To je vojna!

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň , tak ako už hlasovalo 17 čitateľov.

Autor: Martin Rázus

Digitalizátori: Bohumil Kosa, Martin Droppa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Tibor Várnagy


SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Návšteva

(Legenda.)

Na mnohé pozvania, modlitbu storakú sostúpil Kristus Pán na bielom oblaku, sostúpil bez slávy, v chudobnom odení obzrieť si, čo je s tým „kráľovstvom“ na zemi… srdce mu plesalo, že kam len dovidíš — chrámov až bezpočet a na nich svätý kríž, a keď raz na zvonoch vyzváňať počali — od veľkej radosti slzy ho zalialy: Predsa som nadarmo neskropil Golgatu, krv tá už donáša úrodu bohatú, na čom sa horšili, dnes v tom až okrasa, vďaka ti, Otče môj, kráľovstvo vzmáha sa…! * Sostúpil u mesta ani to Ninive, v meste tom na nohách všetko, čo nažive: zástupy spievaly, volaly do boja, a že sa nikoho neboja, — neboja… — Oproti komu sa hrnú tie tisíce? — Oproti „besným psom“ na diaľne hranice! — Kto sú tí „besní psi“? — Nepriateľ! — Bližní snáď? — Ani sa nepýtaj, radšej sa stratiť hľaď! Ani sa nepýtal, kde bol stisk najväčší, zastal, že zbúrení utíchnu na reči… — Ľudia, kto chytá meč — zahynie od meča, milovať máte tých, ktorí vám zlorečia! Päste sa zdvihly a zablysly bodáky: …lapajte, burič to, lebo zved voľáky! A keď ho lapili — poď s ním na radnicu, z parádnej radnice v hlbokú temnicu, vôkol tej temnice zvedavcov záplava, počul rab okienkom, ako ho popravia! * Lež kto sa postaví do cesty Kristovi? … sotvaže ostal sám, spadly mu okovy, závory slobodné, steny ho pustily, a tamvon práve čo na kázeň zvonili. Zajasal Kristus Pán, odpustil pohanu, s velikým zástupom vstupoval do chrámu, oči mu slepil lesk nevšednej nádhery, zastal si skromnučko pod chórom u dverí, naslúchal organu, ako spev sprevodí, ale tie prechody — bojovné pochody! naslúchal, ako kňaz volá ho po mene: Kriste — ó, pomôž nám, na vojnu ideme! Kriste — ó, posväť zbraň, odpor nech porazí, a my sa vrátime domov jak víťazi… Kriste — ó!! A tu On zavzdychal po chvíli: Čo to tí ľudia, čo — zo mňa len spravili?! Vyjdúc von, rad-radom pochodil kostoly, inakšie kázne však v žiadnom z nich neboly… Vybral sa ku kňazom, biskupom, prímasom: To — čo vy dávate — nikomu nedal som — keď ťa kto uderí, nadlož líc druhý raz… — Kto si ty, biedniče, abys’ tu učil nás? — Berú ti kabát? nuž daj ta i košeľu… — Neblúzni, neblúzni — je to bez účelu! — Pomsta vám nepatrí! — Ale dosť, iďže mi… von s ním — hej, posluha, veď je ten šialený! Zaraz ho vyviedli z mesta až na míľu, vďačne šiel, zbytočne zobrali posilu, na hradskej otriasol sivý prach s obuvi, mlčal i hoci ho ranili do krvi… * Putoval Kristus Pán v chudobnom odení, obzrieť si, čo je s tým kráľovstvom na zemi… ako tak putoval, ľudia ho stretali, mnohí sa tešili, ešte viac plakali: postavy skľúčené, pohľady znáčené… Bože náš, prebože, čože si počneme? — Počujte, ľudkovia, putujem od rána, neviete niekde tu dobrého kresťana? — Za troma vrchami, za troma vodami prebýva boží muž do viery oddaný… Putoval Kristus Pán, prešiel kraj ďaleký, cestou i necestou za vrchy — za rieky… od ruky chalupa a v nej kríž na stene, pod krížom boží muž modlil sa skrúšene: Bože môj, Otče môj, celý svet zmotaný, naprav ho, zachráň ho, zmiluj sa nad nami! — Napraví, zachráni, odpoveď zaznela, len sa ty ponáhľaj, kam ťa On posiela… vstaň a káž, rozsievaj jak ja pri Jordáne, káraj hriech — hlásajúc lásku a pokánie! … Prezrel muž boží a ustrnul zmätený, poznal Ho dobre i v chudobnom odení, k nohám sa vrhol: — Ó, Pane môj, vyznávam, rád by som, srdcom rád — ale sa obávam!! * Zaplakal Kristus Pán v hlbokom zármutku, na bielom oblaku vzniesol sa naskutku… — Toľkéto sklamanie… takáto nehoda! veru sa za ten svet umrieť viac neoddá!! … Srdce mu pukalo, že kam len dovidíš — chrámov až bezpočet a na nich svätý kríž, a keď zas na zvonoch vyzváňať počali, jak by ho poznove na drevo vešali… a svet? ten blúznil si o jeho záštite…! — Ba či len niekedy ešte k nám nadíde?!