ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hľa, neostal — len jediný, a z celučičkej dediny — ver’ neostal vám doma, iba Maťo Chrúst, tí ostatní kdes’ na vojne — on? tiež sa chová výbojne, keď vyjde pred dom — hrdý úsmev vôkol úst! Je pravda, čo krok — podskočí, a chybný je i na oči: o pravé prišiel! padlo čos’ doň z íverky… i chcel sa dožiť žieňaťa, lež vysmialy ho dievčatá: Jaj, iďže, iď — bo vezmem ťa do zásterky! Tu iné časy nastaly: chlap vzrástol hen do povaly, že nepozrel by na dievča — ak bez vena; má záprah — dnes sa zaperí! i závidia už materi — a Maťo chápe, že on mnoho znamená. Keď postretne roj vrstovníc, nuž hodí slovko, lebo nič, ak slovko — neraz ako päsťou do tvári: No, cipky, kam sa strojíte? a len sa pre mňa nebite!! Joj, tento…! — No-no, výber ani v bazári!! Tie zájdu ďalej bez hlesu, bo dnes už všetko prenesú, ak zanôtia — to iba smutné popevky… hej, aj pán farár pocíti, že — „U zelenej rakyty…“, veď rozrastú sa myrty ani borievky! No, jedna má, byť na veniec, ju vyvolí si mládenec — ten posledný — s tým hrdým smevom vôkol úst, bo už sa primoc spomína, že zadiví sa dedina, čo vybojuje za ženičku Maťo Chrúst!