Zlatý fond > Diela > Prechádzka po Patagónii III


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Prechádzka po Patagónii III

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Lucia Trnková, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Lenka Konečná, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Martin Divinec, Eva Lužáková, Katarína Sedliaková, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Simona Veselková, Ivan Jarolín, Lucia Kancírová, Erik Bartoš, Martin Skakala.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 81 čitateľov


 

7

Zakončenie a odročené rozuzlenie. Zase úvahy nad dielom i všakové súvahy. Paberky a zbierky naučení. Odobierka

Ráno sme sa vybrali nadol veľmi zavčasu. Nečakali sme ani raňajok. Doviedli nám naše kone, čo sme na nich prišli z druhej strany, dobre napasené a vypočinuté. Pozoruhodné bolo, že nemal ani jeden z nich znaku levovho. Naložili sme na ne i batožinu, pokrývky a druhé riadiky, čo sa vpracú do puzdra takej pokrývky. Gazda priviazal za sedlo i svoju nerozlučnú maletu; v nej našiel miesto i chýrečný miešok — prázdny, ba až temer suchý, ako nebol ešte vari nikdy, len preto, že na pyšteku nenosí zámku, akoby mu bolo snáď zdravšie, alebo že nevie zajajčať, keď sa ho idú týkať.

Dolu bol svet pripravený do roboty. Tiež sa neukazuje veľmi ľahká. Celá tá hŕba statku mala by prejsť tesnou uličkou, aby sa vysvietilo, čie sú ktoré ovce, aby tie, čo sú z horného podniku, boli vylúčené a sčítané. Dľa výsledku sčítania bude sa môcť určiť kúpna cena a jej výška. Úloha nie veľmi ľahká. Statku bude, ako sa ukazuje, okolo desaťtisíc hláv v týchto košiaroch, ak odhady nezlyhajú. Mohlo by ho byť ľahko i viac.

Korraly, vidno na prvý pohľad, nie sú veľmi priestranné; horšie je, že sú nie ani veľmi mocné. Ťažko tu prekaziť, aby sa statok, čo je oddelený a sčítaný, nezamiešal s tým, čo sa má oddeliť a sčítať. Má statok na nešťastie tú vlastnosť, ktorá nám ľuďom neraz chybuje, že sa drží svoj k svojmu. Má veľmi tuho vyvinutý cit spolupatričnosti. Nedá sa on ľahko podriadiť hraničným čiaram, ani plotom, menovite ak sú vetché a rozkývané. Tieto korraly nie sú mocné, kde by sa vyžadovali pevné a dôkladné; tento statok, čo žije v bralách na krkolomných miestach, je trochu zdivelý, plachý, nedá so sebou narábať tak ľahko ako ovce pampy, ktoré majú povahu viac krotkú a tichú.

Načim zas len poprávať, zapchávať a pošívať diery po košiaroch, zvlášte po tých prázdnych, kam pôjdu ovce z vyšného podniku. Drôty na miestach popustili, načim ich popriväzovať a popribíjať na nové štebliny; treba popodopierať rozkývané kolíky. Sprvu by sa prevliekli na tých miestach jahňatá, za nimi škopce a jarky a miešanie by sa urobilo. Bola to práca obťažná a zdĺhavá, táto predihra vlastného odlučovania. Šťastie, že materiálu bolo nadostač.

Za domami, na úpätí pohúžvanej skaly, čo sa vohnala až hen do plesa, ani čo by chcela vytvoriť druhý pilier k Pekelnej bráne, tam sa nachodia močaristé miesta. I teraz sa lisnú mláky, ba skoro jazerá, nie hlboké, ale dosť rozsiahle. A práve z týchto mlák bola vyhúkla dosť hodná hôrka. I táto hôrka vymrela. Kto by vedel, čo ju postretlo? Nepoznať na nej, že by bola vyhorela. Možno vyhynula nadbytkom šťavy. Vyhynula práve v čase najkrajšieho rozkvetu a vývinu. Nie sú to stromy skrivené, zakrpatené, hrčavé, ale všetko bučky mladé, vydarené. Sú mnohé štíhle a vysoké, ibaže bez života.

Gauč, ten „zdnuka“, urobil do tej hory výlet so sekerou; za krátky čas nazbieral žŕdok, ktoré sa veľmi zišli ohradám. Kde čo popúšťalo, prašťalo, priložila sa žŕdka, priviazala o kolíky kusom drôtu, klince v týchto diaľkach už patria k prepychu. Nuž v krátkej chvíli upevnili sa ploty, občerstvili a popravili, sťaby boli nové, že bolo napodiv. Pán majiteľ sám pomáhal pri tomto poprávaní, možno si žiadal, aby bol pohon dva-tri razy do roka, jeho košiare by tiež inakšie vyzerali. Nežiaľ podnikom, čo majú pri dome takéto sklady materiálu, keď ho potrebujú naponáhle na poprávanie svojich zariadení.

K dverciam v tesnej uličke, ktorú tiež napochytre zaplátali starými vreciskami, postavili sa dôverníci stránok, aby sa nestali chyby pri odlučovaní, alebo, ak sa stanú, aby boli napravené. Gauči, čo tam stoja, majú bystré oči: pohľad na ucho, už vedia, kam poslať ovcu do ktorého korrala. Stoja a bedlia len na to, čo robia: zachlopnú z tejto, otvoria z tamtej strany uličku. Iní vháňajú zas do uličky z korralov a korralikov, čo do nej ústia. Je tu statok plachý, durnejší než kde inde; má zlé predtuchy, upodozrievania, že ho ide postretnúť nešťastie tam z tej strany; nechce sa dať vohnať, kde ho tískajú. I keď sú už na mieste, duria sa; boja sa tých, čo tam pracujú, nahýbajú sa nad ploty. Zo strany netušia, čo sa robí, ulička je zaplátaná vreciskami, ktorých sa všade nájde, ale vzdor tomu sa boja všetkého.

Psi vyšného podniku nepomáhajú. Môžeme ich považovať za hostí, ale bez nôh. Psi nižného podniku mohli by pomáhať výdatne, nohy majú zdravé, ale čo, keď majú zlú obyčaj, že nie že by zavracali statok, ako svedčí, naháňajú ho, trápia, ba i hryzú. Síce lepšie ani nespomínať, nectí to korral, keď v ňom psi hryzú, no v tom korrale sa to videlo pričasto, ako hryzú, a už sa nemohlo zatušiť. Odrodila sa i tuná šľachetná krv ovčiarskych psov, sťaby sa bolo do nej primiešalo niečo levovej. Možno zdiveli pod týmito skalami, v ktorých lev má svoje dúpätá, s ktorým sa príde stretnúť, snáď ho i sledovať za šľakom. Ale ešte najskôr budú mať v krvi kvapku zo psov indiánskych, čo sú vyučení na honbu, neboja sa leóna, ale vyznajú sa veľmi dobre v krádeži oviec. Ak sa takej krvi zamieša kvapka do ovčiarskej, dodá jej nového kvasu, vypestuje v nej pudy ukrutnosti. A muselo jej byť v nej viac od kvapky; hrýzli ukrutne, že ich prichodilo vysúdiť z korrala.

Prach bol v ten deň veľký, ledva sme rozoznávali jeden druhého po korraloch; ani slnce ho nezdolelo prebiť. Predpoludním na šťastie čosi spŕchlo, ako sa to stáva každý deň, niekedy i viac ráz denne; pokropilo korraly, očistilo a občerstvilo povetrie. Ale ten, čo sedel na nás, ten už len tam ostal; prilepil sa ešte lepšie na šaty po kropení.

Robota tiekla pri toľkej pomoci veľmi chytro; môže sa povedať, temer hladko; všetci sme k nej priložili ruky. Statku prešlo mnoho tesnou uličkou, ale do korrala, kde sa vháňal statok horného podniku, vošlo ho dosť málo, nie toľko, koľko sa myslelo. Vysvitlo pri pečlivom odlučovaní a vylučovaní, ktoré nedá nikam, ani sa nemôže vykrúcať výhovorkami, okrašľovať ukazovaním peknej strany na kole, že v kampe vyšnom nachodil sa ohromný počet hostí, ale nevolaných, príživníkov, čo sa doň usalašili pohodlne zo susedstva, už či sprava, či zľava, z pampy a či Cordillery, čo ho vypásali, vyjedali na ujmu domáceho statku. Neoddávajú svoju vlnu a svoj prírast podniku, na ktorom si hovejú. Či z týchto hostí padne dačo i na dolný kamp, nedá sa rozsúdiť, ale ani jeho ploty nie sú pevnosti, môže byť, že ich má viac, než sám horný kamp.

Majiteľ vyšného podniku bol trochu sklamaný; vidí, ako z tejto ohromnej hŕby pribúda sporo do jeho korrala. Má tušenie, že hodný počet jeho statku bude kdesi po susedných kampoch; ten už nepôjde touto tesnou uličkou, aby mohol byť vradený do čísla a zväčšil predajnú sumu. Ostane navždy stratený jeho pokladnici, zblúdilé ovce; jedným slovom: choď a zhľadávaj ich, po poliach blízkych i ďalekých; máš kde, chvalabohu. Gauč „zdnuka“ mi šepol, že by prichodilo čistiť kampy odtiaľto až do plesa Viedmy, prehnať statok, čo v nich je, tesnou uličkou, ak by malo vypadnúť toto sčítanie oviec, ako by patrilo, ak by sme chceli vedieť spravodlive, koľko ich má vyšný podnik, ba i nižný; ani ten nemá to číslo veľmi určité.

Z nových mladých oviec, čo majiteľ dal doviesť horko-ťažko z druhej strany za svoj groš, spravodlivé funtíky, že si popraví stádo, premení vlnu, rozmnoží počet prírastku, za tie funty, čo mu vyplatili za jeho chýrečné škopce, z tých oviec mu ostalo na podniku málo, ledva na ukážku. Možno by bolo dosť prstov jednej ruky, druhú by nebolo ani ustávať, keby ich kto chcel čítať na prsty. Doviedli ich do hlbokej tesnej doliny, sťa do nejakej studne a či jamy; prišlo im clivo za kerenciou, za voľným výhľadom, za slobodným priestorom, inými slovami: za pampou, ich pravým domovom, pečlivou matkou. Možno ich predesilo obchádzanie leóna. Jeho cíti ovca zďaleka; hľadí mu vystúpiť čo ako. Kto im bude zazlievať, že sa hľadeli vyslobodiť z kampa, kde im nebolo dobre? Kúpená a presťahovaná ovca nechže nájde ohrady dokonalé a pevné na všetkých stranách, zvlášte z tej, skadiaľ ju doviedli. Prvá jej starosť, keď ju vženú do cudzieho kampa, kde sa cíti cudzia, či je dobrý alebo planý, je, že sa poberie na čiaru, čo je z tej strany, odkiaľ pochodí. Hľadá špáru, či by sa nebolo kadiaľ vykradnúť. Má ustavične na ume kerenciu, nedá si ju vybiť z hlavy. Ak špáry nenájde, ostane dni i týždne na čiare, bľačí a sužuje sa. V také časy sa málo pasie, schudne od nepokoja a žiaľu. Ktovie, aký by to vzalo koniec, keby neprichádzal ovčiar, nerozháňal a nevracal tento statok od čiary. Tým samým sa jej dostane isté zamestnanie, pomaly zabudne na domov, privykne na nový. Ale predstava kerencie sa hneď prebudí i ak bola pozabudnutá, ak sa vyslobodí z kampa, do ktorého ju zatvorili.

To sa stalo iste s ovcami, čo dohnali z druhej strany. Sotva sa obrátili v novom dome, išli na čiaru. Čiary práve z tej strany nebolo; kde bola, tam bola veľmi oslabená; môžeme považovať, že jej nebolo. Bezpochyby zo samého príchodu sa prekradli do susedného kampa. Išli iste hore tým istým grúňom, čo sme ním išli my, keď sme prezerali kamp. Za horou natrafili na peknú vegu, na ktorej sme boli našli bujaka. Za vegou sa rozprestiera nekonečná pampa letných kampov. Prešli do nich, išli napred; bolo kde ísť, hľadajúc kerenciu. No tá nie je v tú stranu a ľahko sa nedostať na ňu, je za vodami. Ale oni ju ešte vždy hľadajú, snáď i dodnes, ak dakde nevykapali pod závejmi, nezamrzli a neskapali od hladu v zime. Už sa nevrátia doniesť vlnu, ani doviesť podrast, keď je značenie. Neprišli sem ani dnes, aby svojím podrastom i svojou prítomnosťou rozmnožili počet statku, čo sa má odčítať a oddať novému majiteľovi. Nebude on za ne platiť tej ceny, čo je vyrubená na hlavu, ustanovená v kúpnopredajnej zmluve. Ktovie, kde sa tlčú dnes na bludných cestách, pomýlené cele, bez domova, hľadajúc na všetky strany, nenájduc ho nikde; to stelesnenie predstavy, čo im zaľahlo raz v hlave, nedá sa z nej vybiť. Už neodpočinú, ani neprivyknú, nebudú nikde mať domu. Ich osud je temer podobný osudu tých tulákov, čo boli vysúdení zo svojho ústredia, že ich presadia na druhú postať. Na inej pôde sa neprichytili, starú stratili, lebo nebolo na ňu návratu. Blúdia po tom šírom sveta poli s predstavou domova ustavične pred očima, stelesnenie ktorej už neuvidia nikdy.

Gauč „zdnuka“ sa mi po tieto dni veľmi zapáčil. Presvedčil som sa, nakoľko som mohol posúdiť, že je skúsený ovčiar, pilný robotník, človek ostrovtipný a čestný. Má to ako písané na tvári písmom, ktoré nikdy neklame. Je ono v tomto páde v úplnom súhlase so skutkami, držaním, dobrým menom, čo užíva v okolí. On mi zdelil, ale náhodou, niečo o tomto diele, o pomeroch na hornom podniku a osobách, čo boli ustanovené, o ich zásluhách a nedostatkoch; ako my ľudia vôbec, ani tie osoby nemohli sa zaobísť bez chýb; niečo i o hospodárení, zriadení, sústave prác, počínaní i konaní — takým spôsobom, že som mu veril každé slovo. Mohol som mu veriť tým ľahšie, že sa zhodovalo, čo zdelil, v hlavných čiarach a hraniciach s narážkami gazdu, ktorý má ostré oko na pozorovanie.

Vychodilo všetko na to, že horný kamp nie je najpríhodnejší na držanie oviec. Vystríhal majiteľa, snáď ho vystríhali i iní, aby sa vrátil z kratšej cesty, nenakladal, netrovil na vec, ktorá je daromná, nedá sa uskutočniť. Dobré ploty mohli hádam vytrhnúť, zachovať podnik pri živote, ale i s nimi bol by to vždy podnik veľmi malý, malých dôchodkov a vzdor tomu ustavične ohrozený. Ploty by stáli pekný peniaz na týchto polohách, viac než inde, a nevypadli by nikdy ako inde. Drevený kolík vsádzať do živej žuly je ťažká robota a drahá. Železný sa tiež nevbíja ľahko do tejto pôdy. Miesto ísť do skaly začne sa kálať a rušať pod obuchom, urobí sa mu na konci hlava, keď naň búchaš mlatom, sťa na stĺpe korintskom. Že predal škopce, urobil veľmi dobre, urobil by tak každý nový majiteľ. Škopce nemajú prírastu, dávajú vlnu, ale vykapú, keď zoderú zuby. Ale zas usádzať ovce z druhej strany plesa a nemať plotov, bol krok pochybený. Čo sa vynaložilo na ovce, vyšlo navnivoč nemilobohu; peniažky by sa zišli na dôkladné ploty nové a popravené staré. Tu nebolo kupovať, ale čakať, aby črieda vzrastala prirodzeným prírastom z oviec, čo tu boli prvej, keby o ne boli pečovali. Statok, čo sa liahol na mieste, bol by ostal, šikoval sa dobre, hoc by mu i nebolo najlepšie. Nebol by iste zutekal do cudzích kampov, lebo sa vinie k domovu, drží sa ho húževnate, bárs i nenie pohodlný a bohatý, práve tak, ako má veľmi tuhú prítulnosť k svojeti. Majiteľ má sa oprieť o túto prítulnosť k vlasti a či rodisku, čo prechovávajú ovce, využívať ju rozumne, obrátiť na svoj úžitok. Inými slovami: bolo najprv uviesť opravy, doviesť do poriadku ohrady a lesiny; statku, čo bol na podniku, pripraviť čo priaznivejšie podmienky, aby sa daril a množil; stádo sa mohlo zväčšovať len tým prírastom, čo sa liahol na podniku.

Vychodí to trochu nadlho, čakanie, kým sa odchovajú nové vrstvy a ročiaky, ktorým kamp bude dom, ale vychodí lacnejšie a istejšie, než nešťastné pokusy, habkanie raz sem, raz tam bez rozvahy; kúpa drahého statku, ktorý sa nezohreje na mieste, ale utečie, čo môže prvej.

Čo teraz nasleduje, nevyšlo z úst gauča. Hádam ani nebol zasvätený do takých podrobností; ak o nich i čo vedel, alebo hádam šípil, radšej držal jazyk za zubami. Je on človek ostrovtipný, ale i opatrný; rád vyhne zrážkam, nepríjemnosti a nepriateľstvu. Drží sa toho: čo ta nepáli, nehas; povedz pravdu, prebiješ hlavu, a čo najhoršie, svoju vlastnú. Tým menej povedz pravdu, ktorá sa preležala ako jablká, zle uriadené: keď vyjde na svetlo, je po nečase, viac smiešna než užitočná, lebo po rade bývajú páni múdri.

Sú to pozorovania, poznámky tých, čo sa rozumejú do veci, môžu povedať mienku. I tie boli urobené len úryvkovite a príležitostne, pohodené sem a tam; bolo ich treba zbierať, zostavovať rad-radom. Nový majiteľ mal dobré zásady, pekne ich hlásal všade. Chyba bola ostať pri slovách, zásady neuvádzať do života. Pochodil, ako tí, čo išli za novotami, hlásali pravdy nové, ale keď prišlo na skutky, zabudli na pravdy staré. Ukázali, že ľahko hovoriť a navrhovať, ale prevádzať, tvoriť, uviesť do života, čo hlásalo, pripraviť mu pôdu a podmienky zdaru a uskutočnenia nie je ľahko.

Pri každej príležitosti sa zanášal otázkou, či je výhodnejšie zamiešať barany koncom apríla a či začiatkom mája; rozdiel dákych desať dní, ktorý dakedy zaváži, inokedy stratí celý význam: dľa toho, aké sú časy pri liahnutí. Ale na statku mu vidno, ako nikde na plese, že sa nedá vyrátať, kedy sa vlastne nemiešali. Práve len čo sa jedlo na jeho podniku jahňa spod mlieka, ktoré sa vyliahlo pol roka neskoršie, než jahňatá na druhých, riadne vedených podnikoch. Na druhých podnikoch jahňatá odrástli v priaznivej čiastke roku, zduželi a vyvinuli sa v ozajstné jarky a škopce; predajú sa tejto jeseni za dobrý groš; ak sa nepredajú, ostanú na podniku, začnú zimovať mocné a zdravé. Ak príde zima trochu tuhšia, máločo im urobí. Jeho malé, nevyvinuté jahňatá prikvačí tuhá zima, lebo ona tu nevie byť mierna; snáď ostanú bez paše, práve keď by jej najviac bolo treba. Kto je na vine takému neporiadku, nedbalosti a či čomu inému, nehodno vyšetrovať. Či je na vine on alebo kto druhý, následky sú tie isté, zlé a osudné pre podnik. Na jednej chybe môže stroskotať námaha, vyjsť navnivoč robota celého roku, snáď i kapitál. Malé chybičky práve pomstia sa chytro a ukrutne, či ich páchal majiteľ, alebo jeho pán správca. Nieto odboru, v ktorom by sa pomstili tak neúprosne ako v tomto. Práca, usilovnosť, predvídavosť majú svoju odmenu, ibaže, bohužiaľ, nepríde nikdy tak chytro a iste, ako pokuta a trest za chyby.

Nové podniky zakladať, poprávať staré, čo boli chybne založené, nechcú kráčať na ceste zdaru a úspechu, nemôže pán, ktorý ešte nevie napríklad, ako chytiť ovcu pri robote. Ak ju chytí, vytrhne sa mu ako hláč; snáď ho búši, že mu zhučí v hlave. On ostane s prázdnymi rukami pred robotným svetom, keď chcel ukázať, čo vie. Ak mu čo v nich ostane, bude azda chlp vlny, alebo skôr osť, čo sa mu zabodla z rúna, ktorú treba vyťahovať. Ovce sú, na nešťastie, plné ostí, bodliakov, majú zlú obyčaj, že líhajú hocikde po zemi; poberú do bundy veci, čo nebolo treba zobrať.

Ovce z horného podniku boli veľmi rozčúlené a naľakané. Bolo ich málo, veľmi málo v košiari, čo im boli pripravili. Obzerali sa, behali z kúta do druhého vo veľkom strachu: čo to ide byť, že ich je tak málo. Stalo sa neraz v tom strachu, že jedna alebo druhá preskočila do toho alebo iného korrala, preskočila napríklad medzi tie, čo už boli odlúčené, ponad celý plot, ta, kde ich je viacej. Aké to boli skoky! Ak gauč, ten „zdnuka“ presadil tiež plot, skoro tak ako ona, nahnal ich do kúta, dlhým rozkrokom hodil sa za ňou. V stisku ostala pricviknutá, kde sa našla, a nemohla umknúť. Chytil ju za zadnú nohu jednou, druhou rukou pod prsia a vedie ju ku dverciam košiara, z ktorého bola uskočila. Odchýli ich, aby mohla zazrieť kamarátky. Ona len čo ich zazrie, vytrhne sa mu a pripojí sa k nim veľmi vďačne; nazdáva sa, že urobila veľkú vec, keď sa mu vytrhla. Zabudla pri tom víťazstve, že práve z toho košiara bola, odkiaľ len pred chvíľou bola utiekla. Každej veci spôsob, ale treba ho znať upotrebiť v príhodný čas. Keď má ovca krátku pamäť, že zabudne, čo prvej vyviedla, prečo nevyužiť zábudlivosť v prospech dobrej veci, vlastne na obľahčenie roboty?

Bola tu veľká zbierka všakových znakov, ani na matrikách v miestodržiteľstve. Susedné podniky mali tu ubehlíkov hneď na kŕdle, ale i podniky vzdialené boli zastúpené. V tej pestrote znakov budú sa preberať gauči zajtra, pozajtre, keď sa odtisne táto robota a pošlú sa domáce ovce do kampa. Susedia alebo ich plnomocníci vylúčia svoje, odoženú ich domov, zblúdené ovce, ktoré nevedieť, čo ich sem mohlo privábiť.

Do samého večera sa pracovalo úsilne, kým neboli naostatok tie z horného podniku v jednom košiari. Každej urobili znak čierny na chrbte, aby sa vedelo, ktorá bola pri čítaní a padla do počtu oddaných oviec. Pán správca má termín; môže doviesť ovce so znakom svojho podniku, ak nemajú tej farby na chrbte. Nový majiteľ je povinný takú ovcu uznať, pričítať k tým, čo sa mu dnes oddali. Či ich bude veľa? Pán správca myslí, že ich preukáže okolo tisíc. Jeho pán vzdychol: „Boh vás uslyš!“ V tom vzdychu bolo viac pochybovania než istoty. Bol sklamaný toľko ráz v týchto dielach, menovite v predpovedaniach pána správcu, že nemal už skadiaľ načierať viery, aby mohol uveriť, čo mu zase sľubuje.

Druhí myslia, že by ich malo byť viac než tisíc. Len ich choď, zhľadávaj a doveď. Pampy je hodný kúsok odtiaľto do Viedmy, máš kde hľadať. Medzitým je spoľahlivejšie vložiť tých tisíc do rubriky „všeobecných útrat“, a koniec veci. Pán správca, trochu rozhorčený pre narážky, vytratil sa z korrala. Beztoho sčítanie bolo hotové.

Z komputa vysvitlo, že vyšný podnik neveľadil sa v ostatné roky značne, ale zas tak celkom nevyšiel na psí tridsiatok. Ostal asi na tom stupníku zdaru a zveľadku, na ktorom bol, keď prešiel do rúk nášho priateľa. Tých tisíc chýrnych oviec, čo mali podnik vytrhnúť, vlastne obnoviť, akoby znovuzrodiť, prešlo temer bez stopy. Máloktorá ostala z nich, ako na ukážku; na príraste nebadať tej veľkej jemnoty, za ktorou sa zanášal v svojich prvých rokoch pán majiteľ.

Dôchodky pritekali riadne z vlny, niečo i z kožiek, ale pomále. Ten jeden raz prikvaplo čosi z odpredaja oných tisíc, a či koľko ich bolo, škopcov totiž. No čosi sa i strovilo. Najprv čo bolo vyčítať za ovce, že z nich budú tuná vyrastať a dochovávať sa najjemnejšie druhy. Za dohnanie škopcov na hostinec Santa Cruz, kde ich prevzali mäsiari; za ich prievoz na Leone a zase na Santa Cruz; za dopravu oviec z druhej strany; zas tie útraty na oboch prievozoch; všetko trovy, ktoré by sa mali vziať do ohľadu pri týchto komputoch. Bola stavba kaštieľa, kuchyne a pece, čo sa tiež neurobilo samo, a prichodilo zaplatiť nášmu ovčiarovi, čo mu prislúchalo. Bol pokus stavby pri pajte, ktorá sa nedokončila; pokus kúpeľa, na ktorý sa i vykopali fundamenty, a tiež museli sa tak nechať, keď vysvitlo, že nieto miesta na košiare, ba ani na tie dve ohrádky, kde sa statok ociedza po kúpačke — okolnosť, ktorú zbadali, keď sa urobili fundamenty. Bolo poprávania a plátania plotov, čo sa našli; zakladanie nových porterov a odsekov, ktoré sa nevydarili; keď boli hotové, vysvitlo, že statok by vykapal, lebo nebolo v nich vody. Plátanie a poprávanie tiež sa nezdarilo. Čo sa na jednom mieste napravilo, na druhom padalo; ploty boli iba naoko. Bolo vydržiavanie osobníctva, ktoré pozostávalo spočiatku z pána správcu; behom času sa zdvojnásobilo, lebo človeku nie je dobre samotnému a treba mu pomoc; pán správca sa tiež cítil nedobre sám; vzal si najprv honelníka, pozdejšie v časoch stavieb a veľkých opráv mal nášho ovčiara. Ten sa osvedčil svojou všestrannou činnosťou, zostal kvôli lepšej správe, ako pravý ovčiar, na podniku. On bol snáď najväčším výdobytkom tohto podniku, ktorého základy neboli hneď od počiatku pevné a zdravé.

Útraty a nákladky na hostí a pocestných, ktorých treba prijímať, vydržiavať neraz celé dni a týždne, slušne častovať na podniku; práve pre tú roztrhlinu, ktorou sa pretisol priesmyk, ním sa prevliekol chodník, čo vedie „ta dnuka“, kde sú podniky. Jeden, čo by sa mohol volať „Pohorelá“, lebo je založený vo vyhorených horách a druhé, čo sú za ním. Čo majú ísť dnuka, alebo čo sa zdnuka vybrali von, zastavovali sa na podniku; mal svoje domy práve pred tým priesmykom. Neraz i ostávali dlhšie pre chujavy, záveje, nespoľahlivosť počasia, kým sa vyberie na lepšie. Tým viac sa ich ohlášalo, že pánu správcovi nebolo proti srsti, keď mu nadišla v jeho samote taká spoločnosť; hľadel ju zadržať na podniku čím dlhšie, menovite v zimné časy.

Bolo i odvážania — najprv po plese, potom po suchu — plodín a výrobkov, čo sa docielili na podniku; privážanie potravných článkov a iných potrebností pre podnik z prístavu, najprv po suchu, potom po plese. Chodenie a konanie, aby táto zložitá premávka znezrady niekde nezasekla alebo nezaviazla; prostredkovanie a prosenie u medzítok, čo v nej mohli rozhodovať; dodatočné útraty a úsluhy, aby sa získala ochota a povzbudila úslužnosť tých medzítok. Netreba zabúdať na výdavky, ktoré mal majiteľ ako príslušník veľmi bohatej spoločenskej triedy alebo už privilegovaného stavu statkárov. Ten stav sa v Patagónii považuje trochu ako vysoká šľachta v starých krajoch; stav, ktorý je rozchýrený po svete, že mu ovce nosia do pajty, rozsýpajú, keď ich do nej zatvorí, takže keď ich vypustí, netreba mu ich tiestikmi zhŕňať do kešene — tie funty zlaté a strieborné šelingy. Nosia mu ich, nevedieť skadiaľ, ale na každý spôsob bez roboty a starosti, ba temer bez jeho vedomia a pričinenia: príspevky a podpory na všakové spolky, ustanovizne, ktorých je i v Patagónii čosi.

Môžbyť, že ho ujedli tu i tu i žíra, ktoré sa trafilo podpisovať, ako majiteľovi výnosného podniku a človeku bohatému: tu priateľom menej šťastným, čo sa octli v núdzi, ba i novým známostiam; prišiel k nim ako slepá kura k zrnu; odoprieť im nemohol, ak nechceli prísť o chýr človeka majetného, dobre stojaceho. Z nich niektoré padli pod protest; museli byť kryté tým, kto žíroval, dľa zásady: Kto ručí, nech sa mučí.

Nemôže sa zaobísť taký majiteľ ani bez darov pri tej alebo inej príležitosti, tej lebo inej osobe; vieme, ruka neumýva sama seba, vždy jedna druhú, ak majú byť obe čisté. Ak chceš užívať chýr byť obľúbený od sveta, musíš siahnuť do vrecka; majiteľovi podniku nepristane byť skupáňom, ani skuhravcom.

Nájdu sa i druhé prípadnosti, čo stoja groš. Trakty a hostinky: tu v prístave, tu zas po hostincoch v kampe i na iných miestach.

Priateľov sa svedčí uctiť, ktorých si si zadovážil na cestách po kampe, snáď i užíval ich pohostinstvo. Výška úcty má byť vždy v pomere s výškou účtu, čo predloží pán majiteľ hostinca alebo reštaurantu. Sem patria i hostiny a šampanské pri robení a podpisovaní zmlúv a iných verejných a privátnoprávnych spisov a úpisov. Hostiny pri odpredaji vlny a kožiek, pri zatváraní ročných účtov, pri zúčtovaní a vyrábaní takzvaných ročných súvah. To by vlastne malo byť zahrnuté do rubriky „oldomáše“, keby táto starosvetská ustanovizeň nebola tu premenila meno a nebola sa vyvinula v trakty viac moderné s dobrým šampanským.

Netreba zaznávať ani poplatky za spisy, zmluvy, všakové odpisy a výťahy; nie sú vždy nepatrné a vždy skoro v pomere ku kolkom, čo sú prilepené na nich. Trafia sa i trovy na cesty do prístavu na pokonávanie oprávnenia, na preháňanie statku z jedného miesta na druhé, na využívanie hory na ploty, iné roboty, stavby, podobné záležitosti.

V spoločenskom živote tiež sa trafia menšie výdavky: napríklad na kalíšky a poháriky; popil ich a platil ako majiteľ podniku, známeho na široko-ďaleko, po všakových baroch, hostincoch, kaviarňach a reštaurantoch. Neraz ho bolievala hlavička; kalíšky a poháriky, ba snáď i fľaše šampanského idú i do hlavy. Zas on ich lial do priateľov a vôbec všetkým, čo boli náhodou prítomní pri takých náhodilých schôdzkach, keď prišlo do riadneho prúdu uctievanie navzájom, dľa starej obyčaje, ktorú nehodno zanedbávať. Lebo keď prídeš medzi vrany, musíš kvákať ako ony: i platiť, čo si rozkazoval nalievať.

Sem by prichodilo snáď zarátať i nákladky a trovy, nie vždy nepatrné, na cesty po kampe. Priateľstvo je hodno viac než peniaze, je užitočné a dobré, ale vzdor tomu predsa len treba uznať, že ani hotový groš na cestách nie je na prekážku, hoc i nie groš v jeho pravej podobe, ale napríklad poriadny podpis čekom, ktorý i banka uzná a preukáže mu svoju úctu. Ten ťa vytrhne neraz z rozpakov, mnohého zlého postavenia a núdze, skoro ľahšie než i samé priateľstvo.

Berúc už všetko do povahy, nemôžeme zanedbať škodu, ktorá vzkrsla, že sa v tie časy majiteľstva a statkárstva, keď boli dôležité roboty v kampe, ba i prechádzky a kratochvíle, zanedbávali roboty tiež i dôležité diela v meste. Tie boli vlastne to žriedlo, skadiaľ mu vytekal blahobyt, základ, na ktorom vystavil svoj domec majetnosti a neodvislosti. Keby sme boli s Angličanom v lepšej rodine, všimli by sme si bližšie i času, ktorý sa mrhal na cesty, prechádzky, práce, rozhovory, úvahy a súvahy, ktorý by sa bol mohol snáď osožnejšie vynaložiť už či na ktorú prácu, čo by sa lepšie bola vyplatila, snáď na dáky obchodík, z ktorého by snáď bolo dačo prikvaplo i pre kuchyňu.

Keby sme každú položku postavili v obchodných knihách do rubriky a stĺpca, kam sa vlastne pýta, ako to má byť pri obchodovaní, vynájdeme dosť ľahko, na ktorú stranu sa prevažuje jazýček pri tejto všeobecnej súvahe medzi zárobkom a stratou.

No majiteľ, hoc možno i vidí, načo toto všetko vychodí, premýšľajúc, čo a ako bolo a išlo, porovnávajúc a preratujúc ešte raz lepšie a dôkladnejšie položky, zdá sa, že je predsa len spokojný s týmto obchodom, najviac vari s jeho dnešným rozuzlením. Jemu sa práve zdá, že má pri ňom zárobok, a nie malý. Vyhral najväčšmi, že už všetko vzalo koniec. Čo mal, nie je už jeho, ako bolo do dneška, lebo sa ho predsa len striasol. Táto črieda nepatrí jemu s tým prírastkom, kde je toľko stupníkov, koľko jahniat, počnúc od bábät pod mliekom až do odrastených škopcov, všetko rozličných vzrastov, rozdielnej vlny, jemnej a menej jemnej, práve akoby premiešal píšťalky na organe a začal na ňom vyhrávať. Zdá sa mu, že vyhral mnoho, keď nebude nikdy nútený dať vyvádzať takú robotu, ako včera a dnes, keď prišli cudzí pomôcť a bezpochyby sa i nasmiali dochuti. Kde škoda, o posmech sa nestaraj. Je vždy výhoda, že nebude pozerať na statok zdivený od strachu pred leónom; na ovce akoby začadené, ktoré bohvie v akých brlohoch zadovážili si tú farbu; snáď že sa ponevierajú po pohoreliskách, práve tak, ako psi vylihovali okolo pahreby, kým nepodhriebli základy kuchyne a domu. Snáď hlad, útrapy sú na vine, že prišli ovce o krásnu, prirodzenú bielu farbu. Neuvidí ani tropillu, ktorá má znaky od leóna na ľadviech, od kisní a druhých bremien odreniny na bokoch. Je kraj zaujímavý divokrásny, kde bol podnik, okolie veľkolepé, akých vidno málokde, ale vzdor tomu je rád, že ho nepútajú k nemu zväzky záujmov a zaviazaností, neraz veľmi obťažných. Obrátil pohľad od veľkolepého kraja na šedú, jednotvárnu pampu; ona nevyzerá lákave, ale má druhý statok, než tieto divokrásne vrchy a čudné doliny.

My traja z druhej strany nemali sme už tuná veľmi čo hľadať. Keď bolo všetko usporiadané a dokončené, do najmenších podrobností, podnik odovzdaný dľa obradnosti, aká je pritom v obyčaji, so všetkým činom, my už nemali sme prečo tu ešte ostávať. Vybrali sme sa domov, ako sme to včera večer boli oznámili našim na druhú stranu.

Do noci sme sa dostali k priateľom na veľkom podniku; tam sme prenocovali. Ani teraz nebolo nič z tej dlhej návštevy; na druhý deň ráno sme sa pohli na spiatočnú cestu. Pred večerom v ten istý deň boli sme na osamelom podniku, veľmi pohodlne idúc tou istou cestou, ktorou sme prišli.

Cestu sme nerobili cele nadarmo. Nadobudli sme si peknej skúsenosti: že ľahko zakladať nové podniky; nie je ťažko stavať na piesku; ale je ešte ľahšie zrúcať na hŕbu, čo bolo vystavané. Nie je vždy zdravo tisnúť sa do spoločnosti, ktorá stojí vyššie, než ti dovoľujú prostriedky. Že každý je sám sebe najlepší správca a ovčiar, menovite keď je podnik ako Las Matas, ale malé Las Matas, nie veľké. Také ponaučenia sú osožné; hodný, aby si sa ustával, míňal naftu a dral koňa. Dobré naučenie je na polceste k zdaru a úspechu, ba je akoby jeho predsieň; tá predsieň alebo už pitvor musí sa prejsť, ak chceš vkročiť do dvorany, kde trôni zdar a úspech.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.