ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Šibenicou — rozvetvená vŕba… za lepších čias pod ňou detí hŕba na pažiti… teraz čata v gliede. — Teda zradcom Peter Mitroj? — Zradcom, prosím, inakšie to nejde! — Ambro Sienčuk, nech ti Pán Boh platí za krv moju, za môj život mladý, smej sa, Peter Mitroj na smrť kráča, ale — brachu, nezabudni — o pár dní si pojme udavača! Povel! slovo zamrie, zmodrá líce… Ambro Sienčuk blízko šibenice, keď už po tom — zhĺbky vydýchne si: Teraz križuj moje plány — a mňa veru mŕtvy nepovesí! Po dedine pribýva mu na cti… vidieť — chápu, že on v službe vlasti, stráž mu chodí popred biely domček: kto by mukol — šiel by zaraz ako orech na vianočný stromček! Vyzývave hore-dolu blúdi, z povolania musí medzi ľudí, nikde v zraku nenachodí vzdoru — Peter Mitroj tam — nuž časom dostane sa iste do výboru! Zato v chatkách — sotvaže sa mrká — všetci sypú kliatbu na Sienčuka: Bohdaj vrany žraly z jeho sadla, keď ten bol i pri tej smrti — že sa pod ním tá zem neprepadla! V ten čas Ambro Sienčuk nelení si obzrieť čiže Mitroj pevne visí: Hlúposť, brachu — netreba tu stráž — a že mňa pojmeš? ha-ha-ha-ha… čím sa ten mne ešte nevyhráža! O polnoci šuchu ani buchu, len hruď zdýma, ako od záduchu… — Ambro Sienčuk, vydáš počet z toho — pred najvyšším — večným súdom budeš svedčiť, či som zradil koho! Skočí Ambro, schytí zbraň a mieri: Ideš v peklo — tebe do materi! spustí… rana zabúši v noc hluchú, brinkne okno… strážnemu von zhviždí guľka práve popri uchu… Tresk-plesk!… Hahó, otváraj tie dvere! Ale on nič — iba strieľa-perie, potom pôjdom hybaj rýchlo v nohy: Ha-ha-ha-ha… Peter Mitroj, úbohý si, veru preúbohý!! Poľom, hájom — ako štvané zviera — ukrýva sa, sem-ta poneviera… — Stoj — Ha?… Tu ho silná ruka zdrapí, ako špeha na komando, dovedú ho k ránu štyria chlapi. Výsluch krátkym… Koniec obžaloby? Vinný! horšie preňho, že sa robí, mysliac, že sa súd s ním iba mazná… — Na tej vŕbe rozvetvenej nájďte konár aj pre tohto blázna!!