ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pohľady a náhľady. Bujak na vege. Úvahy o kampoch. Ako sa staráme o blahobyt náš i druhých pri peci a v kuchyni

Ostali sme sami. Dali sme sa cez horu; možno tou istou cestou, ktorou sa vykrádajú ovce, keď majú vôľu utiecť z podniku. Netrvalo dlho a z hory sme vyšli. Pri nej sme našli vegu, na ktorej je veľká tráva; prestiera sa taďalej k briežkom. Iste tam počína sa zas veľká, slobodná pampa.

„Kde mu ovca neutečie, keď vyjde dohora a vidí toto všetko? I ona hľadá, kde je lepšie. Nerada ona trčí v diere, kde nevidno ničoho, iba skaly a vrchy. A ešte ovca, čo prišla z nášho podniku, bola privyknutá na pampu. A prečo by nešla, keď jej nemá čo brániť?“ odvráva gazda, ešte vždy omrzený, že nenatrafil na plot na tomto mieste. Nedbalosť a či neopatrnosť tých, čo mali tu strážiť, robiť poriadok, ho rozhorčovala, bárs z toho rozhorčenia sa nedala urobiť ohrada ani plot.

Pohol som sa na vegu, že pohľadám miesto, skadiaľ bude väčší výhľad i na tú stranu, čo bola skrytá za horou. Nešiel som ani na strelenie, keď som sa musel zastaviť. Z hôrky, čo bola ešte naľavo, vystúpil, sťaby tam na mňa čakal, utešený bujak, krátkych rohov nad širokým čelom, územčistý, mohutnej postavy, mocnej šije. Za ním vyšla celá rodinka, dakoľko kráv, podajedna s teliatkom.

Bujak zastal, pozeral na mňa vnímavo. Hádam viac prekvapený než nahnevaný, sťaby čakal, čo chcem, čo idem urobiť. Dľa obyčaje hundral, ale ticho, akoby pre seba. Ja som nevedel, či líže z dlane alebo nie. Nadstrčiť mu dlaň bolo by smiešne. Prejsť popred neho mohol by vziať za vyzývavosť; nahnevať sa, že sa vtieram, kde nemám čo hľadať; utiahnuť sa naponáhle nechcelo sa mi tiež, trochu od hanby pred mojím kamarátom, trochu z opatrnosti. Bujak by ma ľahko popreháňal, nech zbadá moje strachy, ak nie pre iné, teda aspoň aby ma videl pred sebou utekať. V najhoršom váhaní mi pomohol gazda. Podišiel i on trochu na vegu; vyrozumel odrazu, v čom som ja. Nerozmýšľal dlho, ale rozohnal sa prudkým cvalom rovno na bujaka s korbáčom nad hlavou. Bujak sa zľakol, skrútil sa i s kravami a vrátil sa zas do hôrky.

„A teraz poďme domov: ja mu neverím,“ narádzal gazda.

Vrátili sme sa zase, kde sa počína hora.

Prv než sme sa počali spúšťať dolu tým istým grúňom, ktorým sme boli vyšli, prehliadol som si ešte raz kraj, čo je pred nami. Je pekný, ale trochu divoký: samý vrch, bralo a hora. Úzka dolina, ktorou sa sem ide, prestáva, kde ju nahrádza bralo, ale len naoko. Keď prišla k nemu, že už nemohla ďalej, obrátila sa odrazu vľavo na západ i so svojím potokom. Ale ani v tú stranu nemohla zájsť ďaleko, ani sa nemohla veľmi rozšíriť: bola tesnejšia než tá hlavná, grúne sa tiež nemajú kde uľahnúť, sú tu už veľmi strmé, len kde-tu zarastené horou. V doline je skoro iba toľko miesta, aby sa mal kade prevliecť potok. Hučí divoko dolu tesnou ulicou, sťaby sa jedoval, že mu je tak tesno.

Táto dolina nemá dlhého trvania: končí sa znezrady, ako hlavná, ale nemá sa kam zvrtnúť, lebo na bokoch sú strmé grúne a napredku zatvára ju bralo temer kolmé sťa múr. Ani nie je horou kryté. Naň sa dostať rovno nebolo by ľahko a štverať sa naň po grúni, čo mu je na strane, tiež nebude najpohodlnejšie. Možno by bol výhľad zhora, čo je tam z druhej strany, ale ľahko by sa nevydarila taká výprava. Na brale sa nachodí ľadové pole, ktorého kus vidno z tejto strany. Z neho vyviera práve potok, čo sa rúti besne dolu stenou brala, kým nepadne do svojho trochu riadnejšieho koryta. A po ľadových poliach chodiť kvôli výhľadom nevyplatí sa.

Už som sa naučil nediviť sa ničomu v Cordillere. Sústava tých vrchov nie je taká, na aké sme privyknutí. Sú tieto vrchy i vysoké, ale zas viac strmé a neprístupné. Po grúňoch samé hrboly, steny, múry a braliská; prekážky na štveranie ťažké, útvary divoké a rozmanitej podoby. Nenadíde ťa vôľa driapať sa po nich ani na skúšku. Ako na tamtej strane, i tu Cordillera stavia všade prekážky a sklamania. Sú to vrchy, čo idú najviac v reťaziach: jeden s druhým súvisí až dohora, iba čo si štíty a končiare drží každý dľa svojho vkusu. A tie reťaze sú priveľmi premiešané, doliny, čo idú medzi nimi, sprehýbané a polámané všakovak. Cez ne krížom prebehne často druhá reťaz, ako i tu vidieť hneď na dvoch miestach, že vyznejú v slepé ulice, z ktorých nieto iného východu, ako vrátiť sa zas tou istou cestou, ktorou si prišiel. Máloktorá z týchto dolín ukazuje krotkejší ráz, darmo ti vyzerať za hoľou, kde je roveň navrchu. Všade štíty čnejú dovysoka a strmo, končia ostrým hrebeňom živej žuly.

Ešte hore bolo ešte, na grúni, s peknou vegou v úzadí. Čím sa spúšťaš väčšmi vdolinu, tým ti je nevoľnejšie. Nadíde ťa túžba za širšími výhľadmi. Hľadíš si predstaviť veci v inom svetle, ale zas sa ti len vracia prvý dojem, že je dolina miesto veľmi pekné pre leóny. Na dne doliny, kde už nebolo slnca, keď sme zostúpili, bárs ešte nebolo tak pozde, tiež ma nadišiel ten dojem. Nevidno ich nikde, ale nebolo by sa čo diviť, keby si ho i videl. Ba nadíde teba vôľa zavýjať, s odpustením. Divé šelmy, dravce zbabelé, león, a keby bol kraj, kde sú vlci, i vlk by mal tu krásne miesta. Braliská neprístupné, okrúžené horou alebo práve pokryté horou, všetko skrýše hotové a bezpečné. A usalašil sa on kdesi, jeho prítomnosť tušiť na každom kroku. Tropilla temer celá má znak od neho.

Ale z toho nenasleduje ešte, že je kamp nanič, bez ceny a osohu. Má veľkú cenu pre ovce, lebo má pašu výtečnú na leto. Ešte väčšmi pristane paša a poloha kampa koňom a rožnému statku. Rožný statok na takej tráve sa darí výtečne, lebo je mäkká, že v lete podchvíľou popŕcha. Kravy majú mnoho dobrého mlieka a teľce rastú ako z vody.

Ovca už ťažko sa tu udomácni; tá, čo pochodí z pampy, vôbec tu nemôže privyknúť. Neobľubuje ona takéto miesta. Ona má radšej kampy otvorené, slobodnú pampu, hoc je tráva na nej i trochu tvrdá a vody nie veľmi mnoho. Na pampe je všetko zrejmé a jasné, nieto nič záhadného a skrytého. Mäkkú, novú trávu pohľadá si ona i tam, bárs jej i nieto mnoho: medzi chlpmi starej zatvrdnutej trávy, pod kriakmi a medzi kamením. Napije sa vody i na lagúne, bárs bude i odstáta trochu a snáď i nebude čerstvá, lebo do nej slnce pečie celý deň; je predsa len voda, ktorá zaháša smäd. Len nech nebude priďaleko.

Všetci skúsení ľudia, keď poznali kamp bližšie, odobrujú veľmi, že sa majiteľ hľadí zbaviť, že sa hľadí utiahnuť z neho, nejde sa ďalej trápiť s ním a jeho využívaním. Načo márniť čas, vlohy a peniaze na robotu, ktorá sa nikdy neodmení za toľké obete a ustávanie.

Keď sme sa vrátili na podnik, tam sme našli už hodne ruchu. Majiteľ mohol vítať hostí, ako ich nemal dosiaľ nikdy. Prišiel náš priateľ, ktorý nás doprevádzal včera; s ním prišiel majiteľ dolného podniku. On zakúpil tento kamp a ide ho pripojiť k dolnému: bude mať kampa nielen viac, ale ho bude môcť i lepšie uplatňovať, využívajúc dolné polohy v zime, horné zase v lete. Prišli i druhí susedia, vlastne najviac ich zástupcovia. Tí využívajú čítanie statku na to, aby vylúčili svoje ovce, ak by sa bola ktorá sem zatárala. Miešanie statku stáva sa i na podnikoch s ohradami najlepšími: kdeby ho nebolo tu, kde sú ohrady ako sito! Jeden zo susedov prišiel „zdnuka“: ovčiar podniku, čo leží v samej Cordillere. Prešiel sem tým istým priesmykom a vôbec tými cestami, ktorými prichádzajú vetry a donášajú piesok do kúta, čo je pred pecou. Sú to všetko ľudia skúsení okolo robôt na podnikoch; znalci okolia a všetkých polôh tunajšieho kampa, jeho pomerov, povetrnosti a potrieb. Zvyknutí sú na tieto kampy vrchovité a spretrhávané, na doliny kľukaté, zatvorené a slepé, na bralá a na bralách polianky a vegičky. Náš ovčiar sám prijímal všetkých týchto hostí; on bol zástupca pána správcu, ktorý ešte vždy je tamhore kdesi na prehliadke čiary, čo ide popod hrebeň brala z východnej strany.

Ako ľudí, tak sa zišlo i psov, neprimeriavajúc. Každý skoro hosť doviedol jedného, daktorý i dvoch so sebou. Je ich už celý kŕdeľ okolo domu. Z ich počtu zatvárame, že nás čaká ťažká a veľmi dôležitá robota. Môžeme hneď vysvietiť, že čo nás čaká, je „rodeo“, alebo už obkľúčenie kampa a dôkladné jeho vyčistenie.

Majiteľ prijíma svojich hostí, ako prijíma svojich hostí ten, komu je v dome mŕtvy a komu sa schádzajú na pohreb. Táto schôdzka, berúc veci prísne, nenie ozaj nič iného, ako ostatná počestnosť, na ktorej sa pochová samostatnosť tohto podniku, s ňou márne nádeje a pochybné predpoklady, úmysly a preludy pána majiteľa. Tú náladu vycítiť i z rozhovorov gaučov, čo sa zišli na tento slávnostný dej, bárs ani jeden sa nejde vysloviť tak doprosta ako gazda. Vidno, že mali by mnoho čo posudzovať a vytýkať, keby chceli, majiteľovi okrem tých horkostí, čo má, kvapkať nového blenu do kalicha. Medzitým sa zišli; tu sú; jeden z povinnosti, druhý z ochoty alebo priateľstva; tretí, aby mohol vidieť na svoje oči, čo prejde na nového majiteľa, čo sa mu oddá i ako sa mu oddá. My z druhej strany sme cele nestranní, nemáme na celej veci vlastného záujmu. Prišli sme ako pozorovatelia vecí, ktoré sa majú stať tuná.

Takéto výkony sa odohrávajú v kampe podchvíľou. Podniky idú z ruky do ruky, menia majiteľa na miestach často, i častejšie snáď, než by bolo výhodné. Obyčajne sa predá všetko na hŕbe a oddá odrazu kupovateľovi; kampy, domy, stavby, ohrady, statok, vôbec všetko, čo sa nachodí na podniku movitého a nemovitého. Tu sa rozumejú i potravné články, čo sú nadobudnuté, i plodiny, ktoré sú nie speňažené. Neraz i závislosti, ak ich má podnik po obchodoch alebo práve po bankách. I tento podnik predal sa dľa tejto vzorky dolnému majiteľovi, ako bolo prirodzené a ako sa o tom oddávna i uvažovalo v kruhoch majiteľov. Iba jemu mohla byť táto kúpa osožná; má kamp dolu súci na zimu a horný môže upotrebiť na leto. Dostane práve kus kampa, čo mu chyboval, ktorý môže výhodne využitkovať. Kamp tento môže upotrebiť pre lichvu, ktorej má dolný majiteľ hodne; beztoho mnohí tvrdia, že horný podnik, ako kamp pre ovce, nemá vôbec budúcnosti. Bývalý majiteľ sa nevyšvihol, možno mal i straty, že chcel nasilu vyviesť niečo, čo sa nezrovnáva s pomermi, podmienkami a povahou kampa. Gauči nestranní, ktorých srdce nezná falše, ani škodoradosti, prišli sem, ako je zrejmé, natešení; chvália toho, čo predal, lebo nahliadol chybu a slúchol zdravý rozum, prestanúc márniť čas a peniaze na neplodnú prácu a toho, čo kúpil, že uhádol, čo mu bolo treba, lebo zväčšil svoje zeme o taký kus, ktorý mu práve chýbal a z ktorého potiahne pekný úžitok. Oba sa usmievali. Ten, čo kúpil, ako vidno, úprimne a od srdca; ten, čo predal, dosť ľahko iba zo zdvorilosti, lebo mu v duchu trčalo sklamanie, ktoré je vždy trpké.

Cena sa určila dľa počtu hláv, za ovce, kone, jahňa, poplatok ten istý. Záujem bývalého majiteľa je teda, aby vyčistenie kampa bolo dokonalé, aby každá hlava prišla do ohľadu, rozmnožila sumu predajnú. Pochopiteľná je i rozčúlenosť pána správcu, ktorý sa práve vrátil z prehliadky na hornej čiare z východu. Čaká naň skúška, kde má vysvitnúť, aký bol šafár a pastier: či nestratil ani jednej ovce; aký bol správca, či sa pod jeho rukou podnik zveľadil alebo nie, či záujmy majiteľa boli napomáhané alebo snáď poškodené. Drží on pečlivú prehliadku nad psami. Majú hrať hlavnú a či skôr rozhodujúcu úlohu v deji, čo nastáva. Psi, čo má na podniku, sú mdlé akési; je škoda, že pokuľhávajú napospol. Pán správca aspoň je nespokojný s nimi, zamračený, že sú nie živšie. Čo osoží psovi ňucháč, ak má nohy nevládne, čo vypovedia službu, keď by mali byť najbystrejšie. Nie je dosť statok vyňuchať, treba sa za ním štverať, chodiť, vyháňať ho z jeho úkrytov. Aby sa tie nohy napravili ako-tak, neboleli pred časom, pán správca vzal hodný kus dobrého loja, prihrieva ho nad pahrebou a natiera laby neduživých psov.

Choroba labiek u psov nenie vlastne choroba, je to nedostatok, že koža nie je hrubá, ako by mala byť. Koža sa na nich derie prichytro, ako podošva na čižmách; ibaže obuv sa dá ľahko podbiť u majstra, labka musí vyčkávať, kým kožka na nej zacelie a stvrdne. Niektoré psy majú práve ten nedostatok, že koža na labkách nie je nikdy tvrdá, akoby patrilo, a nohy sú pri chôdzi citlivé. I podajedni ľudia sú citlivých nôh: tí, čo majú na nich otlaky, ibaže tu citlivosť nepochádza z tenkosti kože, ale práve z rohovitých výrastkov, ktoré koža začne vyrábať, nie rovnomerne všade, čo by nebolo na škodu, lež iba na daktorých miestach, kde totiž obuv tlačí na kožu.

Táto choroba zastihne psa obyčajne, keď je v ceste. Pokožka sa obnovuje síce, ale sa zoderie naveľa, ak je ustavične v robote. Ak cesta vedie po pažiti, ešte, ešte; zle sa darí, ak ide po štrku alebo piesku. Ovčiari neraz vozia svoje psy v autách, aby im prišli na miesto so zdravými nohami. No psy z podniku Las Matas neboli od rokov v ceste, povaľujú sa najviac okolo domu a okolo vatry. Citlivosť labiek by sa mohla privlastniť najskôr zanedbanosti, nedostatku cvičby. I nám sa vyhodia mozole na ruky, ak chytíme do nich motyku alebo sekeru a začneme kopať alebo rúbať. Kto kope alebo rúbe každý deň potroche, nezadováži si mozole tak ľahko. Psy, čo sú často v práci, chodia mnoho po kampe, nemajú labky citlivé.

Gauči s úsmevom pozerajú na robotu pána správcu. Vidí sa im smiešne, čo robí; nieto na labkách rán, ktoré by bolo načim natierať, ale iba citlivosť. To sa už neodstráni natieraním loja, ale len riadnou cvičbou. Je im smiešne i preto, že je opozdené. Ak bolo treba mastiť psom podošvy, malo sa mastiť prvej, a nie teraz, keď už robota čaká. Vidia, že pán správca ich necvičil, vôbec málo ich unúval, čo znamená, že ani on sa neunúval veľmi po kampe. Pes, keď vidí svojho pána, že sa zberá na prechádzku, rád ho doprevádza. Taký je dojem, čo majú z toho zo všetkého; robia svoje záverky, usmievajú sa. Z týchto znakov dávno si vybrali, v čom je asi koreň všetkého zlého.

Náš ovčiar tiež myslí a rozsudzuje, ale sa neusmieva, ani nesúdi, tým menej, aby odsudzoval. Možno ani pre seba a svoju potrebu. Je on ovčiar, podriadená osoba, dôverník, spoločník, človek nápadov a novôt, ale tá činnosť sa obmedzuje na dom a beh domácnosti. Do správy podniku sa nemieša; vykonáva rozkazy, ale neradí, ani neuvažuje. Ostatne ovčiarstvo je povinnosť, ktorá sa plní, ako čas donáša: novoty a priemysel je záľuba, ktorou sa myseľ zanáša, akoby blúdila na nivách kvetnatých v chvíle, keď je slobodná.

Mne ako nezasvätenému vyjavil, že ho trochu trápi nešťastie, že dobrý ovčiarsky pes má vlastne nohy nesúce, odmäknuté na posmech. Tie mu prekážajú plniť povinnosti, ako by bolo žiadúce. Ešte je horšie, že čím je druh jemnejší, má tú chybu v nohách väčšiu. On sa zanášal oddávna myšlienkou odpomôcť tej chybe, a to na jednoduchý spôsob: keby sa i psom ušila obuv. Prečo by pes v robote nemal právo drať podošvu ako my, neprirovnávajúc? Citlivá kožka na labkách nemusela by znášať úrazy od tvrdej pôdy, ktorá je psom macošská a nežičlivá. Obuv sa ľahko podbije alebo i podšije, keď sa zodrala. Koža na labkách, keď sa raz zoderie, nenarastie tak ľahko. Bolo by nežiaľ, keby sa mohol ovčiar vyberať na cestu so svojimi psami v dôkladnej obuvi; mal by istotu, že vydržia iste, ako vydrží on, dobre obutý, a ako vydrží jeho kôň, podkovaný poriadne.

Nebolo ľahko rozsudzovať v tej veci. Nápad je cele nový, skúseností dosiaľ nieto, či by sa osvedčila. Náš ovčiar mi nedovolil pýtať gaučov o radu, ktorí by sa mali vyznať v otázke ovčiarskych psov lepšie než kto iný.

„Tí ľudia nemajú zmyslu pre veci nové. Vysmejú sa každej veci, čo sa im na prvý pohľad neprace do hlavy,“ riekol mi trochu urazený.

Ja som len toľko spomenul, že by pes hádam nebol spokojný s novou módou. Uviedol som mu za príklad mačku, čo ona vystrájala, keď sme ju raz boli obuli ani nie do pančušiek, ale iba do jednoduchých orechových škrupín. Ale on mi odpovedal, že sa temer nesluší prirovnávať ovčiarskeho psa mačke v učenlivosti a poslušnosti. Vidíme v mestách psíkov, čo predsa v rozumnosti zaostávajú ďaleko za ovčiarskym psom, ako chodia cele slušne po uliciach, oblečené vo všakových pláštikoch. Bolo by priúčať psíka od mladi a videli by sme, že by sa naučil nosiť i baganče, keby na to prišlo.

V týchto starostiach a všakových prípravách sme i obedovali, čo nám náš ovčiar pripravil. Tak sa zdá, neboli všetci úplne spokojní s jeho kuchyňou. Nie sme všetci vkusu jednakého. V takej nálade nespokojnosti zazrel gazda na bučku jahňa zavesené, už odreté a obriadené. Bolo vidno, ako je tučné; obličky boli zarastené lojom bielym a čistučkým. Spod blaniek, čo pokrývajú mäso, tiež presvitá mastným perlovitým svitom bohatstva loja, čo sa naukladalo vo všetkých tkaninách z dobrého tučného mlieka. Jahňa je cele mladé; mohol by stáť za to, že neokúsilo paše a malo by mať cele mliekovú príchuť, čo vlastne dodáva pravej ceny jeho pečienke. Mäso jemné a mäkké, ktoré by sa malo takrečeno rozpúšťať v ústach.

Ozajstná lahôdka a pochúťka i v kampe, kde predsa nieto núdze o barance. Ale je zase i veľká zriedkavosť v tomto mesiaci. Ľaženie sa deje vlastne pred jarou; tohoročné jahňatá sú už skoro hotové jarky a škopce. V tieto dni darmo bys’ hľadal jahňa spod mlieka i na podnikoch veľkých, čo majú dvadsať alebo dvadsaťpäťtisíc oviec-matiek. Nenašiel bys’ ho, čo bys’ dal zaň zlatý funt v minci. Vládne na takých podnikoch meravá pedantnosť. Správca vynakladá všetko umenie a znalosť, aby ľaženie išlo razom, v krátkom období. Jahňatá takého podniku sú jedno ako druhé, vzrastom i vekom. Celá črieda sa vyznačuje tou jednoliatosťou, vyzerá sťa vojsko vyberané a pečlive uniformované. No tu na Las Matas sú v platnosti iné zásady. Prečo by sa jahniatko nemohlo vyliahnuť i koncom februára? Trafí sa všeličo a mladá jahňacina chutí i podjeseň práve tak dobre, ako mohla chutiť pred jarou alebo o Všechsvätých.

Gazda má síce tiež tie zásady čosi meravé, čo sa týče ľaženia: nerád má čriedu jahniat, čo vyzerá ako rebríček alebo píšťalky na organe. No keď videl toto jahniatko na bučku, nezašomral, ani nezačal spomínať zásady. Zato mi riekol:

„Večeru spravíme my. My by sme zle prešli takto: pre samé obchody nebolo by čo jesť.“

Nazbierali sme triesok a zakúrili do pece. Vetrík, čo poťahoval tou trhlinou „zdnuka“, vracal nám trochu i dymu z čeľustí rovno do nosa, ba i do očí. I slzy sme prelievali, tu i tu dosť husto, sťaby v smútku nad úbohým jahniatkom.

No nedali sme sa odohnať od nášho diela. Gazda rozrezal svojím nožom jahniatko, rozpoltil ho vlastne dolu chrbtovou kosťou; ten istý rez, čo bol rozkázal kráľ Šalamún urobiť nad pacholiatkom, aby sa ženy nehádali a každá aby mohla mať svoju spravodlivú polovicu z neho.^[12] Vrezal do tých miest, kde je čosi viacej mäsa, kešene, do ktorých sa vkladá, ako vieme, soli a korenia. Boli sme v najlepšej robote, vtískali sme tú soľ do jednej tej zo zadných štvrtí; mne sa tá štvrtka vyšmykla z ruky, ktorá nedržala, ako svedčí, vtisnúc prsty do slučiek, čo sú v mäse urobené, aby sa pevne v ruke držalo pri takýchto robotách. Štvrtka padla na zem do toho popola a pravda i piesku, ktorého predsa je vari na tej hŕbe viac než piesku. Zodvihol som ju, tú štvrtku zaraz, ale či zaraz alebo pozde, už sa neodstalo; bola oblečená v tom piesku, že bola celá šedá.

Chyba sa stala, nemohla sa tak nechať a ja som ju hľadel napraviť. No gazda mi ukázal, že ja môžem máločo naprávať; vzal mi štvrtku z ruky, ani ma nehrešil, ba ani nezazrel na mňa, iba tým svojím nožom, čo ním prvej rezal, teraz pekne škrabkal po mäse a snímal z neho ten kožuštek pieskový, kým zas nezačal prezerať cez tie blanky lesk perlový a matný lesk loja. Pracoval svedomite nielen po širokých plochách, ale i v priehlbinkách a zárezoch, vytierajúc nôž pečlive na trieske z tej kašovitej hmoty, v ktorú sa na mäse premenil piesok. Ja som bol spomenul pri tej robote, že by bolo snáď lepšie ísť na potok s tým mäsom a vyplákať ho vo vode, ako svedčí. Tu sa ukázalo, že také zásady sú veľmi pochybené, a ja som sa ich prestal držať. Čo má ísť na ten pekáč, nemá sa stýkať s vodou. Pečienka sa pokazí, príde o svoju chuť prirodzenú, ba i o vôňu, na ktorú tiež treba myslieť pri takej robote. Dali sme ju teda tak ako bola na pekáč, lebo pec už bola vykúrená i vyhrnutá. Bolo na div, ako sa vyhriala tak chytro, a staviteľ zasluhuje uznanie a pochvalu. Jeho pec na podniku Las Matas by bolo hodno nazvať pecou sporivou, sporivejšou než sám sporák: vec, ktorá má veľký hospodársky význam pre túto dolinu. Dravo sa nemíňa, usporí sa ho snáď polovica: mŕtve hôrky budú teda môcť vydržať viac o dakoľko sto rokov, než by vydržali pri druhých systémoch.

Bola to vlastne ťapša a nie pekáč, na ktorú prišli tie štvrtky, lebo i tie boli trochu rozšírené a zväčšené, nakoľko sa k nim prikrojili i niektoré čiastky rebár, čo sú vyše obličiek, a pridali sa i čiastky vnútorností, ako srdce, slezina a čierna pečienka zaobalená v zásterke lojovej, čo práve pod tou pečienkou visí, keď sa jahňa otvorí, a pokrýva všetko, čo sa nachodí v bruchu.

Vyhrnula sa pahreba na stranu, aby nezavadzala a dávala horúčavu odpredku. Prv než sme vsadili ťapšu do pece, zabodli sme triesočku pečlive ostrúhanú do tej štvrtky, s ktorou sa bolo stalo to nešťastie, že sa pred pecou bola okúpala v tom piesku, aby ostala pamiatka i do ďalšej budúcnosti, čo sa bolo stalo. Pri každej veci je poriadok a netreba zabúdať ani na budúcnosť, nech sa vie, čo sa deje v prítomnosti.

„Nezaškodilo by ani trochu guiza,“ navrhol gazda, ktorý, ako vidno, v ten deň mal veľmi súce nápady.

Ťapša bola skromných rozmerov, z jahňaťa zvýšili mnohé čiastky, čo sa nespratali do nej, dôležité a chutné. Mäso jahňacie načim obriadiť, kým je čerstvé, ba temer živé, ako odporúčajú znalci v týchto veciach, lebo vraj odstáte nie je hodno veľa.

Išli sme my do záhrady, lebo bola i záhrada na tomto podniku, založená pri samej pajte, stavbe, čo označuje pajtu, majúc štyri kolíky zabité do zeme, na nich štyri žŕďky krížom a dakoľko drúkov, preložených na tých žŕdkach sem a ta; na tie už nebolo cele ťažko položiť plochy zinkové, čo náš ovčiar bol oddrapil z krovu starého kaštieľa. Strižie sa v tej pajte dobre, pod záštitou od dažďa. Záhradka bola vlastne ešte — pán správca nech nemá za zlé túto poznámku — bola ešte len v plienkach. Niektoré bylinky začali práve vzchodiť, zemiaky boli síce vykotené, ale nenarástli. Nebolo kedy, ostali ako oriešky. Šalát bol už v lístkoch, ako keď z jari vykukuje podbeľ zo zeme. Mrkev bola ako špagát, ale podajedna sa našla už ako motúz. Cibuľa bola v rúročkách ako žitná slama, mohla sa veľmi ľahko upotrebovať miesto pažitky. Petržlen akosi váhal, čo by bolo lepšie: vzísť a či len ostať tam, ako ho boli zasiali. Repa bola vo vňati, vyťahovala sa, aby zaslepila oči; ale čo bolo v zemi, to zaháľalo a nechcelo robiť svoju povinnosť. Kapustná priesada sa pekne vzmáhala, vystrčila dakoľko súcich listov, vyzerala ako vydarená priesada, ktorá sa má dať na cestu zveľaďku. Základy boli, počiatok bol mnohosľubný. Nechýbalo, len aby pán správca, ktorý záhradku založil, a náš ovčiar, ktorý ju vysadil, podali prosbopis správcovi toho kolesa, na ktorom sa obracajú štyri čiastky roku, aby zadriemal a prestal koleso krútiť aspoň do takto roku, kým táto škôlka donesie, čo sa od nej očakáva, kým sa urobí spočiatku koniec, zo sľubov splnenie, kým záhradka dohoní druhé kamarátky, čo sú na plese.

Povyberalo sa všetko, čo bolo súceho. Ostatok ostal pre nového majiteľa, ako čiastka inventára, keď sa odovzdá podnik. Na tento jeden guiz puklo temer všetko, čo bolo v tej záhrade. Boli sme ako nepriateľ, ktorý plieni a odnáša, čo nájde, keď mu prichodí vyprázdniť miesto, aby ostalo čím menej alebo nič tomu, kto má za ním vtiahnuť. Na potoku sme to všetko vyumývali rúče, švábku oškrabali a zeleninu očistili. Do veľkého železného hrnca narezali sme loja z obličiek a dali hrniec na oheň. Keď sa loj uškvaril, vhodili sme doň cibuľu. Dosť skoro sa rozšírila po doline vôňa cibule a gauči začali nakukovať, čo to porábame. Psi prišli privoniavať, čo to za novina, ňuchajúc v povetrí dobrú vôňu.

Keď mäso prišlo do masti, zoškvrčalo hrozne a na všetky strany fŕkali kvapky rozpajedenej masti. Psi, čo sedeli okolo vatry, zľakli sa a pobrali sa jeden za druhým, každý svojou stranou, nevediac si vysvetliť, aký to prevrat v ich ríši, ktorá bývala dosiaľ taká pokojná.

Keď sa mäso v kúskoch udusilo poriadne, bolo načim zaliať tú škvareninu vodou. Masť sa zase vzbúrila, prvé kvapky vody začala socať od seba, že ich neprijme, takže fŕkali s besnou masťou naokolo.

Kým som ja v kuchyni takto bedlil, gazda vypolieval pečienku voňavou vetvičkou kriaka, namočenou do rôsolu s korením, i poobracal ju na ťapši, aby bola rovnakosť na všetky strany, niekde aby neprihorelo a inde aby neostalo surové mäso. Veľmi pochvaľoval pec, že pečie chytro, dôkladne a bez prijímania osôb, nerobiac totiž rozdielu medzi jedným miestom a druhým. I mäso v hrnci bolo skoro hotové, lebo sa dosť dobre počalo belieť. Dodali sme mu ešte soli a korenia, lebo je vždy pravdivé, že dobrého nikdy nezbýva. Naostatok sme vložili do hrnca celú tú tohoročnú úrodu zo záhrady zeleninovej, zavedenej na tomto podniku.

Pečienka sa dopiekla veľmi chytro, vypadla znamenite, urobila peknú kožtičku, ktorú tí, čo vedia ceniť dobré jedenie, považujú za vec veľmi chutnú, skoro za lakotu. Moja miešanina v hrnci tiež frfotala a dovárala sa veľmi chytro. Ostatne čosi som sa bol prerátal, prekročil hranice. Zabudol som vziať do výpočtu, že zelenina bola ešte predsa len priútla, útlejšia než sama tá jahňacina. Rastlinné súčiastky toho jedla rozvarili sa akosi odrazu a nebol by už nikto uhádol, z akých prvkov sa utvorila tá miešanina, čo sa urobila v hrnci s kúskami mäsa. Ledva by sa bolo tušilo, že tam bola i zelenina, nech nebudú tie špagáty, čo ostanú po zelenine, a čo sa ťahajú za vareškou. Tie špagáty vlastne vytvorila priesada zo žiliek, čo sa nachodia v jej listoch.

Pečienka prišla zahorúca na stôl, lebo ona je ako železo: má sa jesť, kým je horúca, ako železo sa kuje najlepšie, kým je žeravé. Gauči si brali z ťapše rovno kúsky pekne nadelené, dobre pečené. Tú štvrtôčku, kde bola triesočka, my dvaja sme obišli, no medzi hosťami našlo sa ich dosť, čo si nadelili z nej svoj diel. Chválili všetci bez výnimky túto výtečnú pečienku, že je pripravená znalecky a nastolená ako ani v najlepšom reštaurante v prístave alebo hen v Buenos Aires. Podajedni hromžili zle-nedobre na soľ, že zlodeji obchodníci a kramári kadečo miešajú do nej, aby jej hádam bolo viacej, a najviac piesok, ako ho i vietor mieša do vlny. Z vlny sa povymýva snadno, ale zo soli vymyť nemôže, vždy ho cítiš pod zubmi a čo bys’ robil, čo len chcel. A ozaj pod zubmi podajedného zaškrípalo, že bolo počuť i naďalej ten nepríjemný škripot.

Zato moja kaša nemala ani jednej chybičky: vydarila sa, že všetci boli s ňou spokojní. Gauč „zdnuka“ sa vyslovil doprosta, že je znamenitá. Čo sa týče zeleniny a švábočky, že je rozvarená, tešili ma, že keď je kŕdeľ vtáctva vysoko pod nebom, nikto by nevedel udať, či sú čajky, labute alebo flamengy,^[13] ba môžbyť i kajkeny, kačky alebo bandurie. Postačí nám, keď vieme, že je to všetko spolu vtáctvo nebeské. I pri tejto mojej miešanine postačilo nám a zhovievavým hosťom, že príprava pochodí z mäsa a zeleniny, ktorá sa síce rozpadla na čiastky, stratila v tej jednoliatej omáčke odznaky osobné, ale predsa vložila do celku príchuť zeleniny. Gauči chlípali s chuťou zo svojich tanierov a kuchár bol uveličený nad zdarnou robotou.

Bola to večera chýrna, akých sa vídalo dosiaľ veľmi málo na podniku Las Matas. Všetky hrnce, rajnice, taniere, lyžičky a vidličky, čo mala kuchyňa a jedáleň tohoto podniku, prišli do výrobku a mali svoj zástoj pri stolovaní. Budú mať roboty pán správca a náš ovčiar, kým donesú do poriadku toľký riad, kým ho umyjú a vyutierajú, ako sa patrí, a poodkladajú, každý kus na určené miesto. Gazda na dôvažok vytiahol svoj miešok, ktorý mal pochovaný kdesi v malete.^[14] Bol ho dal naliať v hostinci na prievoze Santa Cruz, kde bol ostal náš ford. Z mieška potiahol každý dľa úľuby a náruživosti, už či rovno, striekajúc do gágora a či lejúc do plechových šáločiek a miešajúc ho s výtečnou vodou nášho bujného potoka. Brucho mieška po večeri ostalo dosť opľasnuté, ale zato na lícach tých, čo sme tam boli, zapálili sa zore.

Ostatne vonku sa už bolo stmilo. Veľmi zavčasu, ako je už v móde v tejto doline, ktorú niektorí považujú za dúpätá patagónskeho leva. Na naše tváre hádzala ostré svetlo vatra, na ktorej práskali suché triesky, rozširujúce príjemnú teplotu vo večernom chlade. Noci sú tu i v lete dosť chladné. I husia koža naskočí neraz.

Osvetľovanie kuchyne nemálo napomohla i lampa dľa systému nášho ovčiara, nie síce elektrická, ale praktická. Budí úprimný obdiv všetkých gaučov, ktorí tiež veru nehíkajú od divu pre kadejakú pletku. Ich hlava má tiež naporúdzi dobrý nápad, keď vyžadujú okolnosti a potreby dňa. Lampa tá je odblesk sporivosti, ktorou sa ozdobuje náš ovčiar. Pečienka, čo bola na pekáči, sa minie, ale ostane po nej vždy masti alebo už loja. Po iných podnikoch kuchári taký loj nechávajú zas len na pekáči; nech sa sadne a ostane za podložku druhým pečienkam, zajtrajšej napríklad. Ostáva tá masť na tom pekáči od dnes do zajtra, od zajtra do pozajtra, mnoho ráz do tých čias, kým podnik bude podnikom. Iní, nakazený snáď pedantnosťou a pokrokovými zásadami, vykydnú takú masť, kým je ešte polotekutá, pred kuchyňu a vytrú pekáč vechťom, ústrižkom z toho vreciska, akých ostáva v pajte dosť veľká hŕba po každom strižení. Taký kus vreciska je ostrý a vpíja veľmi vďačne také tekutiny do seba. Náš ovčiar upotrebuje zvyšok tej masti, či vlastne bezcenný odhodok na technické ciele. V dobre vedenej domácnosti, ba ani v hospodárstve nič by sa nemalo odhadzovať nič po nič, vylievať nemilobohu pred kuchyňu. On zlieva taký loj do nádoby, do prázdnej bľachovnice napríklad, čo ostala od konzervy, ešte najlepšie ovocnej, ktorej jedno dno sa obyčajne vyreže, keď ju otvárajú. Do takej medenice, ktorá by bola iste odhodená bez osohu, vložil šúľok, alebo už motúz, vykrútený zo starej košele, alebo zo strapov starých nohavíc, čo sa nedali poprávať, ani plátať, nechajúc trčať jeden koniec z medenice, hoc i trochu prevesený, ak sa mu tak páči. Keď taký motúz zapáliš, horí cele dobre: máš sviečku, ba hotovú lampu, čo je už o stupeň vyššie na pokroku techniky. Jej svetlosť ti je na pomoci zraku a vôňa po smažených rebierkach tiež lahodí nosu. Ak máš náhodou nádchu a v masti bolo i korenia, i ono pridá svoj príspevok k zápachu; môže ti uľaviť chorobu, otvoriac zapchaté cesty, ktorými sa poberá riadne dýchanie.

S týmto zápachom lampy a dymom tabaku vťahovali sme v ten večer na podniku Las Matas i horkasté trochu aróma byliny mate, ktorej odvarok občerstvuje dušu gauča po denných robotách. Ak sa jej i pije viac, voda vymýva jeho vnútornosti, takže máloktorý z týchto ľudí pôjde kedy tráviť prázdniny pri vodách minerálnych. Srkajúc tento odvarok s porozumením a pri zachovaní celej obradnosti, minuli sa nám posiedky dnes večer príjemne, kým sme sa nerozišli každý svojou stranou, všetci na nočný odpočinok. Jedni sme sa utiahli do kaštieľa, druhí, čo nadišli neskoršie, nemôžu si osobovať právo na výsady a prvé výhody. Dobre im je i v kuchyni. Mnohí sa veru museli utiahnuť len do pajty, pod plechy zinkové, čo sú na štyroch kolíkoch. Podúvať podúva i tam, ale zmoknúť už nikto nezmokne, i ak by sa pustil v noci dážď.