Zlatý fond > Diela > Prechádzka po Patagónii III


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Prechádzka po Patagónii III

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Lucia Trnková, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Lenka Konečná, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Martin Divinec, Eva Lužáková, Katarína Sedliaková, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Simona Veselková, Ivan Jarolín, Lucia Kancírová, Erik Bartoš, Martin Skakala.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 81 čitateľov


 

11

Dva body na oblohe. Výjav na bralách nad kalafatmi. Divné postavy vo výklenku. Rozhorčenie pána správcu

V jednu sobotu, keď motor zatíchol v pajte, ľudia oprali svoje háby, sedeli sme pred kaštieľom. Podajedni sme halaškovali, ako z obyčaje; pán správca sedel zo zásady, naučený svätiť podvečer soboty, úvod nedele totiž, vnorený všetci viacmenej do nálady sobotňajšej, ktorá sa od pána správcu i nás chytila.

On bol už preoblečený sviatočne, novooholený. Sedeli sme pred kaštieľom; obdivovali boží svet, ktorý sa nám zdal v ten deň veľmi krásny. Bolo teplo, bolo ticho; nebo čisté sťa rybie oko. Vzduch sa tuho triasol, keď si hľadel na cerro Frias. Tuším ani v kúte, čo je za Pekelnou bránou, v tú chvíľu nevrelo.

Pán správca zrazu poukáže prstom dohora. Nebo čisté a modré, skoro do tmava, pod ním biele temená velikánov, naokolo pampa šedivá a tichá, a na nebi dva body čierne. Práve len čo sa oddelili od snežných štítov, čo tam stoja za Avellanedou, plávajú sem k nám pomaly, rovnomerne. Ani nie cele pomaly, lebo už sú nad plesom a o chvíľu sa vznášajú nad našou pampou, z tejto strany plesa. Keď nám boli temer nad hlavami, nadišla ich vôľa krúžiť naokolo v pekných ohromných kolesách. Spustili sa nižšie; už sú nie body, ale obdivuhodné stvorenia, čo nehybne visia, zostupujú, vystupujú, krúžia, kamsi sa ženú sťa strela, a to všetko, že ledva poznať, že by pohli krídlom. Čo to budú za stroje, čo vyvinujú toľkú silu, rýchlosť temer blesku a bez pohybu?

Zas visia nad nami, nehybne, vždy na tom istom mieste, sťaby ich bol priklincoval o klenbu neba. Isteže v tej výšave bude ich socať vetrisko, alebo aspoň potískať.

Kondory! Králi vzduchu a Cordillery.

Čo ich zaujíma, že sa tak dlho zavesili nad nami? Či nás vidia, azda i rozoznávajú? Nás, červíkov, prilepených k šírej šedej púšti…

Nakochali sme sa pohľadom na tento výjav, ozaj nie každodenný. Zrazu ich prestalo tuná zaujímať. Nahli sa na stranu trošičku a širokánskym oblúkom zanikli tam za cerro Buenos Aires, kde je dolina, dolu ktorou tečie rio Mitre. Snáď preleteli reťazou Buenos Aires a išli pozrieť, čo sa robí okolo Ľadovej rieky a v Cordillere, čo jej je na oboch bokoch. Ktovie, či nepreleteli ponad ňu a nezašli dakam ďalej do Chíl, snáď do samej Ultima Esperanza.

Dlho sme sedeli v tú sobotu pred kaštieľom, vyzerali dohora, lebo oči sa neprestajne ta vracali, či sa nebude opakovať veľkolepé divadlo. Kráľ Cordillery! Kto sa mu vyrovná? Je i v címeri veľkých, mocných republík, sídli v samej Cordillere.

Dnes preletel náhodou ponad pampu, aby sme ho obdivovali aspoň na letení, ale žiaľ, iba z nízkosti a hlbokosti, a nie malej: oko nemôže schytiť a rozoznať podrobnosti. Preletí ako sen, ako vidina z druhých svetov. Nám ostáva iba obdiv a túžba pokochať sa zas a znova v takom pohľade.

Tieto vtáky môžeš obdivovať do dobrej vôle vo veľkom zverínci Palerma v Buenos Aires. No to sú úbohí väzni, zajatci, čo trávia život v nekonečnej nude a omrzlosti, čakajúc, kedy príde smrť vyslobodiť ich z utrpenia. Ich zjav vzbudzuje viac poľutovanie, než obdiv. Máme pred sebou väzňov, bárs im je väzenie veľkolepé, krásne pripravené a ozdobené, hodné takých hosťov. V ohromnej klietke vysoké bralisko, sieť klietky i ledva pozorovať, skoro by si ju nevidel v tej veľkolepej scenérii. Ale sú predsa len väzni; tá sieť, čo sa ledva pozná, tá je ich nešťastie, skaza ich života, že je bez cieľa a určenia. Čo osoží, že je to veľkolepé, keď chybí, čo je hlavné: vzduch, sloboda a výšava. Chybí vlastne živel, samo ústredie života: výšavy a neobsiahle priestranstvá. Ako by to mohla poskytnúť klietka a jej veľkolepé zariadenie?

Tu na plese som ho videl v jeho pravom živle: vo veľkolepej plavbe pod nebom, ako to donáša so sebou jeho prirodzenosť a vrodený pud. Pozorovať taký výjav vzbudzuje už dojem cele iný, ktorý mocne účinkuje, spod ktorého sa nikto nemôže vymknúť. I nám, čo sme tam boli, alebo aspoň mne ostal dlho pred očima pohľad, čo sme ho videli v tú sobotu, videli snáď i druhé razy, vždy takto znízka ako pláva vznešene vzduchom. Raz som ho mohol pozorovať zblízka, omnoho lepšie a pozornejšie.

Boli sme tiež v to leto na vysokej pampe; prezreli statok, ako sa mu vodí, pašienky, čiary, vôbec všetko, čo môže zaujímať majiteľa a správcu podniku. Vracali sme sa nadol čiarou, čo sa spúšťa, trhlinou v brale, čo ho máme zľava, keď sa ide od Bajady hore plesom. Tou hlbokou rozpuklinou spúšťa sa rieka Calafatov, ktorá v tých mesiacoch, keď sme my tadiaľ šli, v lete totiž nie je už ani potok, ale nepatrný jarok. Spúšťali sme sa dolu brehmi toho potôčka, veľmi mrcha cestou, vlastne prťami, čo vychodili ovce. Bolo prechodiť tu na jednu, tu na druhú stranu jarka; všade sú hlboké výmole, vyžraté vodou; inde bralo kolmé ako stena, alebo aspoň grúň príkry, kde ani prť nemá sa kde chytiť, padá temer všade ako krov do samého koryta.

Z grúňov hneď vyrastá bralo, ktoré trčí kolmo do výšky okolo 700 metrov, roztrhané, divoké, miestami podomleté; visí nad priepasťou, sťaby sa hotovilo padnúť a rozsypať sa do nej. Hľadiac ta dohora odtiaľto z tejto hĺbky, nebolo mi príjemné predstaviť si, že sme sa dneska ráno práve tým bralom poberali na hornú pampu, hoci tamhore sú polianky a pampa. Tá iba miestami dá vidieť zo strany túto hroznú priepasť, čo sa otvára pod ňou, na miestach, kde sa chodník priblíži čosi lepšie okraju brala.

Toto bralo nie je Cordillera, ktorá kde vyčnieva takto do výšavy, stavaná je solídne, z jedného kusa, ktorej stavba už ostane naveky, jej základy voda nepodmyje, jej boky nerozdrobí ľahko mráz a vlaha. Nieto v nej nikde puklín, ani tých žíl, ktoré nie sú nič iného ako pukliny, zalepené blatom, čo pozdejšie stvrdlo a môže sa povedať skamenelo. Cordillera je stavba dôkladná, urobená odrazu a trvácne. Toto bralo v porovnaní s prvotnými horami, ako je Cordillera, vyzerá skôr tvorenina umelá, ktorá sa urobila nie silami neodolateľnými, nadprirodzenými takrečeno, ale vyrástla pomaly, sama od seba. Sila sa nahradila pilnosťou, dôvtipom a časom. Toto bralo si prisvojilo všetko, čokoľvek mu padlo pod ruku; vzalo si a urobilo súčiastkou svojej veľkosti, aby vypadlo čo väčšie a mohutnejšie, hoci i nebude veľa tej solídnosti. Miesto prabrala a žuly upotrebilo na stavbu kdejaké kamene, čo sa pritrafili; najviac neveľké mušle, ktorých tu bolo toľko, že sa ukladali jedna na druhú, sťa keď sa peniaze červené alebo strieborné skladajú do šúľkov. Vidno, nemal kto loviť a jesť mušle, ako v dnešné časy sa lovia, tak i ostali na mieste, kde narástli. Mušle sú pozliepané dovedna maltou veľmi nepodarenou. Mala vápna v sebe málo, akiste bola len samý piesok a čosi hliny. V tom zle budovanom múre z mäkkých mušlí nájde sa tu i tu balvan žuly, sťa keď kuchárka do torty namieša mandlí alebo orechov. Ale i ten balvan je vtelený do brala a zlepený s ním tou veľmi zlou maltou.

Vôbec toto bralo pôvodom, zložením a spôsobom stavby podobá sa veľmi tým ohromným panstvám, ktoré narástli tak, že majiteľ habal, kde čo videl, prikupoval, alebo si prisvojil veľké majetky. To všetko hľadí držať dovedna už akokoľvek, aby ostalo na potomstvo, nehľadiac na to, že je to majetok zle skutý dovedna: vyzerá zloženina kusov nedobre znitovaných, ktoré sa začnú rozsýpať a rozpadávať na prvky, keď taký majetok prejde do rúk, čo ho nevedia držať dovedna.

Minuli sme boli najhoršie bašty, čo trčia rovno dohora, skoro zo samého jarku, kde bolo bralo roztrhnuté a rozčesnuté. Skrútili sme sa okolo neho, vkročili na pampu, čo sa tu počína a spúšťa naľavo do plesa a pred nami sa šíri až k Bajade. Skoro pri samej zákrute sme zastali. Na brale, čo nám trčí temer nad hlavou, je výčnelok, akoby pavlač, vypučená na okrúhlo temer v podobe suda. Vyzerá sťa prilepená o kolmú stenu brala. Na tej pavlači mala by byť polianka; na jej okraji je prevesené, sťa čipkované tkanivo, krovie a bylie, ktorým bude tá rovinka nebodaj zarastená.

Skoro pod samou tou povlačou urobila sa ako výklenok, jama obličkovitej podoby a či vari skôr bôba, sťaby si bol ohromný bôb hore poľom vtisol do brala, kým nebolo ešte suché. Stala sa tá jama iste tak, že zo steny braliska sa vylúpil a skotúľal dáky kameň takej bôbovitej podoby. Bol tiež vmurovaný do brala, kým sa mu malta nerozmrvila a nestratil súvis s bralom. Tu sa tiež ukazuje, ako veľkosť zlepená umele a kadejako nemá trvácnosti: rozsýpa sa pre pletku v prášok a popol; všetko znaky pominuteľnosti. Mušľa nemôže byť materiál trváci; mrví a láme sa ako nič, a ešte keď je pozliepaná jedna s druhou tou nesúcou maltou. Príde dážď, bralo nasiakne vodou; prídu mrazy, tá istá voda zmrzne. Pri samom mrznutí rozpínavou silou vyvádza pukliny v brale, ktorými ešte ľahšie vniká zas na takto rok voda, ktoré sa zas od mrazov rozšíria. Takáto látka nepevná, zle zlepená nemôže dlho upútať veľké balvany žuly. Keď sa múr rozmrví a oslabne, malta sa rozmočí a odmäkne, v mraze ešte lepšie sa rozmrví; vôbec keď sa taký múr začne sám od seba rúcať a rozsýpať, taký závažný balvan stratí svoj podklad a rovnováhu, vylúšti sa z múru, v ktorom bol vmurovaný, zrúti sa do priepasti. V boku toho brala, kde bol vtisnutý, ostane jama; tá vyzerá skoro ani slepé okno, čo nechávali často na starých domoch. Do nich sa vkladajú tu škrine na náradie, napríklad ako vídať v niektorých kuchyniach; neraz i tajne vmurované škrine, kde sa držali schované listiny alebo snáď poklady, kým svet išiel inakšie než dnes: nedržal svoje kapitály v bankách, ale mal ich radšej v hotovosti, v zlate alebo striebre, zakopané v zemi; alebo práve vmurované do starých zámkov.

Na samom ráme výklenku, akoby na jeho prahu, vidno tri postavy prihrbené, hlava vtiahnutá temer medzi samé plecia; osoby akiste skľúčené starosťami. Snáď sú zamyslené hlboko, alebo možno i driemu. Oblečené sú v čiernom rúchu od hlavy do päty, lebo sú vysoko odtiaľto, nerozoznať záhybov na ich rúchu. Možno majú len kutňu na sebe; tá nerobí takých záhybov mnoho. Možno sú členovia magistrátu a majú na sebe starosvetsky kepeň, čo sa volal v tých časiech deák, bol nosený osobnosťami, čo zaujímali verejné úrady a používali všeobecnú vážnosť. Sedia s klobúkom, pomknutým snáď tuho do tyla, s hlavou vtiahnutou medzi plecia, ruky zastrčené v širokých rukávoch deáka, ako sa to robieva, keď je zima, aby nás neoziabalo.

Vyzerá, že rokujú medzi sebou dôverne, podávajú si snáď dojmy zo zasadnutia magistrátu, čo rozhodoval o dôležitých dielach slávneho mesta. Je len divné to, že osoby tak vážne sedia s podtiahnutými nohami. Snáď ich majú nakríž pod sebou ako Turci, keď takto sedia a rokujú jeden pri druhom.

Sú to postavy vcelku podivné, vycivené akosi, bárs dosť širokých pliec, snáď i veľmi širokých, ale dobre zababušené. Bol by ich mohol vystihnúť a znázorniť snáď najlepšie svojím štetcom Schwaiger,[24] ktorý veľmi rád predvádzal na svoje plátna takéto postavy veľmi podivné, neraz nepochopiteľné a záhadné.

Ak sa tamhore usalašili kvôli výhľadu, veru neschybili. Lepšieho by ho nenašli ani v jednom sade pred starosvetskou radnicou. Pod nohami majú veľkolepú kotlinu plesa, s ohromnou hladinou vody, čo sa blyští na slnci, rozkladá nadlho a široko k prievozu Santa Cruz a na tamtú stranu ku krásnej Leone, ktorej vidno až prievoz skoro a pod ním jej mohutné záhyby a zákruty tučnou vegou, kým sa nevleje do plesa.

Ale zas i nepríjemnosť pri takom veľkolepom výhľade. Keď vietor potiahne k nám od tých troch, čo tam sedia zamyslení a či šepkajú si medzi sebou, zakaždým zaveje nám do nosa zápach hnilého mäsa, ako keď je nablízku zdochlina. A má i odkiaľ. Pod bralom a či vlastne pod tým výklenkom je na zemi celá hŕba odpadkov, kostí a mäsa, čo popadali odhora: akiste odhodky hostín, čo tí tam traja nestrovili, ale jednoducho hádzali z obloka na ulicu. Im ten smrad neprekáža ani najmenej v ich rozhovoroch; do takej výšky nemôže ani vystúpiť, lebo tam vždy poťahuje vetrík. Okrem toho kde z tej kolmej steny trčí kdejaká hrana alebo výčnelok, tá je obielená trusom. Ba i po samých stenách brala vidno biele podlhovaté fľaky, akiste trusu, čo nedopadol na úpätie, kde ho je tiež mnoho medzi odpadkami hnilého mäsa, ale sa popriliepal o bralo.

Tie tri podivné postavy, čo tamhore sedia s podtiahnutými nohami sú kondory. Aj ich, ako vidno, najlepšie hľadať, držiac sa za zápachom, ako keď hľadajú dudka; alebo vyzerajúc za trusom po zemi, ako robia na našich stranách hájnici a horári, keď číhajú za tetrovom. I on necháva také biele fľaky pod svrčinou na ktorej nocúva, bárs nehádže hnilého mäsa na všetky strany, aby bolo naokolo, ako okolo dudka. Keď ho vyčíha horár po tých fľakoch, potom mu je ľahko ísť na postriežku.

Tí traja tamhore ani si nás nevšímali. Sedeli spokojne, sťaby nás tu nebolo.

Je to rodinka, ako vidno: rodičia a pri nich nádejný syn. Snáď ešte nedorástol a hádam ani nevyletel. Ale vzdor tomu je to rúči zurvalec, zobák má mocný a golier okolo hrdla hotový. Vzdor mladosti hlava mu je plešivá, i hrdlo má holé od samého goliera. Rodičia sú ohromní, vzdor prihrbenosti poznať, že sú veľkí.

Mňa to divadlo, také zriedkavé, tuho priťahovalo ako pozorovateľa. Pozeral som pilne dohora, aby mi neušla podrobnosť ani najmenšia. Zriedka sa dostane šťastia môcť obdivovať takto zblízka tohto ohromného vtáka, ktorý je naučený ukazovať sa nám iba z výšin. Ale i majiteľ sa hlásil k svojmu právu, ozýval sa mocne. Nemohlo by sa povedať, že sa i on dajako mimoriadne zaradoval, vyrozumejúc, že má takýchto želiarov, už dobre osadených, na svojom podniku. Zabudol v tú chvíľu na pozorovateľské záľuby, na oduševnenie nad veľkolepým výhľadom, čo tí tam zhora užívajú temer zadarmo, ktorý my tu zdola iba čo tušíme. Zabudol i na to ich držanie, také podivné a trochu smiešne. Robil on medzitým svoj výpočet: koľko ho asi stojí vydržiavanie tejto, hoc nie veľmi veľkej rodiny: barancov, jariek, ba snáď i oviec. Taký vták spotrebuje mnoho bárs je všade kajken, veľmi sa o ne netrápi. Na tej veľkej hŕbe nevidno mnoho peria. Iste mu chutí lepšie dobrá baranina, snáď jahňacina.

Pán správca, ktorý hovorí veľmi málo, zato keď čo povie, vysloví vždy jadrne a krátko, i teraz riekol iba: „Mater ti taká a taká… Tieto bralá zavadzajú veľmi. Minulej zimy tu na rohu bol brloh leónov. Ledva som sa k nim dostal. Starý skočil dolu, ale sa mu nič nestalo. Ostatok sa vykántril. Dostal som i starého na strychnín. A teraz zase tieto…“

Najväčšmi ho hádam škrelo, že on, ako správca nevedel ničoho do dnešného dňa, že sa mal dozvedieť majiteľ práve vtedy, keď i on, o tejto novine. A majiteľ neprechádza tadiaľto každý týždeň, alebo i častejšie, najviac ak prejde raz alebo dva razy do roka. Pieklo ho, že bol o pomeroch a dejoch, čo sa odohrali v tejto čiastke kampa, práve tak poučený, ako majiteľ, ktorý predsa nedrží nos tuná cez celý rok. Nie div, že sa mu vytrhol z hrdla známy výkrik rozhorčenia. Ten je bežný v takýchto prípadnostiach, ale nadviazal i druhé úvahy o leónoch. Zamĺkol potom a viac nehovoril, ale si rozvrhol plán pre svoju potrebu: ako sa postará, aby hostí vykadil čím skôr z tohto bytu.

Nič nemohlo vytrhnúť tých tam zo zamyslenosti, ani výkrik pána správcu, ktorý predsa nekričí ľahko. My druhí sme už naozaj kričali, hádzali sme i skalky, ktoré, pravda, nemohli doletieť ku výklenku, lebo bol privysoko, nadŕdali sme sa, hyškali, ale všetko nadarmo. Nedali sa vyduriť a rozšíriť krídla do letu. Sú to hostia, ktorí radi pohodlie, menovite po obede. Tam sme sa naťahovali a trápili všakovak bez výsledku. A dobre sa nám stalo: od lenivosti ani jeden z nás nemá zbroje pri sebe. Výstrel z pušky alebo aspoň z revolvera bol by im iste prebral driemoty. A ktovie, či by bolo bývalo treba strieľať. Tento vták, akiste ako i druhé na plese, má dobrých zprávodajov. Tí mu dajú znať, či cestovateľ má pri sebe zbroj alebo nosí len dlhý nôž, ako pán správca, za pásom, alebo práve žabykláč, ako my obyčajní cestovatelia. Kajkeny a kačice cele inakšie sa držia, keď sa blížiš s dobrou puškou, bárs i nestrieľaš najlepšie, než keď máš prázdne ruky. Ak máš pušku, berú sa na krídla a nevyčkajú; ak jej nemáš, ani si ťa nevšimnú.

No pánu správcu táto chladnokrvnosť jeho želiarov ešte väčšmi popchla, zastrájal sa im, koval plány, ako sa vyvŕši.

Čo im urobil, to už nepatrí sem; iba toľko viem, že keď sme šli tadiaľto na takto rok, už tých hostí tu nebolo. Výklenok bol prázdny.



[24] Schwaiger — Hanuš Schwaiger (1854 — 1912), český maliar, figuralista.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.