ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Len v jeseni sa sobrali, tak z lásky, bez vena, a glglo dcéram — nedcéram, že „visia“ — Janko Majerán a švárna Božena. A glglo Milke Jahodných, že sny jej zmarené: — Veď keby stvora na dačo, lež také — také ledačo… no, snáď sa sídeme!! A glglo Chytrých Števovi, že sny mu zmarené: Veď nech by — keby ešte pán, lež Majerán — hah, Majerán! no, snáď sa sídeme!! Šli povolaní na sobáš, a na diváky svet: Ej, darmo, taký driečny pár len zriedka kľaká pred oltár, tým môžu závidieť! Pod chórom Milka Jahodných, v jej očiach číry smiech. A viete, čo je nové — ha? to Števo Chytrých nenechá, hriech bude z toho — hriech! Po svadbe na pár zabudli, i Števo prestal piť, len Milka nič na novoty, tí bývali jej oproti… — Ó, hrozné, takto žiť! A prešla jar i žhavý júl, tu bleskom — premena: o vojne husle nôtily, keď naposled sa lúčili — Janko a Božena. I svitlo Milke Jahodných, že sny jej zmarené, a život hneď sa krajším zdal, keď naproti žiaľ býval — žiaľ! Á, veď sa sídeme!! — Hej, Števo, Štefko, postojže, sny tvoje zmarené? tá vernosť jej? jaj, povera, za tebou Boža pozerá, a čaká znamenie. I svitlo Chytrých Števovi, a neotáľal ver’: za nôcky — klop-klop! na okno: Hej, duša moja, slobodno? — Ber sa mi, oplan, ber!! Chýr planý letel z úst do úst, za rána letel priam: a viete, čo je nové — ha? už Števo Chytrých nadbieha! — No, chudák — Majerán!! Na bojište šiel dopis hneď, šla karta bezmenná, keď došly riadky najbližšie: Ó, čo mne to ten nepíše!? zalkala Božena. A chvejnou rúčkou písala, že svet len klebetí: … Snáď dokázať ti netreba, že vždy sa modlím za teba…! Lež — žiadnej odvety!! Po mnohých trpkých nedeliach pozvanie dostala, by iste prišla na úrad, bo padol ten, kto mal ju rád, za vlasť a za kráľa! Šla žena s vlasmi vo vetre, šla rínkom polonahá, jak pamiatky jej oddali, tu vypukla v smiech nemalý: Nuž písal?? ha-ha-ha-ha!!