To je vojna!

Už všetci ostali neverní a hravo zmenili pána; len jeden — jediný vytrval: v tých očiach oddanosť samá! Pred súdom stojí a — pokojne, na tvári nijakej bázne… — Nuž, povedz, si si to rozvážil? — Ó, áno!… odvetí rázne. — A vieš, ty úbohý zanovit, že umrieš pre svoj vzdor iste? — Ja všetko poručím na Pána, len nech mám svedomie čisté! Tak ortiel hotový! — Na svite si prejdeš k Pánovi svojmu, len sa ho opýtaj, kamarát, ak nechce — načo dal vojnu? S tým raba odvedú do cely, chlap to ver mladučký — Bože! a sudcom celý je povďačný, že sa i pripraviť môže. Kľúč ostro zaškripí… zpredo dvier čuť stráž, jak po dlažbe kročí, a rab hen tesnučkým okienkom na nebo upiera oči… Len jedna hviezda sa jagoce, len jedna! ostatné usly, hlas mieru vkráda sa do duše pianom jemnučkých huslí… Len jedna hviezda! však odrazu i tú hmly zbaliť by chcely: z tých ulíc dolieha hukot trúb i huk v tíš žalárnej cely. — Ó, život úbohý!… Mĺkvo zas, len stráž von po dlažbe kročí, a rab — hej, zem tiež má svoju moc! — pred seba upiera oči… Kýs’ tieň sa blíži, má šediny… Hruď schvie sa: Otče, ach — vy ste!? — Ja, synu, ja — oh, hľad…! Daromné! — Ja chcem mať svedomie čisté! A zápäť žena, s ňou dietok pár… Zrak zalká: Deti, ach — vy ste!? — My, muž môj, my — oh, hľaď…! Daromné! — Ja chcem mať svedomie čisté! Tí smutní miznú… Tíš, mŕtva tíš, len stráž von po dlažbe kročí, a rab — ó, ten je už voľným zas, na nebo upiera oči… Tá hviezda jagá sa iskrene, hoc všetky ostatné usly, a z výšin zalieha do duše sladký tón nebeských huslí… V tom temnu podivne svieti tvár, s nej všetka zemskosť už smytá, tmy rednú, iba kľúč zaškripí: — Čas ísť! — Nuž poďme!… Von svitá. Nad horou zore sa rozžiaria, no vzplanúc — pospolu hasnú, a keď sa slniečko rozhľadí, rab práve končí púť časnú. Pod stromom bezmenná mohyla a nad ňou šepoce lístie o zvláštnom, predivnom človeku, čo chcel mať svedomie čisté… Už všetci ostali neverní a hravo zmenili pána, len jeden…! namiesto mramoru nad ním bdie obdiv i — hana!