ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vtelený smútok sa ukrýva na tichej verande, na tichej verande — hlboký smútok sa ukrýva — oh! Srdce až krája a — za živa, ten bôľ nik nenájde, ten bôľ nik nenájde — nedbá oň človek, ba ani sám Boh! A tá hruď zmučená biela je, plná a mladučká, plná a mladučká — i tá tvár zmučená biela je — ach! Jar tu, pleť sotva však okraje, darmo van do uška, darmo van do uška — šepletí blahovo o nádejach! Nádej už zomrela! dokonať z boja ju doniesli, z boja ju doniesli — v krvi — jej druha a dokonať — oh!! Bdela jak žena i ako mať, hoc duch i pokleslý, hoc duch i pokleslý — sedala úfajúc u jeho nôh. Horúce čelo mu ľúbala, krásne a rozumné, krásne a rozumné — skalené oči tiež ľúbala — ach! Na srdce splašené slúchala: Azda len nestuhne, azda len nestuhne — v mŕtvy ľad šľachetnosť tolikých snáh! Stuhla preds’! pohreb bol nádherný: hrali i strieľali, hrali i strieľali — sprievod bol hojný a nádherný — oh! Za rakvou kráčal žiaľ nesmierny: lebo ten nesňali, lebo ten nesňali — hrdosť, čo ostať má po hrdinoch!! Ale tu vtelil sa zármutok na tichej verande, na tichej verande — krásnym ten hlboký zármutok — ach! Taká hruď nepozná výkrutok, úľavy nenájde, úľavy nenájde: modlou čo iným, jej — popol a prach! Z verandy v zátišie cmitera uteká ako tieň, uteká ako tieň — so smútkom v zátišie cmitera — oh! Pekný zrak šíry svet premeria… prekľaje nebo-zem, prekľaje nebo-zem — durkne zbraň… miesta dosť pre obidvoch!! Zvädlá hruď na vencoch šťastná je, chladná a mladučká, chladná a mladučká — i tá tvár zmučená šťastná je — ach! Je jar… ktos’ vznáša nad kraje: ruky jak obrúčka, kol hrdla — obrúčka…! to muž — a ženu má na ramenách!!