ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Pah!! čert vás ber ta! a s tým noviny pán Tichý o zem šmarí: tak bezohľadne lhať, tak lhať a — mne!! nuž to som blázon vari?? — Čo, starký? vbehne žena zľakaná: Hej, Betka! (to na dcéru) daj vody!! — S týždeň mesto dobyli, a dnes sa oň zas perú!! — Na, pi! tak, ešte!… Chlipne z pohára, a sivá hlava chladne: Ja nechcem oddnes v dome noviny — nie! rozumiete? žiadne!! píš, dievča!… A hneď Betke diktuje, tá aspoň čo-to zmierni, a miesto „šaľbiar“ — píše — „redaktor“, a miesto „drôty“ — „nervy“. Keď skončia — Tichý berie dopis sám, že hneď to strasie s hlavy — i vyjde… cestou skočí na pivo, jak penzionist pravý. A zatiaľ doma dcéra s maminkou sa trudia ustráchané: Dnes v meste, čo krok, iba o vojne… ak sa mu niečo stane!? Však apko šťastne príde k obedu, hoc ešte roztrpčilý, i predložia mu s jeho pochúťkou aj plán, čo vyvarily. Ten naširoko oči roztvorí, až vyjasnie tvár znojná: Tak, zamkneme sa a spať budeme, kým neprestane vojna! Popoludní hneď Betka s maminkou po sklepoch chodiť počnú, a snesú zásob, jak by mali pluť kams’ na severnú točňu. I apko Tichý sliedi po meste, jak nikdy — bez únavy, a k mrku plno fliaš i fajčiva… Hja, penzionist pravý! So svetom večer ľahká rozluka, by nehľadali vinu, nuž na dvere sa pekne vyvesí, že — „Vyšli na dedinu!“ A potom — šťuk-šťuk! zatarasia vchod, len aby boli istí… veď na bojišti bližších nemajú, ich nevyrušia listy! I ľahnú; apko má svoj kabinet, pre ženské spálňa strojná… — Ach, ba nám bude takto spať a spať, kým neprestane vojna! Snom klepnú víčka… Tíš! von mestský ruch už zmiera o tom čase, len v kabinete sťa by ťahal ktos’ jak na poriadnej base. Nuž spia!… A ráno dôjde výsluha, lež nedajbože dnuka, a naklope sa — toľko naklope, až rozbolí ju ruka. Len potom zbadá výves, prečíta, a nehľadá viac vinu… i zvie dom, že pán Tichý s rodinkou si vyšli na dedinu. Však vrátnej jaksi divno predchodí: Už by len čo-to riekli! a batožinu (prázdni neišli!) len sami neodvliekli?! No, výves — darmo! keď už šli, nuž šli, raz prídu, čo tam po nich! veď ono zíde sa to prevetriť za dní tak nepokojných! Tak minie týždeň, pominú i dva, a vždy viac zvestí, huku, tu — osvetlenia, sbierky, vítanky, zas rekvirujú múku. U Tichých spia! len keď sa nadarí pod oknom vrátnej chlápä: — Jaj, mama, mama — beží — mamička, veď vám tam ktosi chrápe!! — Tí! už to iste s dobrým nebude, hoc akže chrápu — žijú! No, milá vrátna šatku zahodí, a poď na políciu! U Tichých spia — ach, sladko snívajú, a každý v svojom slohu: o Betku má sa dávny kurizant, a mama slúži Bohu… Pán Tichý zatiaľ v svojom kabínku sa s minulosťou baví, a zašlú mladosť znova prežíva, jak penzionist pravý. … Hľa, práve počal s žienkou gazdovať, sú oba súci — chtiví… vtom — hurt a vzlyk! — To Betka!… na prahu žiar… hrmen — detektívi!! — Nuž kieho čerta?! azda už tu mier?? Tí divom mädlia dlane! — Tak čože? hromží Tichý: a či snáď i spať už zakázané?? — Ha-ha-ha! to nie!! skôr — tak dlho spať… sa z nich ktos’ smiechy dusí: už odpusťte, lež dobrý vlastenec, ten vojnu prežiť musí!! Tam sny! U Tichých zdvihnú záclony, len lepšie byť jak iní… — Hej, Betka! zívne apko: keď je tak, na, preskoč po noviny! Tá slúchne a zas pekne čítajú, že čo a jak s tou vojnou… tu v chýrniku — i: „Jak sa z dediny pán Tichý vrátil domov!“