ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Predznaky zimy. Prípravy k návratu. Prehliadka tropilly. Zakročenie silospytu v galibe. Skvelý nocľah. Ťažkosti s Elektrikou. Návšteva na úrade. Nebezpečie pri Otovi. Bajada. Vietor na vysokej pampe. Skúsenosti s karretermi a porovnávania

Priblížil sa i deň, keď nám prišlo vrátiť sa zas do mesta.

Zima sa už začala hlásiť. Jej príchod bolo cítiť zďaleka. Dni sa hodne skrátili, slnce nepieklo tak tuho; tu i tu prešiel dážď, častejšie než dosiaľ; po ňom neraz i schladilo tuho. Raz trval celý deň a dve noci: mysleli sme, že už neprestane, že je to počiatok veľkej pŕšky, ktorou sa zima otvára. Ale sa zas vybralo; iba nám ostala výstraha, že je tu jeseň, vlastne zima.

Jesene, žiaľ, na týchto stranách sú krátke, mnoho ráz leto prejde odrazu do zimy, bez priechodu a okolkov. Čo je tu dolu dážď, tamhore je sneh. Čas začal byť tiež premenlivý. Neraz zozimilo znezrady, že sa nám prichodilo tisnúť k piecke. Ale na šťastie ani raz to netrvalo dlho; zas tak znezrady steplilo. Ale steplenie sa len rozumelo vo dne; noci ostávali i po teplých dňoch studené. Okolité štíty nejedno ráno sa ukázali biele, sťaby ich bol posypal cukrom. Cez deň, keď slniečko trochu prihrialo, zmizol i ten nádych, ale len po istú čiaru; od nej dohora končiare už ostávali biele. Táto pevná čiara bola temer vodorovná, išla grúňmi popod hrebene, sťaby ju bol vytiahol.

Všetko nás upomínalo, že treba pomýšľať na návrat. Myslím tu na náš prvý návrat, čo padá na počiatok marca roku 1914. Robili sme tie isté cesty i v rokoch iných, ale tieto poznámky, čo nasledujú, vzťahujú sa na náš prvý návrat.

Vyratovať a opisovať druhé bolo by nič iného, ako zbytočné opakovanie tej istej veci. Kraj, ktorým sa cestuje, ostáva ten istý, čo bol i pri prvom raze. Vyratovať príhody a nehody, čo nás postretávali i na druhých takých cestách, tiež by nezaujímalo. I tie zovšednejú, naveľa, keď sa opakujú pričasto. Okrem toho sú to najviac nehody a ťažkosti, ktoré spadajú skoro výlučne do oboru premávky; veci, čo nemajú v sebe nič zvláštneho. V tie časy sa bol zjednodušil veľmi spôsob cestovania; vzal na seba inú, akoby zovšednelú tvárnosť i na týchto stranách. Tá sa už ničím nevyznačuje od tvárnosti, ktorú berú na seba také cesty i v iných krajoch. V tých rokoch práve bola sa uviedla a veľmi chytro ujala a zovšednela premávka autová, ktorá sa v mnohom ohľade veľmi osvedčila; poskytla nejednu výhodu a poľahodu, zjednodušila spôsob cestovania, ale mu i zotrela ten zvláštny náter, čo mal do tých čias. I tu — ako inde — stala sa cesta prostým výkonom, podmieneným silou stroja a novými pomôckami a výdobytkami, s ktorými sa môžeš stretnúť na cestách kdekoľvek inde. I tieto cesty stali sa po toľkom opakovaní v tej novej podobe, ktorá im vzala predošlú romantickú príchuť, viac cestami obchodnými, na ktorých sa rátajú hodiny, značia kilometre a píšu účty o nafte, koľko galónov sa jej spotrebovalo.

Výhodnejšie nám bude teda, ak sa navrátime na našu prvú cestu, vlastne náš prvý návrat do mesta v ten rok, čo sme prvej uviedli. Udalosti, čo sme pospomínali na plese, zaoberajúc sa životom a pomermi, čo sa tam ukazujú, ktoré nám mimovoľne podbehli, tak že sme ich nemohli pohodiť, nechajúc ich nepovšimnuté, tie ostanú na strane, alebo za nami, tam, kde sa boli odohrávali. Beztoho budú tratiť na svojom význame, ba i pravdepodobnosti temer tou istou mierou, ako sa budeme blížiť k mestu, kde nás čaká iné ovzdušie. Na veci a pomery, čo sme zažili na plese, prídu nám prestrieť závoj, nech pod ním odpočívajú.

Vraciame sa k našej prvej ceste, keď zo všetkých strán k nám doliehali výstrahy, že náš pobyt tuná nemá už trvania. Počasie, slnce, pampa a najväčšmi štíty nás napomínali, už temer neprestajne, že i tieto prázdniny idú sa skončiť, ako sa skončí všetko, čo je na svete, lebo má vymeraný beh a koniec položený. Každý deň bolo počuť, že z toho alebo iného podniku pohli sa so statkom, čo ide na jatky. Statok z veľkého podniku, škopce, staré ovce a čo väčšie barance, čo boli súce na jatky, prešli už Centinelu veľmi šťastne, ako prišlo heslo, pri peknom čase. V jedno ráno dohrnul sa kŕdeľ z podniku na Punta Bandera na veľký podnik: skoro samé barance, tiež na svojej prvej a, žiaľ, i ostatnej ceste. Musel pozhovieť v korraloch podniku, kým mu ovčiari spravili cestu, kým vymietli kampy, ktorými sa bude kŕdeľ poberať. Statok z podniku pripojil by sa mu odrazu ako vždy, keď vidí toľký kŕdeľ prechodiť. Celý ten kŕdeľ hnal jeden ovčiar na koni s dvoma psami, ale ho čaká v hostinci na Centinele ešte druhý, čo mu bude pomáhať; barance nie je ľahko preháňať kampom, zvlášte barance z Punta Bandera, čo sú ani guanako.

Prvá starosť bola dohnať tropillu, kone, čo prišli s nami na pleso, vlastne čo nás doviezli. Boli na pokoji celé leto, odpočívali na vavrínoch, čo si vydobyli na ceste semka. A svedomite si odpočinuli, hľadeli oddýchnuť i popraviť sa dokonale. Mali pašu dobrú a záživnú na Punta Bandera, okolo jej chutných vôd a lagún s výhľadom na zelené grúne Avellanedy a cerro Buenos Aires, na štíty snežníkov tam z druhej strany plesa.

Táto tropilla zachovala sa v celosti, má svoju úplnú samostatnosť. Všetky tie časy, čo bola na Punta Bandera, držala tuho okolo svojej madriny, ktorá svojím spiežovcom akoby ju bola pútala k sebe. Keď sme ich dohnali do korrala, boli všetko len naše kone, nechybel ani jeden a ani jeden z tunajších sa medzi ne neprimiešal. Ostatne na Punta Bandera nebolo koní robotných z podniku, iba dakoľko koní, čo patria robotníkom. Kobyly boli síce v odseku kampa, čo patrí ku Punta Bandera, ale tie sa držia hore po grúňoch kdesi. S našimi ani neprišli do potyku.

Prvé, čo nám padlo do očí, bola istá zanedbanosť v držaní, vlastne zovňajšku našich koní. Zovňajšok sa pokazil; chvosty narástli, že siahajú temer po päty, štica a hriva narástla, visí a opáľa sa trochu strapate dolu čelom medzi ušima a dolu šijou. Tomu už ľahko odpomôcť. Doniesli nožnice, tie, ktorými sa strižú ovce; kone jeden za druhým prijímali zas na seba podobu, čo mali, keď boli na ceste semka. Bolo pri tom výkone pozorovať, že niečo pozabudli na cvik a dobrý poriadok, čo si boli osvojili v ceste tak pekne. Podajedny z nich i pri tom malom výkone držali sa, akoby sa neboli mali držať. Martillo nechcel si dať obstrihať hrivu, ktorá mu bola narástla divoko, ometala sa tu na jednu, tu na druhú stranu sťa viecha, keď hodil trochu hlavou. Ešte horšie bolo, keď Keko a Manuel doniesli klátik, keď prichodilo položiť naň nohu, aby sa kopyto ogabalo aspoň čo z väčšieho, odsekol, čo na ňom zvyšuje. Stalo sa i im, ako sa stáva koňom, keď chodia po samej tráve, nemusia stúpať po tvrdej zemi, alebo práve po štrku, že im kopytá vyhnali do dĺžky. Nech ich tak necháme, naše kone by o pár týždňov vyzerali, ani čo by boli na plese vyfasovali baganče, alebo aspoň len alpargatas. Dĺžku prichodilo pokrátiť, a hodne, ináč by v ceste ustali, alebo hádam i okriveli. Stavec, čo je hneď nad kopytom, ľahko opuchne ba i koleno a začne pobolievať i po krátkej ceste, keby kôň mal ísť s takými kopytami. Kým sa to všetko obkresalo a očistilo, minulo sa dosť času; bolo i mrzutostí a okrikovania. No naostatok i to sa vykonalo a kone boli pripravené čo z väčšieho do cesty. Že im chybelo cviku, trochu i trpezlivosti v držaní, bolo škoda. Bude treba v ceste všeličo zatušovať, alebo už odpomáhať nedostatku, ako sa pridá.

Druhá premena bola tá, že pobyt na plese im padol na úžitok. Stučneli všetky, poniektorý bol ani pec. Kosti, čo daktorému vystávali z príchodu tak škarede, sú pokryté mäsom, čo sa len tak trasie na nich. Čuso vzdor svojim rôčkom vyzerá, akoby bol omladol; oko dostalo oheň, v pohyboch sa zjavila zručnosť a istá rýchlosť. Srsť sa na ňom lisne, na bedrách sa ukazujú jabĺčka, ktoré na okrajoch hrajú až do modra od peknej sýtej černe. Elektrika vyzerá dnes kôň krásny, oko má ohnivé, ale pohľad pritom dobrý a rozumný. Keď jej obkresávali kopytá, ktoré má tvrdé a tuhé sťa oceľové, temer sa ani nepohla, ani čo by sama nahliadla, že sa robí, čo sa robí, v jej dobro a nesmie sa zmeškať vec tak dôležitá. Oto je kôň nádherný, vyzerá zas stelesnená sila a istota; držanie má hrdé, ale vždy pokojné. Martillo tiež získal mnoho na odpočinku. Jamy na rebrách a bokoch sa vyplnili; je to kôň dnes skoro okrúhly. I Bepa chudorľavá a nekaľavná, farby trochu do hrdzava, sa ogabala; vyzerá dosť rúča, môže sa ukázať kdekoľvek. Jej srsť sa tiež lisne, jabĺčka sa ukazujú po bedrách; srsť vo farbe čosi poťahuje na peja. Petiso sa vyhladil čo do srsti. Je to koník bystrý, veselý, bedrá sa mu len tak menia na slnci od pekných ligotavých jabĺk. Oko mu horí odhodlanosťou a veselosťou. I on sa dáva ochotne riadiť, skoro ho ani netreba držať.

Pri pohľade na túto skvelú tropillu radovali sme sa, čo za milá, pútavá cesta nás to zase čaká. Ktokoľvek by dostal vôľu pohnúť sa do cesty, majúc naporúdzi toľké krásne, osvedčené kone.

No dobrého nikdy nezbýva. Gazdovi sa videlo, že neškodí mať dobrých koní čo najviac. Vždy sa môžu zísť v ceste, pridať jej bezpečnosti a pohodlnosti. Bolo tu na podniku pár veľmi dobrých koní pod chomút; boli do roboty privyknuté a zdalo sa, že sú vytrvalé. Pracovali i dosiaľ na podniku, tu v káre, ba i pod pluhom. Vzal ešte dva druhé kone, veľmi krotké a súce pod sedlo. Cestou, ak by na to prišlo, dali by sa i priahať. Boli ešte druhé tri; tie tiež vzal; boli mocné a dobré, dajú sa dobre upotrebiť pod sedlo a vari ešte lepšie pod batožinu. I na tú treba myslieť, aby nám neostala trčať dakde v ceste.

Tieto kone sme hneď oddelili a nechali ich pri našej tropille, pod záštitou madriny veselej a bodrej ako indy; odviedli sme ich medzitým na pašu, ta okolo okrúhlej lagúny na Punta Bandera, kým ich bude prichodiť zobrať do cesty.

Bolo sa trochu treba babrať i okolo talíg. Tie tiež boli celé dva mesiace na odpočinku, na pokoji a v letnej horúčave boli sa čosi rozsušili, menovite kolesá, na takých rozsušených ešte väčšmi začali biť do očú všakové chybky; najhoršia zo všetkých tých nedostatkov bola nie bárs veľká ich spoľahlivosť. Vysvitlo, že tie všakové čiastky nedržia dovedna tak tuho, ako by držať mali. Aby sme obavy, čo sa začali hýbať, trošku uspali, začali sme kolesá posilňovať polievaním. A skutočne vodoliečba im neškodila: drevo trochu napuchlo, špáry sa stisli a menej zívali, ich stavba, trochu priľahká, hneď sa ukazovala solídnejšou; ráfy prestali toľme hrkotať; obavy a zlé predtuchy sa po vodoliečbe utíšili a išli zase spať.

Pušky, čo sú na konci na tej čiastke, kde je šrôba, prischli od horúčavy a dlhého zaháľania, vlastne že sa dlho neodkrúcali. Kolomaž je čert z pekla, keď raz vyschne, stvrdne a skamenie, vlastne urobí sa hotové sklo. Tá, čo bola v tých puškách, prilepila sa na os pevne, nedala sa puške ani hnúť. Puška bola priškretá, sťaby ju bol zletoval s osou. Kľúče tu nechytali a kliešte ešte menej, poklepkávanie tiež nepomáhalo veľmi. Začalo sa pomýšľať na iné prostriedky, trochu násilné, ktoré by iste pomohli: obuch alebo dláto. Ale naostatok nevedel bys’ povedať, čo bolo horšie: či sama choroba a či liek, ktorý ju mal odstrániť.

Ja som sa zamiešal do veci v tom pomykove pri veľkej porade nad puškami, čo sa nedali hnúť; zamiešanie nebolo na škodu. Udal som prostriedok veľmi jednoduchý na úplný, skoro dobrovoľný rozsobáš medzi osami a tými puškami, bez obucha a druhých nástrojov. Poliali sme pušky petrolejom, ktorý sme zapálili. Plameň trval málo, ale predsa bol dostatočný zažiariť pušky, ktoré sú dosť tenké. Tie sa od horúčavy rozpäli, kolomaž, čo v nich bola, sa roztopila; puška sa odtrhla od osi, na ktorú oheň, čo trval tak krátko, ani nepôsobil; nemohla sa roztiahnuť tak chytro ako puška. Je to fortieľ požičaný z fyziky, nie cele nový. Ale konečne kto nepracuje s pôžičkami v dnešnom čase? Všetko vlastne stojí na požičiavaní; bol dobrý a pušky sa pohli bez mlatov a obuchov. Manuel, ktorý videl pred chvíľou, ako sa pušky nedali hnúť a teraz sa odkrúcali cele ľahko, bol trochu vyrazený z koľaje. Tú zmenu vecí možno ani nepripísal zákonom fyziky a rozpínavosti hmôt, ale snáď druhej moci, ktorá je v plameni skrytá a zakročila v rozhodný čas na odstránenie ťažkostí. Mal skúsenosti a rozumu nadostač, aby záhadám išiel hneď na samý koreň, ale nemal odvahy a rozhodnosti priviesť mysliace spôsobnosti do hýbania, ostal pred úkazom veľmi jednoduchým trochu zmútený na samom prahu poznania.

Keď sa kolesá dali sňať, lebo pušky boli odvité, bolo treba obškrabovať starú kolomaž. Keď osi boli čisté, namastili sme ich dôkladne nielen kolomažou, ale i dobrým lojom, poprikrúcali sme šróby a svorne, a temer by sme už boli z väčšieho hotoví s našimi prípravami. Deň pred odchodom okolo poludnia dohnali nám tropillu do korrala, aby ostala cez noc úplne na pokoji. Taká je obyčaj na týchto stranách pred každou väčšou cestou. Skúsení gauči tvrdia, ktorý môžu predsa vedieť, čo sa má robiť a čo nie, že je kôň ľahší v ceste, ba i mocnejší, keď mu neprekáža bágon preplnený. Keby vraj neopľasol trochu, nemohol by vydychovať, ako svedčí. Ja by nebol pomyslel, že plné brucho môže byť koňovi prekážkou v ťahaní, keď je ináč zdravý, dobre držaný. Mne sa videlo naopak, že plné brucho nebude často zavadzať našej tropille v tejto ceste. Videli sme, že na ceste na pleso nikde sa neobjedla; brucho sa jej nenadúvalo veľmi po tých pašienkach, kde sme ju mohli púšťať. A predsa kone, čím bolo brucho prázdnejšie, tým horšie sa držali. Veď sme ledva dotiahli na veľký podnik. Zdá sa skôr, že v ceste je na závade koňovi brucho priprázdne a nie preplnené.

Mne sa skôr videlo, že to zaháľanie cez celé dva mesiace, v ktorom sme tropille dali hlivieť, nebude jej na veľký osoh. Svalová sila ochabne v nečinnosti, keď tak dlho trvá; kôň stratí spôsobnosť premáhať trampoty a námahy, keď sa v nich necvičí. Gazda vie veľmi dobre, že práca je výtečný prostriedok proti tučneniu a veľkému bachoru, nielen pri statku, ale i pri nás, neprimeriavajúc. Bolo by bývalo lepšie našu tropillu popreháňať častejšie, priahať i jazdiť na nej tohoto leta. Ale práce bolo priveľa, iných starostí vyše práva: nie div, že sa zabudlo na takéto bočné veci.

Musím vyznať, že sa mi trochu srdce stislo, keď sme v nasledujúce ráno sadali do našich talíg. Boli sme len čosi viac od dvoch mesiacov v tomto kraji, ale i ten krátky čas dostačil, aby mne, ako i druhým, prirástol k srdcu. Mne iste preto, že mi pripomínal, hoci len zďaleka, kraje, ktorými som blúdieval kedysi bezstarostne a veselo; vyvolával staré, nezmazateľné dojmy a obrazy. Potom i preto, že myseľ v tomto sviežejšom ovzduší okriala. Život v meste je prinamáhavý, kladie na myseľ priťažké putá, ochromuje pružnosť a silu ducha, podtína ju v samých koreňoch. Bárs som hneď v prvý rok nenakukol do všetkých kútov kraja, predsa i to, čo som z neho videl, zaliečalo sa srdcu sladkým, zrozumiteľným hlasom.

Smutno bolo, keď psi, čo bežali ďaleko do pampy za taligami, robili okolo nás nesmierny rákoš, jeden za druhým začali zaostávať, keď začali pozerať ako s výčitkou, či to už ozaj odchodíme. A keď sa začali uťahovať, vidiac, že už naozaj ideme, drboliac pomaly, sťaby zahanbení, podajeden na troch nohách, že sa vracajú bez nás, že si ich nevšímame, zdalo sa mi, že bude ťažko privyknúť bez nich, bez ich brechotu a pritierania sa hneď z rána, keď sme vychádzali na dvor. I im sa vyjasnilo, že nejdeme na púhy výlet, ako bývali tie druhé tohto leta: na také vychádzky nevodievali sme nikdy toľkej tropilly, nenosili všetku batožinu. Ktovie, či i oni nebudú, aspoň za dakoľko dní, cítiť, keď nás tu nebude, že im čosi chybí.

Keď sme išli Angosturou a obzrel som sa na cerro Buenos Aires ostatný raz, videl jeho divné grúne sťa roztvorenú knihu, hore do istej čiary už pod zimnou pokrývkou bieleho snehu, padlo mi clivo, že obraz ten ostane iba v mysli, očiam sa nedostane, aby sa na ňom popásli pohľadom.

Bolo popoludní čosi, keď sme prešli Centinelu. Bola ešte vždy malá, s vodou opadnutou. Pán hostinský spoza potoka nám kýva na rozlúčku, ba i hostia, čo sú náhodou v hostinci, vyšli na priedomie; kývajú čapicami, krúžiac daktorý ňou nad hlavou. Skoro by sa mi zdalo, že i na nich prišiel žiaľ, že nám kynú smutne. A ono, kto môže povedať, ako bolo; dosť ľahko, že si namýšľam, náladu moju by nedbal natisnúť ľuďom, veciam, zverom, vrchom, všetkým predmetom a pomerom. Ani obloha sa mi nezdá modrou, ako bývala, keď sme chodievali pod ňou na naše prechádzky, že hrá čosi viac do šeda, ba ani slnce že nie je skvelé, má prestretý na tvári ako závoj. Čo by sa malo za nami cnieť pánu hostinskému a jeho hosťom? Veď sa neodberáme naveky; nejdeme, chvalabohu, do Kalifornie, ale iba do Punta Arenas, čo je stadiaľto skok. Hory sa nesnímajú, ľudia sa snímajú, neraz i keď sa nenazdajú.

Bralo, čo nám má byť na sprievod do Bajady, prikmotrilo sa nám hneď akosi za cerrom Comissión. Najprv okúňavo, akoby zďaleka, a čím diaľ, tým bližšie a dôvernejšie. Chce sa nám zaliečať trochu na rozlúčku, aby sme si toľme nebrali k srdcu, že nás bolo z príchodu tak podivne opustilo. A už sa nám viac nehlo z pravej strany.

Prešli sme i cez akési veľmi pieskovité miesta, kolesá sa vbárajú hlbšie, miestami sa uvážajú i mýlia cestu, mykajúc sa zboka nabok. Sme i v úvozoch, tu i tu cesta sa i nachýli bokom trochu, vari i väčšmi, než majú takéto cesty v obyčaji. Hľadíme i tomu pomôcť, ako vieme: nahýňame sa tuho na stranu, čo je do vrchu, aby sa dostala rovnováha na miesto. Nestalo sa nikomu ničoho, ešte sme mali osoh; nebolo sepkania na takých miestach. Taligy tiež akosi zamĺkli; štrkanie a hrkanie, čo nás sprevádzalo inde, pridúšalo sa na tých miestach, kde bolo mäkko.

Čo sú v prvej talige, majú kone spoľahlivé; tie, čo sme vzali podniku. Hoviadka tiché, privyknuté na tieto cesty. V našej je náš osvedčený Čuso; ťahá zas s chuťou a temer mladistvým ohňom. Vystríhali sme sa hneď spočiatku zapriahnuť dajedného z tých nám až pridobre známych.

Prihrmeli sme do Calafatov okolo štvrtej popoludní v ohromnom oblaku prachu. Na kriakoch sme obdivovali tohoročnú úrodu, veľmi bohatú. Až sa brnie na nich od množstva veľkých, šťavnatých bobúľ, sladkých skoro sťa hrozno, iba že v nich nieto tej šťavy toľko. Zato majú mnoho zrniek, snáď i viac, než by bolo treba.

Priatelia v Calafatoch prepúšťali nás trochu sklamaní. Ľúto im, že nejdeme u nich nocovať ostatnú noc, čo sme na plese ešte. No okolnosti nás volajú na inú stranu; neostáva nám, ako odobrať sa a rušať, kde nás volá naša povinnosť.

Prešli sme malý jarok. Z neho sa ide na briežok, čo je hneď za ním: strmý, na ňom zvariaky i väčšie skaly. Kone, ako videl pred sebou taký breh, zľakli sa, že neuvládzu. Spoľahlivé kone z prvého vozíka sa zhákli, nechceli sa hnúť z jarku. Možno sa i zľakli, kam ich to vedieme. Na predošlých cestách trafilo sa im neraz, že zašli až do Calafatov, ale ďalej od nich sotva chodili. Nadišlo ich nebodaj tušenie, že ich odvádzame od kerencie, že jej už nikdy neuvidia. Prešli sme my s naším vozíkom popredku; naše kone neduria sa dneska ničoho. Cítia sa v sile, ťahajú s veľkou chuťou. Vyhrmeli sme dohora hneď za tropillou. Náš príklad posmelil i kone v druhej talige; rozmysleli si lepšie a začali rušať za nami.

Tropillu vodil zase Keko, ako na predošlej ceste. V kampe ohorel i on, zmužnel, prijal i oblek pravého gauča. Pristanú mu nohavice, čo sú nad členkami úzke, sfercované do golierika, horevyššie naduté. Čiapočka tľapkavá, temer ako tanier, ale mäkká, ktorej dno poskakuje pri cvale a zaostáva čosi do tyla, alpargatas cele nové, pysk druhej obuvi nemohol by sa vpratať do jeho strmeňov; to všetko mu dodáva výzor ozajstného, írečitého gauča. Pomáha mu okolo tropilly Dojmo, ktorý sa nám pridružil na tejto ceste. I on sa poberá náhodou na to isté miesto, kde my ideme. On má i kone svoje; na nich sa nosí, keď je v ceste po kampe; dnes jazdí na našom koni, aby ho trochu pripravil pod chomút. Bojíme sa koní, že budú pribujné, že sa nedajú ovládať hneď na počiatku cesty.

Cesta sa nám míňala chytro, prešli sme jej poriadny kúsok od veľkého podniku. Tropilla sa drží pažite ako obyčajne; nerada cestu, že je trochu tvrdá. O hodinu sme už prechodili popod podnik, ktorého budovy tam driemu skoro pod samým bralom, žmurkajúc na nás dolu, čo my to robíme, kam sa ponáhľame. Prehrmeli sme s veľkým dupotom v oblaku prachu popred domy komisariátu polície, čo sú akosi hneď za riom, čo sa volá Perro. Rio len dľa mena; je ešte vždy suché, iba kde-tu sa mu blyští v suchom koryte osamelá mláka.

Pod samým komisariátom odrazili sme sa naľavo, cestičkou dosť dobre vychodenou. Hradská, čo ide na Bajadu, ostala nám za chrbtom. Vyzerá ani čo by sme mali zas ísť na prievoz na Rio Santa Cruz. Cesta, čo vedie naň, tiež sa tu kdesi odráža, skrúca sa naľavo, aspoň z prvého počiatku. No my predsa nie sme na nej. Nespúšťame sa na Dolniaky, držíme sa viac kopcov a briežkov, popri výmoliach, čo narobil Rio Pero v dňoch bujnosti a povodní, keď je mocný, že sa ledva prace do svojej kože a vylieva sa z koryta.

Naostatok spustili sme sa do kaňadúna, vlastne kotliny dosť rozsiahlej. Tu sa nám znezrady i ukázali šedé domy podniku.

Ani by vlastne nepatrilo semka, aby vyratoval, čo sme zažili v tomto pohostinnom dome. Cítili sme sa v ňom ako doma. Prichodilo sa nám tu ohlásiť, mali sme pokonávania s pánom majiteľom, ale jednou cestou strávili sme ten večer veľmi príjemne medzi priateľmi. Tu sme sa zas sňali so všetkými výhodami svetského pohodlia, ako kdekoľvek v meste — my, ktorí sme vyše dvoch mesiacov viedli život viac jednoduchý. Keď vezmeme do ohľadu diaľky, menovite ťažkosti premávky a jej zdĺhavosť, pohodlie na týchto stranách už by sa mohlo považovať za prepych. A našlo sa tu nielen pohodlia, ale i prepychu. Ostatne podnik môže si dovoliť i pohodlia i prepychu. Je už starší; vyplával dávno z ťažkostí počiatkov, kde treba nakladať, troviť peniaze. On už bol v období, keď sa to všetko odbavilo a začína sa zberať ovocie práce a výdavkov.

Za rána, keď sme dohnali naše kone z paše, prezerali sme ich trochu bedlivejšie, či sa neukazuje na nich dáka zmena. Mnoho sa rozpráva na plese o istej zeline, ktorá je statku veľmi škodlivá, takže ho od nej padá dosť hodne následkom otrávenia. Niže Calafatov sa počínajú akési malé Dolniaky, čo idú po Bajadu, tiahnú sa dolu riekou ta na veľkú pampu. Cordillera od nich je už dosť ďaleko, nemôže vplývať na beh povetrnosti ako vplýva naň v kampoch, čo padajú vyše Calafatov. A badať na prvý pohľad, že je tu druhý svet. Pŕšky neprechodia často, kampy nie sú toľme trávnaté a bujné ako tie, čo padajú do krážov Cordillery. A práve na týchto Dolniakoch rastie tá zelina, ako sa hovorí, v hojnosti.

Včera večer, keď sme vpúšťali kone do potrera, prezerali sme ho, či nenájdeme čo podozrivého. A čo by sme mali hľadať? Kone nám vpustili do potrera, kde bola veľká tráva. Bola to vlastne veľkolepá vega; v jar príde pod vodu, v lete má bujnú trávu. Je tu hneď i dobrá voda, tráva mäkká ani na Punta Bandera; na úbočiach tráva sypačka, ani v intraviláne. Nemohli sme si lepšej paše žiadať pre naše kone: uveličení tým pohľadom nechali sme ich tam a odišli spať. Mali sme istotu, že koňom sa tu nič nestane. A ako sme predvídali, tak i bolo: našli sme ich veselé a zdravé a vydelili sme si z nich do talíg čo najprimeranejšie.

Čaká nás dnes asi najťažší kúsok cesty: Bajada. A nielen ona, ale i čo je pred ňou a čo po nej. Bajada, iba že nie smerom nadol, ale dohora: vyštverať sa z kotliny plesa na vysokú pampu. V dolinu išlo ľahšie, bolo treba iba zdržiavať, teraz prichodí ťahať a hoci sú naše taligy ľahké, robota to nie je cele ľahká. Nechali sme si kone, čo sa nezľaknú ani takej cesty. Do prvého vozíka sme zapriahli Elektriku, do nášho prišiel Oto a Bepa. Martillo je prišialený, priveľmi vypočinutý; neopovážili sme sa ho zapriahnuť. K Elektrike sme pripriahli veľmi dobrého a poslušného pobočného a odobrali sa od pohostinných domácich, ďakujúc im za priateľstvo, čo nám preukázali.

My sme sa pohli v to ráno veľmi dobre, snáď i pridobre. Oto hnal tuho; zase v strachu, že tropilla utečie. Nechcel ju ani na chvíľku stratiť spred očí. Ale s vozíkom, čo šiel za nami, nebolo všetko s kostolným riadom. Nechceli sme veriť svojim ušiam, keď sa nám začali žalovať, čo boli v ňom, že sa Elektrika zaťala a nechce sa hnúť. Miesto rušať začala cofkať i vyhadzovať zadkom. Nikdy neurobila nič takého táto kobyla; iba ak by bola veľmi ustatá, alebo vyčerpaná. V také časy keď sa raz zaťala, bolo ju už daromné poháňat.

Zosadli sme my, čo sme boli v prvom vozíku usalašení pohodlne, začali sme obzerať všetko dokonale, či je nie niečo na závade. Poprezerali sme šíre, remenie, uzdy, či nebude čo obrátené naopak. Ale všetko bolo v poriadku. A Elektrika predsa sa nechce ani hnúť. Gazda zodvihol na ňu bič, a to bolo ešte horšie: začala cofkať, hádzať zúrive zadkom. Boli sme zarazení, čo ju to zašlo; nevedeli si vysvetliť, čo to znamená. Vyzerá to skoro tak, ako to, čo by boli v staré časy volali porobenina: slovo zručné, vysvetlilo odrazu a ľahko veci, s ktorými si nevedeli rady, ani nechceli si lámať hlavu nad nimi a hľadať im odpomoci a nápravy. Vradili ich jednoducho do ríše nadprirodzenej: privlastnili neznámej moci, proti ktorej ruka ľudská je málomocná a nevládna. I tu vyšla odrazu taká porobenina, zjav, ktorý nemal vysvetlenia, proti ktorému nedalo sa nič urobiť. Ani sme už nehľadeli Elektriku prehovárať a povzbudzovať. Ostatne v to ráno akosi nám všetko išlo čím hore, tým dolu. Kým sme sa my zapodievali s Elektrikou, naši druhovia držali naše kone. No Keko a Dojmo, netušiac, čo Elektrika zmýšľa, preleteli s tropillou v istote, že vozíky pôjdu bez prekážky. No sotva tropilla zmizla za kopcom, Oto sa znepokojil, nedal sa udržať. Naši druhovia kričali o pomoc, že si nevedia rady; my v pomykove poradili im, aby len išli pomaly, kým my tu záprah privedieme do poriadku. Naši druhovia voľky-nevoľky museli popustiť uzdu Otovi a ten sa dal rezko do cesty za tropillou. Medzitým my sme už nemohli vykonať nič poriadneho. Jediné čo sme urobili, bolo, že sme Elektriku vypriahli z ojec, bola by nám ešte dolámala vozík a zapriahli sme ta pobočného, čo bol na šťastie škoricový, koník neveľký, ale beznáročný a ochotný. Ani cestou na pleso nikdy nezlyhal. Zachoval sa i teraz veľmi dobre. Keď sme vysadli, začal ťahať tuho. Elektrika sprvu šla hádam proti vôli, neochotne; no majúc taký príklad pred sebou, vstúpila do seba i ona. Začala čosi poťahovať, keď prišlo do briežku. Takým činom sme sa konečne i my dali za druhými. Bolo sa ponáhľať, lebo ktovie, kde ich budeme môcť dohoniť s Otom, ktorý, keď sa raz pohne, vieme, že hrnie neodolateľne napred.

Keď sme vyšli na lazy, zadivili sme sa, vidiac tam cele blízko náš vozík, ktorý tu, tak sa zdá, čaká na nás. Hneď sa i vysvetlilo, ako mohli Otu prinútiť čakať: pri ňom stál vojak polície, držal ho tuho pri pysku za uzdu; mal dosť roboty, aby sa mu nevytrhol. Oto už cele stratil trpezlivosť. Hádže hlavou, hoci ho držia pri samej hlave za uzdu; najradšej by potrhal pobočky a polámal ojcia. Naši druhovia sú vo vozíku, ale najradšej by utiekli z neho. Boja sa, že sa Oto vytrhne vojakovi z ruky a vyrazí nasilu.

Vojak nám oznámil, keď sme prišli k nemu, že máme sa ustanoviť na komisariát v úradnej záležitosti.

Vedeli sme my už dobre, čo to za záležitosť. Včera popoludní mali sme sa preukázať na polícii, dať jej výkazy, čo za kone vedieme sebou. Prešli sme s veľkým hurtom popred úrad a neurobili svoju povinnosť. Ale sme si umienili, že sa dnes zastavíme; táto cesta nás beztoho vedie popri úrade, ak máme zase vyjsť na hradskú. Keko a Dojmo mali tiež rozkaz čakať nás pred políciou. Pohli sme sa teda s vojakom, ktorý našim druhom pomohol v biede, zadržal Ota, čo by oni nikdy neboli mohli urobiť. Pred domami polície sme skutočne našli tropillu. Pán komisár našiel všetky výkazy v poriadku, mohli sme bez prekážky pokračovať v ceste. Ešte sa nám ponúkol úslužne, či nám môže byť v ktorej veci na pomoci, on alebo jeho ľudia, ktorých má päť: poddôstojníka a štyroch vojakov. Sú to všetko ľudia vôbec veľmi dobrí, títo úradníci po kampe; radi prídu na pomoc pocestnému, i prijmú ho pohostinne na svojich staniciach. Jeho ponúknutie nebola iba číra formula zdvorilosti, on ho urobil cele úprimne a bral ho naozaj.

Rozlúčili sme sa s tými čestnými ľuďmi, čo konajú úradné povinnosti prísne, ale zaobchodili s ľuďmi zdvorile, ba priateľsky. Keka sme napomenuli cele vážne, aby nehnal tuho; Oto, keď nevidí tropilly, nedá sa viesť a nechce slúchať; v takej prípadnosti mohol by zle narobiť.

Odtiaľto sme už zase hnali hradskou a už sme sa z nej neuchýlili, kým sme neprišli ta, kde sme mali ísť. Ale o tom bude ešte kedy hovoriť. Čo nám leží teraz na srdci, je Bajada. Ak chceme kde prísť, musíme prejsť Bajadu: má ona pri sebe kľúč celej našej cesty. Ona je prvá stanica, prvá a najväčšia starosť. A práve tento kus cesty, čo ide do nej odtiaľto, i celý kraj vôbec, ktorým vedie, nemá v sebe nič veselého a príťažlivého. Je to kraj trochu smutný, zamyslený sťa ten podnik tam pod bralom; snáď preto, že je prisuchý. Cordillery tiež z neho nevidieť. Kam hodíš okom naokolo, všetko je šedé — obzor nie je veľmi otvorený, bárs nezatvárajú ho veľkolepé útvary štítov, ako kraj tam vyššie, ale iba šedé bralá z jednej strany a z druhej nepatrné briežky a kopce. Prvý raz, čo nemáme vznešený obraz hôr pred očima a vidí sa nám všetko naokolo smutné a jednotvárne. Vidno, ťažko nám prichodí, že odteraz musíme byť bez divadla, ktoré sme privykli mávať pred očami. Clivo nám je privykať na šíre polia patagónskej pampy bez takého veľkolepého úzadia.

Bolo dobre predpoludním, keď sme prišli k prvým výbežkom Bajady. Aby hneď počiatok bol príťažlivejší, prvý vŕštek je vari najhorší zo všetkých. Má v sebe obsažené všetky tri podstatné ťažkosti briežku: je veľmi strmý, skalnatý, i cesta sa na ňom skrúca. Tu sme zastali a prešli sme my do prvého vozíka. Vyjsť Bajadou nie je ľahko; v prvom vozíku je silný Oto, s ktorým sa my budeme môcť predsa ľahšie porátať, než naši spoločníci, čo zaujali dosiaľ náš vozík. Zas sa im dostal vozík s Eletkrikou, ktorá už cele odhodila vrtochy, čo ju boli nadišli za rána, a ťahala veľmi pekne.

Prvý vŕštek sme prešli pomaly, ale veľmi dobre. Kone sa dali doň s chuťou a rozhodnosťou. Keď sme vyšli na nepatrnú rovinku, ktorá tiež nechce nadlho ostať rovinou, ale sa skoro zápäť začína dvíhať, hoc poznenáhle, kým nepríde na úpätie vŕšku, v ktorom je hrob Turkov. V túto chvíľku, akoby pokoja, na peknej ceste, kde myseľ nebola zaujatá cestou a jej bezprostrednými starosťami, pridalo sa mi pozrieť na Ota a vidím, že ledva vydychuje. Je ten prvý vŕštek strmý a zlý, ale je krátky. Čo sa nestane na dvoch, čo nás ešte čakajú? Cesta vystupuje neprestajne, ale mierne, vystupovanie čo i mierne namáha, aspoň, ako vidím, Oto sa namáha priveľmi. Boky mu stúpajú a padajú sťa mech, keď sa tuho nadúva. Prvý raz, že ho vidím zadychčaného; tak som ho nikdy dosiaľ nevidel, ani pri tuhom behu.

Prišli sme pod breh Turkov, nie síce taký strmý ako prvý, ale horší, lebo je dlhý a cesta sa strojí urobiť na ňom tú nevydarenú zákrutu, kde úbohý Turek zahynul. Zastali sme, Oto pracoval prinamáhave; chceli sme sa presvedčiť, čo sa to s ním robí. Boky sa mu otriasali, dvíhali sa mocne, jeho rozumné oko pozrelo na gazdu, ktorého pozná lepšie než mňa, s akýmsi strachom, či úzkosťou. Dľa dýchania sme si mysleli, že je snáď niekde prituho stiahnutý. Nozdry sa mu otvárali široko, vťahujúc vzduch namáhave. Popustili sme mu podbrušné pásy; to trochu uľavilo, začal pokojnešie vydychovať. Nevedeli sme, čo urobiť. Čakali sme chvíľku, čo z toho vykvitne, nepochopujúc, čo sa stalo. Boli sme prestrašení, čo nás čaká, či nenadíde čo horšieho, netušiac, čo je na príčine tohto prudkého záchvatu.

Našim rozpakom urobil koniec sám nemocný. Keď videl, ako sa tropilla vzďaľuje, ako naši druhovia už vystupujú s vozíkom hore strminou, posošil sa i on a začal silne ťahať. My sme kráčali pešo popri koňoch dohora, aby bola fúra menšia. Boli by sme i pod zákrutou zastali, ale Oto rušal celou silou. Prívrženosť ku kamarátom mal tak mocnú, že pre ňu zabudol na ťažký záchvat dýchavice a slabosti.

Naveľa prešli sme celý ten vŕštek; zdal sa nám nekonečný, odľahlo nám, vidiac, že sme ho predsa len minuli.

Zazreli sme i hostinec, ktorý je neďaleko odtiaľto. Ukázal sa nám dneska sťa kotva nádeje, znak vyslobodenia. Oto, hoc ledva zdýmal, rušal prudko ďalej, len aby čím skôr bol pri kamarátoch, čo už stáli v skupine na cestičke, čo vedie z hradskej do dvora hostinca. Horko-ťažko sme prišli i my do toho dvora. Tu sme Ota zaraz vypriahli, oslobodili ho od šír, uzdy, ba i ohlávky. Len čo sa cítil na slobode, vmiešal sa do hŕby, kde boli kone. Snáď sa mu zdalo, že ho tá spoločnosť vytrhne z úzkosti a sníme z neho útrapy.

Veľký mocný kôň ledva sa vliekol, nozdry držal rozšírené, vťahoval vzduch namáhave; až kde sme stáli, bolo čuť ťažké dýchanie; na nozdrách sa ukázala červenkastá pena. Boky mu zdýmali tuho, kŕčovite, pevné nohy triasli sa v kolenách. Tuhý pot ho oblieval; cedil sa mu skoro cícerkom dolu šijou, tvoriac na nej jarčeky.

Potvrdilo sa, že gauči majú predsa pravdu: veľké brucho je veľká prekážka koňovi v chôdzi; nebezpečie, ako vidíme, v niektorých pádoch. Brucho je tu tiež na vine, pôvod celej tejto galiby. A i vyzeralo ozaj ani bubon; nie div, že hatí dýchanie a zapríčiňuje poruchy, ktoré sme práve mohli vidieť. Dobre robia gauči, veľmi dobre, že pred dlhšou cestou podrobujú pôstu svoje kone, aby sa im nestalo, čo sa stalo nám teraz.

Postáli sme hodne, dali sme koňom, nech si poriadne vydýchnu. Voda bola hneď vo dvore, a veľmi dobrá. Kone by boli hneď k nej leteli, ale nedali sme im strebať. Studená voda vraj škodí ustatému statku, keď je priveľmi rozhorúčený, i nám môže zaškodiť, hoc nie sme všetci tej mienky. Poniektorí ju pijú kedykoľvek a nedá sa dokázať, že by im bola kedy zaškodila. Ale vo veci predsa bude čosi, keď sa jej ľudia tak boja. Snáď i tu je v platnosti stará skúsenosť, že dakomu zaškodí čokoľvek; inému zas sa nestane ničoho, i keď robí výstupky.

Keď sa mohlo predpokladať, že si kone oddýchli a že sa ochladili z väčšieho, pustili sme ich k žliebku. Strebali dychtive, ako pijú zakaždým, keď sú v tuhej robote, rehcúc od radosti. I Oto sa nastrebal hodne tej čerstvej vody; vyzeral už pokojnejšie, ani dýchanie nebolo tak ťažké.

Uspokojili sme sa trochu, že sa nestalo nič horšieho. Oto sa hodil po napojení na zem a vyváľal sa do chuti. To tiež bude koňovi akýsi liek; upotrebuje ho často a veľmi vďačne. Miesto neho sme zapriahli do ojec Čusa, ktorý bol svieži a veselý. O malú polhodinu sme sa už poberali napred.

Dojmo tiež presedlal koňa a osedlal si Martilla, nech sa trochu krotí robotou. Zdalo sa nám, že bez neho bolo by sa nám ťažko zaobísť.

Tretí odsek Bajady, najdlhší a tiež nie veľmi ľahký, čo ide od hostinca do vysokej pampy, prešli sme veľmi šťastne. Tropilla sa poberala veselo hore grúňom popri ceste, kone vo vozíkoch držali sa veľmi dobre. Oto s tropillou už bežal ľahko; medzi kamarátmi i dýchanie sa mu popravilo. Uľavilo sa mu skoro zaraz po napojení; schytila ho hneď po ňom veľmi tuhá hnačka a ona ho už držala. Ohromné brucho, čo bolo už ako bubon, opľaslo dokonale; potvrdila sa ešte lepšie zásada, že veľké brucho nie je veľmi súci spoločník do cesty. Keko a iní znalci privlastňujú túto hnačku tej vode, čo sme dali koňom popiť pred hostincom, čo dľa ich mienky nemali sme urobiť.

Na vysokej pampe nás postretal patagónsky vietor. Na tomto mieste má on svoju kerenciu; duje tuho, keď raz zaduje, a duje temer každý deň. Sotva jesto čo horšieho od takého vetra, čo šibe a trhá, kmása bezohľadne. Šibe do tváre, sťaby ťa šľahal; nevieš, čo robiť, ak máš v ruke liace a príde ti poháňať, vôbec pozorovať a bedliť na statok, čo poháňaš i na cestu a jej spády, kadiaľ ho treba naprávať. V ten deň nám sypal do tváre nielen prach a piesok, ale i štrku na priehrštia sťa z vejačky. Kde ťa to šibne, zašpie ti koža, sťaby si mal popáleninu. Sklá na oči sú dobré a sú veľkou polahodou očiam, aby sa do nich ustavične nesypalo. Ale i sklá sa zunujú, menovite osobám mľandravej kože. Rámec, v ktorom sú sklá, podšitý plsťou, je veľmi nepríjemný. Ostatne na týchto okuliaroch sú málokedy sklá; miesto nich sú vsadené priehľadné tenké tably mačieho skla. Je ono pružné a ohybné, nerozbije sa ľahko. Sklené okuliare ľahko by mohol zabiť hrubý štrk, keď ho vetrisko začne hádzať; čriepok skla môže vletieť do oka veľmi ľahko a ublížiť mu.

Uháňali sme dobre dolu vysokou pampou s tým víchrom zboku, že sme si museli priviazať šatkami čapice a klobúky. By on vytrhol i s koreňom najkrajšieho buka, kde by nestrhol z hlavy čiapku, alebo práve klobúk. Chvosty všetkým koňom tiež sa nachýlili tuho za vetrom sťa hálka, čo sa krúti a má ukazovať, v ktorú stranu duje. Vzdor tomu kone nezaháľajú; tropilla mocne cvála. Kone, čo sú zapriahnuté, klusajú tiež veselo. Keko a Dojmo sú skrčení temer vo dva konce a viac ležia nad hrivou koňa, než sedia.

Podoháňali sme a predbehli na tejto čiastke našej cesty nejednu skupinu karriet. Poberajú sa do prístavu, naložené balmi vlny. Ide ich obyčajne sedem-osem v hŕbe, majúc každá skupina svojho prváka, povedzme Cardenasa, čo rozkazuje a neraz veru i súdi a musí rozhodovať. Sú to všetko ľudia pokojamilovní, čo obsluhujú karrety a statok v nich. Ale dlhou cestou, každodenným stykom, zas hádam trením protirečových záujmov vzkrsnú i hádky medzi jednotlivci, neraz sa i nanosia jeden druhému do vlasov. Dosť na tom dlhé spolužitie neotužuje vždy zväzky, čo by mali spájať ľudí; neraz skôr vyvoláva trenice, ako vraj skúsili i tí, čo robili dlhé ťažké výpravy a výskumy a museli sa vrátiť z nich rozvadení medzi sebou a v nepriateľstve.

Taká skupina karriet, keď je v pohybe, môže veľmi zaujímať, menovite nás, čo ich nevídame každý deň. Ich zjav prispieva k zaujímavosti kraja; dodáva mu života a živosti. Čo sa ukáže najprv, je ten prvák v svojom punči, ktorého krídla sa nadúvajú vo vetre, alebo letia za ním, keď cvála na svojom, žiaľ, temer vždy vychudnutom trochu koníku. Keď cudzinec stretne v ceste také karrety, najprv zazrie toho prváka a temer vždy v cvale, lebo bárs i vykonáva ustavične svoju právomoc, má predsa len akosi najviac čo cválať a namáhať sa od voza k vozu, rozkazovať, preháňať, premieňať, vôbec robiť všakový poriadok, keď sa blíži taký cudzinec, menovite ak je cele zelený. Pohoničia tých jednotlivých vozov tiež sú zvláštne postavy na tom svojom tátošovi, nie vždy veľmi hrdom. Sú tiež najviac v punči, bárs je horúčava; držia biele dlhé žrde, pravda len bambusové, najviac nad volmi, sťa rybár, keď loví na rieke pstruhy a drží dohora svoju spravu. Ostatne ktovie, či i taký pohonič volov neloví nad nimi nie síce ryby alebo práve ovady, ale loví, kde aká je u vola zaujatosť a sila, aby ju vynaložil do ostatnej kvapky pre pokrok tohto kraja, vlastne pre pohyb napred tejto karrety.

Muchy a ovady darmo by tu lovil; nemajú sa tu odkiaľ vziať. A bolo by hodno, keby ich bolo, prizrieť sa, ako by sa držala mucha na tomto vetrisku. Kto by vedel povedať, či by sa mohol sám kondor vznášať tak velebne nad nami, keby náhodou dneska zablúdil až sem, na tieto otvorené polia, čo azda by neurobil vďačne, lebo sú priďaleko od jeho sídel. Hlavné, čo by obdivoval taký cudzinec, bola by tá karreta, naložená balmi až do vrchu, posťahovaná tuho povrazmi, že vyzerá ani širaňa poriadne zdrôtovaná, o ktorej mnohá gazdiná tvrdí, že zdolie vždy viacej odrôtovaná od novej. To posťahovanie karrety povrazom je už umenie, vlastne jej mocná stránka; keby nie ono, všetko to bolo by sa rozsypalo dávno na prvky.

Pred karretou ide šesť volov ako v troch pároch. Konajú túto nekonečnú cestu z nohy na nohu, čo vypadne stadiaľto do prístavu a z prístavu nazad trochu vari zdĺhavá. Zdĺhavo sa bude azda zdať volom, bárs sú symbol zdĺhavosti a trpezlivosti, takto bez krmu. A kto by ho vozil, krm, s karretami, pre toľký statok a na takej dlhočiznej ceste? Muselo by ho byť najmenej toľko karriet, ak nie viac, koľko ich je tu s vlnou, ak by mal prvák na staniciach kŕmiť svoje voly, ako ich napríklad kŕmieva náš gazda najlepším senom alebo ďatelinou na samých úvratiach svojej role, keď napríklad orie alebo bráni. Mal by iste otruby v hlave, kto by vláčil toľké seno so sebou na tieto diaľky, keď je krmu všade dosť, i viac než treba, čo neverí sa dočkať, aby ho spásli. Tieto robotné voly vo dne konajú svoju dlhú púť, ťahajú karrety a po nociach sa pasú, zhľadávajúc svoj krm, bárs by padlo veru dobre poležať si po nociach, dožičiť rozboleným, krvavým nohám trochu toho odpočinku. Sú to hoviadka zbedované, môže sa povedať bez preháňania. Bieda, hlad sa ti ukáže, keď na ne pozrieš: ona sa tisne do popredia, zastiera celý tento obraz, ktorý by mohol byť ináč veselý, svojím tmavým tieňom. Koho obviňovať? Vystačí vyzdvihnúť, čo a ako je, že kone a voly týchto skupín podstúpia mnoho, viac hádam, než donáša nutnosť. Páry sú kosť a koža; miesto priahania mal bys’ vôľu zaplakať nad trhaním nevinného statku. Pohoničia sú nič viac ako pohoničia; nesladí sa im byť priateľmi a ošetrovateľmi a pastiermi svojho statku, aby sa snáď priveľmi starali o jeho blahobyt. Majiteľ je ďaleko na podniku, snáď v meste: kde by prišiel a prehliadol, čo sa robí s jeho statkom? Pán správca má iných starostí, je tiež ďaleko. Statku neostáva, ako starať sa o seba, kým vládze, zbierať po noci krm byľkami, po holých, vypasených uliciach, ohradených dobrými plotmi z jednej i druhej strany, za ktorým sú tučné, bohaté pašienky, čo nebudú vypasené toho roku. K nim sa nedostane hosť v ceste, vysúdený do priestoru vypaseného medzi dvoma plotmi.

Na tejto ceste videli sme i druhé skupiny karriet: tie, čo nepatria majiteľom podniku, ale furmanským podujímateľom. Vozia tiež vlnu do prístavu, ale na statku svojom a karretách tiež svojich. Odtiaľ sa vracajú naložení tovarom, čo zas dovážajú do kampa. Povolanie týchto ľudí nie je ľahké; znášajú i oni bremeno dňa i horko. Ešte ťažšie azda bremeno mrcha nocí, čo tiež treba vziať do ohľadu. Na nich pečie slnce, do nich bije vietor, po nich sa lejú dažde, ale oni to znášajú, lebo sa im vypláca, zarábajú pekné peniaze. Platí sa im podľa váhy za cestu sem a ta; poplatok nie je najhorší. Vydržiavanie statku tiež ich mnoho nestojí; pasú ho v zime, v lete v kampe, ako sa pasie druhý statok. Na svoje karrety berú väčšie fúry, než Cardenasi; hľadia, aby sa im vyplatilo ustávanie a cesta, vôbec aby im vyšlo výhodnejšie. Statku nemajú kŕdeľ pri karretách, čo ide naprázdno, vymeniť v ceste choré voly za zdravé a prepriahať. A predsa ich statok, vec podivná, nevyzerá najhoršie. Je pomerne dobre zachovaný, tučný a bodrý, vzdor ustavičným cestám sem a ta. Im sa málokedy stáva, že by sa im vyvalil kôň alebo vôl kraj cesty a ostal tam trčať s ustretými nohami. Je divné i to, že tieto cesty konajú rýchle, omnoho rýchlejšie sa vracajú na podnik než karrety pánov majiteľov tých samých podnikov.

Kto by chcel rozmýšľať nad takýmito pletkami, prišiel by nebodaj na starú pravdu, že statok netučnie toľme od krmu, ako od pohľadu svojho gazdu. Inými slovami: najlepší furman takého pána majiteľa by bol sám pán majiteľ. Nemá pravdu ten, kto upiera karreterovi význam, podceňuje jeho zásluhy, ak ich skutočne má. Karreteri znamenajú mnoho pre podnik; napomáhajú mocne jeho zveľadok. Majiteľ, ktorý podceňuje toto odvetvie svojej práce, ktorý mu upiera význam, zanedbáva ho, okráda sám seba, hádže hrsťami pekné zlaté funtíky cez oblek na ulicu a či vlastne rozsieva ich po nekonečných cestách Patagónie. Z toho siatia nevzíde nikdy ničoho. Kupci madianski,^[28] keď mali svoje karrety a ťavy, sami chodili za nimi do prístavu a neposielali Cardenasa a Artemia.