ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kvitnú ruže, letné ruže pod okienkom krvave, a v tom okne pekné oči, ale chladné, meravé. Rady vojska maširujú, rozložia sa po obci… veru smutne vykračujú podajedni parobci! Za mužstvom — hľa, kapitán sa nesie zvoľna na koni, ošúchaný ako tamtí, ale zato obstojný. — Kdeže byt náš? obracia sa ku sluhovi tázave, a ten hlási poslušne: Dom, kde tie ruže krvavé! Večierkom ta nadíduc, vie, že ho nikto nečaká, vítajú ho s nedôverou, nuž tak ako vojaka! Nezasvietia pekné oči, ktoré v okne napadly… ktovie, komu tie už patria, ktovie, kam sa vykradly?! — Ostanete dlho? — Možno, týždeň… možno, do jari! — S rodinou ste? — Nemám žiadnej… pravda, som už pristarý?! Pozde v noci taká tieseň, taká trpkosť na duši! zaplakal by, ale plakať vojakovi nesluší… — Život, život! biedny život, mnoho si mi odriekol! bohatý som, bez starosti, ale ako v plote kôl… Ráno Sivko osedlaný pred bránou — hop, do skoku! Pán sa mrzí, salutuje, mihnú očká v obloku. Klop-klop-klop-klop… po domácky šatôčka len na hlave, … klop-klop-klop-klop… a tie ruže, aké sú len krvavé! — Slečna Jelka, dajte mi z nich, aspoň jednu — na vôňu! — Dám vám z iných, z týchto dosiaľ nedala som nikomu! Pozde v noci zhrieva srdce divná túžba — potecha: Hodné dievča — švárne žieňa… a jak sa ma ostiecha! Ráno Sivko osedlaný pred bránou — hop, do skoku! Pán sa smeje, salutuje smutným očkám v obloku. Klop-klop-klop-klop… je snáď chorá? ak by bola — ozdravie! … klop-klop-klop-klop… lež tie ruže, to sú ruže krvavé! — Slečna Jelka, dajte mi z nich aspoň jednu — jedinú! — Možno, zajtra! — Dobre, ale označte i hodinu! Pozde v noci chvie sa srdce, už si bez nej nepočne… a to druhé zas sa trápi, či to má byť skutočne?! Ráno Sivko osedlaný pred bránou — hop, do skoku! Pán ho uzdí, obzerá sa, ale nikto v obloku. Klop-klop-klop-klop… čo sa stalo? kde je moja dievčina? … klop-klop-klop-klop… podvečer mu ružu na hruď pripína. Zpoza vrchov chladný vetrík nesie smutné odkazy… — Čo nás, drahá, čo nás po tom, kto mrie a kto víťazí?! Veľké deti, šťastné deti láskajú sa, ihrajú — kujú plány, pekné plány, Sivka cukrom chovajú. Vetry dujú, lístie pŕchne: Duša, zajtra rušiame! — Nie, ty nesmieš, nepustím ťa! čo mne zbudne? — Úfanie! Daromný vzlyk… maširujú, rudá ruža na srdci… — A píš často!! Odpoveďou iba pohľad horúci. Pozde v noci oči v slzách, a žiaľ v hrudi nemalý: Bože-Bože, prebože môj, načo sme sa poznali? Krajom sneží… v okná vlaku perú biele chumáče, kapitán si sedí dumne, má už, kto ho oplače! Míňajú dni… nepomáha ani chláchol materin: Nesmúť, Jelka, vráti sa ti, Boh dá — vráti! — Neverím!! Dôjde dopis, dôjde druhý, potom ani slovíčka… — Nemal ma rád, zabudol ma, lebo umrel, mamička!! Iba klopú… Vzbĺkne čosi v zraku smutnom, meravom… vchádza vojak: Pán nám padol a nás poslal s pozdravom. Hrabe Sivko predo dvermi, smutne hrabe kopyty, deva sa mu na šij vrhne: Tedy vskutku, zabitý?? — Bože, Bože, či to vidíš?? výtka v očú hĺbave… zavadzaly zlému svetu aj tie ruže krvavé??!