ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Do hlbín lesa veľký mesiac zrie, tak krvavý — oh, krvavý! zdá sa, dnes zarve bôľom, iste zrve, ak prevraví — ak prevraví! Diaľ vrie… i nebo tam var’ zažlo sa, hra prehrozná — oh, prehrozná! a čo on videl včera, toho sa nik nedozná — nik nedozná! Tá diaľna búrka les ten lomila, pne trešťaly — oh, trešťaly! a mocné: hurrá! chvíľa rozbila v krik zúfalý — v ston zúfalý! On práve vtedy vysoko už stál, a schvel sa sám — oh, tak sa schvel, keď v dolinách len samý blesk a pál, a hrmot diel a jakot striel… Len tam, kde kypí riava zdivelá v skál ústranie — oh, v ústranie — pár ľudí viedli: čiapky do čela, a bez zbrane — už bez zbrane! Hneď poznal všetkých — kraj ich ako rod, a smútiacim — ich smútiacim do okien kynul, že von z nepohod tu milenec, hen muž — tam syn. A bol rád, jestli oči chápaly, čo chce dať znať — oh, chce dať znať! a úfajúc — noc dobrú želaly tu milenka, hen žena, mať… Lež hrôza! jak sa pohľad vrátil v les — ver’ naholo — oh, naholo! bo márne hľadal, ktorých stratil kdes’, tých nebolo, viac nebolo! Len divá riava krvou kypela po úskalí — oh, úskalí! a pod jedľami tieňov neveľa… hrob kopaly, hrob kopaly! To videl mesiac, videl jediný z tej výšavy — oh, z výšavy! a preto rval by hromom obviny, nech prevraví, nech prevraví! No, pláva mlčky… mieru povolí hnev doruda — oh, doruda! — Pre hrdé veže, kríže, kupoly taj zabúda? už zabúda?? Nie! zrie len pýchu sveta, ako čnie až v nebesá — oh, v nebesá! i srdce vidí — biedne, úskočné… a smeje sa — hej, smeje sa!!