôru prachu, čo nám priškrela na kožu, prilepila sa ešte lepšie so znojom. Neviem, čo povedala domáca pani, keď pozberala svoje biele uteráky, keď vyšli z našich rúk po tomto výkone.

Tento obed, a mohli by sme povedať, i večera, čo sme v to poludnie užili na dolnom podniku, bol vydarený: chutný a veselý, akých sa netrafí mnoho do roka. Hlad je sám dobrý kuchár, ale i domáci prisporili, čo mohli, aby nám chutilo, i aby nám u nich bolo milo. Keď nám nadelili polievky do hlbokých tanierov, mocnej a horúcej, zdalo sa mi, že je to zas tá, čo som kedysi jedol pri jednom takomto priateľskom stole. I tu sa vylievala polievka rovno z hrnca; iba mu chybovalo, že nebol rimavský. Tu sú už hrnce všetko železné. Boli sme i tu všetko v priateľstve: ľudia boli po veľkej robote, ktorá vypadla k spokojnosti, za stolom veľmi pohostinným, od ktorého sa šírila vôňa chutnej baraniny, pripravenej znamenite.

Jedlo sa pri tomto obede mäso mladej jarky „ušatej“. Veľká zriedkavosť nájsť jarku, čo má uši celé, nedotknuté znakom. Tu sa našla; pre ťažkosti kampa a jeho útvar nie je ľahko kampy vyčistiť dokonale, nájde sa vždy jahňa, čo sa vyhlo značeniu. Táto jarka nepatrila vlastne nikomu dľa zákona, ale skôr bárskomu, komu padne do ruky. Mäso „ušatých“ v spoločnostiach, čo sa schádzajú v kampe, menovite pri takýchto hostinách, považuje sa za zvláštnosť, skoro za lakotu. Účastníci vďačne si zajedia z neho, akosi v istote, že jedli trochu zo svojho a nie z majiteľovho. Majiteľovi samému bude hádam chutiť tiež lepšie, než mäso z najlepšieho škopca, čo nosil už na uchu znak jeho podniku.

Boli za stolom i žarty a smiechy; pán správca bol i dnes v alpargatách, ktoré za rána boli nové, v celosti totiž; pred večerom neostali z nich iba pysky. Psi mu urobili odboj, vypovedali poslušnosť a zutekali z grúňa, v ktorom bol krky lámal, keď sa bola vyčistila rozšírenina, čo je za priesmykom.

Gaučovi „zdnuka“ som vytýkal, prečo si nedával lepší pozor pri robote a nebedlí, že netreba sa liepať po najhorších priepadliskách bez rozvahy. Zlé miesta sa obídu, hľadiac sa na ne dostať okľukou, ale istejším chodníkom. Dakedy sa vynechajú, čo som už nepovedal nahlas pred toľkými, čo počúvali; výrok by mohol pohoršiť, snáď i mať nedobrý výklad a považovať sa za urážku. I mačka, keď sa má dať do kaše, obchodí ju aspoň tak dlho, kým trochu neostydne. On mi odpovedal na výstrahy, že prečo by neprešiel on na svojom koni, keď môže prejsť guanako sám i bez koňa. Na takú odpoveď nedalo sa nič odpovedať. Druhí mlčali tiež, držiac každý pre seba, čo myslí o tejto veci, ale nikto by nebol pochyboval, že nie je pravda, čo on povedal. Videli ho neraz, že poprechodil na takých miestach, kde len guanako prešiel pred ním.

Tu prišlo do reči v rozhovoroch o dnešnom pohone, prečo som radšej nezaujal postať pred hôrkou, obíduc ju a vníduc do rozšíreniny kampa. Uznali všetci, bez výnimky, že som ja zastal moju postať veľmi dobre; vyplnil úlohu na všeobecnú spokojnosť, pozavracal statok, dostal ho do čriedy, ako sa vyhľadávalo, ale že i pri tejto robote nehľadí sa len na výsledok, ale i na spôsob, akým sa ide k svojmu cieľu. Pri každej robote, zvlášte pri tejto, hľadí sa vybrať najspoľahlivejší spôsob, cesta najkratšia, ktorá je i ľahká, i pohodlná. Ja som sa vyhováral neznalosťou miesta a polohy. Nemohol som sa priznať pred takou spoločnosťou, čo som mal za kríž s koňom, že som si vlastne nevedel s ním rady. Náš ovčiar vedel jediný snáď i dôkladne, čo bolo vo veci; našiel ma, keď som bol peší. On pri mojich výhovorkách mlčal, sťaby nebol nič počul. Pošíval tenkými remenčeky rukoväť korbáča, ktorá sa mu zodrala a vyrusala. Od tých čias mal som ho ešte väčšmi rád, vážil si ho väčšmi, než predtým, človeka, ktorý vie, kedy treba mlčať a kedy sa má hovoriť; umenie, ktoré tak často je zanedbané medzi svetom. Tešilo ma, že i ostatní tu prítomní pozerajú naň s veľkou úctou.

Ostalo sa za stolom dlhšie, než obyčajne; práca dneška bola hotová, inej dôležitej starosti nebolo. Po obede za čiernou kávou začalo kolovať mate; nie iba tak, aby bolo, ale s celou obradnosťou, ktorú vyžaduje taký dôležitý výkon. Obrady dávno prijaté, pečlive vypracované do podrobnosti; tie sa zachovávajú svedomite pri takých prípadnostiach. Obradnosť nás zadržala ešte dlhšie za pohostinným stolom, než samo mate.

Domáci pán oznámil, aby každý mohol čuť, že nám ide predložiť mate. Pomaly a bez zmätku začal riadiť spravu, z ktorej sa ponúka to pitie, takzvanú bombillu.[18] Nádobka otvor. Tým otvorom vyprázdnil mokrú masu, ešte zdnuka prázdna, iste dôkladne vytočená a vyhladená, zvonku ozdobená ciframi, neraz i vkusnými rezbami. Má hore neveľký otvor. Tým otvorom vyprázdnil mokrú masu, ešte zdnuka ju očistil a oškrabkal, aby z toho, čo tam dnu bolo, neostalo čo prilepené. Keď už nič nepadalo, ani pri vytriasaní, šiel k sudu, v ktorom sa drží suchý prach roztlčeného a či zomletého mate.

Mate pochodí z lístia stromu, čo rastie v lesoch Paraguay a Argentíny, v lesoch, ktoré padajú do horúceho pásma. Má čiastočne vlastnosti čaju, užíva sa skutočne miesto čaju v Južnej Amerike, menovite medzi ľuďom, ale i medzi vyššími spoločenskými triedami. Odvarok sa robí asi ako odvarok čaju, keď sa má piť bez obradnosti. My tu sme v inom ovzduší; čakáme, kým domáci pán nasypal dakoľko lyžičiek prachu do tekvičky, až bola temer plná.

Tu už pristúpil k ohňu, nalial do tekvičky vriacej vody z tetery. Tá je vlastne celý deň vo vare; vriaca voda nemôže vlastne chýbať nikdy v dome, kde sa píja mate. Vodou sa prach rozmočí odrazu, keď sa jej napije, myslím, i napuchne. V taký čas, keď je voda v bombille, neobídeš sa bez tej cievočky striebornej, čo k nej patrí: je čosi hrubšia od slamky, na jednom konci roztľapkavená, temer v podobe neveľkej lyžičky, ale táto má dvojité dno. Spodné dno na nej je dierkované sťa sitko alebo hustý cedáčik.

Tou lyžičkou vyrobil domáci pán akoby jamôčku v rozmočenom prášku; vykopal ju ako studničku, do ktorej sa z mokrej pôdy sciedza vlaha. Potiahne cievočkou toho moku zo studničky; ak je všetko, ako má byť, mok ide cez cievočku a domáci pán nemá čo s ňou viac robiť. Ak sa kde zahatilo niečo, musel by vytriasť a vyfúkať, čo prekáža; no taká vec, myslím, nestáva sa často, bola by temer neporiadok. Riad na mate má byť v poriadku, aby mohol pracovať kedykoľvek a bez nehody. Pokazený riad ukazovať hosťom bolo by neslušné.

Keď domáci pán vidí, že sprava pracuje, ako svedčí, oddá nádobku i s cievočkou v nej, položenou práve na to miesto, kde je tá studnička, najvzácnejšiemu hosťovi. Vzácni sme všetci vlastne; nemá nikto predpráva a výsady: tu vládne, chvalabohu, rovnosť. Nieto ani spoločenských tried a rozdielov, ale vždy medzi hosťmi sa nájde, ktorý je najvzácnejší; obyčajne ten, čo je prvý raz v dome.

Dnes, keď sa zaviedlo riadne presakovanie moku, vypustil z úst cievočku a preukázal česť pánu majiteľovi horného podniku, lebo, ako vidno, nebol ešte v tomto príbytku; odovzdal mu spravu s úctivou poklonou. Ten prijal poctenie s poďakovaním. Aby i skutkom ukázal, že je povďačný za vyznačenie, potiahol poriadne z tej rúročky. Vyleteli mu slzy nad prenáhlením, prežrel čím skorej, čo už bolo v ústach; nedal znať, čo sa stalo. Zato pri druhom glgu bol opatrnejší, neťahal tuho, ale veľmi pomaly. Opatrnosť prišla trochu po nečase; chyba sa stala, odstať sa nemohla. Stalo sa mu temer, čo tomu susedovi, ktorý si bol obľúbil salaš akosi veľmi; chodil naň, i keď ho nezvali. Častoval sa na črpákoch dobrej žinčice, i sladkej i kyslej, ale sa nedomyslel zavďačiť sa tabakom, ako je už obyčaj v tých pádoch, bačovi a valachom. Bača sa nežaloval nikomu, ale traktoval hosťa, ako svedčí, tou žinčicou.

Pri jednej z takých návštev bača bol ešte štedrejší. Nabil svoju vlastnú zapekačku dohánom, premiešaným tuhou, sťavnatou močkou, čo mu ktosi tiež poslal do daru. Zapiekol ju v pahrebe poriadne, kým tabak nenapuchol, nezačal sa dvíhať a nezačala z krátkeho pipasárika vyvierať tá čierna kolomaž, ktorá prezradzuje, že je zápek hotový. Keď bol zápek v poriadku, bača otrel koniec pipasárika o nohavicu, aby nebolo kolomaže na ňom, keď sa dá do úst, a ponúkol vzácne fajčivo hosťovi. Čo ten, chudák, vedel, že prvý dym sa socia von? On ho potiahol dnuka; vriaca močka mu oparila jazyk, že sa koža z neho zaraz zlienila.

I pri cicaní mate pozor pri prvých ťahoch! Koža na jazyku a ústach nenie veľmi hrubá, nevydrží na bode varu.

Piť mate takto v spoločnosti rad-radom, jeden za druhým, koľko ich je na posedení, z tej istej bombilly a tou istou cievočkou, je obyčaj stará, rozšírená v Argentíne snáď väčšmi než v Chiliach. Načo toľké to pitie? Nuž keď sa my tak pýtame, druhý by sa mohol spýtať: Načo pijete víno, pivo, pálenku, kávu alebo čaj? A načo je fajčenie? Nuž všetko vari len na to, aby bol človeku život ťažší a zložitejší. Bolo by vari najlepšie veriť, bolo by i zdravo i prirodzene piť samú vodu; kto môže, mohol by piť žinčicu a cmar, ale, zdá sa, to neuspokojuje. Človek si radšej vymyslí zlú obyčaj, akú už koľvek, dá sa jej do služby dobrovoľne, často s veľkým sebazaprením. Kto nemá čo fajčiť, cmúľa aspoň pipasárik, nasiaknutý močkou, a kochá sa jeho chuťou a vôňou. Keď hľadíme na túto vec zo stanoviska, že človek sa nemôže skutočne zaobísť bez zlej obyčaje, ani túto obyčaj nemohli by sme cele odsúdiť.

V mnohých krajoch je horúčava, ľudia popijú mnoho tekutiny. V takých horúcich krajoch nie je voda všade najlepšia. Tento odvarok ju nahrádza v tých pádoch výhodne; nie je taký škodlivý ako čaj alebo káva. Jeho pitie temer sa podobá obyčaji piť odvary lipového alebo chabzdového kvetu, iba že mate má predsa súčiastky v sebe, ktoré nie sú cele ľahostajné alebo neškodné telesnej sústave. V Patagónii zas sa je primnoho mäsa; nie je telu na ujmu, keď prijme mnoho tekutiny, aby sa mohli vyplaviť z neho tie látky, ktoré by mu uškodili, keby v ňom ostali a kopili sa donekonečna. Nedá sa uprieť, je tiež príhodnou pomôckou spoločenského styku a obcovania v jednotvárnom živote kampa: zbližuje ľudí rozdielnych spoločenských tried, vyrovnáva v istom ohľade protivy medzi nimi. Má zas nevýhodu, že dlhé vysedávanie okolo horúcej tetery s tou rúrkou v ústach hovie leňošeniu a odťahuje robotný svet od užitočnejšej roboty.

Mnohým sa bude zdať protivné, že tá istá rúrka ide z úst do úst. Z ohľadu zdravotného môže to byť i nebezpečné, ak sa medzi stádom nájde prašivá ovca. Medzi ľuďom nebadať, že by sa touto cestou boli kde rozšírili nákazlivé choroby; je to len znak, že ľud v kampe je zdravý, bárs i neupotrebuje mnoho vodičiek a liečivých prostriedkov na vyumývanie a čistenie úst.

I tu sa pretiahlo to zasadnutie okolo tetery veľmi dlho. Majiteľ horného podniku vypil veľké množstvo toho odvaru. Iní účastníci sa poutahovali, keď začali cítiť, že im je dosť tej tekutiny; vedeli, ako to urobiť. On nepoznal obyčají; nevedel, ako sa utiahnuť, aby neurazil ostatných, zvlášte hostiteľa. Prijímal a vyprázdňoval tú tekvičku zo zdvorilosti; cical z tej rúrky, bárs už dávno mu bolo všetkého dosť. Hostiteľ mu zas z povinnosti nalieval, pil s ním, snáď i kvôli nemu, kým badal, že on ešte pije s chuťou. Ba jemu sa zapáčil hosť, ktorý ukázal toľkú vytrvalosť pri užívaní tohto nápoja.

Bolo už temer tma, keď sme sa dostali domov my, čo bývame vo vyšnom podniku. Dnes večer nezabudli sme dať zase znak tým na osamelom podniku, že sme ešte tu, robota že sa chýli ku koncu. Podišli sme do grúňa nad domami, zapálili toho suchého raždia. Vybĺkol veselý plameň; osvietil mocne okolité grúne, rozohnal šero okolo mŕtvych hôrok tam v doline. O chvíľu na kužeľovitom vrchu pri osamelom podniku zaskvela sa tiež hviezdička; ona sa i hýbala — znak, že sú zdraví a nieto nič nového.



[18] bombilla (špan.) — nádoba na pitie čaju




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.