ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Počiatok pripekný a mnohosľubný. Vysočina Anarike a jej krásna cesta. Čo je na nej a na vege. Nehoda s Elektrikou. Divná cesta neznámym údolím. Priechod cez neznámu rieku

Gazda sa vrátil veľmi chytro, ale predsa bola minula tretia popoludní, keď sme sa zhotovili. Bolo načim prepriahať kone z druhého vozíka, prv než sme sa mohli hýbať. V našom sme nechali len tie, čo boli dosiaľ. Držali sa veľmi dobre; nebolo znať na nich, že by boli azda ustali. Naši v druhom vozíku dostali Elektriku a Čusa. Čuso, ako vysvitlo, nebol sa dotkol mrcha zeliny. On je teraz jeden z tých niekoľkých koní, čo nepodľahli dosiaľ brušným poruchám. Elektrika čosi z nej okúsila, ale prestála nákazu. Je zase svieža a zdravá, i hnačka jej už temer prestala.

Tu nám bolo treba prejsť jarok, ten istý, čo nás bol stál kedysi toľko starostí, ba strachu, na ceste práve k tomuto hostincu. Prešli sme ho ako nič; i tu má pôdu pevnú, vystlanú štrkom. Breh, čo je za ním, je strmý; je to už vlastne kopec, na ktorý sa ide ako hore krovom. Naše kone vyšli naň snadno. Prichodilo nám prejsť nížinou, kde je zem i teraz mäkká, ba zdá sa, že sa húpe. V dažde tu budú bahná a močiare bez dna. Ale dosť skoro sme sa dali zas hore kopcami a vyšli na vysočinu, ktorá je rovná, skoro ako stôl. Na nej cesta je krásna, ide dorovna, bez zákrut, sťaby ju bol na šnúre vytiahol. Je z tejto vyvýšeniny rozhľad otvorený naďaleko po okolitej pampe, jej údoliach, čo všetko ležia v nížinách okolo nás. Vysočina sama je dosť široká, zakrýva obrubami, práve čo by snáď bolo najkrajšieho: to údolie, ktorým sa hadí a skrúca jarok, čo sme pred chvíľou prešli. Na jeho brehoch sa prestiera ohromná vega, najväčšia a najkrajšia tohoto kraja. Jednu jej čiastku sme i my obdivovali na ceste semká, keď sme sa na ňu boli spustili po blúdení pampou a išli po jej kraji, hľadajúc nocľah. Dlhý kaňadún, dolu ktorým sme sa dnes od rána spúšťali, mal by sa tiež rátať k tejto vege. On je jej odbočkou vlastne; spúšťa sa do veľkej vegy práve pri hostinci a pri podniku, na ktorom bol dnes popoludní gazda.

Pláň, alebo už vysočina, ktorou uháňame, Anaike, ide naďaleko. Výtečná cesta vystlaná je štrkom drobným, dobre ubitým, sťaby boli všetci cestári zložili svoj dôvtip a znalectvo dovedna, aby ju vytiahli, aká je. Vozba je tu nie zlá; je príjemná sťa po stole. Koňom sa ide dobre, pri klusaní pohadzujú hlavou. Iba čo je štrk na závade; na ňom sa derú priveľa kopytá. Tropilla sa drží strán cesty, hľadajúc chodenie niečo mäkšie. Ale ani strán cesty nie je najlepšie, všade mnoho štrku, trávy málo; tá, čo je, nie hustá, ani vysoká. No kriaky sa tu tiež držia, černie sa nimi celá táto rovina. Paša je tu chudá, vlastne ani jej nieto, a predsa ovce, čo nám podbehujú, barance i škopce — všetko to je tučné. Nepoznať im, že by mreli hlady.

Škoda tu tratiť čas, hľadajúc mäkšiu cestu: všade je tu statku nepohodlne. Miesto hľadať mäkké miesta na Anaike a iných miestach bolo by vari bývalo rozumnejšie podkovať naše kone, prv, než sme sa pohli. Boli by zdravé dnes, nenapadali by, ako už začínajú napadať podajedny. Tento štrk žerie kopyto veľmi chytro, zvlášte keď je mäkšie; cesta začne omínať a trápiť koňa, práve keď by ho mala najväčšmi zaujímať. Ani volom by nezaškodili podkovy na týchto stranách, kde musia vykonávať furmanku; menej by chudli v ceste. Nám keď chybí čo v hlave, nájdeme v nohách; nahradíme nohami, čo chybelo. Statok, keď príde o nohy, nenájde v svojej hlave náhrady; pašu nemôže hľadať hlavou, musí za ňou chodiť na svojich nohách. Cardenas by mal v tej truhličke, čo je na každom voze, kde má všakové motúzy a ťahance, nosiť i klince a podkovy, aby mohol v ceste podkovať koňa alebo i vola, keď sa mu podkova oddrapí; cestoval by s takým opatrením chytrejšie a pohodlnejšie.

Dohonili sme na tejto pláni celé rady karriet. Čím sa viac spúšťame k miestam, kam vedie táto cesta, tým viac ich vídať. Jedny idú ta, kde my, druhé sa vracajú do kampa; podajedny naprázdno, druhé naložené všakovým tovarom. Dakoľko karriet sme stretli naložených stoličkami; tu ich označujú ako viedenské: z ohýbaného dreva. Tu sa budú i diviť, že jedno mesto vystačí ich vyrobiť toľkú silu, koľko sa ich predá len v Patagónii samej. Keď sa ich tu spotrebuje toľko, iste sa ich spotrebuje čosi i po ostatných čiastkach okršleku zeme. Tí, čo obdivujú Viedeň pre taký rozsiahly priemysel stoličkový, netušia, že z tých stoličiek dajedna mohla byť zhotovená i v našom Martine, hlásajúc i ona po šírom svete veľkú slávu Viedne.

Statok je veľmi zúbožený v týchto karretách, väčšmi v tých, čo sa vracajú. Mnoho volov vídať chudých a vycivených ani doska. Ťažko pozerať, ako krovkajú po výtečnej tvrdej ceste. Vidno, že sa nevracajú zo zeme hojnosti. Vyzerá táto premávka tuná sťa vojsko, keď sa vracia z dlhých, ťažkých manévrov, alebo skôr po ťažkej prehratej bitke.

Tu sme dohonili známych, čo strihali toho leta na plese; vracajú sa domov po skončených robotách. Niektorí na koňoch, ale majú i taligu ako my, v nej dva koníky. Nevodia tropillu; ich koníky sú v robote neprestajne, bez zámeny. Hoc sú mocné a húževnaté, zodrala ich táto cesta; poznať im, že by jej už mohlo byť dosť. Ale títo cestovatelia neženú ako my; idú v krátkych denných pochodoch; cesta im potrvá čosi viac než nám. Slnce sa už sklonilo hodne k západu; títo cestovatelia vyzerajú za súcim nocľahom: najradšej by sa usalašili niekde pri tučnej vege, aby sa koníky mali kde napásť a zotaviť po dennej námahe. Predbehli sme ich dosť skoro; onedlho zmizli z pláne, spustili sa stranou, nebodaj do daktorej nížiny, kde bude viac trávy. Medzi nimi, čo sa viezli i čo jazdili, bolo dakoľko bratov, tých, s ktorými sme si boli delili nášho novoročného barana.

Keď nás cesta miestami zaviedla na obrubu tejto roviny vyvýšenej, zboku, dolu na vege, všade vídať tábory karriet, čo ta skerovali z cesty, rozložené v poriadku, s plachtou prestretou medzi dvoma karretami, statkom vypriahnutým, roztrateným po vege. Má ona dosť trávy pre domáci statok i pre hostí. Naši novoroční bratia spustili sa iste na ňu, pridružia sa daktorému tomu táboru, nájdu nocľah za daktorou tou plachtou, nájdu i nových bratov, s ktorými budú deliť baranca i nocľah! Celá Patagónia je vlastne nič iného, ako skupina takých táborov, v nich priateľstvo a bratstvo.

Iba my ustavične napred a napred. Slnce práve sadlo na nevysokú reťaz kopcov, nad ktorými už znať prvý zážeh červánkov. Nebo pred nami zatiahlo sa šedivastým plášťom; vyplavela na ňom tuhá a pekná modrá farba, ktorou sa cez deň pýšilo. Zato na plášti jagá sa tu i tu drahý kameň: hviezdička, čo začala sliepňať, akoby okúňave, kým sa slnce neschová. Tu nám znezrady prvý vozík zastal. Čo takého? Nuž nič nového. Elektrika sa zase skrúca, hádže hlavou prudko, že jej je už dosť tejto potechy. Poprezerali sme lepšie, čo je to zase za pád, ponaprávali remenie, a Elektrika si zasa rozmyslela. Banovala nebodaj, že nás omŕza a trápi; zase sa len pohla. Pohli sme sa teda zas, ale už sme nemohli hnať tak tuho ako dosiaľ. Pri prvom vozíku zas tá zastávka, trochu tuho protivenia, no vec sa usporiadala šťastne. Vozík sa zase pohol.

Asi o štvrť hodiny nová zastávka; táto už trvala čosi dlhšie. Elektrika sa zaťala, ani sa pohnúť z miesta. Načo tískať mechúr do vody, keď je nafúkaný; vieme, že zas len vyskočí z nej. Načo tisnúť vrtohlavú kobylu do roboty, keď je už zjavné, že sa odťahuje? Z tískania nevyjde nič, iba meškanie a opozdenie. Lepšie spraviť koniec veci už raz a lepší poriadok; stanôvať zakaždým, oškliviť sa s kobylou, keď sa zaťala raz, je vec pochybená. Neprosili sme sa jej, ani nevyhrážali. Vypriahli sme ju na mieste a Elektrika sa pripojila k tropille. Ale nešla k nej veselo, ako po iné razy, urobila to krokom neistým, akoby váhavým. Chvíľami sa zdalo, že sa tacká. Tropillu sme nahnali na čiaru a zo zhrčených koní ľahko vybrali koňa, čo zamení ustatú Elektriku.

Dobrých koní bolo dosť, nebolo ťažko vyberať. Vybrali sme si, čo nám prvý padol pod ruku. Keď sme pokončili i tú vec, vysadli sme a pohli sa, práve keď slnce sa už schovalo za tú reťaz kopcov. Červená žiara, čo sa zapálila nad kopcami, rozlejúc sa celým tým krajom, začala sa šíriť do oblohy, osvietila nám trochu i cestu a kamp naokolo, zahaliac ho do ružového svitu.

Tropilla sa pohla zas bystrým cvalom po pašienku. Elektrika za ňou zaostávala trochu. I my sme zbadali, čo sa robí: prestali sme hnať toľme, aby väčšmi neustala. Večer nás prikvačil; pred nami kus cesty, kus taký, kadiaľ sme ešte nechodili. Bolo sa nám ponáhľať, aby nás tma neprikvačila, noc nezastihla v neznámom poli. Ale všetko sme radšej oželeli, išli pomaly, len aby Elektrika mohla vystačiť s nami. No tá zaostáva čím diaľ, tým väčšmi. Obzeráme sa my z vozíkov, čo robí. Dojmo a Keko i zastali, čakali dva-tri razy s tropillou, že ich dohoní. A ona zas len zaostáva; všetko daromné, vidno, že nevládze. Vyčerpala všetko, čo bolo naporúdzi síl; nemá skadiaľ načierať nových. Žriedlo vyšlo, nemá skadiaľ hádzať novými prúdmi. Zamrelo. Úbohá kobyla zaostávala, kým nezaostala ďaleko za kŕdlom silných, zdravých kamarátov, čo sa ženú neúnavne napred. Zastali sme i my, vyzerali, čo robí. Ani sa už nehýbala, prestala robiť márne pokusy; stála tam sama, opustená. Rozoznávame, že stojí, ale pozerá predsa za nami.

Chlapec sa veľmi rozhorčil, že ju ideme nechať. Uspokojovali ho, že veď príde za nami pomaličky, keď si trochu odpočinie. Chlapec uveril a uspokojil sa trochu.

Červená žiara na západe začínala blednúť; tratila svoju moc; šedá tma, ako býva na pampe, počala sa rozostierať akosi razom. A tu nám prichodilo spustiť sa z pláne do údolia. Vidíme, ako sa pred nami spúšťa cesta dolu brehom, prilepená v jeho bok, a zaniká tamdolu kdesi v tme.

Prv než sme sa skrútili, zanikli i my pod brehom, pridalo sa mi pozrieť nazad na cestu, ktorou sme sem prišli. Na západe je ešte vždy žiara, bárs hodne pohasnutá. Reťaz nízkych kopcov zapadla niekam pod javisko; roveň sama je to sedlo, na ktorom sa rozlieva nežné svetlo večerných červánkov, už hrajúcich do modra. V ňom sa odráža tuho čierny podlhovastý fľak na štyroch paličkách. Naša kobyla, ktorá už stojí obrátená k nám bokom. Prestala pozerať za nami; nebodaj stratili sme sa jej v šedej tme roviny, že nás nemohla rozoznať. Obrátila sa i ona na stranu, k obrube pláne, ako sa obrátil i náš vozík. O chvíľu sme sa spúšťali dolu brehom, padali do temnoty; prv než sme zapadli, videl som, ako ešte stojí tamhore na rovni, obkľúčená nežnou ružovou žiarou, obrátená na stranu…

Ešte sa rozoznávalo čosi naokolo, bárs veľmi neurčite, keď sme prišli na cestu, kde sa spúšťa z pláne; spúštka nie dlhá, ale nedobrá. Nebola dobre založená a vymeraná; urobená je tiež hocijako a či vlastne nijako. Vychodená je dobre, ba až pridobre. Je ako aj druhé také spúštky na týchto stranách; robí dve roboty razom, spúšťa sa a pritom sa skrúca, ale nerobí ani jednu, ani druhú, ako by mala. Nespúšťa sa, ako môžeme tušiť, až na dno údolia, ale mu ostáva prilepená akosi o bok. Krútenie v tej úboči tiež nie je veľmi na svojom mieste. Cesta je nachýlená tuho nabok, dolné koleso padá nižšie. Vozík sa vznáša akosi nad tou úbočinou, sťaby v nerozhodnosti, či by sa bolo lepšie poberať tou úbočinou, trochu ďalej a či azda skotúľať sa nakrátko a rovno nadol. Naveľa sme ocítili, chvalabohu, že sa vozík vyrovnal. Dľa toho by sme boli kdesi na rovnom, kde je cesta v dobrej váhe, nekloní sa ani na jeden bok. Cítili sme, že je cesta mäkká, sťaby sme šli po kobercoch. Prestalo šuchotanie, čo robili kolesá prvej po drobnom štrku pláne, stíchli vozíky, i hrkotanie a štrkanie znie akosi pritlmeno.

Nebolo by ani tu najhoršie, keby sme len videli aspoň, kde sme. Šedá tma pampy, čo nás tamhore začala doprevádzať, tá nás tu zbehla, nadstrčila miesto seba sestru iste staršiu. Tá už bola, ako vážna matróna, celkom v čierno oblečená. Cítili sme sa my tuná odrazu ani v rohu. Neostávalo nám, nevidomým, ako vypožičať si oči a tiež trochu, lebo sme boli i hluchí, uši. O to nebolo núdze: oči a uši požičali nám naše kone. Kekovi sme prísne naložili, aby nehnal, ale šiel veľmi, ozaj veľmi pomaly so svojou tropillou popredku. Aby kone neduril, ale hľadel kráčať sťa v dákom slávnostnom sprievode. Vieme, že kone vidia i potme; čo sa týka videnia a zraku, lepšie sú obdarené než my, všemohúci páni prírody. Nám sa zrazu prihodí, kde zlyhajú technické výdobytky, pomôcky a dômysly, že ostaneme ako na ľade, bez vodidla, málomocní, slabí, vydaní na milosť a nemilosť zlým príhodám a nehodám, lebo naše zmysly nie sú dokonale zariadené; ich zloženie je chybné a nedôkladné a k tomu sú i necibrené. V tých istých prípadnostiach kôň, vôl, pes, ba i ošípaná a druhé zvieratá ešte menšie a nepatrnejšie majú pred nami prednosť.

No požičal nám svojich trochu i Dojmo v tej núdzi. On na šťastie bol raz prešiel týmito cestami, má v hlave pozapisované podrobnosti, kde sa nachodí, kde čo chybí. Jeho sme postavili pred samý vozík; nech ide pomaly pred ním, ako ide vodič pred temným, dajúc mu koniec palice do ruky. Vie všetky spády a zvraty, môže vyhnúť aspoň čo z väčšieho jamám, azda i garádom a výmoliam: všetko útvary zeme, ktoré málokedy vystanú ustanoviť sa, kde by ich bolo treba najmenej. Tým na prvom vozíku treba iba držať sa Dojma, ísť všade za ním. No podchvíľou kričia, že nevidia prsta pred nosom, že nevidia Dojma, že sa kdesi podel, že treba robiť iný poriadok, že takto nemôžeme ostať, a mnoho všakových druhých žalôb.

Nuž v tom majú pravdu, že skutočne nevidno. Aby bolo niečo premeny, lebo tá istá vec, keď sa nemení, tiež sa zunuje, aby bolo premeny a rozmanitosti a aby sa utíšili trochu tí tam v druhom vozíku, my sme sa postavili s naším napred. Nás už len ľahšie zazrú s celým vozíkom a koňmi, než Dojma samého. Nám je už cele inšie, nám je ľahko vidieť Dojma, lebo čo sme v tomto vozíku, my sme my a nám je cele inšie. Okrem toho my sme na jednom vozíku a oni na druhom: na našom bude i viac vidno. Dosť na tom pred náš vozík prišiel Dojmo a za naším zápäť nasledoval ten druhý.

Na šťastie uznali i z toho vozíka spoza nášho, že im je ľahšie zazrieť a rozoznať nás a náš vozík, než jednoduchého jazdca, i to nie veľmi tučného a ani nie veľkého. Tak sme viedli jeden druhého. Dojma jeho kôň, jeho koňa Keko a tropilla, Dojmo nás a my zas tých, čo sú za nami. Vcelku sa vyplnilo, čo hovorí podobenstvo, že slepý vodil temného; chybela iba tá jama, aby sa vyplnilo všetko doslova.

Je napodiv, ako sa mohlo zotmiť tak odrazu, len čo sme sa spustili do údolia, sťaby nás bol spustil do studne. Mal som dojem, že sme v kotline kdesi, obkľúčení stráňami a grúňmi. Tie iste zaberajú svetlo zo všetkých strán, sťaby ohromné opony. Nad nami nebo je čosi svetlejšie, ale tiež nie veľmi mnoho. Ani hviezdičky nechcú trblietať akosi. Kde-tu sliepňa podajedna, ale mdle, sťaby mala vôľu i ona ísť spať a visela tamhore driemajúci. Postava Dojma, ktorý sa hojdá na koni z boka na bok, tak ako mu on kráča, dá sa rozoznať iba tak, keď sa prikrčím čo nižšie, aby pozeral zdola. Jeho obrysy sa naddvihnú nad oponu kopcov, čo sú kdesi pred nami, hlava a plecia padnú proti nebu predsa trochu svetlejšiemu, na ktoré, žiaľ, dnes večer zameškal prísť mesiac, aby vykonal na ňom svoju riadnu obchádzku. Tá by sa nám bola zišla.

Išli sme najviac len poslepačky, ako nás viedol dupot tropilly, čo doliehal kdesi spred nás, ale viac postava Dojma, ktorej pohyby sa kreslia hore na nebi, keď sa prikrčíme. Že nás povedie tropilla a my pôjdeme za ňou, z toho nebolo nič. Tropilla i tu bočila od cesty, hľadala kdesi pažiť. Keko ju hľadel zohnať na cestu, ale ona zas len išla nabok. Iba čo sme čuli jej temný dupot na mäkkej pôde; s ním sa mieša útešlivý cvengot spiežovca, čo nosí madrina. Bolo nám podchvíľou, že vhupneme do jarku, do dákej jamy, že sa snáď búšime do brehu, kde sa vozík vyvalí alebo doláme.

Obanovali sme my — škoda len, že po nečase — že sme dnes toľme hnali. Mali sme sa bez ujmy uspokojiť s tým kusom cesty, čo je po hostinec. Anaike mohla ostať na zajtra. Prešli sme v jeden deň, čo zodpovedá ceste dvoch dní. Tuhým poháňaním sme vlastne na príčine, že Elektrika vystala. Na hostinci, keď sme sa hýbali, bola zdravá; hnaním sme ju presilili; keď nevládala, tam na pláni sme ju nechali. Ja zas bol som sklamaný, že vlastne nevidno, kadiaľ ideme, čo je okolo nás. Bol by rád, keď sa raz cestuje, všimnúť si okolia; pozrieť, čo je v ňom nového alebo zvláštneho. V tom pozorovaní záleží vlastne pôžitok a celé kúzlo cestovania. Tu mi bolo, akoby ma viedli so zaviazanými očima. Utvoril som si všeobecný dojem o tom, kde sme; prišiel som k presvedčeniu, že sme v akomsi žlebe, na ktorého jednej a druhej strane sú brehy strmé, nie veľmi vysoké. Po ľavom od nás sa poberá tropilla, miesto aby išla po ceste pred nami, ako sa vyníma z dupotu, ako k nám dolieha. Každá chvíľa sa mi vidí, že vyvrcholila na akýsi rozhodný bod, že je pred nami čosi, do čoho sa ideme búšiť; priekopa, do ktorej nás vysype naša taliga. Pocit neprestajného napätia a neistoty: čo bude, kde si, kam to ideš.

Išli sme na tento spôsob veľmi dlho, do nekonečna; počal som privykať na tento divný stav. Raz som sa silne zohol, že pohľadám, čo robí Dojmo. Zazrel som, že proti nebu sa neodráža jeho postava. Ukázali sa na ňom hmlisté neurčité obrysy niečoho veľkého, to sa hýbe pred nami, ide rovno na nás, valí sa neúprosne. Bola to hrozba z tmy, čo ide na nás, čo sa ide do nás búšiť, zničiť krehké taligy svojimi rozmermi. Z tej hmoty pohyblivej ohlásil sa zrazu pekný spev, v mnohých hlasoch. Tiež pieseň španielska. Temné masy sa hýbu, ale už nie na nás, prechodia popri nás, idú v protivnú stranu. Postavy jednotlivcov cítiť, ako prechodia popri nás na koňoch. Nuž karrety, čo sa vracajú naprázdno, alebo vari skôr naložené tovarom pre akýsi podnik, čo bude kdesi v kampe. Skupina karriet ktoréhosi podujímateľa, ktorý ide po noci, keď je chladno. Vo dne dáva odpočinku svojmu statku.

Tento prechod popri nás ľudí, veselých, spokojných, čo prešli bez úrazu, potešil ma. Nemôže nás čakat nič zlého tam, kam ideme: ani priekopy, ani steny. Tí tadiaľ prešli bez nehody, spievajúc veselo. Ich pieseň, ktorej sme prv nikde nepočuli, pozdvihla ducha. Prišla ako heslo, aby sme sa nebáli, aby sme šli bez okúňania v tú stranu, kde ona vznikla, odkiaľ nás pozdravila. Postretalo nás zase umenie, vnieslo svetla do tmy, cestu neistú premenilo v bezpečnú, rozohnalo zlé predtuchy a úzkosť, šedosť, jednotvárnosť žitia ozdobilo kvietím. Otvára pohľady do krajov iných, svetlejších, kde je všetko jasné, jednoduché, pochopiteľné. Nie ako táto šedá všednosť, čo sa vlečie tmavými údoliami, medzi akýmisi záclonami, ktoré zastierajú svetlo, šíria tajomnú smutnú tmu naokolo. Prešli dobrí ľudia: spevaví umelci, o ktorých si neslýchal, a predsa sú ti bratia. Kde je púšť a holota, tam sa bratstvo darí a rozrastá do nekonečna.

Prešli cestu, kam sa berieme, s peknou piesňou na ústach. Nemôže to byť cesta smutná a ťažká, kde sa pieseň rodí.

A padli sme zas do doliny, hlbokej samoty a tmy, hýbali sa napred, hľadajúc východ. Tu zrazu kdesi naľavo, snáď ďaleko od nás, zaligotalo sa svetielko, podskočilo a zas huplo kamsi do hlbokej tmy. Podišli sme i my v tú stranu; svetielko sa už trasie čosi stálejšie. Vatrička, okolo nej karreteri. Zas tábor ich tam rozložený okolo ohníka, čo sliepňa pod veľkou plachtou. Keby bol sám, alebo mal rozhodovať, bol by sa vďačne priblížil k táboru; strávil noc tiež pod záštitou plachty, pri ohníku, s ľuďmi čestnými. Tí tam odpočívajú po dennej púti, možno spomínajú svojich, ktorí sú bohviekde ďaleko stadiaľto.

Onedlho doľahlo k nám slovo, ktoré privolal Dojmo, idúc vždy pred nami, ale stratený v tme, slovo, ktoré nám rozohnalo myšlienky.

„Rio!“

Nemal som tušenia, že dnes nás čaká priechod riekami. Malú riečku sme boli prešli hneď popoludní.

„Čo za Rio?“ vykríkli spoza nás ustrašené hlasy.

A zas výkriky, že nepôjdu do vody, ktorá nevedieť, aká je: snáď hlboká, s výmoľmi, jamami, krútňavami, a to v noci a potme, a ešte poháňať kone pri takej nebezpečnej robote.

Gazda sa len zasmial čosi zlostne na tie strachy. Privolal im, že kone netreba poháňať, im popustiť jednoducho uzdu. Nové výkriky rozhorčené a naliehavé. Ani nevedia, kde sme, a náš vozík, že sa zmýlili a nevedia cestu. Môj spoločník sa už nahneval naozaj, ale slúchol. Liace vložil do ruky mne, aby si poradil, ako viem, s vozíkom a koňmi, prehodil sa ponad drabinku a už ide k zadnému vozíku. Ja som ostal sám s chlapcom. Ten sa tiež naľakal rieky, že je sám so mnou, že sú liace u mňa. Veľký strach mu prebudil veľkú odhodlanosť: dal mu tiež vysloviť veľkú pravdu, ktorá by ináč bola ostala zatajená, že on so mnou neostane, lebo ja vraj neviem poháňať.

Naostatok to nebola nepravda. Nebol som v tom umení majster. Ale i poháňanie je ako ktorékoľvek iné remeslo: jedni sú majstri dokonalí, iní začiatočníci nemotorní. Ale v páde potreby poháňať môže ktokoľvek, hoc i vyjsť spod závoza na dobrú cestu, najtiaž mať v ruke liace.

No chlapec sa nedal utíšiť, ani nahovoriť. Vyšmykol sa z vozíka, odbehol za otcom, ktorého záštita mu dáva bezpečnosť, že sa mu nič nestane.

Ostal som sám s liacami v ruke. Neviem, kde sme, nevidím pred sebou ničoho. Dojma tu nikde nevidno, nemôžem pochopiť, kam sa podel odrazu a práve v tento okamih. Prihýňam sa, čo môžem lepšie, či mu nezazriem niekde obrysy, odrazené proti nebu, ale obrysov jeho ani obrysov najmenšej veci nikde nevidno.

Spiežovec madriny cengá kdesi zboku; odtiaľ dolieha dupot tropilly. Tá chodila po pažiti a zdá sa, že sa spúšťa k nám a doháňa vozíky. A vskutku vidno miesto Dojma pred vozíkom hrču koní; badať, ako sa hmýria v hŕbe, a hoc dobre nerozoznať ničoho, ako sa strcajú medzi sebou, hádžuc sa sem-tam, sťaby im bolo tesno. Liace držím opatrne, aby nezavadzali mojim koňom, nezviedli ich k mýlke. Kone sa nemajú čo držať na mňa a pokyny mojich liac, ale na svoj rozum. Ten stojí viac než čistý rozum, lebo je to rozum, podšitý pudom; rozum sa ľahko pomýli. Kôň má štyri nohy a potkne sa; kde by nie rozum človeka, ktorý je samojeden. Zato pud je temer neomylný, nemôže oklamať, ani zaviesť do bludu.

Vozík sa spustil dolu akýmsi briežkom. Kopytá sa nečujú dupotať duto, akoby naprázdno, ako prvej v údolí. Miesto dupotu počuť čľapotanie. Prihol som sa; vidím vždy len tú tmavú masu, čo sa tam miesi, a ešte čosi: pás vody sa mi zablyšťal pred očima.

Sme naozaj na rieke. Je veľká, je hlboká, má krútňavy, nebudú v nej jamy? Široká je ona, dosť široká, ale nebezpečných miest vari len nemá. Nech by bolo čo takého, neboli by sem napravili cestu a urobili brod. Potok väčší, než ktorý iný, ale predsa len potok. Kde prejde tropila, môže prejsť i vozík.

„Rio, Rio!“ hlása Keko svojím mocným hlasom, nevedieť, či na výstrahu, či na postrach úbohých cestovateľov.

Vyzerá, že chce postrašiť ten hlas, ktorý čuť naďaleko. Možno ho čuli i tí karreteri, čo tam kdesi na strane sedia okolo svojho ohníka.

„Rio, Rio!“ ohlašujú sa ako ozvena zdesené výkriky zo zadného vozíka. Ale čuť i hlas gazdov medzi to, dosť tvrdý a vytýkavý; tá tvrdosť hlasu je v zdesení veľká útecha a posmelenie.

Moje kone vošli do vody a tuho začľapotali. No zastali zaraz, prestali ťahať. Liace, čo mi boli v ruke potrhli sa; cítim na nich, že sme vošli do vody, kone prihli hlavu tuho a prudko. Vzdor čľapotaniu tropilly čuť, ako cedia vodu medzi gambami, hltajúc ju pachtive. Cítiť na liacach, ako padajú glgy jeden za druhým dosť husto, potom menej často, sťaby ich hádzal kamsi do hlbočiny.

Vozík zastal kolesami práve na čiare, kde sa počína voda. Nemuštroval som ja kone, ani im neprekážal pri pití. Nech ich durím, potrhujem liacami, vzali by ešte nedobrý smer, ísť hore vodou, alebo dolu vodou. Vozík by sa mohol prevrhnúť; pohonič i všetky haraburdy, čo má okolo seba, vysypať sa do vody, do dákej hlbočiny alebo azda krútňavy. Jesú i jamy, takzvané studne, v takých potuteľných vodách: prehltnú pohoniča s vozíkom a koňmi. Nech sa len napijú do chuti; keď ochladia oheň, čo horí dnuka, utíšia smäd, samy sa ony pohnú a pohľadajú cestu. A napili sa ozaj do chuti, až zastonali, keď podvihli hlavu z vody. I priveľký pôžitok vyvoláva stony a vzdychy, ako i veľký bôľ. Účinok oboch protív je ten istý, ako je účinok ohňa tiež ten istý a temer sa vyrovná účinku zimy, bárs príčiny tiež stoja na protivných póloch.

Váhali, boli by sa azda zas prihli k vode hlavou; po napití rady sa v nej kone hrajú. Ale nebolo kedy. Ledva odbavili, čo mali urobiť, prichodilo im rušať. Čuť, ako sa začal hýbať za nami druhý vozík dolu štrkovitým brehom. Moje kone už trhli bez rozpakov a váhania; tropilla tiež sa nastrebala a berie sa vodou, čliapkajúc tuho. Kôň nerád prepustí svoje miesto druhému koňovi, menovite keď je napredku; hľadí ho držať pre seba, kým môže. I moje sa ponáhľajú, aby nás nepredstihol vozík, čo je za nami. Vidí sa mi, že rozoznávam i breh oproti, na ňom sa hemžia kone, čo už vychádzajú z vody.

„Kadiaľ môže tropilla, môže i vozík,“ pomyslel som si. Vozík ide cele dobre cez vodu, iba kde-tu ho drgne väčšia skala, čo príde pod koleso. Ale kone už vystupujú z vody, prestali čľapotať, kolesá už šuchocú na mäkšom postlaní štrku, boriac sa trochu doň. Vyšli sme z rieky, ani sme sa neutopili.

„Mater ti taká a taká, nešťastné motovidlo!“ čuť mocný hlas Kekov tam kdesi zo strany.

„Čo je to zase, Keko?“ pýtam sa ho.

„Čerti ho vohnali do najhoršej jamy. Utopil sa azda, nepodarenec Petiso. Vtrepal sa do hlbočiny, akiste ho tam čerti vzali. Natrápil sa ma, mátoha: všetko chodil na stranu i po kaňadúne. Dosť som sa ho nazavracal…“

„Nebolo by treba iba to!“ zvolal som ja a predstavil si veselého Petisa, čo sa vždy odrážal na stranu od tropilly a toľko ráz najedoval Keka pre neprestajné zavracanie, ako leží kdesi vyvalený vo vode hore kopyty, ako ho voda krúti pomaly a podhadzuje, a Keko už nebude mať s ním daromné opletačky a jedy.

„Hľadajte ho!“ zavolal som naň ešte.

Ale som zas zabudol naň i na Petisa. Vozík mi podskakuje po akýchsi hrboľoch. Nuž účinok zásady: „Kde prejde tropilla, prejde i vozík.“ Odkedy o Dojmovi nechyrovať pred vozíkom, ja som sa spustil na kone. Liace mám síce, ale ich iba držím, aby nepadli pod koleso. Kone, keď ich nik nenapráva, idú prirodzene za tropillou, skoro za jej pätami. Bolo by ma znepokojilo, že zakerujem do jamy alebo do garáda, keby nebol zazrel, ako kdesi pred nami sliepňa svetielko. „Veď azda len nebudú všetko tábory karreterov,“ teším sa, že by sme už mohli byť na mieste. „I neškodilo by veru!“ Bol som radšej, že ma kone vlečú kdesi po pampe, než aby ma vliekli naľavo, hoc i po dobrej ceste, ak tá ide, ako iste pôjde, po samom brehu rieky. Je to nepohodlné drganie, ale je bezpečnejšie než cesta, ak je na mrcha mieste, s výmoľmi, brehy podmytými, čo ledva čakajú, kedy sa zošustnúť do vody. A nádej ma nesklamala. Pri svetielku sa ukázala ohromná tmavá masa, proti nebu má obrysy určité, v rovných čiarach, je rovno pred nami. Pred ňou sa pohybuje druhé svetlo.

„Hostinec je tu!“ oznamuje Dojmo, ktorý sa postavil zase pred vozík. Pre ten strach židovský od rieky, aby utíšil trochu tamtých v druhom vozíku, bol sa pripojil k nim a šiel pred nimi. Tak sa stalo, že som bol ostal bez vodcu, ak nechceme považovať tropillu za vodcu, a nie najhoršieho.

Na priestranstve, čo je pred hostincom, je skupina koní, vidno ich dobre; lampa, čo je v obloku, osvetľuje to miesto veľmi jasne. Svetlosť sa šíri ta ďalej, kde je po zemi už tráva pampy, a nie holý, vetrami vymetený dvor. Pred tou skupinou vec temer neuveriteľná na pampe, novota, ktorú sem zasial ktoviekto: dosť veľké kisne, pravda, už bez jedného dna, ako ostali, keď z nich povyberali tovar; v tých kisniach seno, ktoré tá skupina koní žerie. Škoda len, že ten výjav tak neobyčajný na pampe vyšiel zaraz navnivoč. Kazí ho naša tropilla, ktorá sa sype práve na to miesto. Z nej sa vydelí jeden kôň; nie veľký, ba temer nepatrný, okrúhly a tučný sťa hruda syra. Priletí ako strela hneď k prvej tej kisni, vstrčí celú hlavu do nej, že mu ledva z nej vidno vyzerať končité uši, ktorými ustavične strižie, bárs je zaujatý druhou, naliehavou robotou. Nuž náš nebohý Petiso, čo sa bol vtrepal do hlbočiny a utopil, ktorému Keko zaželal od srdca, aby ho čerti vzali. Je nič inakší, len ako býval za živa, a ak prišiel po smrti mátať, obliekol sa dobre. Nič nezabudol od nebohého Petisa; nezabudol doniesť ani vargu, čo druhé také mátohy konské nechávajú doma, ukazujúc sa bez nej. Ak je to on a nie jeho duch, nemôžeme iné urobiť, ako prišiť i jemu tiež to prastaré a pravdivé, múdre príslovie: Mrcha zelina nevyhynie…

Vtiahol šťastne na dvor i druhý vozík. I on sa vyslobodil bez úrazu, chvalabohu, z hrozného nebezpečenstva — vody totiž, čo je v rieke. Je nabitý, len div; ako sa to všetko doň popratalo: toľká batožina, rozdelená po sedadlách, za nimi a pod nimi. Dvaja cestovatelia, čo ta patria dľa rozdelenia, platného v riadnych okolnostiach, na dôdavok ohromný gazda, ktorý tríme opraty toho záprahu v mocnej, istej ruke, a chlapec, učupený kdesi pri nohách. Vyzeralo to už nie ľahké sulky, ale cigánska kára, naplnená perepúťou.

Onedlho sme boli všetci okolo dlhého stola v jedálni hostinca. Stôl už prikrytý bielym obrusom, servítky, vyleštené riady, soľničky a iné nádoby, vôbec obslúžený prepychom, akého sme tamhore nevídali a ktorý by mohol stáť v jedálni bársktorého hostinca v meste. Iba že má niečo, čo reštaurácia v meste sotva môže mať a predložiť hosťom v takom stave a spôsobe: rebierka mladého tučného škopca. Môže sa povedať, že im nič nechybí, aby chutili lepšie, iba aby boli z ušatého. No tu sme priveľmi dolu; ploty sú veľmi dobré, o ušatých tu málo slýchať. Nechybuje ani dobrý šalát, ktorý neviem kde sadil pán hostinský, aby mu ho vietor neodniesol i so zemou na niektoré tržište mesta, čo sú na pobreží Patagónie.

Nuž nieto hladu na hostinci patagónskom, ani smädu sa neľakať, a čo bys’ prišiel neviem v ktorú hodinu. Postele nájdeš vždy hotové, i keby bolo mnoho sveta, ako ho je i dneska. Dobrých sa moc zmestí: komu sa neujde postele, môže si prestrieť kožiek, ktorých je tu tiež hodný stôs na hŕbe. Na kožkách v guanakových pokrývadlách sa spí dobre.

I my, čo sme boli v našom vozíku, nocovali sme na kožkách veľmi chutne po tomto dlhom dni a drgľovaní v tých našich taligách.