ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od hôr jazdec k dedine sa blíži, za kantár si vedie koňa — Faku, nohy sa im obom podlamujú, obom mdloba na smrť matnie v zraku. Tretí deň, čo brodia snehom sypkým, tretí deň, čo sústa nepožili, za horami veľká bitka stála, mali cúvať — a tu poblúdili. S kroka na krok svahom sostupujú oživení — úzko vedľa seba, oči jazdca svietia nebezpečne: s otcom by sa rval o smidku chleba! Prvý domec… Hahó, kto tu doma? chudá žena s prahu placho kuká… — Chleba, pani — koňovi tiež niečo…! — Čo mám — dám, len nech sa páči dnuká. Vojde v chyžku, mĺkvo sadá k stolu, gazdiná naň ovsený chlieb kladie… — Veď i môj tam kdesi — ani neviem — na východe, a či na západe! Zaplače — no jazdec nebadá sĺz, jemu jedno, kým hlad neumierni… a ten chlieb ver’ nízky ani doska, odutý a čierny, príliš čierny! Ulomí a — nikdy lepšej chuti! dnu sám, žena kŕmi sienkom koňa… čo tam po nej! preto neschudobnie, sama riekla — dá len z toho, čo má. Ulomí zas, keď tu vrznú dvere, nazrie hlávka — dieťa dnu sa vtmolí, zarazí sa, ale čosi-kamsi ako by už starí známi boli. A zas — vrz-vrz… kradmo vkĺzne druhé — tretie — štvrté ku peci si stane… tak do siedmich — a to všetko, všetko, ako-li rad píšťal na organe. Jazdec zrie raz na chlieb — zas na drôbäť, oči vlhnú a po chvíli malej vstáva, v dverách stisne matke ruku, a bez slova poberá sa ďalej… Má tiež svojich doma? — Poďme, Fako, múdre zviera nevie chápať taju, zpätkuje sa… pán však potľapká ho: … zájdeme si ta, kde viacej majú!!