ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Ako loď horiaca na šírom, vzbúrenom mori, plávala vesmírom biedna Zem blkotajúc a vrhala v nesmierne priestory, vrhala s pláchy reflex. 2. Ustrnúc hľadely hviezdy — oh! s hrôzou zrel mesiac, jak hnal des uštvanú Dušu, čo túlajúc nekonečnosťou volala zúfale: Silo síl, kde si? ach, kde s’ len — Silo?! 3. — Ajhľa, Zem v plameňoch, svietiacich farbami rôznych práporcov-trikolór! snemovne praštia i chrámy, paloty, domky i chalupy — nevidíš, Silo síl? kde s’ len — Silo?? 4. — Šamani kážu a s povykom naslúcha Bábel… v rachote dôvody… v úpení obetovaných dubov i ľalií bielych — hah, nečuješ, Silo síl? kde s’ len — Silo??? 5. — Stáletia sklamane žalostia v smútočnom rúchu nad sutým oltárom a smrť si žiadajú, jak ja, počuj nás, Silo síl! alebo odhaliac budúcnosť, uisť, uisť!! 6. Hlucho — oh! ako-li v dóme, kde zabudli sviece pozhášať po skvelom pohrebe hlavného kňaza, prázdno! len od Mliečnej cesty zžialily čiesi oči. 7. Vykríkla Duša, jak stratená dcéra, keď matku rozpozná… vykríkla radosťou rozbojácnená — chvejúc sa pred tvárou, za ktorou túžila od tak dávna! 8. Silný svit slepil vždy väčšmi a väčšmi, až hviezdy zapadly… hudbou sfér ozval sa posvätný ohlas: Som, kto vzlyk strápených počuje… zvieš, čo chceš! prezri, Dušo!! 9. Prezrela! a hľa, loď horela na búrnom mori… (biedna Zem!) z hadivých plameňov pnely sa ruky — premnohé zovúce, prosiace, upiace, hriešne ruky. 10. — Koľko ich? — Bezpočet, Silo, a vždy len pribýva: zmiluj sa! — Ešte mi neprišla hodina! hľaďže, koľko ich?? — Hotové pralesy… zmiluj sa!! — Je čas, poďme!! 11. Plamene hasly, i reflex, až na pôdu noha stupila… na krvou presiaklu, rozrvanú pôdu, redol dym, zástupy volaly: Hosana, Pokoj! Pokoj!! 12. Užasla Duša, však zosŕkla, nazrúc sa v tváre, značené po čele kričiacim, krvavým znakom: Hosana?! Silo — ach, títo ti dozajtra zrušia vernosť! 13. — Iste! lež hľaď!! ten ľud prehrozná spomienka hnetie do stavby palôt, v nich usniesť má zákony nové… kde je — ó, značení krvavým znakom — kde vôľa vaša?? 14. Zjasala Duša! tu — húfy!! — Ach, kto sú to, Silo? — Nevidíš? slepci, čo chceli viesť, neznajúc cesty!… — Tak? a tiež so znakom na rtoch i na čelách idú k Tebe!! 15. — Nechaj ich!… Žehnajúc zdvihly sa ruky, hlas zaznel: Viďte!!… A Duša div najväčší uzrela, keď sa vracali vedúci do chrámov, do škôl a v redakci’ tiché kúty. 16. Hneď zatým vzchodilo slnko, tak novučké slnko, zdravá Zem odev si obliekla, ako-li k sviatku, veď vlk sa s baránkom pásol a život sa zaskvel v kráse! 17. Zjasala Duša, keď mocne hlas prevravel: Ajhľa, zvíťazím istotne!! — Amen, lež kedy — ó, Silo!! — Až svet tvoj pochopí veľký taj práce i kríža a tvrdej viery!! 18. Silný svit slepil vždy väčšmi, až novučké slnko zapadlo… všehomír hudbou sfér zvlnil sa sväte: Som, kto vzlyk strápených počuje… vpíš to a zvestuj bližným! 19. Hmly! z nich zas vzrástla Zem, svietiaca farbami rôznych práporcov — ako loď, horiaca na búrnom mori, na ktorej ustrnúc uľpely hviezdy i bledý mesiac… 20. A hľa, tá uštvaná Duša, jak holúbka na letáč vlastný — sadá si pokojne na sťažeň lode tej — v blku, zvestujúc trpiacim veľký taj práce i kríža a tvrdej viery!