ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nepoznal vlhkosť žalárnych stien — tela sa netkol krutý kat… jednak to srdce, jak by ho rvali, hlava — tá štiepa, a v duši to páli… Na okne: klop-klop — Ktože tam? — Ja! pusť… predo mnou márne zamykať! V izbe už dvaja. Na stole lampa, vedľa nej jasá biely kríž, okolo stien — tam kníh a kníh rady; — domáci s údivom na hosťa hľadí: — Kto si? — Ja? Satan! ináč pán zeme… — Čože chceš u mňa? — Uvidíš! Sadá si voľne, celkom jak doma: — Teda si ozaj zvedavý? prišiel som — aby nešíril reči — poďakovať sa, ako sa svedčí, za tvoju prajnosť!… uznám, si kňazom, o teba mal som obavy! — Za moju prajnosť?! Za tvoju, dovoľ, nefajčíš?… ja si zapálim! čože tak tŕpneš? neboj sa hany… o mňa sa otrú aj inakší páni od tvojho „fachu“ — ha-ha-ha! ty však ešte si trochu nestálym! — Apage! — No, hľa — tu ho máš! bratku, poznám ja tvoju povahu: zdráhaš sa, zato dáš, čo mi treba… prečo by nemal radosť i z teba? ak si ty niekdy zazúriš v mysli, nepadá u mňa na váhu! — Apage!! Kňaz kríž pravicou zdvíha, ľavicou siaha po Písme: — Kľajem ti v mene Trojjediného, odstúp! Ó, Kriste, zbav dom môj zlého…! Len tu: tresk!… kríž — ten rozbitý u nôh, naprázdno ruka ovisne…! — Vidíš?… a kotúč dymu sa skudlí: naivný si, hoc máš za lubom! myslíš snáď, že mňa Biblia splaší? ha-ha! v tej nájdu si citát i naši… sem s ňou! hľa, čítaj — o vrchnosti! a hneď som ti — ak chcem — biskupom! — Hrozné, oh! — No, no, sadni si u vás, poviem ti čo-to z tajností: ako vieš, máme na zemi vojnu… sám som ju vznietil, by dokázal tvojmu Bohu, čím človek! Škoda ti, uver, narobiť dákych hlúpostí…! Nevrav nič! zrejmé — tvrdo sa vžívaš, ducha ti morí ťažký trud… nechápeš svet, hoc prepínaš myseľ: ten tvoj Pán daromne na kríži visel… buď tiež jak iní! — Satane, nemuč! — Ako chceš, lež prv viď a súď! Tajomné znaky!… Stena sa hne — a strnulá duša zastoná: vidieť dvor… sprievod vystúpi k predu, kohosi biedneho k poprave vedú… (— Poznáš ho?) — Stoj! rab pokľakne… vrr! a dokonal, v mene zákona… (— Chápeš? lež počkaj!) Tajomné znaky! … Blesky a rachot… kliatba… krik… svety sa rumia… teplá krv chrlí: ak sa kto zpiati, je mizerák zvrhlý… (— Počuješ zvony… začo tie zvučia? na tvoju obeť nedbá nik!) (— Ešte hľaď, ešte!) Tajomné znaky! … Úbohý byt, v ňom horký plač: na lone s deckom mladučká pani… núdza ich tisne a sami sú… sami! (— Poznáš ich?) — Desne! prestaň! — Á, vďačne. Teraz ty, ak sa páči — ráč! Slzíš?! a nič sa nestalo…! pozri, nikoho niet tu mimo nás! sľúb len, že budeš mlčať jak dosiaľ, aspoň kým posbieram, čo som si posial… sľubuješ? — Nie, nie! nechaj ma! — Dobre, zajtra však dôjdem pre sľub zas! Pardon! ach, bol by zapomnel… tvoj kríž, ktorý som rozbil — tu je, na! aby si o mne nemyslel zlého… maj si ty svojho Križovaného! mne sa i taký zídeš! Nuž — odpusť, do zajtrajšieho videnia! * Deň! Kňaz jak socha v pracovni sedí — zmučený, mŕtvy napolo… píše, že cirkev súhlasí celá, aby sa zo zvonov lialy — hoc delá… dáva ich vďačne! Bože môj, Bože, keby len noci nebolo!