ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na posteli mladá mať — vedľa očká driemu sladko: Načo si len prišlo na svet, nebožiatko?! — Nerúhaj, skôr Boha pros…! — Nedbám, mamo, len ma hrešte, ale ste sa strhli v noci na náveštie? Mala som vám desný sen: boj som zrela, čaty zbité — a vtom ťuklo… beda, beda, uvidíte! Zmĺkla, v slzách vpadlý zrak, na rtoch tiché — Bože-Bože, keď von ktosi: aby prišla, ak len môže! Mamo, on to… priznajte, došli naši zo stanice, už ho viezli, idem, hoci za Košice…! — Nieže, rozum, slabá si — krehunká jak ratoliestka… — Len na vádzky… soberiem sa ešte dneská… Stŕpla baba:… veru to! umrieš, čia to bude vina? — Ale aspoň poteší ho, že má syna! Prevrával ju v chráme kňaz: Nepokúšaj Boha, dcéra! Darmo! — Kto mi ručí, že on neumiera? Pri mesiačku po poli chodníkom sa vliekla tôňa, kto ju zočil — prežehnal sa… a to ona! Na stanici do svitu prekľučala na peróne, ukájajúc nemluvniatko nepokojné: Či-čí, či-čí… buvikaj, anjelik môj milovaný, či-čí, či-čí… hnevajú sa na krik páni! A vo vlaku trnúci počúvala chýry hrozné, ako vezú skaličených plné vozne. — Kamže, kamže — stvorička? otázka je nanajprvšia… — Do Košíc… Ták? a po čo? — Mám tam muža! Ta-ta-ta-ta… jachali, rušňu uzdu popustili… — Ešte dobre, že mám aspoň toľko sily! A keď sišla do mesta: Kde to, prosím ponížene? Upravili… beda, došla opozdene! Ako lipka podťatá klesla na zem, vysilená… dokonala vedľa muža biedna žena. Nuž a dieťa? neboža, čo by samo počalo tu? otec a mať prišli vedno po sirotu.