ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hľadí Oko — chladné Oko naďaleko — naširoko… ono mihlo a krv zvrela: strely hviždia — hrmia delá naďaleko — naširoko. Mužstva ani dreva v hore, a tej krvi celé more… verné ženy trpko lkajú, keď si deti uspávajú… oj, tých sĺz tiež celé more! Hľadí Oko — chladné Oko naďaleko — naširoko… smrť žne, radkom mŕtvol na stá, a k tým živým neprirastá naďaleko — naširoko! Kdesi srdce lká, keď stihne: Či sa ešte uvidíme? A tu doma srdce druhé zhára v túhe — čistej túhe: Či sa ešte uvidíme? Hľadí Oko — chladné Oko naďaleko — naširoko: Ak tak — tá smrť všetko zdolá, neostane, len púšť holá naďaleko — naširoko… Kdesi duša číta zo sna: Svitne chvíľa prerozkošná! A tu doma duša drahá vo sne zľúba svojho druha: Svitne chvíľa prerozkošná!! Hľadí Oko — chladné Oko naďaleko — naširoko… mihne!… tvrdé srdcia zhrajú: bojovníkov prepúšťajú naďaleko — naširoko… Sny sa plnia! V chvíľku božskú splynú duše v sladkom bozku, vyše roka dávno veru! ký div — akže stratia mieru, splynúc v bozku — sladkom bozku! Hľadí Oko — chladné Oko naďaleko — naširoko… mihne! a muž z domu vyjde: záujem ho žiada inde — naďaleko — naširoko! Ťažšie lúčiť, jak sa zdalo… — Čo sa len z tej lásky stalo?! S Bohom!… Zhorkne chvíľa sladká — miesto ženy plače — matka: Čo sa len z tej lásky stalo?! Hľadí Oko — chladné Oko naďaleko — naširoko… jeho krv i bozk i slzy, a nič — nič ho nepomrzí… ó, to Oko — chladné Oko!!