ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Kto pôjde so mnou na ostrov opustený? loď moja čaká v prístave s túžbou skromnou: pluť v kraj, kde lzä žiť v panensky čistej zemi… Hahó! hahó! kto pôjde so mnou? — Ja pôjdem, Harry, oddaná ľúbosť tvoja, mňa odpor jíma, že svet tak desne planý: o krvi snijem, o hrôzach nepokoja... Hahó! hahó! kto pôjde s nami? — Ja pôjdem, pani! obstarný sluha vetí: mne padol syn, tu zvesti len ranu zjatria, ta preč, preč! loď sám povediem v šíre svety. Hahó! hahó! tak zajtra, zajtra! — Ó, Mary, čuj, zvon k večerným službám volá, či nezájdeš sa odobrať v chrám svoj milý? — Nie, Harry, nejdem! ako ísť do kostola, keď sa kázne tak premenily? — Ó, Mary, hľaď! hen povozy ako ženú po lesklej dlažbe k divadlu, nechce sa ti? — Nie, Harry, viem už nazpamäť každú scénu, vidím víťazné naše čaty! — Ó, Mary, čo však útulné izby tvoje, jak sa ich zriekneš za biedne útočište? — Len ísť, ach, ísť — bo v izbách tých pridusno je. Hahó! hahó! tak zajtra iste! So svitom hne sa lodica v hmlisté diale, stroj pracuje a starý John u kormidla… Keď slnko zjasá na hrdej katedrále: Hahó! hahó! duch rozpne krídla… — Ó, s Bohom, veky stavaný, skvelý svete! si úbohejším, jak si bol na počiatku: máš ústa vravné, srdce však odumreté… Hahó! hahó! my — nádej sladkú!! A tonu brehy bitevné lode miznú, keď slnko zkrslé sopár ráz vzíde z mora, už nezrieť vôkol, iba diaľ širočiznú… Hahó! hahó! a vpred sa boria. Na štíhly sťažeň kľakajú vodné vtáky — a uprchlíci v blaženom rozhovore: Hej, John, tu má byť akiste ostrov dáky… — Hahó! hahó! breh na obzore! Na hravých tíšach zakotvia, deň sa skláňa, a vánkom jemným chveje sa zeleň vonná, spev vtáčí vniká do vravy oceána: Hahó! hahó! sme doma — doma! A sotva svitne po prvom sladkom snení, tu nosia náklad do šiatra — v potu tvári: pán s Johnom vďačne robotia natešení: Hahó! hahó! a pani? varí! Dni míňajú, jak na krásnom letovisku, a zväčša každý prekvapí niečím novým: na lov si vyjdú — diviny dosť nablízku! potom hovejú pod palmovím… Z kníh majú iba Písmo… Keď Mary číta, to modré nebo nad nimi až sa smeje, ich nezajíma vôbec tá diaľ skrytá, ani nespomnú hrozné deje. John usne, a tí — z pôvabov noci pijú, pri mesiačku sa roztúžia v pravej básni:… Tu skonať! — Lež loď?! — Zajtra John potopí ju! Hahó! hahó! a sú tak šťastní! Jak smyslia — zrobia: lodička do vĺn klesá, by nikdy, nikdy nezviedla v staré kraje… no, beda! srdcu nevdojak plakať chce sa… Hahó! hahó! hruď stiesnená je! — Ó, Mary, čuj, šum lesa… to lovcov zovie! či nejdeš s nami? zájdeme, kam ty rada! — Nie, Harry, čo by počala dnes na love? na môj milý kraj mlha sadá! — Ó, Mary, hľaď, noc jasá… poď ku bystrine! nech harfou zžblnká do samôt našich duší… — Nie, Harry, zvuk ten ohlasom divným plynie, o ňom táto hruď iba tuší… — Ó, Mary, teba voľačo trápi, pravda? či lodica? však, bolo to prenáhlené! — Ach, tá loď, Harry, ľahko nám trapov zavdá! — Hahó! zajtra ju vyzdvihneme! No, škoda námah! nestačia slabé sily, a v srdciach — túžba vzbudená — rastie, rastie: so skaly hľadia, či by loď nezočili… Hahó! hahó! kde naše šťastie?! Keď na pažiti z Biblie Mary číta o verných, ktorí majú byť zemi soľou, už vedia, že ich vyčkáva tá diaľ skrytá… Hahó, hahó! jak — apoštolov. Ký div, keď potom všetko sa prikonáva, i tíš i zeleň, nebo i siné more… až svitne radosť: starý John znaky dáva… — Hahó! hahó! ľod na obzore!! Čln pribije — a s Bohom, zem tichých snení, ó, neraz srdcia na teba spomenú si! lež — márne! nám je domov náš označený, a ta sa vracia každý, kto vykúpený… Hahó! hahó! bo musí — musí!!