ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na mnohé pozvania, modlitbu storakú sostúpil Kristus Pán na bielom oblaku, sostúpil bez slávy, v chudobnom odení obzrieť si, čo je s tým „kráľovstvom“ na zemi… srdce mu plesalo, že kam len dovidíš — chrámov až bezpočet a na nich svätý kríž, a keď raz na zvonoch vyzváňať počali — od veľkej radosti slzy ho zalialy: Predsa som nadarmo neskropil Golgatu, krv tá už donáša úrodu bohatú, na čom sa horšili, dnes v tom až okrasa, vďaka ti, Otče môj, kráľovstvo vzmáha sa…! * Sostúpil u mesta ani to Ninive, v meste tom na nohách všetko, čo nažive: zástupy spievaly, volaly do boja, a že sa nikoho neboja, — neboja… — Oproti komu sa hrnú tie tisíce? — Oproti „besným psom“ na diaľne hranice! — Kto sú tí „besní psi“? — Nepriateľ! — Bližní snáď? — Ani sa nepýtaj, radšej sa stratiť hľaď! Ani sa nepýtal, kde bol stisk najväčší, zastal, že zbúrení utíchnu na reči… — Ľudia, kto chytá meč — zahynie od meča, milovať máte tých, ktorí vám zlorečia! Päste sa zdvihly a zablysly bodáky: …lapajte, burič to, lebo zved voľáky! A keď ho lapili — poď s ním na radnicu, z parádnej radnice v hlbokú temnicu, vôkol tej temnice zvedavcov záplava, počul rab okienkom, ako ho popravia! * Lež kto sa postaví do cesty Kristovi? … sotvaže ostal sám, spadly mu okovy, závory slobodné, steny ho pustily, a tamvon práve čo na kázeň zvonili. Zajasal Kristus Pán, odpustil pohanu, s velikým zástupom vstupoval do chrámu, oči mu slepil lesk nevšednej nádhery, zastal si skromnučko pod chórom u dverí, naslúchal organu, ako spev sprevodí, ale tie prechody — bojovné pochody! naslúchal, ako kňaz volá ho po mene: Kriste — ó, pomôž nám, na vojnu ideme! Kriste — ó, posväť zbraň, odpor nech porazí, a my sa vrátime domov jak víťazi… Kriste — ó!! A tu On zavzdychal po chvíli: Čo to tí ľudia, čo — zo mňa len spravili?! Vyjdúc von, rad-radom pochodil kostoly, inakšie kázne však v žiadnom z nich neboly… Vybral sa ku kňazom, biskupom, prímasom: To — čo vy dávate — nikomu nedal som — keď ťa kto uderí, nadlož líc druhý raz… — Kto si ty, biedniče, abys’ tu učil nás? — Berú ti kabát? nuž daj ta i košeľu… — Neblúzni, neblúzni — je to bez účelu! — Pomsta vám nepatrí! — Ale dosť, iďže mi… von s ním — hej, posluha, veď je ten šialený! Zaraz ho vyviedli z mesta až na míľu, vďačne šiel, zbytočne zobrali posilu, na hradskej otriasol sivý prach s obuvi, mlčal i hoci ho ranili do krvi… * Putoval Kristus Pán v chudobnom odení, obzrieť si, čo je s tým kráľovstvom na zemi… ako tak putoval, ľudia ho stretali, mnohí sa tešili, ešte viac plakali: postavy skľúčené, pohľady znáčené… Bože náš, prebože, čože si počneme? — Počujte, ľudkovia, putujem od rána, neviete niekde tu dobrého kresťana? — Za troma vrchami, za troma vodami prebýva boží muž do viery oddaný… Putoval Kristus Pán, prešiel kraj ďaleký, cestou i necestou za vrchy — za rieky… od ruky chalupa a v nej kríž na stene, pod krížom boží muž modlil sa skrúšene: Bože môj, Otče môj, celý svet zmotaný, naprav ho, zachráň ho, zmiluj sa nad nami! — Napraví, zachráni, odpoveď zaznela, len sa ty ponáhľaj, kam ťa On posiela… vstaň a káž, rozsievaj jak ja pri Jordáne, káraj hriech — hlásajúc lásku a pokánie! … Prezrel muž boží a ustrnul zmätený, poznal Ho dobre i v chudobnom odení, k nohám sa vrhol: — Ó, Pane môj, vyznávam, rád by som, srdcom rád — ale sa obávam!! * Zaplakal Kristus Pán v hlbokom zármutku, na bielom oblaku vzniesol sa naskutku… — Toľkéto sklamanie… takáto nehoda! veru sa za ten svet umrieť viac neoddá!! … Srdce mu pukalo, že kam len dovidíš — chrámov až bezpočet a na nich svätý kríž, a keď zas na zvonoch vyzváňať počali, jak by ho poznove na drevo vešali… a svet? ten blúznil si o jeho záštite…! — Ba či len niekedy ešte k nám nadíde?!