ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Choď… Anjel strážca rozpäl krídla a poľom mnoho tisíc svetiel, kam vzdychy zvaly, bôľne zvaly — na úbohú zem letel — letel… na úbohú zem letel — letel… V sluch miesto vánku prosby húdly po priestore tom šírom — hluchom. — Ó, zachráň! Kŕdeľ divných vtákov sa niesol šerým — hmlistým vzduchom sa niesol šerým — hmlistým vzduchom. Za modlitbami anjel mieril v kraj, zkade vtáci veslovali, a oči, ktoré stretal — všade len žobronily — žalovaly, len žobronily — žalovaly! A ruky kŕčom kľúčily sa, rty kryly bozkom okraj šatu… — Ó, zachráň!… Anjel rozpäl krídla a nechal biednym nádej zlatú, a nechal biednym nádej zlatú. Sám letel bleskom… kŕdeľ vtákov sa vznášal, zemou tiahly tiene… — Hó, zastaňte a navráťte sa, pre slzy svojich! — Nemôžeme! — Pre slzy svojich!! — Nemôžeme!! Aj márne bolo, všetko — márne: hlas sovrel srdcia poniektoré… no, kŕdeľ šibal ponad mestá, i ponad more, hladné more, i ponad more, hladné more. Breh!… Nové vzdychy!! Anjel mieril v kraj, kam tí vtáci veslovali, a oči, ktoré stretal — všade len žobronily — žalovaly, len žobronily — žalovaly! A ruky kŕčom kľúčily sa, rty kryly bozkom okraj šatu… — Ó, zachráň! Úder… oheň rumil tu palác, hen zas biednu chatu, tu palác, hen zas biednu chatu! — Bumm!! zem sa schvela — striaslo nebo, kríž nakríž … žiare celé uzly… — Hľa, vtáci! Kol nich iskrot — praskot… — Len aby lacno neuvrzli, len aby lacno neuvrzli. — Hah, pláchnu! Jasot! Anjel strážca, čo najdrahšie, to hájil v spore, a potom, rozpnúc krídla — letel za divným kŕdľom ponad more, za divným kŕdľom ponad more. Ston úpel z hlbín úzkostlivo a slané vetry vialy — vialy… — Ó, zachráň!!… Beda, na tých vlnách sa zmietal z kŕdľa zaostalý, sa zmietal z kŕdľa zaostalý… Tu loďka! — Hurrá! Kapitán však, že nemôže (ó, čulos’, nebe?!) vraj — neverí… tam primnoho síl! — Ver mne, som Anjel! — Ani tebe! — Ver mne, som… — Nie, dnes ani tebe!! — Hah, zachráň, zachráň!!… Loďka pošla pre pomoc, a keď zanemálo zvuk sirén zaznel na tom mieste, už iba sýte more rvalo, už iba sýte more rvalo!! A vtedy Strážca, skloniac krídla, pred Bohom mĺkvo stál, a zakiaľ chór spieval mocne: Svätý — svätý… on, padnúc na tvár, horko plakal, on, padnúc na tvár, plakal — plakal!