ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď zem šíra zsína, nariekajú skaly, letí Meluzína, kam ju nepozvali. Letí ponad smutné — veľmi smutné kraje, v každé okno kukne — taká zvedavá je. Včera bola v lese, kde sa voje rvaly, a dnes chýry nesie, že čo odkázaly. Plače ten svet psotný, stone chatka nízka, iba zpod hôľ do tmy Hotel Grand sa blýska. Nazrie dnu a — žasne divom Meluzína: všetko také krásne, zem to azda iná? Z lustrov žiar sa leje, mramor, kryštal jasá, ženský pohľad hreje, mužský — votiera sa. Najviac zrakov zajme, ak kto rovnokroj má, aby bolo zjavné aj tu, že je vojna! Vzácne drahokamy Síriusom svieťa, jedia dámy, páni, od výmyslu sveta. Zpod okien bôľ skvíli: Ľudia hladom hynú! ohlas roztrpčilý ani nepovšimnú. Pozornosť im púta ruža zo Sáronu, mnohou rukou tknutá… ale dbajú o ňu. Smyslnosť vnád v tvári… odev? obtiahly je, poznať cezeň var’ i srdce, ako bije! K bôčku večer každý pripne čerstvé kvety, päť chýž najíma vždy muž na toalety. Zpod okien bôľ skvíli: Ľudia veteš derú! tých však nepomýli. — Hlavný, šampanieru! Šumí mok, smiech zvoní, mámi vôňa ťažká: hľa, hen pod záclony prikráda sa — láska! — Ujujujuj — hollá!! túto ťahaj, Dani! Od bočného stola na vresk ktosi zgáni. Vážna tvár sa škľabí, voľačo ju zjedá: Títo — eh, veď keby historická trieda! Márne soptia oči, modrá krv sa fantí — Cigán ťahá, hoci platia liferanti! Zpod okien bôľ skvíli: Ticho, hľa, svet smúti! Výtka nepomýli, pribýva skôr chuti. — Ujujujuj — hollá!! krásne na poklonu!! za kráľovnú volia ružu zo Sáronu. Zpod okien bôľ skvíli: Ticho, hnú sa hroby! viete, rozpustilí, čo sa v svete robí? — Ujujujuj hollá!! Cigán ťahá… v jase všetko dookola… len tu Grand sa strasie. … Huú — ijí!… Náhle mäkká hudba znemie, v salóne i v hale oči vydesené! … ijí!… preblednutá ruža zo Sáronu, že sa steny zrútia a muž nejde po ňu… … hu-í!!… zmätok v nebi, od bočného stola cudzí pán sa šklebí: No-no, teraz — hollá!! … i-í!!!… výska, skolí, perie o pavlače, drúzga, v trpkom bôli plače, plače, plače!! … hu-ú!! v hrdom Grande spí sa veru licho, ale ticho všade — ticho, ticho, ticho!! Meteľ! Každý čuje, jak sa tá hruď zmieta, ktorá horekuje nad mohylou sveta, jak tá bedujúca Bolesť rve do diali, že sú ľudské srdcia tvrdšie ako skaly!! … ho-óh-ií-hu-í!!!… všetko pospomína, a tak v tajnej sluji zsína — Meluzína.