ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Len čo sa slnko kradmo vylupuje z hmiel nad horami — berie žena brázdu, prihnúc sa k pluhu, zvoľna vykračuje… hja, psota majster, keď niet doma gazdu… — Hajs, volky, hajs! Na medzu pod šíp košík položila, v ňom drobný synček búva sníčkom sladkým, sestrička vedľa bdie — tiež ako byľa! ak zaplačú? nech, majú plakať za kým! — Hajs, volky, hajs! Šiel s prvými a jak by niečo tušil, len — že on padne, ak nie — iste zomrie… ó, tak sa lúčil — veľmi ťažko lúčil, a práve, keď im počalo byť dobre! — Hajs, volky, hajs! Dlh, nech on doma, už je vyplatený, však samotnej tĺcť? ver’ to za úloha! snáď pomoci nájsť? iba vzdychy-steny!! kto môže — zdiera, nebojac sa Boha… — Hajs, volky, hajs! No, zúfať? Nie! veď neľaká sa práce, pluh udrží: Len k sebe, chlapče, k sebe!! keď vzali otca, pokým ona vládze — tiež nebudú žiť na prosenom chlebe… — Hajs, volky, hajs! A slnko stúpa, škovránok si nôti, len v zemi zškripí často, keď moc skáľa, tvár horí, dlaň sa puká od roboty, a prsť sa váľa, pekne vosklad váľa… — Hajs, volky, hajs! Tak orú, kto-ten privolá im šťastia, tiež čo-to! ak i prácu neusnadní, keď zarazí ich plač zpod šípä-chrastia: Jaj, mamo, poďte, veď vám je už hladný!! — Hajs, volky, hajs! Na hlas — zpod čepca blysnú oči sivé, v nich viera, že Boh dobrý neopustí… — Či postáť, mamo? — Azda nám vôl krívä? až pri nich, syn môj! a smev trhne ústy… — Hajs, volky, hajs!! Hó, šíp!… i kmitne úbeľ pŕs a syn je, na plné líčka mať sa zaprizerá, len tu — kvap! slza sperlí na nevine, a ďalej sejú, bránia — do večera… — Hajs, volky, hajs!!