ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stena ich delila — tenunká stena, nerovným znamením priozdobená, nadzemské zjavenie na jednej strane, na druhej — vavrínom venčené škrane — divné, že tu — jak tam — v rovnakej tvŕdzi, tu — jak tam — ostali nesvojskí, cudzí: vznikol spor zo samých-samučkých zásad, po svojom každý chcel „spasenie“ hlásať… s úroky srážali vzájomné dlhy — jeden bol „farizej“ — „neverec“ druhý. V srdci zášť pradávna, tvrdý vzdor v mysli — … Iba v tých túžbach, tam skoro sa sišli… oba si želali dožiť deň blahý, keď žiaľ viac nesadne na zemské prahy, keď drak ten, ktorý dnes nad svetom vládne, ubitý naveky — do prachu padne — spolu s ním otroctvo, nesvár a zloba… po tomto túžili, po tomto — oba, na to sa chystali, ostrili zbrane, vysmejúc všetko, čo v iného pláne. — Šelmu ja zničím, ja! nech sa len prieči… čože ten „neverec“? ak má — nuž, reči! — Moja zbraň smelých sŕdc v prepevnom sväzku, netvor ten nezdrží moju päsť ťažkú…!! — Moja zbraň — beda mu, kto sa s ňou zmeria — je Boh… je láska… je presvätá viera!! … Iba tu dunenie! Šelma sa zdvihla, nikto ju nehatil — na všetko stihla, na väzoch — sedem hláv, v okáľoch blesky, zrumila oltáre — skmásala sväzky — v krvi sa brodila, kusila telá, pálila, prznila — kde čo len chcela, kade šla — všade ju vítali hlučne, zlato jej snášali — obete tučné; ten, kto prv všetko zlé naváľal na ňu, hľadel ju nakloniť na svoju stranu… „farizej“ — „neverec“ — neprestal hlásať, jak sa jej korí, a zo samých zásad… oba si s ochotou stali k jej boku, vrhnúc sa na pokyn do žarátoku. …Šelma sa schechtala, zrúc — jak sa rútia: Ha-ha-ha… úbohí, mizerní ľudia!!