To je vojna!

Zpod čiernej šatky svieti čepca okraj biely, nad zmatlým čelom, ktoré privčas zryly vrásky; zrak tklivý blúdi kdes’, bár v ruke kancionál, ret nevie odpovedať duši na otázky. Tak sedí sama vedľa limbového stola, jak lipa prudkým víchrom o plot povalená… je doma — v oknách plno pelargóni’ v kvete… na stene trúchlo visí obraz umučenia… A ona hľadí, slúcha — každý kút k nej vraví, i každá byľa v chyži, každá márna byľa; na škvarke započali, všetko od tej skalky len vytrvalá snaha dvoch sŕdc vydobyla. Žiaľ, jedno z nich už stlieva… tam, hľa, na posteli biť prestalo, tam usnul dobrý gazda domu; len nedávno to bolo, nemal kríž kto preniesť, pod ťarchou vysilený — klesol ku pokonu. Ju zanechal tu s deťmi, ktorým žili oba a našli ku výchove všetko — z nedostatku, no, ako dorastaly, rozohnal ich život… a zbudlo matke leda čo-to na pamiatku. Kníh po najstaršom, tam sú u dvier v kasni, z tých kto sa učil — aspoň nazrie lecikedy i pomôže — lež, dostal malú smidku chleba… je pánom, ale šťastie, že sám pošiel z biedy! Pred druhým tretí v let si rozpäl krídla, hľa, valaška toť v kúte — aká cifrovaná, to jeho práca… dieťa… a šiel vo svet šíry, len dávno nepísal už zpoza oceána. A druhý? kde len pozrieš — stopa jeho ruky, ten miláčkom — veď ako otec všetkých choval, v ňom skvitla nádej matky kvetom plným — tu vojna… povolali… a on narukoval… Ó, Bože! zafiká mať — ani nebadajúc, že slzy dávno rosia líca zvädlé — chudé: to primoc, Pane! Z nedospelých detí, keď vzali všetku pomoc, čože teraz bude? A keby aspoň… zrazu kŕčom päste tvrdnú, vzdor kýsi nieti leskom oči veľké, modré — však kvôli komu? čomu? za čo obeť toľká? že nedožil to otec — ako veľmi dobre! Vtom vchádza dievča — vidno, rastie medzi chlapci a žiačkou už: Jaj, mamka, plakali ste zase… Nie, čoby! priťahuje bližšie kancionál: poď, nájdeme si takú — „ve válečném čase!“ A pomodlia sa spolu vrúcne mať i dcéra — aj zaspievajú, kým von sbiehajú sa tône… sadajúc kradmo v okná, plné pelargóni’, a večerný žalm zneje na velikom zvone…