ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na posteliach si ležia v jasnej sieni, zrak bôľny tu — tam mdlý hen, pochmúrený… To zajatec! — Oh, len či neublížia tí mužskí, ženské vo znamení kríža?! — Nie! hovej tíško… niet tu viacej vraždy, niet vlhkých zákop… zas ti bližným každý, si človek, a dosť! je vás u nás s desať… — Veď vieme dobre, že nás máte vešať! — Ach, čoby! — Ba hej, máme zprávy isté, jak mnohých z našich bili, trýznili ste, však nech! aj tak už koniec mojim biedam… — Pst! hneď tu lekár… — Ani hnúť sa nedám! — Eh, blázon, nuž trp, umri! nemáš ženu? — Mám! — Deti? otca? — I mať ostarenú… — Hľa, že ti ľúto! chceš ich uzrieť v zdraví? — A vskutku ma ten doktor neotrávi?? Vtom už aj ide v — bielom… bol i včera, no, darmo — kde raz toľká nedôvera! dnes chorý mäkším. — Vďaka, sestra, vďaka! snáď zachránime nejak — úbožiaka. A počne práca ťažká, neúprosná: len rana — telo! — Vyžije? — Ha, kto zná! lež úfam… Stupaj práve na rozhraní, keď zavíta v sieň pekná mladá pani. Od lôžka k lôžku kráča, shovorčivá — so súcitom sa na hrdinov díva: muž šiel tiež… v očiach stesk, lež — nech rty vetia a jemná rúčka rozdá za hrsť kvietia. Už zbudla iba temnolistá ruža — pre tú hruď, ktorú muky najviac súžia, o ktorú život so smrťou sa delí… tak dôjde mladá pani ku posteli. Dar vľúdne podá: Za to utrpenie! i stemnie ruža, v suchej ruke stemnie, zrak kalný zjasá a krv v žilách vzprúdi: Ach, jednak som sa dostal medzi ľudí! Hľa, jak mu vraví čos’, ač v cudzej reči — on chápe… takých aj ten úsmev lieči… — To zajatec! — Tak?? zbrudne biele líce, a pani s ružou vyjde z nemocnice. Do koča sadne stvora veľkých ctností, keď urobila zadosť povinnosti, jej náhlo, ju moc práce ešte čaká…! a lekár hromžiac kriesi úbožiaka. Koč hrmí… kone ženú ulicami, tak hrdo sedí pekná mladá pani, ju nemrzí, že ktosi deti, ženu, len práve teraz osirotil pre ňu! — V cval! muž snáď písal… Cestu domov krátia. — Á, vskutku — karta, padol do zajatia tých barbarov — óh!!… Vonný papier chystá na odvet… V prstoch ruža temnolistá…