ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Žil na západe človek veľkých túh, od rokov — ako zlatá ruda v ohni, tak horel jeho mnohosľubný duch — mnohosľubný duch! A na východe človek iný žil, od rokov — na tele sa zveľaďujúc, jesť a piť — bolo, po čom zatúžil, po čom zatúžil… Ten na západe už-už prichystal svoj poklad, ktorý všetkých biedy sprostí, a sotrie s očú mnohý trpký žiaľ, mnohý horký žiaľ. Ten na východe púšťal do dymu snov vlákna, ktoré hladký mozog priadol, a čakal pevne, kým sa rozplynú, kým sa rozplynú… Tu istého dňa víchor hrozivý zem celú zbrázdil nehoráznym rykom, a rozdelil ju na dve protivy, na dve protivy. I vstaly národy a plemená, za pravdu všetci… v mene Najvyššieho vpred! v očiach hrozba a zášť plamenná, a zášť plamenná! Šiel zo západu človek veľkých túh, bol ako iní — verným synom vlasti, chcel svedomite zaplatiť svoj dlh, zaplatiť svoj dlh. I z východu sa človek známy hnul, bol ako iní — verným synom vlasti, keď mal jesť a piť — nedbal ani gúľ, nedbal ani gúľ! O týždne došli na dostrelenie, ten zo západu a ten od východu, a žiaden nemal o tom tušenie, o tom tušenie… Zo zákop zaraz miesto pozdravu sa smrtonosným ohňom privítali… hja, darmo — takú mali úpravu, prísnu úpravu. Striel hvižďalo tam meteľ na meteľ… Bác! umrel človek zvláštny, veľkých túh, ten druhý o tom ani nevedel — ani nezvedel. A v noci rvaly delá obradom, keď padlých v spoločný hrob ukladali, i toho zo západu s pokladom — veľkým pokladom!