ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Sem ruku, kmotre, za sedem! viac nedám!! (krčmár híka) — No, s Pánom Bohom, keď už tak! a Čížik predal býka. Hneď vypijú, čo prichodí, bo jednačky — tie zmoria, a prejde Ryša z rodiska do Malinovho dvora. A gazda rád, veď je to býk do bozku — hej, do stisku: srsť lesklá… rožky — pasia! a na čele má lisku. Lež nie tak Čížik, tomu sa len doma v očiach zmarí: Nuž — čože si to vykonal, čo? oj, ty blázon starý! Tak doňho žena… bola kdes’, a on jej toto sláta! — Dnes býk i stovku vyleží, keď peňazí jak blata. — Veď onô… gazda osinie: sám chytľan niesol ho sem! — Zájď k nemu — a že v meste sú už také hen po osem!! I prejde Čížik: Kmotre, čuj, daj osem… upokoj ma!! — Ja? haliera viac! — Nuž tak vráť mi Ryšu, dnes je vojna!! Tu zle-nedobre! nakoniec poď oba do richtára — však márne: kupcov býk a ten, kto predal, nech sa kára!! — Ej, tak sa dostať, stovka tam, no, niekdy groš i duma, aj Malina zvie po strane, že Ryša nedobrú má. — Keď má… v to gazda: miesta dosť i u nás, nech ho metá! a žiaľ u Čížkov, jak by im bol povolal Boh dieťa. Pre starého niet potechy, aj v chráme čin svoj pyká: Veď márnosť! kývne: ale preds’ tak lacno predať býka!! A keby aspoň so ženou len nemal toľko káry! lež tá: Dnes sú už po desať — ha, vidíš, blázon starý?! I biednie, žltie, usychá, až výtky s nôh ho srazia — a hľa, pred Čížkov krik a shon pre lekára i kňaza. — Jój, umrie! vzlyká gazdiná (ten na posteli bledý): maj rozum, starý, za sedem pár volov inokedy!! Však pozde! lekár ani kňaz viac nezdvihnú ho s lôžka, a dedinou čuť: Čížik vraj už rána sotva dočká! Len keď tu Ryša Malinov na dvore zlomí nohu… — Nuž jakže starý, Čížková? — Ach, lepšie — chvalabohu!!