ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na pampe. Ustatý pútnik. Podnik pri vege. Rieka a naša cesta. Čubutský syrec a breznianska parenica. Opona a cesta cez ňu. Hostinec, jeho vznik a vzrast. Na vysokú pampu. Rozvodie. Ostatný obed na pampe. Na Dolniakoch. Cabeza de mar.^[36] Návrat domov

Poberáme sa smerom k juhu, zase poľami, v ktorých sa pasú stáda oviec. Tu kdesi sa zas pripojila k nám naša tropilla. Bola na blízkom podniku v dobrom kampe. No poznať vzdor tomu na nej účinky jedu, čo nesie v sebe z plesa. Poniektoré kone, čo sa zdali, že sú zdravé, majú zase hnačku. Prišla na ne až teraz, ktovie prečo tak pozde. Snáď preto, že užili menej jedovatej byliny, než tie druhé, čo boli zaraz ochoreli. Príznaky nie sú tak prudké, ako boli pri Otovi a Elektrike.

Cestovanie týmito poľami je trochu nepohodlné. Zastavujeme sa podchvíľou; všetko pred čiarami, ktorých je tu mnoho. Prehrádzajú nám cestu; trankéry treba ustavične otvárať a zatvárať.

O polpoludní sme vyšli na návršie, pod ním krásna vega. Ňou sa vinie v zákrutách veľmi zložitých krásna rieka, čo ide do Gallegos. Ibaže ona nejde rovno; berie sa veľkou zákrutou popod brehy k tomu hostincu, pri ktorom je pekný most, odkiaľ sa už spúšťa k Rio Gallegos, do mora.

Na samom kraji veľkolepej vegy je podnik, veľký a kvetúci, súdiac dľa budov, ktoré sa až jagajú, natreté svetlou farbou, vo veselom slnci. Pekný je pohľad stadiaľto na tento kraj tak prívetivý, ktorý odpočíva v akomsi sviatočnom tichu. Na túto slávu spolu s nami sa díva pútnik, ktorý ustal, odložil palicu, lebo už ju nepotrebuje. Jeho púť sa skončila: odpočíva si tu na návrší v malej záhradôčke, urobenej zo šraniek, natretých tiež na bielo. Zaberá cele nepatrné miestko, sotva dakoľko štvoročných siah; on, ktorý v živote mal zeme na tisíce a tisíce hektárov. Dostačí mu úplne táto malá záhradôčka, ktorá je už jeho výlučne.

Zišli sme na podnik, kde sme našli tiež mier a tichosť. Iba zo stajne čo sa čuje tiché rehotanie a fŕkanie koňa, sťaby sa nám prihováral, čujúc odrazu toľký dupot konských kopýt. Nazrel som, skadiaľ sa rehot ozýval, videl väzňa, priviazaného k žľabu. Obrátil sa rezko, aby mohol vidieť; uprel na mňa pohľad plný ohňa: nie nahnevaný, ale bodrý a bujarý. Je to krásny žrebec, ešte mladý, štíhlych údov, elastických, ľahkých pohybov. Je snáď pridlhý, možno viac, než by bolo treba, ale zas nemôže sa povedať, že by bol nesúmerný; je vzrastom primerane vysoký. Kôň už trochu anglickej krvi; má zošľachtiť krv patagónsku, dodajúc jej ceny štíhlosťou vzrastu a rýchlosťou v pohyboch.

Vyšiel nám oproti pán správca podniku, ako vidno, zariadeného s prepychom. Pajta vydláždená doskami z tvrdého dreva; pri pajte stroj a celé zariadenie na striženie. Stroj sa upotrebuje i na iné práce. Svetlosť je tiež elektrická. Pri pajte je kôlňa, v nej krásne kočiare a vozíky; pri nich veľkolepé auto so sklami naokolo. Pred kaštieľom záhrada, okolo nej bujný živý plot vrbinový a rakyty, ktorý ju chráni od vetra. Je v nej všakového kvietia. Ale žiaľ, jeseň je tu: kvietie odkvitlo, počína vädnúť od spodných listov, Astry a georgíny sa vypínajú hrdo, sťa ohnivé gule, vo veľkej nádhere farieb a sviežosti. Ich sláva a sviežosť je už iba dozvuk, mihavý prelud minulej letnej krásy, kmit nádhery a krásy, ale bez vône a tepla.

Pán správca pristal veľmi vďačne prijať na podnik Sejna, koníka dobrého a poslušného. Choroba ho skľúčila: tiež od jedovatej byliny, že sa ledva vlečie. Bolo nám ľúto zanechať ho tu, je veľmi súci pod sedlo, má cval veľmi lahodný a ľahký. Okrem choroby, čo ho schytila od zeliny, okrivel v ceste temer úplne. Kopytá budú mu primäkké, zodrali sa mu temer do živého. Ďalšej cesty by nevydržal, bárs hľadí chodiť po pažiti, bol by nám na ťarchu; zapríčinil by daromné meškanie, ak by sa mu nestalo, ako Elektrike. Ledva ide; keď postojí, ťažko sa mu rozkývať, priviesť do pohybu zmeravené údy. Šťastie, že ho môžeme tu nechať s dovolením pána správcu za dlhší čas, kým nebude zase môcť kráčať ako prvej.

Jeho choroba bude dlhá, ale nie nebezpečná. Upomína trochu otlaky, ktoré nás dakedy dokaličia, hoci príčina oboch chorôb nachodí sa na protivnom póle. Kôň okrivie, lebo chodil bosý; človek okrivie, lebo chodil obutý, a to v obuvi tesnej. Odlúčili ho od tropilly a nešlo to ľahko. Len naveľa sa dal oddeliť. I on lipne za kamarátmi. Vyhnali sme ho zaraz na vegu, tam bola neďaleko tropilla podniku. Sejno, krivkajúc, pobral sa hneď k nej. Šťastie, že kone nie sú ako kury; neoboria sa ukrutne na cudzinca, ak sa im chce primiešať, ale ho prijmú priateľsky. Medzi nimi sejno zas nájde dobré kamarátstva, ozdravie na bujnej vege, ktorej mäkká pôda a bujná tráva bude ozajstným balzamom na jeho rozbolené nohy.

Pokračovali sme v ceste zase len skromnou šedastou pampou, ktorá je trochu vyššia. Pekná rieka nám ostala vpravo, kryjúc sa za akýmisi brehy; medzi nimi jesú i kopce. Ona nás chce doprevádzať hodný kus cesty, ale iba zo strany. Nám by bolo zaujímavejšie, keby sme mohli ísť hneď na jej brehoch, ako keď sa cestuje napríklad Považím. Tam by nám bol Váh skoro ustavične pri ceste; cestovanie popri takej krásnej rieke je veselšie a pútavejšie, menovite keď má rozmanitosti, ak spoza kopcov vykukujú veže. Okolo tých zas utúlené dediny v zeleni sadov.

V Patagónii dnes ešte nedá sa ani myslieť na také pohľady. Náš Váh má brehy pevné, pôdu hneď pri brehu tvrdú a spoľahlivú. Patagónske rieky tečú najradšej vegami; v povodniach ich môžu ľahko zaliať a zaniesť gliaňom. Pôda na vege nebola by pevná a bezpečná, v mokrom počasí premenila by sa cesta v močiare a trasoviská. Cesta tu radšej sa drží vyvýšenín; tie tiež sú nie cele spoľahlivé, keď namoknú, ale blata musí byť všade.

Obedovali sme v ten deň na pampe, v závetrí, práve v úbočí, čo sa spúšťa na ohromnú vegu, kde sa hadí veľká rieka, držiac sa temer samého krajíčka nášho obzoru. Obedovali sme, čo nám nadelil pán hostinský z tichého hostinca a naukladal pekne do košiara. Bolo tam i vecí zriedkavých. Viem, že sú tam kdesi v nepremokavom papieri dve mladé kačice; sám gazda ich vyberal v hostinci z kŕdlika kačíc a dal spraviť na cestu. Ja kačice nerád studené, najmä keď bolo teľaciny veľmi pekný kúsok, temer celé stehno až do obličky, veľmi dobre pripravenej.

Bol tam i pekný okrúhly syrec z Čubuta. Podobou a kôrou, trochu i ciframi, čo sú po nej, ponáša sa na chýrečnú brezniansku parenicu, chuťou a mastnotou azda sa tiež nezahanbí pred ňou. Mohol by sa ľahko pomýliť, kto ich je, tieto dva druhy syrcov; iba že čubutská bochnica nie je okrášlená tými šnúrami, urobenými z pareného syra, ako parenica. Tá čo do zovňajšku je ozajstné umelecké dielo; ctí majstra, ktorý ju vedel tak vykrášliť. Čo sa týče chuti, niekto by dal možno prednosť oštiepku z jarného syra, alebo práve z jesienky. No to sú vkusy, s ktorými sme vyrástli: viažu sa k jedlám, ktorým sme privykli od mala. Ak by mal označiť, prečo tá prednosť, povedal by, že nie vlastne pre lepšiu akosť alebo chuť, ale iba pre vôňu, vôňu svrčiny a salaša, v ktorého zadnej komore sa dymil na dyme zo svrčinového chvoja. Syr parenice vždy nájde ľudí, čo ho budú vedieť oceniť, menovite keď je z jesienky.

Nadelil nám hodne i pýchy Gallega, výtečného bieleho chleba; obedovali sme teda zas na tejto pampe naozaj skvele. Nezabudol nám priložiť dakoľko fliaš zo svojej pivnice, ktorá je tiež veľmi dobre opatrená.

Naša pampa spúšťa sa na vegu nie pomaly, ale strmou úbočou, tvoriac akoby schodík z toho priechodu, je on strmý, ten schodík z väčšej čiastky, ale na miestach sa trochu uľahuje. Ten schodík, keby sme hľadeli naň z vegy, vyzeral by máločo odchodnejšie od toho brala, čo nám je z ľavej strany, na ktorom zas sa prestiera pampa, vyššia od našej, jej možno podobná, možno bujnejšia a trávnatejšia.

Medzitým treba i tu zoskakovať podchvíľou z vozíka, otvárať a zatvárať trankéry, ktorých je tu tiež vyše práva. Kampy sú rozparcelované na potrery. Tak sa zdá, že nie všade budú suchopárne, ako vyzerajú tu okolo cesty. Podniky sa ukazujú hustejšie, než kde inde; znak, že sú kampy výnosné a trávnaté a môže byť, že sa kampy využívajú primeranejšie, než na odľahlých miestach, rozdelené na menšie odseky kvôli lepšiemu využívaniu. Sú už tieto podniky pomerne staré; na nich idú roboty intenzívnejšie, zariadenie je dôkladnejšie, než na podnikoch odľahlých, čo sú pomerne nové ešte. Odseky tieto majú svoje mesiace, keď padnú pod pašu, aby sa dokonale využitkovali. Tieto podniky budú mať kampy tamhore nad bralom, čo nám je vľavo, kde sú letoviská statku, na ktorých bude statok i teraz. Ujde sa hádam i po kuse vegy, čo je vpravo od nás pod spúštkou.

No ani naša pampa nemôže trvať večnosť. Pred nami sa ukázali vrchy, ktoré, rozložené reťazou, vyzerajú sťa nejaká opona. Tú bude prichodiť podvihnúť, alebo v nej hľadať trhlinu; snáď priesmyk, ak ho kde bude, aby sme sa mohli dostať za ňu. Tá opona sa bola ukázala dávnejšie, ale kto by si jej i všímal, trápil sa vecami, ktoré nás čakajú, keď je beztoho starosti dosť i s tými, ktoré nesieme. No teraz už sme sa jej hodne priblížili, rozoznávame i podrobnosti. Sú to vrchy divné: spretrhané a nerovné; paše na nich niet veľa, kde-tu sú fľaky chrastiny a kriakov. Často z chrastia trčia hrboly, miestami i múry žulovitých skál.

Tu sa i cesta veľmi pokazila. Dosiaľ išla po rovine, sťa na stole: bola rovná, posiata jemným štrkom. Nebol by si našiel medzi ním skalky veľkosti orecha. Naším koňom neškodila, lebo boli podkované. Tropilla si vyberala miesta, kde bolo viacej trávy. Tu sme prišli na cele inú pôdu, mastnú akúsi a vlhkú; z nej, čo sa leskne akosi, trčia skaly, kde-tu i balvany, ale nie okrúhle, zvariakovité. Sú tu kamene strapaté, tvrdé, na hranách ostré ako nôž, akosi pórovité. Divná žula akási, miestami kremene. Onedlho začalo toho skália pribúdať; trčí ho toľko zo zeme, že prichodí medzi ním vyberať cestu, aby koleso nezavadilo o dajednu, kde by sa mohlo dodrúzgať ľahko. Ani kone sa nám nedržali, ako by sa boli mali držať. Ťahali veľmi dobre od Gallega, od samého rána totiž, no tu nám vypovedali službu akosi odrazu. Bolo vidno, že ustali, nemá sa od nich čo očakávať, aspoň nateraz. Boli sme práve pred tou oponou vrchov, keď sme museli zastať. Keko nahnal tropillu k čiare, ktorá tu šla krížom; kone, privyknuté na nás, i na spôsoby narábania s nimi, ustaté od cesty, skrotené dosť dobre chorobou, dali sa chytať cele ľahko. Spriahali sme pár z nových síl, čo neboli ešte pod chomútom. Keď sme vysadli, šlo to sem a tam, mykanie a cofkanie. No vžili sa chytro do novej úlohy, začali ťahať svorne a čestne, nakoľko im sily donášali. Tu sa nám vysvietila záhada opony, ktorej sme sa báli, že nám zaháji cestu. Pri boku jedného z vrchov našli sme priechod voľný a pohodlný, dosť širokú rozsadlinu medzi reťazou. Ňou sa tiahla cesta pohodlne. Priesmyk bol pohodlný, šiel niečo šikmo. Kým sme boli na pampe, nemohli sme zbadať tento široký a pohodlný prechod. No i cezeň bola dosť planá; samé to kamenie všade, čo trčí na každom kroku z čiernej tučnej zeme. Hľadeli sme vyhýbať, ako sa mohlo, zlým miestam. Tešili sme sa i tomuto prechodu hoc i nebol najlepší; tam z pampy sa nám bolo ukazovalo, sťaby nás tu čakal svet zabitý doskami.

Nezaoberal som sa baníctvom, ani otázkami, čo súvisia s hľadaním kovov, už či ťažkých alebo ľahkých, bárs v Chiliach je ich málo, čo sa nezanášajú i týmito vecami; tam nevieš nikdy, kam stúpiš, či neurážaš nohou zlato alebo iný šľachetný kov. Na tomto mieste i mne, neumelému, natískala sa nasilu myšlienka, že sme sa dostali do akejsi Štiavnice, že by tu kdesi mal byť kov aký-taký. Nieto síce veľkých hôr toho útvaru ako v Štiavnici, alebo na Bociach, pôda sa neligoce proti slncu hlaťami a šupinami mačieho skla, alebo krásnymi, skvelými hlaťami krištáľu a kremeňa, ale predsa sa ti natíska tušenie, že toto tu nie je všedná pampa ako inde, že je to zem, ktorá síce nosí masku pampy, ale trochu nemotorne, ktorá jej ani nepristane najlepšie, pod ňou že sa môžu skrývať bohvieaké taje. Veď i Comodoro Rivadavia^[37] pod najobyčajnejšou takou maskou skrýval za veky žriedla petroleja. Tie sa otvorili znezrady pri kopaní cele obyčajnej studne. Neviem, či vyšetril kto tento kraj; isté je, že sa tu nikde neťažia kovy zo zeme, iba to zlato, čo sa vyťaží za vlnu a kožky, ako výsledok dochovávania statku. Zlato ide v hotovej minci, ale nie z útrob zeme, iba z jej kepeňa.

Práve teraz je v prúde žatva, čo pripravila pampa toho roku. Dnes od rána dva-tri razy museli sme zastať v ceste, čakať, kým sa premleli veľké kŕdle škopcov a baranov, čo sa tiež poberajú do pošmúrnych domov pod Gallegom, na jatky a do ľadových komôr. Statok zdravý, tučný sťa hruda syra, bystrý a svižný sťa lasica. Pochodí z podnikov, čo sú v tomto okolí. Jatky sú nablízku; statok sa dostane do nich zdravý, neustatý, nevychudnutý; váha mu vyjde dobre, mäso bude dobrej akosti; nie div, že majiteľ bude mať pekný dôchodok. Máločo menší, než by bol, keby mal tu niekde otvorené bane na kovy.

Pred večerom sme sa dostali do hostinca. Nie je ďaleko od tej opony, čo sme ju prešli pred večerom. Hostinec stojí na rovine, ale v úzadí má zase oponu. Zatvára celé úzadie skoro, tiahne sa oblúkom naokolo, nie ako tá prvej, priečnym smerom k rieke. Boli sme radi, že môžeme popriať aspoň odpočinku koňom, ktoré sú veľmi ustaté. Snáď by neškodilo, keby bolo dobrej čubutskej lucerny alebo ovsa, aby sa im pohodilo. Kto pracuje, zaslúži jesť; naše kone pracujú tuho, už či ťahajú, alebo nesú batožinu. Ani tie, čo bežia naprázdno, nezaháľajú. Chudá paša, čo je okolo tohoto hostinca iste im nevráti sily, stratené v ceste; nenahradí im, čo choroba vzala cestou z plesa.

Hostinec stojí na veľmi príhodnom mieste, berúc do ohľadu obchod a jeho podmienky. Je na krížnych cestách, čo idú na všetky strany. Čo sa týka koní, ich pohodlia a potrieb, nie je na mieste výhodnom. Naokolo je smutná, chudobná Paflagónia; je tu akiste dôležitý uzol i všetkých patagónskych vetrov. Odnesú ti i čiapku, čo ju i tuho natiahneš na hlavu, ak ju odhora nepriviažeš šatkou; keby nepoodnášali trávu i prsť a nenechali pôdu sťa holohumnicu.

Pán hostinský nemá sa tu veľmi čo sťažovať. Má ustavične hostí; tí by ho možno navštevovali, i keby nebol na mieste tak dobre vyvolenom, kvôli dobrej spoločnosti a ešte lepšej kuchyni. Hostinec je rozsiahly, potvrdzuje názorne starú, dobrú zásadu, že z vecí nepatrných vyrastajú veľké, ak majú dobrý základ, ako to vystihli veľmi dobre už dobrí latinskí autori.

Tu sa vystavil najprv, ako vidíme, domec. Keď sa obchod dostal do behu, pristavilo sa k nemu zboku; pozdejšie, keď sa veľadil ešte lepšie, zas sa dostavilo čosi k počiatočnej budove. Potom už začalo sa nadstavovať, ako vyhľadávali okolnosti a potreby podujatia. Materiál na stavbu dochádzal akoby sám od seba. Miesto plôch zinkových na vonkajšiu futrovku veľmi dobre sa dá upotrebiť bľach z tých zatvorených nádob, v ktorých sa do kampa dováža petrolej. I roztoky na kúpele ovciam prichodia vo veľmi dobrých nádobách, nitovaných poriadne. Tak nádoby stačí roznitovať, duté plochy povystierať, robota cele snadná, a máme plochy bľachové veľmi dôkladné; obliečka na dome je veľmi dokonalá z takých plôch, bárs takto zvonku vyzerá trochu strakatá, temer ako šachovnica, lebo plochy sú nie veľké. Má taká obliečka na dome aj istý význam pre národného hospodára, ktorý by sa sem mohol tiež zatárať, ba i pre obchodníka, menovite obchodného cestujúceho, ktorý prikvitne tu i tu i do kampa, núkajúc svoj tovar; takí odborníci môžu na stenách domu odčítať pohodlne, koľko ktorého tovaru sa doviezlo na tieto strany, čo sa dodáva v takých nádobách.

Miesto dosák dajú sa upotrebiť veľmi snadno kisne, v ktorých sa dováža tovar pre obchod a hostinec, čo sú tu spolu pod jedným krovom. Kisne treba len rozobrať trochu pečlivejšie, vyťahať klince z nich, ktoré ináč dajú sa zas upotrebiť, keď sa trochu vykujú na kameni alebo i na obuchu sekery. Zvonku to nevyzerá veľkolepé, ale zodpovedá svojmu určeniu.

Dnuka sa nachodí dosť miesta na jedálne a hosťovské izby pre pocestných. Dom je vyriadený, ako svedčí, v ňom vyzerá všetko veľmi slušné; čo je hlavné, vládne v ňom veľká čistota a poriadok. Čo by mal kto povedať proti pôvodu a spôsobu stavby? Kuchyňa je dobrá, ale v druhom duchu, než v tichom dome v Gallegos. Zabieha trochu na nivy krásneho Španielska, prispôsobuje sa tamojšiemu vkusu. Spí sa tu veľmi dobre, pod týmto krovom, ktorý vlastne nie je jednotný, ale priflikovanie viacerých krovov. Spí sa, to sa vie, ešte lepšie, keď ten, čo pohodlne leží v posteli, môže načúvať, ako čľapoce dážď po bľachových plochách krovu a stien. Tu keď prší, rado šibe zboku po stenách. No ešte nenastali dažde, aby sme mohli užívať a oceňovať i tieto pôžitky čľapotania.

Ráno, keď sme vošli do obchodu, čo je i šenkoveň spolu, teda istý druh verejnej miestnosti, našli sme gaučov, čo zavítali sem; ako vidno, včaššie vstali než my. Sú to tiež Dalmatínci, ktorých by veru sotva kto poznal, odkiaľ sú. Nasiakli cele pampou a razia naďaleko jej ovzduším. Tej noci prenocovali na pampe, pri čriede, čo tiež ženú do Gallegos na jatky. Oblečení sú pre každý možný prípad, dôkladne totiž: majú dobré nepremokavé čižmy a kožené kabáty. Takýto kočovný spôsob života budú viesť ešte zo dva mesiace, kým sa nezatvoria roboty na jatkách. Ani oni sami neboli by sa nazdali len pred pár rokmi, že dnes ráno budú v tomto osamelom hostinci na druhom kraji sveta. My zas neboli by sme sa nazdali, že sa tu zídeme hneď z rána s krajanmi. Je tu i ovčiar zo susedného podniku; mal čosi hneď z rána pohľadávať v tomto odseku kampa. Je to dlháň sivých očí a svetlých vlasov, dľa prízvuku nepatrí medzi Latinov, bude Angličan, alebo skôr Škót. Týchto hostí z rozdielnych končín sveta obsluhuje náš pán hostinský vždy veselý, bodrý a zhovorčivý, ktorý pochodí z krásneho Španielska, slncom vyhrievaného, za ktorým jeho panej je ešte vždy clivo.

Ovčiar vyletel ani strela z obchodu, dvoma-troma skokmi. Bol pozrel náhodou cez oblok; zazrel, čo sa mu nijako nevidelo. Kôň sa mu odviazal z priečky a pobral sa bez opýtania na kerenciu i s riadom. Škót skočil na prvého koňa, čo videl na priečke osedlaného. Bol to kôň Kekov; letí oblúkom, že zaskočí ubehlíka. A naozaj o chvíľu sa vrátil ubehlík cele pokojne, vedený za ohlávku, iba čo sa odtrhlo kus liace. Po nej iste stúpal na úteku, tuším sa i potkol dakoľko ráz na ňu. Možno práve pre tú liacu sa mu nevydaril útek; pôsobila v tom páde temer ako putko.

V cieni hostinca sme vyrozumeli, ako je tento dom dobre zaopatrený drvami na zimu. Je tu dosť hodne žŕdok a rohov, lát, ba i trámov okresaných čo z väčšieho, rovných, ako to len vystane od roble: všetko materiál, pripravený na budúce stavby. Drevo a stavebný materiál, pravda, v surovom stave dodáva hostincu a dováža zďaleka, i to tiež bezplatne, sama rieka.

Tá je tu hneď neďaleko za samým briežkom, ako už jej obyčaj, ukrytá i tu. Nedala sa nám vidieť z cesty, bárs nás včera celý deň sprevádzala, počnúc od podniku, kde sme nechali Sejna, až po tento hostinec. Tu za briežkom má práve brod vychýrený na široko-ďaleko; dá sa prejsť dosť pohodlne i v časoch odmäkov. Má brehy plytké a pevné, hĺbka rieky je pomerne menšia než inde. Ľahko nahliadnuť, že tento hostinec má veľkú výhodu, že je na prechode tak dôležitom cez rieku: premávka je tu dosť živá celý rok. Ak sa jazdci pri brodení zmočia, dobre im padne zohriať sa v kuchyni hostinca a osušiť háby. Tú výhodu, žiaľ, majú len tí, čo prichodia z tamtej strany. Kto sa pohne stadiaľto na brod, musí už len ostať v mokrých háboch, kým nepríde pod krov daktorého podniku, kde môže nájsť trochu ohňa.

Keď sú povodne a rieka vlečie všeličo, pán hostinský v také časy sedáva pri vodách Gallega, číha z brehu, čo nesú tie vody, vyťahujúc lacom, čo sa mu môže zísť: drva na ohrev a okur, pre potrebu kuchyne, čo mu môže trvať od roka do roka. Medzi drevami sa nájdu kde-tu kusy a vývraty, z ktorých môžu vystať trámiky, rohy a latky: všetko veci na stavbu krovu na nových budovách.

Pohli sme sa hneď zrána z pohostinného domu, kde nám bolo veľmi dobre, ale kde tiež nemohli sme ostať. Človeku nikde nemôže byť dobre natoľko, aby si nemohol predkladať, že mu kde inde môže byť lepšie. Ostáva mu teda jediná a večná starosť poberať a unúvať sa hľadaním toho lepšieho.

Prichodilo nám ísť priesmykom, čo bol medzi bralom, ktoré ide akosi popri rieke, a z druhej strany tým, čo nás včera popoludní doprevádzalo z ľavej strany a i teraz nám ostáva naľavo. Prešli sme nepatrný jarček, ktorý sa poberá k blízkej rieke, čo je nižšie. Tu sme natrafili na kus poľa, ktoré sa belie kosťami. Sú po ňom rozhádzané, ale i v hustých skupinách; pochodia z čriedy volov. Táto črieda tu padla pred desiatimi rokmi, keď bola zima veľmi tuhá, navialo neobyčajne mnoho snehu i po nižných kampoch. Ako vidíme, i tento statok, keď ho zašla bieda, nebezpečie začalo hroziť, zhrčil sa pred smrťou dovedna a padol tu celým kŕdľom. Či ho zviedol pud sebaochrany takto do hŕby, či nevládnosť nedala jednotlivcom utiahnuť sa do samoty pred smrťou, ako bol kedysi vysvetľoval Cardenas, tu už sa nedá ľahko rozhodnúť.

Rovinu, čo sa tu začala otvárať pred nami a tiahne sa zas boh sám vie do ktorých končín, sme nechali: nemali sme na nej čo robiť. Obrátili sme sa naľavo, kde je dolina, vlastne trhlina v brale, čo nám je z tej strany a doprevádzalo nás až na toto miesto. Nie je chôdza najlepšia, zvlášte tu spočiatku. Je strmina dosť veľká, lebo tu sa bok začína dvíhať prudko dovrchu. Ale nám neostáva ako rušať, stúpať nahor, ak máme prísť na vysokú pampu, čomu — tak sa aspoň ukazuje — nemôžeme vyhnúť, ak chceme prísť, kde sme si prísť zaumienili. Ostatne vieme, po vysokej pampe necestuje sa najhoršie, keď vieš chodníky. Táto pampa je zaujímavá; je práve nad bralom, ktoré sme včera temer celý deň mali naľavo.

Trhlina, ktorou sme sa pobrali, tu vyššie sa rozšírila trochu lepšie; kniha roztvorila naširšie svoje listy, našli sme sa v kampe temer otvorenom, ak nie cele, aspoň natoľko, že máme na všetky strany dosť hodne rozhľadu. Kampy sú tu pekné, bohaté na pašu i na vodu; ležia akoby v zátiší, majúc naokolo vrchy, čo ich ochraňujú od vetrov. Dostali sme sa dosť skoro k staviskám pekným a dobre držaným, ku ktorému prináležia tieto bohaté zeme.

I od podniku cesta skoro bez prestania stúpa dohora. Na mnohých miestach prichodí otvárať a zatvárať trankéry, za nimi nové pašienky. Všetko sú to už kampy letné. V nich je veľmi živo a veselo. Všetok statok, čo má podnik, je práve v nich. Prešli sme odseky, kde sa pasú škopce, oddelené už od oviec v tejto bujnej tráve. Trávia tu posledné dni života, čakajúc deň, keď ich prídu zajať a poženú v dolinu do Gallegos. Ako sa blížime, tak sa duria, utekajú pred nami v kŕdlikoch, prevracajúc sa trochu a držiac nohy hodne naširoko od tučnoty. Vystupovanie neprestalo, ani keď domy podniku zanikli dávno za návrším.

Dostali sme sa my pri tomto vystupovaní už na značnú výšku. Z plesa hore Bajadou sa vystupuje odrazu, tu vystupovanie nie je prudké, ale trvá dlho. Výška tejto pampy je snáď značnejšia, než vysokej pampy nad Bajadou. Námaha sa nám tu zdala menšia, lebo je rozdelená. Za strminami — veď i tuná ich bolo dakoľko, bárs nie tak prudkých — nasledujú i rovinky, neraz i kúsky, čo idú v dolinu. Ale cesta sa zase akoby spamätá, pripomenie si cieľ, kam jej patrí vyjsť, a začne sa znovu driapať dohora, hoci i nie dorovna, ale najviac bokom, aby to nevyzeralo tak nepohodlné a ťažké.

V tejto výške sa nám zablyšťala odrazu lagúna z jednej kotliny, medzi ploskými brehy. Voda sa do nej zlieva iste z úbočí; vystačí, hľa, na celé leto, bárs na ňu pripeká slnce a statok ju strebe celé leto. Ničoho tu nechybí: ani trávy, ani vody. Krmu je tu toľko, že ani nepoznať, že by ho bol statok trovil cez celé leto. Bohužiaľ, vyzerá tak teraz, koncom leta. Ale ako bude vyzerať v zime, o mesiac alebo dva! Prídu prvé dažde, sloty a v týchto výšavách hneď s prvými pŕškami začnú prechodiť chumelice. Statok nebude mať stánia ani bezpečnosti, bude ho prichodiť zohnať do nižších kampov. Tieto krásne pašienky ostanú zahájené celú zimu pod snehom, aby si odpočinuli a zúrodnili sa pre nastávajúce leto. Statok za ten čas musia pritúliť dolné kampy, hoc snáď i viac, než aby sa mu mohlo ujsť napásť sa do chuti ako v týchto letných. No v zime statok musí sa uspokojiť i s menej, i trochu hlady mrieť. Zato nebude nič, ak ho zima zastihne vytučený a zdravý.

Tieto kampy mali by sme považovať v istom ohľade ako cmitery statku: miesto, kde odpočíva v pokoji mnohá nádej, ktorá tu bola pochovaná a vzišlo z nej sklamanie; tu boli tiež pochované i preludy, mnohý pochybený výpočet. Boli ony kedysi v rukách našich ľudí, usilovných, snaživých Dalmatíncov, ktorí ich našli nevyužívané a zriadili si v nich skromné podniky. Neskúsení prišli o všetko, čo vložili do podniku, lebo hneď v prvú zimu sa im zle povodilo. Statok nevydržal zimu a vyhynul temer do nohy. Práve v ten rok bola zima tuhá, škody sa stali i v kampoch nižných, ako sme prvej videli, kde padla hneď črieda rožného statku pre sneh, ktorého bolo mnoho napadlo. Niektorí sa radšej zaraz vzdali tejto roboty, dali sa na iné podujatia, nechceli nakladať na klamlivé obchody. Iní sa nedali odstrašiť, kúpili znovu statku a usadili ho v kampoch, ale zase len nemali šťastia; v nasledujúcom roku zas im zavialo snehom polia a zničilo statok. Také straty ich znechutili a prinútili ich vypratať sa z nebezpečných miest. Nevyplnila sa im ani tá stará skúsenosť, na ktorú sa priveľmi spúšťali, že z desiatich zím je jedna veľmi zlá, ostatné obstojné a daktoré veľmi dobré. V týchto vysokých polohách dostávali sa im zimy rad-radom zlé a tuhé.

Po takom naučení zľakli sa, oželeli všetko a odhodili sa vôbec od toho nebezpečného obchodu. Ich kampy dnes majú majitelia nižných kampov, držia v nich statok cez leto, kde sa popráva a tučí; nižné kampy nechávajú na zimovisko. Následkom toho rozdelenia môžu udržať statku mnoho koľko ho len stačí prezimovať. Výtečné letné kampy ho popravia a natučia chytro; dajú mu sily, aby mohol vydržať pôst, ak by ho i zašiel náhodou v zime. I tu sa vyplnilo to z Evanjelia, že dalo sa zas len tomu, kto má; kto nemá, odňalo sa mu i to, čo mal.

Ostatne beh sveta je taký, že sa koleso zdaru a úspechu krúti; šťastie je premenlivé a nestále; ani v dielach obchodných nie je zas všetko iba šťastie a slepá náhoda, neraz je rozmysel a rozvaha, čo zasahuje do behu diela a určuje mu dráhy. Kto sa chce niečoho chytať a mať úspech, musí dielo rozvážiť a nadobúdať skúsenosti. Chyba sa stane ľahko pre malú neobozretnosť a stojí groš.

Pestovanie statku v otvorených kampoch je umenie, ktoré si treba osvojiť učením a bedlivým pozorovaním, dlhou prácou; záleží medziiným v oceňovaní poľa a jeho polohy, na známosti o povetrnosti toho kraja, kde sa má založiť taký podnik. V tých veciach majú dobré ako a spoľahlivý úsudok len tí, čo okolo statku robia neprestajne, vystihnú mu vlastnosti, nedostatky a potreby. Majiteľ musí si dozerať sám, stopovať beh času, bedliť menovite v zime, čo sa robí, zakročiť bez meškania, cieľuprimerane a rozhodne. Vidíme, že najlepšie prekvitajú podniky, kde sám majiteľ bedlí a pracuje. V šteklivých dielach darmo sa spúšťať na cudzí svet, čo pracuje z povinnosti a bez zvláštneho záujmu.

V týchto rozhovoroch a úvahách sme dosiahli, ani nevediac ako, vrcholu vo vystupovaní. Neostávalo nám, ako sa spúšťať pomaly dolu vrchom. Najvyšší bod tejto cesty znamená na tomto mieste rozvodie medzi oceánmi a spolu hraničnú čiaru medzi Argentínou a Chiliami. Ani sme nezbadali, ako sme zas vstúpili na územie Chíl po dvoch mesiacoch, ktoré sme strávili v susednej veľkej republike. Medzníkov tu nevidno, aspoň nie sú pri ceste.

Ostatne tu nie sme na hradskej, ani len na vicinálnej ceste, ale iba na súkromnej, čo urobili podniky medzi sebou. Cestovatelia, čo idú zďaleka, ba až hen z druhých krajín, ako my napríklad, prechodia tadiaľto málokedy; volia si cesty, čo sú viac navštevované. Najhoršie, že i tá cesta, taká, či taká, stratila sa nám akosi, sami nevieme ako; ostali sme na pampe odrazu bez cesty a chodníka, bez akéhokoľvek znaku, kadiaľ sa pustiť, na ktorú stranu sa obrátiť. Vyzeralo to tak akosi, ako tam v Colyle, ibaže tam sme boli predsa na ceste, bárs chybnej. Neskúsený ostane v takých pádoch stratený, nadíde ho úzkosť pred neznámymi vecami. Pampa je záhadná, keď nieto v nej cesty ani chodníka. Málokde nájdeš v nej predmet alebo bod, podľa ktorého sa môžeš vyznať, kde si. Všetko je jednaké akosi, všetko neznáme a záhadné.

Neviem, ako by sme si boli poradili, keby nie gazda. Ale ten, na šťastie, alebo pozná každý kútik, alebo má akúsi tajnú geografiu v hlave, ktorú vie v takej núdzi upotrebovať, snáď všeobecné znaky a smery, ktorých vie, ako sa má držať. Na pampe nevidno ničoho, čím by sa mohol vyznať a spravovať. Obzor je široký, šedastý, jednotvárny. Kopec sa podobá kopcu; nemá ani jeden individuálnosť, zvláštnych útvarov, ničoho, čo by sa odrážalo zvláštne od svojho okolia, od všeobecnej jednotvárnosti. Je to miesto súce, aby si zablúdil, túlal sa do úmoru, kým by si prišiel na dáku cestu. No on sa len poobzeral trochu a pohol sa jedným smerom, rovno po pampe. Prišli sme najprv na akési koľaje, tie boli už hustejšie a zrejmejšie; došli sme zas o krátky čas na cestu dosť vychodenú. Tou sme sa pobrali trochu veselšie. Boli sme istí, že nejdeme naverímboha po patagónskej pampe.

Novou cestou prišli sme dosť skoro k studniam, ktoré sa rozložili radom v jednej úžľabine. Z nich vyviera čistá studená voda, okolo nich oázička živozelenej trávy. Zastali sme, lebo je poludnie, pritiahnutí pekným miestom, povzbudení prázdnymi puškami konzervovými a fľašami, čo tam boli rozhádzané, že je to miesto súce, aby sme na ňom odbavili, čo urobili aj iní pred nami, dľa rozhádzaných predmetov. Obedovali sme tu zase v božej prírode, pod čistým modrým nebom, v sviatočnom tichu pampy. Tichosť prerušil iba tu i tu šum krídel divého holuba. Na tomto mieste ich bolo akosi mnoho; ktovie, čo ich sem pritiahlo. Sú to holúbky malé, lietajú bystro, prevracajúc sa zboka nabok vo vzduchu. Slnce pripekalo tuho, deň bol horúci a bez vetra, že sa lístok nehýbal. Príroda nám pri tomto obede poskytla tieto výhody a krásy, sťaby si bola umienila nechať nám na tento obed rozpomienku jasnú a milú, aby nebola kalená ani jednou nepríjemnou podrobnosťou. A skutočne rozpomienka ostala živá a príjemná. Bol to náš ostatný obed v priateľskom kruhu pod šírym nebom. Bohužiaľ, naša cesta chýlila sa ku koncu. Po nej čaká nás zase život všedný, s obyčajnými dennými starosťami.

Obed zas bol veľmi dobrý a veselý. V košíku ostalo ešte kúsok teľaciny, syra čubutského asi pol syrnice a dobrého chleba z Gallegos. Mal som vari spomenúť najsamprv tie dve pečené kačice, čo nesieme z Gallega, ktoré bol dal gazda upiecť v tichom hostinci.

Ja som už len ostal pri tej teľacine, ktorá bola veľmi dobrá. Pečená hydina nie je moje obľúbené jedlo; snáď preto, že sa jej vída primnoho na týchto stranách, že zovšednela, ba skôr sa prijedla sťa Izraelu prepelice na púšti. Hydina, keď je studená, je mnohým už vonkoncom proti chuti. Iba snáď pečená morka studená tvorí výnimku.

Zato Keko siahol za kačicami v nepremokavom papieri; človek je taký, že keď má všetkého, čo mu treba, túži za niečím lepším. Teľaciny nám mohlo byť dosť všetkým; pečená kačka bola temer zbytočnosť pri tej druhej pečienke; v studenom stave práve bola viac prepych a vrtoch. Málokde sa nosí na stôl studená, aspoň nikde, kde ju jedia často; najviac rovno z pekáča ide na stôl a pred pečienkou známa ryzkaša s pečeňou a inými drobkami. V tom ohľade len zriedka bolo badať výnimky, že by sa ryzkaša bola doniesla za pečienkou. Zdá sa, že všade považovali to jedlo za záživné a dobré, dávali mu miesto nie na konci obeda, keď je plná škola žiakov; donesené pred pečienkou je akoby hlásateľom veci, čo budú nasledovať pokynom, aby si urobil každý svoj rozpočet pri braní na tanier, koľko čoho treba klásť. Husacina studená vída sa už častejšie, napríklad v niektorých viniciach, kde sa ide tu i tu do tých chodieb, čo idú hlboko dovrchu, v ktorých sú rad radom sudy, myslím postavené dľa ročníkov, kde je v lete chladno a v zime teplo, kde si je nežiaľ posedieť už či v zime, alebo v lete. Okolo Martina do Nového roku sa nosieva studená husacina na tie miesta, kde zreje vínko, keď ho idú koštovať, či sa mu dobre vodí a nejde naň plieseň. Pri tej povinnosti vincúrom je husacina, hoci i studená, na veľkej pomoci a polahode. Ale konečne Kekovi tiež sa nedá zazlievať, že rád práve to, čo druhí neradi; chce si pochutiť na tom, čo mu chutí — každý je pánom svojej vôličky a tiež i chuti. Vykrútil jednu z tých papierov, v ktorých bola zababušená, všetko papiere nepremokavé, nové a čisté, a nožom, čo mal i on za pásom, kdesi pri samej chrbtovej kosti urobil rez na prsiach, kde mäso pri hydine býva obyčajne v hrubšej vrstve.

„Mater ti taká a taká!…“ vykríkol veľmi rozhorčený. Vlastne na tvári sa mu ukázal výraz hnusenia nad čímsi, „Čo ten mamľas tu zapakoval kadečo. Chcel mať azda koho za blázna, alebo on bol zbláznený!“

Držal ju na mastných papieroch, a tvár mu bola skrivená od hnusenia. A nevyzerala naozaj veľmi váblivá. Hlava jej bola odkväcnutá nadol a celembá sa sem a tam; telo tiež, ako vidno, je mäkké a ohybné, nieto na ňom tej tuhosti a chrumkavej kožtičky, ktorá sa láme a puká, keď je kačka vypečená, ako svedčí.

Na reze, čo šiel dolu prsami, ukázalo sa mäso, červené, ba i malé červené rubínčeky sa zaleskli na slnci. Vôbec bolo vidno, že je mäso cele surové. Kačica nevidela ani zďaleka, nerečiem ražňa, slávnostného a trochu obradného, ale ani len skromného pekáča, čo sa môže vložiť do rúry sporáka, keď chceme čo upiecť napochytre a bez zvláštnych úmyslov.

Keko vymotal i druhú kačicu z papierov; tá bola máločo odchodnejšia od prvej.

Ani jedna z kačíc nebola pečená, ale kožka im bola obškvŕknutá, ba trochu prihorená. Nie div, že sme boli sklamaní pri tom pohľade, i ustrnutí podajedni; u Keka bolo spravodlivého hnevu a rozhorčenia. On bol hotový vziať túto nehodu z najhoršej strany, že majiteľ tichého hostinca urobil si nechutný žart s nami, že nás mal jednoducho za bláznov; ako by bol mohol ináč zapakovať surové kačice do toľkých papierov a priložiť ich k našej merinde!

Druhí, čo majiteľa poznajú trochu lepšie, i jeho pečlivosť a rozšafnosť, ktorej sa nikdy nespúšťa, nedajú sa strhnúť Kekom na také predpokladanie, ktoré by bolo veľmi na ujmu i majiteľovi i jeho hostincu. Mohlo by i krivdiť človeku, ktorý sa nikdy neuchýlil od cesty pravej, čo mu vymeral záujem jeho obchodu; tí skôr myslia, že sa stala mýlka, alebo skôr nedorozumenie. A mýlka sa môže stať ľahko v náhlosti a nepozornosti.

Merinda sa pripravovala zavčerom večer, neskoro, pred samým odchodom, ktorý tiež sa stal akosi predčasne, deň prvej, než sa predpokladalo. Za rána merindu poukladali už hotovú do košíka. Obsluha hostinca mala plné ruky práce okolo večere, ktorú bolo nosiť na stôl; po večeri sa zas ponáhľala čím skôr umyť riad a ísť na odpočinok. Pán hostinský iste zahovoril sa kdesi a zabudol nazrieť do rúry a pekáča, čo sa v ňom pečie alebo nepečie. Sluha, čo pakoval merindu, zapakoval kačice bezmyšlienkovite, ako ich našiel; nazdal sa hádam, že ich chceme niesť surové a očistené, že ich budeme piecť hádam na pampe. Alebo vo večernom šere, v kuchyni trochu tmavej, mohol sa celkom ľahko pomýliť a mať ich za upečené. Videli sme i sami, že im je koža obškvŕknutá, ba prihorená na miestach; v šere ľahko sa pomýliť, že je upečená.

To obškvŕknutie má tiež svoje príčiny a čiastočne i ospravedlnenie. Vieme, že kačice, husi ba aj hydina má na koži okrem peria a páperia i akési vlásky. Ošklbať ju z peria, ba i z páperia nie je ťažko, menovite, keď dobre obaríš takú hus alebo kačicu vriacou vodou. No tie vlásky nedajú sa vyšklbať tak ľahko, treba ich vyťahovať takrečeno po jednom. Robota zdĺhavá a babravá, ktorá sa robí v rodinách, kde sa nehľadí na robotu a ustávanie, len aby sa pečienka vydarila, ako svedčí. Ale je to babračka veľká; zdá sa byť tých vlasov tým viacej, čím je hydina mladšia a menej vytučená. Dobre vykŕmená hus napríklad bude ich mať veľmi málo. Ostatne i to je len zdanie a klam nazerania. Na vykŕmenej ich je toľko ako na chudej, iba že keď je hus tučná, vlásky sú ďalej jeden od druhého: vankúš sadla, čo je pod kožou, vypučí ju, akoby natiahne, vlasy padnú ďalej jeden od druhého, zdajú sa byť omnoho redšie. I na tučnej tvári človeka zdá sa byť brada akoby preriedená.

Kde sa kuchárstvo vedie ako obchod alebo bežné remeslo a nie ako domáce umenie, pri ktorom sa nehľadí na ustávanie a robotu, keď ide o zdar a dokonalosť v pripravovaní jedál, kde sa nehľadí odhajduchovať robotu nakrátko a kadejako, hoc pritom jedlo i tratí na dobrej chuti: v tichom hostinci, treba už to vyzradiť, ako i na iných miestach, kde sa berie a pestuje iba ako remeslo, to zdĺhavé a babravé šklbanie si tiež obľahčili. Vyhli mu tým, že kačice už očistené a ošklbané poobracali nad plameňom, ale zas treba doložiť: nad plameňom čistého liehu. Ten poopekal kožku, vypálil vlásky, že obškvŕkli a kožka sa trochu začervenala. Keďže bol lieh čistý, mäso nenačmudlo ničím, neutrpelo pritom škody. Ba po tom obháraní zatuhlo trochu, začalo vyzerať nie cele nepodobné pečenej kačke.

Aké premeny sa ukážu na mäse pri takom obháraní, môže vidieť a presvedčiť sa, kto chce, veľmi ľahko a náhľadne, kto by sa chcel unúvať v zime okolo Kračúna, ba i na fašiangy, napríklad na brehy Zdychavky. Tam cez celú zimu, menovite v niektoré dni v týždni za rána, keď ledva počalo brieždiť, ozýva sa tu z jedného, tu druhého konca mesta veľmi úpenlivý kvikot kŕmnikov, sprvu veľmi mocný, no zaraz slabší a slabší, až vyznie v chrapot a posledný ston, ktorý v tých prípadnostiach nedá dlho čakať na seba. Sú to zvuky veľmi známe na tých stranách, i časté, no čujnejšieho spáča vyburcujú predsa z raňajšieho spania. My sme nemohli odolať tomu volaniu o pomoc, a bárs bolo ešte privčas, skákali sme z postele a obliekali sa čím chytrejšie. Kým sme prišli na miesto, kde bolo to kvičanie, našli sme pána mäsiara a či skôr tovariša s bielou zásterou, ktorej bol jeden rožtek zabodnutý za pás, aby neprekážala taká zásterka v robote. A bola robota tuhá, že vyhrnul rukávy biele ako sneh vyše lakťa; vzdor mrazu mu nebolo zima. Obrábal kŕmnika, vyvaleného na boku: tu rukou, trhajúc mu štetiny čo sú lepšie tam na chrbtovine; tu ich oškrabuje nožom po bokoch a stehnách, šustnúc lecikedy vriacej vody zo šechtára. Vybielil ho a vyčistil o krátky čas, že sa až skvel, iba ak mal čierne záplaty po sebe, ostali i na koži čierne fľaky.

No pán majster nebol ani takto spokojný. Tu i tu ostala štetina, i viac štetín, vzdor čisteniu a obáraniu ostali vlásky, čo odporujú nožu i škrabadlu. Ani vriaca voda im neurobila ničoho. Okolo rypáka sú vrásky, z ktorých nie je ľahko vytrhať štetiny, dnu v ušiach tiež ich je hodne, ale sa nájdu roztratené i po slobodných plochách, kde sa nôž iba vozí po mäkkej opľasnutej mase, v ktorú sa premenil kŕmnik a ktorá je kydavá.

Pán majster takého brava ako rozliateho a opľasnutého vyvalil na rebrík; pod konce mu podvaľkal súdočky alebo prázdne kisne, aby bol v povetrí. Pod rebrík rozložil pol šúpy slamy, dlhej žitnej, a zapálil ju. Slama vzblčala, jej červená žiara odrážala sa tuho v šere, ktoré ešte vládlo od snehu naokolo. Osvietili sa na chvíľku domy, ba i dvory a všetky kúty na Radku. To bola chvíľa významná; taká žiara sa ukázala pri potoku na mnohých miestach v tie určité dni sťa plamene obetné. V nich aspoň na chvíľku vyskočili okolité domy zo šera, ožiarené na červeno, ktoré sme si dobre zachovali. Zvestovali nám, kde sa budú dnes nadievať hurky, kde ich budú variť v kaši, čo je žobrácka kaša. Hoc žobrácka, neopovrhnú ňou ani tí, čo sú nie práve žobráci. Mamóky ju delia štedre, kto sa o ňu zaujíma, bárs na krupárov i zašomrali, najviac pre jablká a orechy.

Kŕmnika na tom rebríku poobracali na všetky strany, aby obškvŕklo, čo bolo na ňom srsti a štetín. Kde plameň nepristúpil, ako svedčí, tam sám pán majster prešiel zblízka s otiepkom horiacej slamy. A potom už začali črpkať po čiernom kŕmniku studenú vodu. Pod plameňom a tou vodou veľmi studenou brav stuhol, nadul sa, vpľasnuté boky sa vyduli, stehná, ktoré prvej celembali, ustreli sa, každé na svoju stranu. Bolo radosť pozerať na majstra, ako ho čistí nožom a zvlášte struhadlom oberučným, škrabe, a kde bol vyriadený, ostávala kožka pekná, červená a lesklá, skoro ako na žemličke dobre vypečenej. Poučné bolo stopovať, ako už majster, keď ho očistil a umyl, začal ho zaraz na tom rebríku rozberať na kusy. Rezy boli pekné, okrúhle; viedli ta, kde viesť mali, cez slaninu a mäso, stuhnuté a krásne, ružovej farby. Tak oddelil hlavu s trasľavým podhrudím, šunky a boky, že na rebríku neostali už len pôlty slaniny, rozostreté bielym zrnitým sadlom dohora.

Zvonku vyzera kŕmnik, ak bol dobre obhorený, sťaby bol pečený. Kto by pozrel naň zbežne, alebo na mrkaní, ľahko by sa oklamal, že je pečený. Tak sa nebodaj oklamal i sluha, čo pakoval našu merindu. Kačice obhorené vzal za upečené a zapakoval ich do nepremokavého papiera.

Vypili sme i to víno, čo nám bolo ostalo z Gallega; zamysleli sme sa poniektorí, hádam si i predložili otázku, ak nie nahlas, teda aspoň v mysli, kedy a či vôbec ešte kedy budeme takto spolu. Či sa kedy vyberieme zas na cestu, ktorá sa vyrovná, alebo aspoň bude podobná tejto. Nuž urobilo sa ich dakoľko, no rozpomienka na tento obed ostala nám všetkým v pamäti.

Ďalšia naša cesta bola vlastne len spúšťanie sa nadol od pohraničnej čiary, cestou dosť dobrou. Šťastie, že išla nadol: naše kone počali sa vyčerpávať. V tropille, ktorá bola temer celá chorá, nebolo veľkého výberu. Teraz tiež máme záprah, ktorému sa pred dakoľkými dňami iste nesnívalo, že nás bude ťahať v taligách od hranice domov. Ostatne i to ťahanie bolo len očistom. Taligy idú samy od seba, lebo je v dolinu; išli by chytrejšie bez otázky, keby nemali koní pred sebou. Ale nám i to dostačí. Zbytok škodí v každej veci, a letieť v dolinu, ako by taligy chceli, tiež by nebolo na osoh.

Pred samým večerom, keď sme vyšli spoza jednej zákruty, zazreli sme hostinec, do ktorého sme si boli umienili dôjsť na nocľah. Keď sme boli len neďaleko, museli sme prejsť potok, ktorý je hlboko sťa v malej doline. V hostinci nás prijali radostne. Nám sa videlo, akoby sme už boli doma. Pán hostinský je starý, dobrý priateľ ešte z Dalmácie.

Bolo dobre, že sme tu, i pre naše kone. Dostali sa do potrera, ktorý by zaslúžilo označiť ako intravilán. Tráva je v ňom do kolien, hustá a mäkká; nie ostrá tráva pampy, ale ako hocikde u nás na lúkach. Čo to za zeme tuná: úrodné a bez kamenia; hojnosť vôd a výhoda ešte väčšia, že je kraj v zátiší. Tu už sejú ovos a viku; darí sa dobre a dáva veľkú úrodu. Čo sa zasadí, všetko dobre rastie; zemiaky sú nadiv a sypké, kapusta má hlavy ohromné a ťažké. Voda by sa dala narážať ľahko na polia, len ju usporiadať trochu a pripraviť zem na polievanie. Dalo by sa tu i roľníčiť, a nie bez osohu.

Dosiaľ na také premeny a novoty tu nikto nemyslel. Načo by sa bolo trápiť a namáhať, keď sa kampy môžu využívať ľahšie a pohodlnejšie, dávajú dôchodok temer ako polia obrábané? Tu sa už pestujú ovce druhov jemných; nachodia na niektorých podnikoch školky baranov jemnej srsti, ktoré dávajú veľký osoh. Majitelia hľadia poprávať svoje stádo, aby bolo vlny lepšej a hojnejšej, aby statok bol veľký a súci na mäso. Neľutujú platiť veľké peniaze za barany jemnej srsti.

Roľníctva sa neprevádza, ani sa nebude prevádzať ešte, aspoň kým sa pomery trochu nezmenia. Museli by byť najprv premávkové prostriedky lacnejšie a pohodlnejšie; obyvateľstvo muselo by byť prinútené hľadať pramene výživy, kde ich dosiaľ nehľadalo, totiž v zemi. Tá doba ešte nenastala, ani nenastane tak chytro; obyvateľstvo má na iných stranách dobré zárobky, môže vydávať veľké peniaze za plodiny a potravné články, ktoré by mohlo pestovať doma lacnejšie a výhodnejšie. Ešte nemohlo nahliadnuť, že zem je vlastne bohatstvo; práca okolo nej je podmienka zdravia a sily. Činnosť v iných oboroch sa mu vypláca veľmi dobre a dáva dostatok na vyžitie.

Podniky, čo sú tu naokolo až k moru, patria iste k najstarším v Patagónii. Ich majitelia boli vlastne, čo uviedli do tohto kraja pestovanie statku; oni boli, čo preukázali názorne, že statok je veľmi bohatý prameň blahobytu, ba bohatstva. Stálo ich ohromné peniaze a ešte viac práce a úsilia, kým svoje podniky doviedli na výšku, na ktorej sa dnes nachádzajú. Každá práca a námaha zasluhuje odmeny a uznania, ich príklad zasluhuje zas nasledovania. Je slušné a spravodlivé, aby užívali v pokoji ovocie svojej práce, ktorou prospeli sebe a prospeli i pospolitosti. Tí, čo na nich šomrú a vytýkajú im bohatstvo, mali by pamätať, že tí jednotlivci kliesnili cestu civilizácii, dali zemi cenu, ktorej nemala, otvorili mohutný prameň blahobytu celému kraju. Deliť zeme na malé gazdovstvá sa iste budú, keď budú na to podmienky a chuť do obrábania. No ešte mnoho zeme v blízkosti mesta čaká na obrábanie. Patagónia má i iné bohatstvá, nielen pašienky, čo čakajú nevyužité; treba ich len hľadať, vedieť vynájsť a využiť, ako majitelia podnikov vynašli a využívajú bohatstvo pašienkov. Na hľadanie nových ciest treba talentu, húževnatosti a vytrvalosti. Kto vloží do hľadania celú silu ducha a energie, ten iste i dosiahne úspechu.

Pán hostinský má i kúsok zeme pri dome a obrába ho ako môže. Má ešte stoh lanského sena, vlastne ovsenej slamy napohotove, ak by prišla tuhá zima. Minulej zimy sa jej minulo veľmi málo; zima bola teplá, snehu bolo málo. Okrem kráv drží kŕmniky; nasadil i zemiakov a burgyne, ktorá tu rastie ohromná. Má celé kŕdle kuriat, lepších druhov, nie čiernych katalánskych. Naša večera bola tiež vlastne oslava kuraciny, ktorá prišla na stôl pripravená na všetky možné spôsoby. Málokedy sme jedli kuracinu takú chutnú a dobrú. Večera bola taká, že i tí, čo sa dnes na obede sklamali a rozhorčili pre tie kačice, utíšili sa a nahradili, čo im na obede zlyhalo. Nuž cítili sme sa ako doma.

I kone sa mali dobre na týchto požehnaných Dolniakoch. Vypočinuli si a napásli sa konečne do chuti. Pri raňajkách nás zarazilo, že okrem baby nám predložili domáceho chleba veľmi chutného a s ním masla. Zarazilo nás, že to nebolo maslo z Dánska, čo dochodí v puškách dobre nitovaných, ktoré je také obľúbené v Patagónii, ale maslo čerstvé od domácich kráv, myslím, v ten istý deň zobraté. Spomenúť zaslúžilo i túto nepatrnú vec, aby sme vedeli, že maslo by mohli dávať i domáce kravy, maslo dosť dobrej akosti, iste lepšie než to dánske.

Cestovali sme veľmi dobre týmto krajom úrodným a bohatým, ktorý azda pre to bohatstvo zdá sa byť veľmi krásny. Všade sa otvárajú pred očami rozsiahle polia najkrajších pašienkov, na nich stáda bujného statku všetko už druhov lepších, dobre pestovaných.

Predpoludním sme prešli popred iný hostinec, kde sme sa ohlásili len z povinnosti, viac aby sme pozdravili domácich. Poberali sme sa zas napred. Onedlho nás ovial vetrík, nasýtený slanými parami. Ľudia narodení na brehoch mora vydýchli tu, odľahlo im, sťaby boli prišli do svojej dediny. Zdalo sa im, že sú vo vyhnanstve, cítili sa opustení a nešťastní, keď nemali pred očima mora, alebo vôbec väčšej vody, ktorá by sa naň ponášala.

Keď sme vystúpili na návršie, predstavil sa nám záliv, akoby bol more sám pre seba: siaha až na druhú stranu obzoru. Na druhom brehu jeho, kdesi v diaľke, sedia domce akéhosi podniku. A je i ono podnik, ba že nie na dochovávanie statku, ale na obsluhu pocestných. Náš hostinec „Cabeza de mar“.

Prišli sme zase, idúc naokolo a vždy skoro novou cestou, na staré chodníky: k hostincu, z ktorého sme sa pred dvoma mesiacmi boli vybrali pred večerom na cestu po patagónskych zemiach.

V Cabeza de mar sme sa zastavili kvôli obedu a vari viac kvôli telefónu. Mohli sme sa dohovoriť s Punta Arenas, dozvedieť sa, čo tam majú nového. Keď sme ukojili hlad a trochu i zvedavosť, dali sme sa zaraz do cesty. Kone sme prepriahli, ako sa práve dalo. Bolo zjavné, že je už čas, aby sme boli doma. Kone boli utrmácané a nevládne. Mnoho ich chorelo i teraz. Možno i častá premena paše im zaškodila. Cesta v tom stave, ťahanie bárs nepatrných talíg bola im už námaha priveľká. Od nevládnosti a čosi aj od horúčavy potili sa tuho, hádzali sa na každú vodu, na ktorú natrafili.

Jedovatá tráva a jej účinok doprevadili nás až do domu. Z nej pochodia všetky tieto choroby, čo nám obťažili spiatočnú cestu. Ale madrina vždy ešte zaberá veselo, s pritúlenými ušima k hlave hlava trochu napred, cvendžiac tým svojím spiezovčekom. Jeho hlasom obodruje zmalátnelé hoviadka; poťahuje ich akoby za sebou, aby nezaostávali, ale vytrvali. I sám Petiso sa nakazil naostatok od choroby. Schytila ho tuho, že znáša viac než ktorý druhý kôň. Nehľadá nových ciest a kratších chodníkov, drží sa tuho tropilly, akiste rád, že môže vydržať s druhými a nemusí zaviaznuť na pampe.

Opisovať ešte cestu? Bola by vari zbytočná robota; bolo by vyratovanie vecí a prekladanie zdola nahor, ako sme ich raz boli poukladali. Naša matička-zem je tá istá, ako bola pred dvoma mesiacmi; je takrečeno vždy tá istá, iba čo v jar má iné háby než v zime, háby skvelé z kvietia a trávy. V jeseni sa obsýpa ovocím a keď ide odpočívať v zime, zahalí sa v biely čistý plášť. Vzdor premene šatstva je vždy tá istá: mladá, bujará, mocná. Kŕmi na ňadrách ohromnú pätoru, čo pýta a vystíha jesť a jesť. Ona túli k sebe všetku tú háveď, nikoho neodkopne. Je ešte vždy mladá, ako bola za otca Adama, a ostane mladá, mocná a bujará, i keď sa my minieme.

Nuž i ona sa mení, ale sa premeny u nej nedejú od mesiaca do mesiaca, ani od roka do roka. Prichádzajú na ňu, ale od jednej k druhej náš vek nevystačí, aby sme ich mohli zaznačiť a stopovať. Náš vek je okamih, zem je v porovnaní s ním večnosť.

Ostala tá istá, odkedy sme tadiaľto prešli: nič sa nepremenila od tých čias. Vŕšky, údolia, hôrky vyhorené, lagúny — všetko je na mieste. Bude v našich očiach vždy tá istá, nepremenená, kým budeme môcť na ňu pozerať: máme čas vymeraný krátko; žijeme, ostarneme, umierame, a ona vždy mladá, bujará. Keď slnce z jari zahreje, oblečie sa znova do svojho rúcha, ozdobí sa kvietím; v jeseni nás obdarí žatvou a čerstvým ovocím, na ktoré sme odkázaní. Žijeme a chováme sa z jej darov, bárs sa chvastáme, že žijeme z našich mozoľov a námah. Nevšímame si divov, čo nám pred oči stavia, lebo sme na ne privykli a zdajú sa nám prirodzenou vecou.

Dovliekli sme sa horko-ťažko na Rio Seco. Tropillu sme nechali v trávnatých potreroch. Do mesta sme sa vrátili, každý vozík o jednom koni. V jednom bol Oto, v druhom Bepa. Vrátili sme sa skromne, bez hluku a búchania, práve ako sme sa boli pohli. Stalo sa nám, ako tým, čo prešli púť života: na svet prídu nahí a nahí sa zas navrátia po jej vykonaní. Prišli sme potichučky, s jedným koníkom vo vozíku, ako sme sa boli vybrali pred dvoma mesiacmi. No bol predsa len rozdiel, a na ten sme nezabudli, že Bepa zaujala akosi sama od seba, sama nevediac ako, miesto Elektriky. Tá ostala na pampe Anaike.