ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Širošíre panské pole, vedľa úzke, úzulinké pásiky — ruky ťažké, ruky holé, vymknuté vraj zpod nevole, odrábajú panstvu na diel veliký — veliký… V peknom parku kaštieľ skvie sa, a pod briežkom čupí biedna chalúpka, dnu žiaľ veľký, núdza väčšia, k tomu deti, ako keď sa v tesnom hniezde troje mláďat vyďubká — vyďubká. Jedno matka kojí práve, druhé u nôh batolí sa po zemi — a to tretie, chlapča plavé, spytuje sa nedočkave: Mamo, mamo, kam šiel otec, recte mi — recte mi! Ona mlčí na výzvedy, trpkosť na rtoch, v očiach zbytok nádeje — ale v dumách neobsedí: kde šiel? čo šiel? príde? kedy? dovráva sa, až tvár sĺz tok zaleje — zaleje! — Mamo, mamo, neplačteže! Musí prestať — uchlácholiť zurvala — radom zľúba líca svieže: veľká starosť na ňu strežie, ale deti za svet by si nedala — nedala! V nich čo žije!… V srdci horko? pred ikonou so synáčkom zaupie: Chráň nás, Pane, otca nášho na tej vojne… neodkáž ho smrti a nás preúbohých potupe — potupe. V tvrdej práci od tmy — do tmy, a ten odkaz z kaštieľa ver’ prečastý — húžev — zrábať vyše sto dní, aspoň že sú páni hodní: dajú niekdy na chlieb, ba i omasty — omasty! Iba včera milostivá pýtala sa na detičky nápadne… Vo vrchoch rve vojna divá, to však srdce nerozrýva, ono tŕpne, že ho ktosi okradne — okradne! Berú deti po okolí — zo „súcitu“ odvážajú kdes’ nadol — ale ona nepovolí, čo by akí páni boli, ani muž by jej to nikdy nezabol — nezabol! Na podstení ktosi búcha… Vchodia! a tvár matkina sa zanieti — srdce sovrie desná tucha, ako socha mĺkvo slúcha, že jej vezmú z detí v mene osvety — osvety! — Čože? nedám! popudená ako kvočka berie plod svoj pod krídla. — Aká si ty hlúpa žena! veď si sama vycivená, čo dáš deťom?… zakladajú osídla — osídla. — Čo? i krvi!! Usmejú sa: Škoda reči, my len v smysle úpravy, u nás zlého neokúsia, po pansky i vravieť musia, dosť ti jedno! aj byt máš, hľa, nezdravý — nezdravý! Podivný vlak zpod hôr ženie, kade šíre polia, úzke pásiky — v oknách očká zaslzené požívajú dobrodenie, že vraj len pre nedostatok veliký — veliký! Stretnú vlaky s vojskom, ale dnes nie pre tie po staniciach oslava — tu krv zredlá Bohu k chvále víta tvory osiralé, kýs’ pán ich jak barančiatka rozdáva — rozdáva! A muž v zbrani spomína si na chalúpku — aj keď vôkol romoní — Chudák, keby vedel, jak si žena doma šklbe vlasy — mece chlpy i do svätej ikony — ikony!!