SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

List

… 28. I. 1916 Drahý! Zas ti píšem — hoc šiel list i včera, hoc už týždne prešly a len nedáš zvesti… ľudia veštia zlé, a srdce bôľ mi sviera — píšem, aby našla balzam na neresti. My sme zdraví… Janík práve sladko spinká… chúďa, čo sa ti to cez deň naďabolí! keby si len počul, čo je za rečníka, veru bys’ sa zasmial aspoň jemu kvôli! Už ti čisto povie — „otec“, aj to, že si išiel „péč“, kde „bum-bum“ hrmí — „paf-paf“ šteká… — „Plíde, otec, plíde!“ neraz aj mňa teší, a tak pekne rastie… Len by bolo mlieka! Ja i — Bože, odpusť! často myslím v žiali: načo prišlo na svet, komu ku obžive? ale zas — snáď by ma už i pochovali, keby nie tie očká, jak to nebo sivé! Ó, veď tak nám ťažko!! ale načo písať? ty máš dosť sám — ach, dosť — aj viac, ako treba, hoc by v akej núdzi mala vykolísať synka… len by dobrý Pán Boh vrátil teba! Ach, píš — píš nám! aspoň toľko — či si zdravý, chcem ti poslať niečo… viem ja, čo ty nemáš… ale, jestli pravdou, čo si ten svet vraví, vtedy, muž môj drahý, príď si čímskôr pre nás! Prídeš, pravda! a viac nič nás nerozdelí… ó, veď musí svitnúť chvíľa vymodlená! nuž tak — do shliadania! prijmi pozdrav vrelý… bozkávame si ťa… s Bohom!! tvoja žena.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama