ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Samotné ani kuriatka na mraku, stúlené v kútku, sedia si potme detičky: Elenka, Marta a Ján… tamvon už zažli svetlá a ulica skveje sa leskom… — Deti — oh, drobné detičky, kam vám šli rodičia — kam? — Otecko šiel nám na vojnu… ó, jak sme plakali za ním! teraz je kdes’ hen v nebíčku, kde je vraj prekrásny svet, mamička zašla nakúpiť — dneska nám podporu dali, budeme snáď i večerať! už by ver’ mala byť zpät!! Čakajú hlávky — hlávočky pod oknom, hlbokým oknom, na ktorom lúče zaihrajú, padajúc zvysoka — joj! chodcom len nohy vidieť — no, detičky všetko jaks’ baví… — Ktože z nás mamu uhádne? — Ja! — Ja! — Ja! pustia sa v boj. Hádajú — márne! Čulý ruch ako vždy vdiera sa zvonku, navlhlé steny ochvieva: krik-ceng, koč-automobil… v susedstve krivý šuster: buch! buch-buch-buch!! kopyto vbíja: Tam sú i naše „pánočky“, ešte ich nedorobil. — Mama! už ide!! — Nie, nie! — Ba!!… Vskutku nič, clivo je, k plaču. — Rozprávaj, Janík! Ten hneď o paráde nebývalej: má to byť teraz! — A my tiež vložíme do okna sviečku? — Mama!! — v to Marta, jasot — haj! — Detičky, skryme sa jej!! Zaškripí kľúč a: Kdeže ste, deti? (Pst!) Zapáli lampku: Tu ste, tu! Ha-ha! ha-ha-ha!! kutičkou zavíri smiech: Čo je tam? a tu, mama? hoj, jediva, kvetov i uhlia…! Pozhovte, moje drôbätká, nech sa len poskladám, nech! Vychudlé ruky šuch sem-tam! obličaj rozrytý žiaľom, tvrdý lesk v očiach, jak keď kto schystaný na veľký čin, hruď? tá ver’ spľaslou! vôbec — v nej predčasne pŕchnúca ruža: konárky letia do zeme, podoprieť — nieto ich čím! — Hladné ste, deti? Ale tie nevšednou radosťou sýte, iba sa mnoho spytujú: Prečo to, načo a zač? — Otcovho mena, deti, dnes po pansky budeme svätiť, na to tie kvety, viete už?… Úsmevom zakrýva plač. — Sviatočné šaty vezmete, slušne sa odieme všetci, ale prv ešte zakúrim: žih-žih-žih… ohníčku — žih! bude nám ani na lazni, potom tak sadneme k stolu… — Jaja-jáj! deti tlieskajú v nádejach prerozkošných. Piecka sa zhrieva, voda vrie, češe mať detičky, češe, slzami kropiac vlásky, bo ťažko jaks’ na srdci — uh!! — Neplačte, mama! — Ale, no — veď ja to z najlepšej vôle! silí sa k smiechu, vpletajúc dcérkam z tých najbelších stúh. Obrúskom čistým zastrie stôl, posnáša všetko naň, čo má, nalieva čaj a ponúka: zákusiek, ovocia dosť! všetci už sedia, z maličkých každé jak vyhublý anjel, jedinké miesto pustým — To akiste zavíta hosť! — Otecko príde, mama, však? — Otecko, holúbky moje, ale vy jedzte len, najprv sa najeme my, potom si pekne ľahneme, otecko len tak k nám síde, aby nás pobral so sebou v krásny kraj — preblažený. Železná piecka rudne a vrelý čaj z šálok sa parí, tváričky svietia šťastím, len matka — oh, úbohá mať! — Musím byť silnou, musím! a do pier si zakúsne znovu: Rady by ste sa, detičky, s oteckom pozabávať? — Rady, a ako! mamička, však by sa potešil kvetom? o raji by nám rozprával… (materské srdce rve — lká!) — bude vám, iste bude… i kvietia mu ku sviatku dáme, ale prv pekne ku stolu kľaknime na kolienka! Modlia sa… rúčky složené… sklonené hlávky a ona prežehná všetky… na čielka vdýchnuc bozk, horúci bozk: Teraz už poďme spať! — A či príde ten otecko? — Príde! prikladá uhlia do piecky… ó, tá tvár číručký vosk! Za amen usnú; také sú nevinné! na rtoch smev šťastných… matka ho chápe a v žilách krv stavia des — náramný des: Aké sú chutné, ako by chcely žiť, bársako — len žiť! beda mne — ó, ja nešťastná, chabnem… ach, nemožno dnes! Bum-tra-ra… bum-tra… bum-tra-ra! na slávu volajú mestom, — Paráda?! žena zosŕkne: ha-ha-ha, prišlo to vhod! odpusťte, deti, holúbky! Ťuk-ťuk! a zavretou piecka…! — Keď si mňa strýznil, svete, vedz — nebudeš trýzniť môj plod!! … Bum-tra-ra… bum-tra… zaniká! Modrasté plamienky ľahnú, tvrdé sny márne dobíja: krik-ceng, koč-automobil… Pozde! len krivý šuster; buch! buch-buch-buch!! popráva obuv: Susedom spravím na svite, keď som dnes nedorobil! Zbytočné! tých už netrápi ani, či podporu zvýšia, nemá viac moci nad nimi nijaký smrteľný pán… Došiel si otec po svojich: S Bohom, ty nevďačný svete! na kvietí ležia s materou: Elenka, Marta i Ján!