Zlatý fond > Diela > Prechádzka po Patagónii III


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Prechádzka po Patagónii III

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Lucia Trnková, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Dorota Feketeová, Lenka Konečná, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Martin Divinec, Eva Lužáková, Katarína Sedliaková, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Simona Veselková, Ivan Jarolín, Lucia Kancírová, Erik Bartoš, Martin Skakala.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 81 čitateľov


 

19

V domoch, kde sa prerábajú baly. Fako a jeho robota. Gombíky a ich druhé prívesky. Železnica v patagónskom duchu. Smutné domy. Domy, z ktorých vychodí hybná sila obchodu a pokroku. Verejná mienka, jej orgány a ich čitatelia. Iný druh pôvodcov a ich výhody. Pozdrav mestu a jeho budúcnosti

Z nábrežia sme sa obrátili k mestu, ale sme sa nevrátili doň. Boli tam neďaleko veľké domy; nie veľmi pekné, ani nie tak vysoké, ako skôr rozčapené. Stoja skoro na samom nábreží. Vyzerajú temer ako tie ohromné búdy, ktoré majú podaktoré mestá na námestiach, kde je verejný trh na potravné články každodennej potreby. Ibaže tieto tu nemajú široké brány a velikánske obloky, ako by mali také búdy.

Tieto tu sú obohnaté plotom, a nie najhorším. Je zo zinkových plôch, veľmi dlhých, vsadených horekoncom, popribíjaných pečlive o kostru plota: stĺpy a priečne laty. Sused by darmo hľadal špáry v plote, ktorými sa nakukuje do dvora, čo sa v ňom robí. Kto by sa tu chcel dať na tú robotu, musel by nakukávať ponad parkan; to by už nebolo veľmi ľahko, iba ak by si kto dal stúpiť na dlaň, ako robia v cirkusoch, dal si stúpiť z dlane na plecia, snáď i na hlavu. Také výkony sa robievajú, i druhé cvičby, snáď i krajšie, keď sa nazerá ponad takýto parkan napríklad „mamóke“, aké má v sade slivky a orechy, či sú na ráňanie, či sa ľahko nanosiť do nich, a na iné užitočné vývody a podrobnosti.

No tu nejdeme nazerať ponad parkan. Brána je dokorán; pre osoby ako my, sú pri nej dvierka: nikto nám nekráti vojsť, ani nevystíha, čo chceme. Vojdeme na dvor široký a dlhý; máš sa čo po ňom obzerať, ak mu chceš nakuknúť do všetkých kútov. Je temer celý zaprataný balmi, tu v ohromných stôsoch, širokých a vysokých, tu zas len tak rozhádzanými, sťaby to bola švábka niekde v pálenici, čo sa presúša, alebo hniličky.

Treba uznať, že podajeden stôs je prikrytý plachtami veľmi pečlive; druhé, čo sú rozhádzané, sú pohodené na slnci a na daždi. Zo dvora sa môže vojsť do domu. Ohromná brána, čo je na ňom, je tiež otvorená, sťaby chcela hlásať, že dobré dielo je zjavné a nemá sa čo ukrývať. V dome je temer všetka zem a či dlážka zaprataná zas len tými balmi, iba jeden dosť hodný kus tej podlahy je pokrytý rozhrnutou vlnou, sťaby sa seno roztriaslo dakde v intraviláne na presúšanie. Vlna sa tu nepresúša; nie je ani zmočená, ale zato je dokonale stlačená. Gule, z ktorých každá je rúno ovce, sú stisnuté na pagáč. Vyzerá veľmi neporiadne táto rozhádzaná vlna. V nej sa prehrebá a babre jeden v kytli; ale ani tá nie je veľmi biela, bárs kedysi možno i bola. Je zamastená temer sťa kožuštek tých šťastných mäsiarov, čo celú zimu chodia po zabíjačkách, a na každej, čo ostane masti po lopároch, vyutierajú pekne o kožuštek. Oni sami nestoja veľmi o tú objedzu, aby šli azda oblizovať lopáre. Nechať ich zas tak s tou masťou bolo by škoda, i trochu nesvedčno; kožuštek popije, čo mu dajú, a má viacej trvácnosti.

Ten v tej kytli rozhŕňa vlnu, rozberá i tú hrudu, prezerá v nej, sťaby niečo hľadal. Nuž, braček, ak si niečo stratil a teraz hľadáš v tej rozhádzanej vlne, máš sa nahľadať, kým nájdeš.

Zo zvedavosti sme postáli pri ňom, čo to vlastne robí. Hľadeli sme, ako oddeľuje vlákna, tuším ich meria, koľké sú zdĺže, či sú hrubé alebo tenké; ako ich krúti medzi prsty, sťa hajdúch keď vykrúca fúzy vždy poriadne vymastené. Keď ich tak skrútil dovedna, sťaby do motúzika, pozerá proti svetlu i za svetlom a všakovak otiera motúzik o rukáv kytle; na ňom, keď pretiahol ten motúzik, ostane dlhá mastná stopa. Vlna v Patagónii má v sebe omasty a či oleja. A všakové skúšky vystrájal s vlákenkami a napísal naostatok čosi do svojej knižočky, ktorú má v kešeni; skoro ako tá čo Cardenas nosí v kapse.

Mohli sme vyrozumieť, že je to len oceňovač vlny, o ktorom sa toľko hovorí po kampe; nedivil by sa, keby sa bolo i vám dostalo o ňom dačo do uší, a sotva by ste ho boli hľadali v tej zamastenej kytli. „Oceňovač“ nevysvetľuje dobre, čo ten človek robí; skôr by ho patrilo nazvať snáď „podceňovač“ alebo ešte lepšie „haniteľ“. Má on obyčaj vynášať na ňu každú hanu a posmech, kým ju nekúpi. Iba potom, keď je jeho, vynájde jej pochvaly, že takej vlny ešte nebolo. Sú mastení nielen masťami, čo sú vo vlne, ale i učení. Na vlne, ako sa hovorí, vynašli toľko tried, koľko je formulí v trigonometrii, bože, odpusť hriechy! Tie triedy majú všetky v hlave a na piatich prstoch, nie na manžetách košele, ako to bývalo kedysi s formuľami.

Dobre alebo nebárs, človiečik v zamastenej kytli rozkladá baly, vynáša rozsudky, do ktorej patrí triedy; tú istú triedu spriaha dovedna, dá z nej robiť nové baly, omnoho väčšie od tých, čo sme videli na plese, také, ako nakladali prvej do bruchatej bárky. Od veľkého sa vraj platí, koľko i od malého. Jeden veľký zaberie menej miesta na lodi, než dva malé. Vieme, že loď najväčšmi hľadí na priestor, ktorý zaberá tovar, nie toľme na váhu.

V tejto miestnosti a či pajte nachodia sa vlastne dve izby, skoro ako na mlynici. Choďte hore schodmi, prídete, ako keď sa ide na mlynici ku košu. Vrtí sa i tu koleso, ibaže ho nekrúti voda. Nieto ani priekopy a ani jej netreba. My v Patagónii máme koňa a lac. Fako, nie síce už v kvete mladosti, je zapriahnutý do kolesa, okolo ktorého chodí. Celá sprava je vsadená, ako svedčí, do jamy; v nej má i Fako cestičku dobre vychodenú okolo stĺpa a či vala, čo je horekoncom. Krúti sa ako priadka, keď vrtí svoje vreteno. Je pre Faka tá robota trochu zdĺhavá, nie veľmi zábavná; znamená krútiť sa naokolo, chodiť a nikdy neprísť. Mladý kôň by sa poďakoval za takú zábavu; potrhal by pobočky a liace a odišiel by radšej na pampu. Tam je dosť miesta; môžeš ísť dorovna, kde ťa oči povedú; nemusíš chodiť okolo stĺpa, čo sa tiež krúti. No Fako je už rozvažitý; naučil sa čosi, ako svet beží. Zostáva len v tej jame; v nej naostatok vetry nedujú, dážď nebije; dostáva, koľko mu treba, dobrej lucerny čubutskej, ba i chýrnej kukurice z provincie Santa-Fé. Nemôže sa žalovať; riadia ho, ako svedčí, i vody mu dajú; za lucernou a kukuricou smädí.

Tam v tej jame je i kasňa, do nej sa vhadzujú pagáče. Keď jej pritiahnu všetky opasky, aby vydržala, Fako začne chodiť a chodí, kým ten drúk, čo bol kdesi pod krovom, nevborí sa hlboko do kasne. To sa stane chytro, bez veľkého naliehania na páku, ako museli naliehať naši na plese. Vrecisko sa i tu zašije, ibaže mu dajú i jednu obrúčku viac; dobrého nikdy nezbýva. Odopnú opasky na kasni, tá sa otvorí a z nej vyluskne bal: veľký, nový, v novom vrecisku, opásaný obručami. Tento bal pôjde na nábrežie, tam ho vsotia do bruchatej bárky, v nej ho odvlečú k lodi; prenesú ho ani loptu spravami, čo majú pazúry, nad priepasť a položia ho do nej, do nenásytného brucha lode. Tam mu už nájdu miesto pri druhých, kde ostane, kým nepríde dakam do Londýna.

V Londýne tieto baly majú vo vážnosti. Povráva sa, že na nich zasedajú závažní činitelia, čo majú slovo nielen tam doma, ale i po svete na trhovisku vlny, bavlny, súkna a iných plodín a výrobkov. Bude to azda len spôsob hovorenia, že sedia na tých vreciach. Keby mali byť na sedenie, neboli by ich nabili dotuha; snáď by ich boli nechali trochu mäkšie, ako boli napríklad baly na podniku Las Matas, kde sa vlna nestískala lisom.

O dva či tri roky sme my zase prišli do tohoto domu. Zastihli sme zas jeho obyvateľov, ako prestierajú vlnu, prehrabujú sa v nej, prekladajú pagáče na hŕby dľa tried a ocenenia. Párali zas baly, čo boli na plese horko-ťažko natlačili. Vyšli sme dohora a našli sme veľké zmeny. Mlynice už vlastne nebolo; kde bola jama, nebolo ani vala, čo ho krútil Fako, ktorý hnal koleso, čo vtískalo drúk do kasne. Fako sa nenachodil v ceste, krútiac sa okolo stĺpa: cesta, ktorú bol vykonával toľké roky, a predsa ju nikdy nedokončil.

Keď nahádzali pagáčov, koľko sa ich len zmestilo do kasne a či už vreciska, bol tam človiečik, čo by bol sotva muche ublížil. Ten pritisol prstom na gombík a už sa začalo v tej jame všetko hýbať: jedno sa spúšťalo, druhé sa dvíhalo dohora. Pritisol gombičku a všetko sa zas utíšilo, ale i bolo stlačené, čo nakládli do kasní. Chlapi zas priskočili s ihlami, zbodli vrecisko čo z väčšieho, opásali ho obrubami. Človiečik pritisol gombičku, bal vyletel hotový, onakvejší ešte než pred dvoma rokmi.

To všetko vyvádzal ten človiečik sám. Nerobil nič iného, iba stál pri gombičkách, stískal ich, ako bolo na poriadke. Kde si zadovážil také gombíky? Bola v nich divotvorná moc, lebo bal postískala v jeden okamih. Bolo by sa prezvedieť, kde ich predávajú, tie gombíky, zadovážiť si ich dakoľko. Neškodilo by ich odniesť na takto rok na pleso vymeniť tých tam, čo sa pasujú pri kasni so železnými drúky pri krútení kolesa, čo má zuby a ťažko sa skrúca, čo by sa radšej odkrúcalo, keby mu do zubov nevpadla kľučka. Nebolo by treba len pritisnúť na gombík a sprava by sa začala dvíhať a padať, kým by sa vlna nepoutláčala. A bolo by odrazu natlačiť tých balov dvojetoľkých, aby sa tu nemuseli párať a pretláčať, keď už v tom Londýne radšej majú sedenie na tých väčších.

Ten pri gombičke veľmi odobroval, čo sme premysleli, a i doložil, že by to bolo pekné a užitočné. Poukázal nám, že ku gombičkám patria prívesky. Ukázal nám šnúry, v ktorých sú spletené hybké drôty: tie idú po pajte a potom po stĺpoch do jedného domu. Tam stojí mašinka, akoby kolovrátok, iba že je čosi väčšia. Tá prišla v kusoch rozložená z Anglicka: tuná ju prislúchalo zložiť dovedna a postaviť na miesto. Okolo päťdesiat párov volov by ju mohlo doredikať na pleso. Tam by sa museli vystaviť pajty, aby mala miesto pod krovom. O miesto naostatok nebolo by núdze, je tam miesta nadostač. Ale by malo byť miesto také, aby vetry neduli a nenosili piesku. Nuž domček ako dúža pajta. V tej mašinke vrie voda, po rúrach fučí para, kolesá sa krútia, majú zubiská na jednu a druhú stranu, zubiská padajú medzi zubiská, jedno koleso chytá druhé a krúti ho; drúky sa vracajú raz sem, raz tam, potískajú páky a kľučky. Nuž mašinka, na ktorej sa všetko hýbe, krúti a mihá. I treba jej dávať krmu, ako tomu Fakovi napríklad, ak chceš, aby bola do roboty. Nedáva sa jej síce lucerny z Čubuta, ale dobrého uhlia, alebo i triesok a či skôr dobrých polien, dakedy ujde sa i petrolej. Je vraj mašinka trochu rozmaznaná a má neraz vrtochy. Ak je čo najmenšieho, čo sa jej nepáči, zastane a už sa nepohne. Musí mať tých, čo ju obsluhujú vo dne, v noci. Jeden ju kŕmi už tým uhlím, alebo poleny, druhý jej nalieva oleja do všetkých stavcov, aby sa lepšie zohýnali a krútili. Iný ju čistí, aby sa leskla ako nová, a druhé ešte opatery a poriadky. Vychodí skoro tá robota najedno s gombíkom alebo bez nich. Tí, čo by museli obsluhovať mašinku, môžu bez nej natlačiť vlny do balov, keď jej nieto ani toľko, ako v tejto pajte. Ak im bal vyjde malý, nech ho pára a prerába na väčší, kto chce mať veľký.

Vyšli sme stadiaľ trochu sklamaní pre tie všakové prívesky, že ich je toľko a tak závažných, že by ich neuviezol na karretách, čo má celý podnik. Keď gombík sám nechce urobiť, čo sme videli, že robí, prečo sa má vystatovať, že má takú moc, ktorej nemá. Vyšla zas pravda najavo, lebo ukázala, že i v tejto veci trčí šaľba a trochu klamu, skoro ako keby sme povedali, že voz ťahá svoreň, keď vieme, že svoreň neťahá, ale iba drží na oji jarmo. Jarmo nosí a poťahuje zaň vôl, ktorý je vlastne tá sila, čo pracuje pri ťahaní.

Neboli sme vyšli z pajty na dvor, kde sme už boli z príchodu. Dostali sme sa von druhými dverami. Tu je už dvora len úzky pás, za ním je ulica. Ale i na tom páse poznať rozpínavosť a nenásytnosť v ľudskom podujímaní. I tu všade sú stôsy balov, zas hŕby len tak pohodených kadejako. A zase na tom priestore nové karrety, naložené balmi, čo len toť vtiahli z ulice širokými vrátami do dvora. Malá hŕba pýta viac, ale i veľká zas len pýta.

Tu práca ide čestne, bez falše a šaľby, bez všakových úskokov a pomôcok. Úbohí ľudia sa naťahujú sami, vkladajú svoju silu do roboty, nedávajú nikomu pracovať miesto seba. Nemajú Fakov, ani gombíkov. Sám prvák karreterov pracuje tuho, bárs má knižočku, do ktorej musí vpisovať všeličo, najprv, koľko balov odovzdal. Jeho ľudia pracujú s chvatom, socajúc baly z karriet, kde dôkladne zasadli cestou, urobiac si svoju kerenciu v karrete, sťaby mali ostať v nej, kým svet svetom bude. No čo moc, to moc: nech sa radujú, že uzreli prístav; prestáva vysedávanie a vozenie v karretách. Treba sa pratať dolu. Karreteri ich socajú, zhadzujú netrpezlive sťa vodič vozňov na železnici zhadzuje batožinu cestujúcim, ba socia i ich samých, ak sa priveľmi zasedeli a majú sa ťarbavo pri zostupovaní. Keď sú už baly na zemi, váľajú ich, prehadzujúc ich zboka nabok, kým ich nedoteperia ta dakde k daktorej tej hŕbe rozhádzaných balov. Zabárajú im do samého brušiska tie ostré pazúry, čo sú s rukoväťou napriek, iste od jedu, že ani táto robota ich neminula.

Nižšie vo dvore našli sme veľký stôs balov už prerobených tuná. Zo stôsa ich váľajú do vagónčekov, čo behajú po koľajniciach. Po štrku ani by sa nehli: nízke koliesko zapadlo by celé do štrku. Tieto vozíky neťahá rušeň, ale sivko, na ktorom sedí gauč. Sivko i gauč už sú trochu napáchnutí mestom. Gauč má v ruke svoj lac, na laci obrúčku; tá sa zakvačí o hák vagónčeka. Pohľad na túto železnicu nás osviežil a obodril. Pristane do tohto ovzdušia: nepotrebuje rušňov a fučania, nejde sama od seba; sotva by sa pohla, keby nie ten hák, o ktorý sa pripína lac, a na laci sivko, ktorý bez hvízdania a fučania, bez umelých pomôcok nájde si rady i s touto železnicou, ide na nábrežie, kde sa nakladá bárčisko.

Na druhom konci mesta, tiež neďaleko nábrežia, natrafili sme na veľké domy z dreva a zinku, s vysokými komíny, i tie sú len rúry už dosť široké z hrubého bľachu. Niet pochyby, i ony vyplňujú čestne úlohu vysokých komínov, sťaby boli murované. Okolo domov budú dvory, len nevedieť, čo je v nich; obhnaté sú vysokým parkanom tiež zo zinkových plôch. Nad bránou je nápis, že je cudzím vchod zakázaný. Nuž nič preto: i keby bol dovolený, sotva by šiel pozerať, čo sa tam robí. V týchto pošmúrnych domoch režú úbohé škopce, tisíc a tisíc každý deň; neušetria ani barance, ak sú súce na jatky. Život pekný, veselý, bezstarostný tu končí sa v okamihu. Statkári ich predajú a doženú sem do tohto podujatia, ktoré vysiela ľudí po kampe. Kde sa zjavia na podniku, hneď sa robí „rodeo“, vymetie sa kamp, statok prejde tesnou uličkou. Hmatajú škopce po chrbte, či je pokrytý dobre lojom. Na krížoch im hmatajú isté jamky, či sú prázdne alebo vystlaté lojom. Kde sa nájde toho loja nadostač, urobia štetôčkou červenú machuľu na vrchhlave škopca; takého, čo má ten smutný znak, vpustia do osobitného korrala. Tak už ostane navždy vylúčený spomedzi ostatných, šťastných a veselých, čo idú ostať i naďalej na podniku. On nemá už zlatej slobody, čo mal prvej. Dajú ho do zvláštneho potrera, ktorý bol od jari zahájený, aby bola v ňom dobrá paša. To smutné stádo, netušiace, čo naň čaká, pasie sa na chýrnej paši do konca leta, keď podnik dostane heslo z tohto domu, vlastne z pisárne, čo je v ňom, v ktorý deň má byť stádo odovzdané na jatku.

V prístave čaká ich nôž dobre naostrený a ľadová komora, do ktorej vkladajú kusy pekne očistené, každý vložený do bieleho sieťového vrecúška, aby sa mäso držalo čisto. Tam zmrzne taký kus na krkošku a už mu nedajú odmrznúť, kým nepríde na železný hák daktorej jatky v Londýne, alebo inde, kde ich vynesú z chladnej komory, naložia tiež na také vagónčeky, čo idú koľajami na most. Ten trčí dolu nižšie hodne ďaleko do rieky. Podeň sa postaví cele pohodlne i bruchatá bárka, prijme vďačne náklad, čokoľvek jej dajú.

Keď sme sa vrátili do hostinca, išli sme pozrieť naše kone. Tie sú na stajni ako hostia, stajni vystavenej z cementových kusov. Vyzerá to viac pevnosť než stajne. Dnes by nikto nepovedal, že Oto mlátil z ostatného na Bajade. Je zas veselý a bodrý, i ostatné kone sa majú dobre. Hostia sa senom, vlastne lucernou sťa cíperie, rovno z Čubuta. Čubut je územie na sever od Santa Cruz. Má úrodné zeme, výnosné lucernové polia. Lucerny z Čubuta sa vyváža hodne, niečo jej prichodí do územia Santa Cruz, čo znamená toľko, ako čižmár keď ide čižmy kupovať na jarmok, alebo ísť a vodu nosiť a vylievať ju krčiažkom do mora. Lucerna by sa mala vlastne vyvážať a nie dovážať z druhých krajov. V Čubute sa už darí i zbožie, žatvy sú dobré, ale musí byť voda naporúdzi. I pšenica sa rodí, sťa kde inde, kde sú zeme na zalievanie. Je to tiež bohatý kraj. V mori na jeho pobreží je veľká hojnosť rýb, veľmi dobrej chuti. Raz, keď som tadiaľ prešiel a loď vplávala do ohromného zálivu Puerto Madryn, priblížila sa k nej malá rybárska bárka. Ledva sa držala nad vodou od veľkého nákladu, čo niesla. Výsledok jedného ťahu sieťou. Z tých pecherejov i my sme sa častovali na lodi; boli chutné ako v Gallegos.

S koňmi bolo treba i v druhom ohľade urobiť poriadok. Boli nám okriveli, keď sme dochodili k mestu, ledva sa vliekli. Aby nám cele neokriveli, bolo ich treba odviesť ku kováčovi. Bola to pekná robota, čo urobil na nich kováč, ale i výnosná, kováčovi totiž. Keď sa mu platilo za ňu, zdalo sa mi, že za tie peniažky by bol mohol hádam podkovať striebornými klincami, ako sa podkúvalo v staré zlaté časy. Ale ani tak sme nebanovali, boli sme istí, že naše najlepšie kone dôjdu až ta, kde majú dôjsť.

Ostatne v kampe nik nepodkúva kone: derú len svoje podošvy. Videli sme, ako im riadia kopytá.

V to odpoludnie sa držali ostatné fašiangy. Prišlo dosť majiteľov podnikov z kampa; čo bývajú bližšie, na svojich povozoch, ako naše, alebo už prispôsobených takým cestám po kampe. Nie veľmi súce na prechádzky mestom a zvlášte na korzo. Kone sú chovanci pampy, ale už badať na nejednom, že sa primiešalo čosi cudzej krvi, najviac od dobrých anglických behúnov. Bolo hodne domácich povozov, ba i týchto z kampa okrášlených chvojinou, pravda, len z kriakov. Kvietie očakávať tu bolo snáď primnoho; pestuje sa iba v kvetníkoch. Na korze sa sypali papierové kolieska, máločo väčšie od šošovice, hádzali sa stuhy, vôbec nechýbalo nič, čo vídať pri takých príležitostiach.

Zadivili sme sa, keď sme videli, ako sa účastníci polievajú vodou. Páni plní ohľadov majú pri sebe vôdky, ktorými kropia iných, menovite dámy: sťaby chceli označiť kúpanie. No ak si nedáš dobrý pozor a priblížiš sa v roztržitosti k daktorej bráne alebo domovým dverám, ľahko sa ti stane, že ti šustnú vedierko obyčajnej vody za golier. U nás sa odbavuje kúpanie na Veľkú noc, i to kúpu sa len dievky. Mládencov kúpu, keď idú prvý raz na oračku. Tu sa to odbaví všetko odrazu na fašiangy. A majú pravdu: na Veľkú noc bolo by už trochu zima na také studené kúpele, že sotva koho by potešili.

Nebolo by svedčno byť v meste a neohlásiť sa, skadiaľ pochádza popud všetkého, čo sa robí a podujíma. Peniaz vládne svetom; je páka, ktorá hýbe zložitý stroj ľudskej práce a námahy. Peniazmi zas vládnu banky a tí, ktorí v nich vedú hlavné slovo. Tieto verejné ústavy majú tú istú chybu, čo i privátni peňažníci: peniaze, čo im zvyšujú, ponúkajú najradšej tým, čo o ne nestoja, čo ich nepotrebujú, bočiac akosi od tých, čo by ich vďačne vzali a mali na ne príhodné miesto, kde ich vynaložiť. Držia sa i tieto ustanovizne zásady trochu ukrutnej, že bude dané tomu, kto má, tomu, čo nemá bude odňaté i to, čo má. Miestnych ústavov, bánk a sporiteľní tu niet. Dva ústavy, čo tu majú úradovne, sú filiálky: jedna banky z Londýna, druhá z Buenos Aires. Oba tieto ústavy robia dobré obchody. Argentínsky je vlastne štátna banka pod správou štátu: „Banco de la Nación“. Táto pracuje priobozretne, má zásady a predpisy veľmi prísne. Slabší súkenníci a široké obecenstvo v tvŕdzi a potrebe uteká najviac k filiálke londýnskej banky. Tá tiež pracuje opatrne a rozšafne, ale je viac na ruku, bárs pracuje tiež dľa prísnych zásad. Výhoda je, že pracuje rýchle a rozhodne, a na tomto poli je v platnosti, že čas je peniaz, najmä keď tomu, čo hľadá peniaz, kynie výhodný obchod, ktorý by mohol byť zajtra menej výhodný, alebo už by bol predchytený druhými, čo boli obhoditejší.

I druhá mocnosť má tu zástupcov: mocnosť, ktorá tiež si osobuje vládu nad svetom, najmä keď je podšitá prostriedkami, čo poskytuje peniaz, lebo i táto je odkázaná v svojich výkonoch na moc, ktorá hýbe svetom. Sú to orgány verejnej mienky, bez ktorých mienka nebola by nikdy verejnou, noviny, ktoré tu tiež vychodia. Je to predbežne len týždenník, ale dôležitý; je sám dosť rozšírený. Donáša zprávy o udalostiach, čo sa prihodilo v týždni doma i v zahraničí, drobničky o udalostiach v meste a okolí. Máva i dobré články a úvahy o veciach verejných, zábavné besednice, ba i články a básne literárnej ceny. Neslúžia stránkam, ani politickým smerom, ale čítajúcemu obecenstvu. Hľadia podporovať pokrok kraja, napomáhať súlad a poriadok vo verejnom a spoločenskom živote. Majú odberateľov a čitateľov nielen v meste, ale i v kampe, kde dochodia i do odľahlých kútov a samôt.

Ľud v Patagónii nemá síce škôl po kampe; ak ich má, sú iba kde-tu, kde sú podniky husto. Kočovných učiteľov nieto, čo by prichádzali na podniky vyučovať deti tam roztratené. V mestečkách na pobreží mora všade už sú dobré školy pre mládež. Do nich sa posielajú deti z kampa neraz s veľkými obeťami. Mnohé rodiny sa rozlúčia s deťmi a majú ich v cudzích rukách, kým trvá vyučovanie. Iné, čo sú zámožnejšie, sa rozdelia: matka ostane v meste s deťmi, aby mohli odbaviť školu. Málo je rodín v kampe, ktorých deti ostali bez výučby. Je to už znak veľkej zrelosti a vysokého stupňa vzdelanosti pri obyvateľoch pampy, že nezanedbávajú deti svoje. Nájdu sa len zriedka takí po kampe, čo nevedia dobre písať a čítať.

Také obyvateľstvo cíti potrebu novín a nemôže sa zaobísť bez nich; tie, čo vychodia v Gallegos, plnia svoju povinnosť čestne a svedomite. Novinárom sa pri tom nevypláca najhoršie ich robota. Na takej publikácii hneď poznať, ako sa jej vodí: či sa vzmáha a či živorí. Táto sa zdokonaľuje z roka na rok, zväčšuje čo do formátu i čo do obsahu. Ba i veľmi skromná miestnosť, kde začala vychádzať, bola jej pozdejšie pritesná a presťahovala sa do miestností priestrannejších.

Tým lepšie pre novinárov; kraju tiež nie je na škodu, keď má noviny dobre vedené a smeru zdravého. Keď nie iný osoh, teda aspoň ten sa ukazuje, že sa nemôže povedať o Patagónii, že nemá zmyslu pre veci a záujmy vyššie: tie, čo nesúvisia tesno s dennou robotou a starosťou. Lebo sa nájdu i mienky, kde spisba a umenie sa považujú za veci zbytočné, ba škodlivé. Ľudí odťahujú od práce za chlieb vezdajší; vštepujú im zásady a náhľady, ktoré v živote mnoho ráz zavadzajú, nedajúc sa snadno uvádzať do života. Vzdor tomu je znak pokroku a vzdelanosti kraja, kde sa oceňuje i duševná práca a vypláca, ak je svedomitá a čestná, kde duševní pracovníci nemusia mrieť hlady. Novinárska práca je tiež duševná, dôležitá pre národ a zasluhuje odmeny: ukazuje cestu, ktorou sa má brať verejný a spoločenský život, ak nechce zaviaznuť v blate nevedomosti a zaostalosti. Je teda slušné, aby sa odmeňovala a vyplácala nielen uznaním, ale i peňažne, ako sa vypláca tým, čo sú okolo týchto novín.

No ani táto práca nevypláca sa tak dobre, ako práce tých pôvodcov, čo majú i tu svoje úradovne s mosadznou tabličkou pri dverách, kde sú označené i hodiny, kedy sa pracuje. Pôvodcovia tu spisujú svoje diela na papier veľmi pevný, pergamenovej akosti, ozdobený na rohu štátnym kolkom, naprostred listu odznakom, čo je vtlačený do papiera vodolisom. Za tie diela tiež sa platí od hárka, ale vždy dľa stupnice, ktorá sa určuje cenou a výškou kolku, čo je na rohu listu, znásobenou toľko a toľko ráz.

Títo pôvodcovia, ktorých mená nebudú sa uvádzať síce v dejinách spisby, ani ich diela tiež nepadnú do ruky literárnych posudzovateľov alebo oceňovateľov, ako vlna z podnikov do rúk jej triediteľov a tríbiteľov, hrajú predsa istú úlohu v živote, najmä v právnom a súdobnom, ba i spoločenskom; majú oni vždy v meste mnoho práce. Obchodný ruch je veľký, podniky v kampe tiež idú často z ruky do ruky; premieňajú majiteľov alebo prenajímateľov, vôbec prechodia všakovými zmenami.

Sú okrem zmlúv kúpnopredajných, o prenájmoch i druhé závažné diela a pokonávania s úradmi a vyššími vrchnosťami, kde oni nemajú síce slova, ale dajú radu, pokyn; ukážu cestu a spôsob, ktorý vedie najkratšie k cieľu; oni vidomí vodia slepých alebo neskúsených chodbami a krížnymi cestami, ktorými sa musia poberať také pokonávania. Často by sa nemohol vyznať v ceste, koho oni vedú, bez ich skúsenej ruky. Nuž i z týchto prác a ustávaní vždy čosi odkvapne do pokladnice týchto úradovní, neraz i dobre pričrpne, ba i prileje sa dokonale. Podjeseň, keď sa odtisnú práce v kampe, majitelia zídu do prístavu, nastáva obyčajne ruch živší, nielen v meste, ale i týchto pisárňach. Stránky prichodia, pôvodcovia sú v robote, ale spokojní a usmievaví, lebo práca ich nenie jalová. Hoci ich práca nerozmnožuje majetok krajiny a národa, lebo ten ostane ten istý, iba čo sa preleje do druhých žliebkov a nádržiek, ako určia práve tieto pisárne a vnesú do veľkých kníh, pri každej tej premene miesta a žliebka jedna čiastočka šťavy ostane v pisárňach a úradovniach týchto pôvodcov, predsa je to práca užitočná i potrebná. Ona zabezpečuje poriadok, stálosť a istotu majetku. Stránky vďačne prispievajú svojím poplatkom za takéto výhody. Páni pôvodcovia na konci roka, keď robia svoje súvahy, nájdu, že ostalo na vyžitie, ba i na cestu do hlavného mesta Federácie, ktorá sa robí obyčajne počiatkom zimy na zotavenie.

Tak by sme boli z väčšej čiastky odbavili naše záležitosti, čo nás doviedli do mesta. Tou zastávkou mali sme výhodu, že sme popriali koňom odpočinku a zotavenia po nešťastí, čo ich potkalo hneď na počiatku cesty. Obriadili sme im kopytá, aby sa im ľahšie išlo. A v jedno ráno sme sa zas zobrali, že budeme pokračovať v ceste.

Rozlúčili sme sa s mestom, ktoré nás bolo prijalo veľmi pohostinne, okúzlilo nás priateľstvom a úprimnosťou, pripútalo nás, že padne ťažko rozlúčiť sa s ním. Jeho tiché, zádumčivé ulice v letné večery milé sú cudzincovi; oživnú novým ruchom, keď vyjde bodré obyvateľstvo trochu z domov, dožičí i cudzincovi priaznivého slova a priateľského pohľadu. Jeho rieka na úpätí brál, ktoré ani nie sú divé a skalnaté, ale majú na temeni žírne paše, sníva o dávnych časoch, keď sa na jej brehoch premával druhý národ bezstarostný, nepečujúci o iné veci, než o zachovávanie starých obyčají, obradov a podaní, ktorým sa podroboval; plnil ich čestne, v presvedčení, že je v nich spása a záruka veľkej budúcnosti. Teraz vidí na svojich brehoch cele druhý národ, poschodený zo všetkých končín sveta, hnaný žitia nevoľou, každý jednotlivec s inými záujmami a obyčajami, ba s inou rečou: a predsa v tom zmiešaní už uspel spliesť a vypestovať nové pásky. Tie dodávajú životu, hoc je posvätený len všednej práci a snahám o hmotný prospech, novej, hlbšej ceny, trvalejšieho obsahu, aby neostal prázdny, pustý, jalový, plytký a bezúčelný. Tie pásky neberú do ohľadu rozdiely v obyčajach a reči, ktoré doniesli sebou jednotlivci; viažu ich všetkých, hľadiac z nich umiesiť nový celok. Vo veľkej dielni času vytvoria jednotný národ, striezlivý, podnikavý, pracovitý a mocný; ten bude budovať svoju budúcnosť, pripravovať nové časy, tvoriť nové podujatia, čo obohatia a okrášlia tento kraj, ožiaria ho ozajstným svetlom osvety, pod záštitou republiky, ktorá má na štíte vychádzajúce slnce spoza hôr, čiapku gréckej slobody a dve ruky, ktoré sa tuho stískajú na znak bratskej svornosti a vzájomnej pomoci. Svornosť je žriedlo sily a moci v boji, podmienka stálosti a veľkosti v časoch pokoja.

A už sme za mestom, zase v pampe.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.