ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je ani vo dne — bár noc pozdná… no, bielučká, až oči slepí… oj, vábna je to krásavica, lež z pohľadu jej nepi, nepi! — Napred! Hľa, ten kto príkaz nezachoval, na bielom snehu tvrdo snije: kto klesne v náruč krásavice, ten víťazstva sa nedožije… — Napred! I mašírujú… dlžizný rad, raz vyjdú v úboč a zas dolu, po horách bŕdnu… vetvy, prúty im dobre oči nevykolú… — Napred! Jak stroj tie údy taktom hýbu, tvár každá rovný výraz tají, strach neznámym, hoc zem sa schvieva v tom pohádkovom, zmrzlom kraji… — Napred! Len plece k plecu v jedno telo! tu bratmi deti matiek rôznych… — Ach! z pokarpatských mĺkvych dolín sa nesie povzdych, trápny povzdych… — Napred! Kto ustal, koho ťarcha reže — ten vystúpi a stane stranou, by nezavadzal, vydýchne si, a pohne cestou vyšliapanou… — Napred! Sťa duchovia — sa vinú, škrabú bez šuchu, iba vietor výska nad hlavami… to chumelica už iste sadá na skaliská… — Napred! Po snehu siahnu skrahlé prsty od smädu… kulač plný ľadu, a mnohá noha ani v kliešťach… Len nezaostať nejak vzadu! — Napred! — Stoj! tichý povel: hore svahom… už váhať ani smyslu nemá, hen potok… nič to — zdrží! hurrá!! rrup!! vdrúzia chlapci po kolená… — Napred! … Pa-pa-pa… kosia besné stroje, a praštia kolby, krv sneh vlaží, tá obetná krv rôznych matiek, vzdor — prudký nápad neodrazí… — Napred! Boj rozhodnutým… nový gazda do zákop skáče, nocľah chystá… hľa, chumelí!… to miesto perín, po vrchoch vietor divo hvízda: — Napred! Spia, navštevujúc milých rovno — ten, kto si berlu rodu bráni, jak ten, kto nevie, za čo trpí, a živých vzbudí na svitaní: — Napred!